Reakcia na karhanie zo strany Elstroma Snažím sa objasniť svoju slabosť na proruských dezolátov

„Elstrom“ je podľa vlastného vyhlásenia „spoly Záhorák a spoly Hornopovažan, ktorý časť života strávil na juhu, časť na východe, časť na Orave a Liptove a väčšinu v Bratislave“. Ťažko teda nájdeme Slováka so širším rozhľadom nad národnou dušou a aj preto beriem jeho námietku veľmi vážne.

Aj keď ma podozrieva z „nejakého druhu citovej impotencie“, neurazil som sa a chcem čitateľom a vlastne aj sebe vysvetliť, čo ma na proruských Slovákoch tak fascinuje.

Elstrom píše: „Hm, tak rovní východní chlapi sa autorovi zapáčili. Ani neprekáža, že sú hlúpi ako nenamazané vráta na stodole a zrejme by sa s inými rovnými východnými chlapmi, ktorí vyvraždili Mariupol, radi vyfotili na pamiatku.“

Pokračuje: „Fascinuje ma, že má autor stále kopec sympatií k prorusky orientovaným prudko lineárnym občanom. […] Imponuje mu síce rurálna, ale viera na hornom Pohroní v porovnaní s jeho genderom a korektnosťou ohlúpnutými spoluobčanmi?“

Nechcem sa teraz vyhovárať.

Naozaj som napísal, že po rozhovore s očarujúco priamočiarym pravoslávnym farárom a po prehodení pár slov s rovnako priamočiarym obrom zo slovenského proruského hnutia Brat za brata vznikla vo mne túžba s takými ľuďmi piť až do rána v prekrásnej krčme v pravoslávnej slovenskej dedine Vernár.

Napísal som to, lebo to tak bolo.

Lebo to tak je.

Ruský človek v slovenských reáliách môže pokojne byť aj NATO-hujerom.

Vôbec sa nemusíme baviť o tom, či takíto proruskí ľudia nie sú (v lepšom prípade) uväznení v tragickom omyle, ktorý ich robí vinnými za to, že zo Slovenska je dnes horšia krajina a zo sveta bude čoraz horšie miesto.

Som hlboko presvedčený, že nemajú pravdu.

Ale ako ľudia sa mi páčia.

Títo tvrdí rovní slovanskí východniari sa mi rozhodne páčia viac ako anglosaský typ človeka so svojím neautentickým hmlistým a falošným jazykom a s príslušným úsmevom.

Aj keď prozápadniar má pravdu so svojím pohľadom na ukrajinskú vojnu a prorus je mimo.

Od špičkového novinára, ktorý si určite nepraje byť menovaný, si rád požičiam jeden pojem: „ruský človek“.

Autor pojmu je vysoko racionálny západniar, ktorého už v časoch mečiarizmu zaskočilo, akí sú niektorí zo skalných prívržencov objektívne škodlivých vladárov (ako Mečiar a Fico) „čistí ľudia“.

Pozor, kolega to povedal o najhorlivejšom obhajcovi USA, aký sa kedy v slovenskom písomníctve objavil: „Je to ruský človek.“

Môžeme použiť aj pojem „východný človek“ alebo „človek Východu“, jeho podstata celkom isto nespočíva v tom, že musí fandiť Kremľu. Ruský človek v slovenských reáliách môže pokojne byť aj NATO-hujerom.

Neviem východného človeka dokonale definovať. Jeho kľúčová vlastnosť je asi vysoký level iracionality spolu s vysoko rozvinutým citom pre lojalitu a vernosť.

Ide si svoje, neprehodnotí svoj názor.

Ak zajtra Putin alebo dajme tomu Biden vyhladí jadrovou bombou nejakú miliónovú metropolu, neexistuje, že by sa východný človek od Putina alebo Bidena dištancoval.

Videl by v tom len ultimatívny dôkaz toho, ako nezodpovedne tá druhá strana provokovala.

Znie to trošku ako opis debila, ale s tým si nevystačíme. Mnohí „ruskí ľudia“ sú celkom inteligentní a niektorí z nich sú skvelé osobnosti.

Východný človek pôsobí na väčšinu Európanov odpudzujúco, ale zároveň priťahuje desiatky miliónov ľudí.

Chcem ešte raz zavítať do Vernára a vôbec sa nenahnevám, ak preto nikdy v živote nestihnem navštíviť Ameriku.

Ja osobne s mojím utrápeným rusofilstvom (ukrajinofilstvom, slovakofilstvom, slovanofilstvom) nie som dôležitý, ide o súkromný problém východorakúskeho exota.

Dôležitá je príťažlivosť Východu.

V Telgárte, na Šumiaci a vo Vernári som často musel myslieť na jednu dávnejšiu cestu na ukrajinské Podkarpatsko.

Zúril tam boj medzi Moskvou a Rímom, medzi farníkmi pravoslávneho Moskovského patriarchátu a farníkmi Gréckokatolíckej cirkvi, minimálne raz sa mlátili aj dreveným procesiovým krížom.

Pravoslávni farári, ktorí v tých dedinách pôsobili, boli až neuveriteľne nevzdelaní a neokrôchaní. O mníchoch v tamojšom moskovskom kláštore sa dokonca šepkalo, že sú to bývalí väzni a feťáci.

Boli to však celkom šikovní dušpastieri. Svojou ľudovosťou si získali duše a srdcia rusínskych vidiečanov často ľahšie ako gréckokatolícki teológovia so svojimi rímskymi diplomami.

Keď vidím bojazlivosť vášho a nášho kléru, povýšenectvo, neúprimnosť a chlad, ktorý vyžaruje „racionálny“ Západ, tak viem pochopiť, že to pôsobí práve na silných priamych slovanských chlapov odpudzujúco.

Je to tak, milý Elstrom, mňa východný človek priťahuje.

Naozaj chcem ešte raz zavítať do Vernára a vôbec sa nenahnevám, ak preto nikdy v živote nestihnem navštíviť Ameriku.

Asi mám vás radšej ako vy samých seba.

Priznám sa, že nie je žiaden kumšt, keďže nežijem v nezaočkovanej proruskej dedine a môžem sa kedykoľvek vrátiť domov.

A keď mi Elstrom vo svojom spravodlivom hneve doprial „dlhodobý pobyt medzi sympaťákmi s ruskou zástavou na bunde a spolu s nimi dlhodobý pobyt medzi tými najrovnejšími z východných priamo v Rusku“, tak dopredu viem, že by som to dlhšie nezvládol.

Je dosť pravdepodobné, že by som potreboval dlhé týždne, aby som tú jednu vysnívanú chľastačku vo vernárskej krčme rozchodil.

Aj tak sa však odmietam hanbiť za svoje sympatie.

Ba naopak, považujem teoreticky za možné, že cesta k liečeniu vašej smrteľne polarizovanej spoločnosti vedie iba cez úctivý, ale rovný dialóg napríklad vo vernárskej krčme.

Možno iba chľastačka prozápadného rusofila s proruským putinofilom zachráni svet.