Psychologička o puberte Dospievajúci vyvolávajú v rodičoch neistotu. Preto chcú mať nad nimi prílišnú kontrolu

Dospievanie je jedným z najťažších období. A dnes obzvlášť.

„Dospievajúci sú v kontakte s oveľa viac informáciami, čelia väčším kultúrnym vplyvom z iných krajín, čo vytvára chaos. Predtým boli veci usporiadané,“ upozorňuje v rozhovore španielska klinická psychologička pre deti, dospievajúcich a rodiny a psychoterapeutka Victoire Terlinden.

To najlepšie, čo však môže rodič svojim dospievajúcim deťom ponúknuť, je podľa nej vlastný príklad. „Príklad je veľmi dôležitý, pretože to je schéma, podľa ktorej sa dospievajúci riadi. To je to, čo pozná, čo vidí každý deň,“ hovorí.

Psychologička Victoire Terlinden vystúpi v Bratislave na októbrovej konferencii o výchove, dospievaní a hľadaní vlastnej identity Ako sprevádzať v období dospievania.

Je pravda, že puberta sa dnes začína skôr a končí sa neskôr?

Začali sa používať nové termíny ako prepuberta a neskorá puberta. Takže áno, proces dospievania sa natiahol z oboch strán. Začiatok je skorší, pretože deti sú oveľa skôr v kontakte s obsahom pre dospelých, s dospelými formami rozhovorov, v mladšom veku musia riešiť dospelejšie veci.

A čo sa týka neskorej puberty, predtým sa to bralo tak, že v 21 rokoch ľudia mohli mať svadbu, mali prácu, platili dane, ale teraz ešte v podstate nemajú prístup k dospelému svetu. Ľudia sa berú omnoho neskôr, zakladajú si rodinu v tridsiatich rokoch, neskôr sa rozhodujú, čo budú robiť so životom. Sú tiež oveľa dlhšie závislí od rodičov. Nemajú ekonomickú ani emocionálnu nezávislosť, nebudujú svoj vlastný život. Ale, samozrejme, sú aj iné prípady.

No je čoraz viac ľudí, ktorí reálne dospievajú tak v 27 rokoch. Až vtedy sa stávajú reálne nezávislými dospelými. Takže áno, puberta chápaná ako konštrukcia identity, hľadanie zmyslu života, trvá dlhšie. Realizuje sa inak a trvá dlhšie.

Zmenila sa teda puberta v porovnaní s predchádzajúcimi dobami?

Áno, zmenila sa v mnohých veciach. Predtým boli veci viac dané, dnes sú deti oveľa viac v kontakte s obsahom z celého sveta. A tak španielsky dospievajúci môže vďaka sociálnym sieťam vidieť, ako žijú dospievajúci napríklad v Spojených štátoch.

Dospievajúci sú v kontakte s oveľa viac informáciami, čelia väčším kultúrnym vplyvom z iných krajín, čo vytvára chaos. Predtým boli veci usporiadané. Sociálne siete a obrazovky ako také celú vec veľmi menia.

Puberta je hlavne o hľadaní vlastnej identity. Predtým bola moja identita definovaná mojou kultúrou. Dnes to platí oveľa menej, pretože mladí majú omnoho viac možností.

Sociálne siete zároveň veľmi zmenili spôsoby komunikácie, a teda spôsoby vytvárania vzťahov medzi dospievajúcimi. Priateľstvá sa budujú inak. Komunikujú omnoho viac cez internet ako v reálnom živote.

Čo to so sebou prináša?

Predtým človek urobil nejakú hlúposť a za nejaký čas na to všetci zabudli. Dnes niekto spraví hlúposť a vzápätí je to na internete. Ľudia to hneď nahrajú na video a všetkým pošlú. Už to nie sú len traja kamaráti, ktorí sú pri tom, vidí to celá škola.

Zároveň tu teraz máme generáciu, ktorá zažila pandémiu, a tá takisto veľmi zmenila sociálnu dynamiku.

Takže by ste povedali, že puberta je dnes ťažšia ako kedysi.

Áno, pretože deti musia prejsť tým, z čoho puberta vždy pozostávala – odlíšiť sa od rodičov, hľadať svoju identitu, naučiť sa fungovať v spoločnosti –, ale so sociálnymi sieťami, mobilmi, obrazovkami, v postpandemickej spoločnosti, čo je oveľa komplikovanejšie.

Čo je pre dospievajúcich najväčšou výzvou?

Myslím, že vzťahy a komunikácia, teda okrem toho, že úlohou dospievajúcich je formovať svoju vlastnú identitu a budovať to, kým ako dospelí budú.

Ale je pre nich ťažšie komunikovať a spravovať priateľstvá. Keďže dnes komunikujú cez Messenger, WhatsApp a podobne, komunikácia spočíva vo veľmi krátkych a prerušovaných správach. A potom je pre nich ťažké mať osobnú konverzáciu a pozerať sa druhému do očí.

Na sociálnych sieťach môže človek udržiavať niekoľko konverzácií naraz, odpovie na jednu, na druhú, počká 20 minút a odpovie znova. Nemusí udržiavať pozornosť a nemusí byť v reálnej blízkosti niekoho, kto s ním udržiava pol hodiny hlbokú konverzáciu.

Sami dospievajúci na sociálnych sieťach často hovoria o tom, ako trpia samotou. Povedali by ste, že je medzi mladými obzvlášť rozšírená?

Áno, sú osamelejší, pretože stratili osobné vzťahy, hĺbku vzťahov, ktorá predtým existovala. Mnohé konverzácie sú totiž povrchné, čo je vlastné internetovej komunikácii. Cítia sa osamelejší, sú stratenejší a nemajú referencie, ktoré predtým mali. Mladí ľudia majú omnoho viac symptómov depresie, úzkosti aj samoty.

Aká je teda najväčšia výzva pre rodičov dospievajúcich detí?

Myslím, že je to byť pre ne referenciou. Dospievajúci potrebuje dospelého, ktorý by bol oporným bodom, potrebuje istotu príkladu dospelého. A pri tom je najťažšie zvládať svoje vlastné emócie.

„To, ako boli vychovávaní rodičia, nemá nič spoločné s tým, ako musia vychovávať oni dnes.“

Byť rodičmi dospievajúcich je dnes veľmi komplikovaná úloha, pretože väčšina rodičov pracuje, obaja sú unavení, a tak rodičia, ako aj deti nadmieru používajú sociálne siete. Majú veľa informácií o tom, ako byť dobrými rodičmi, čo robiť, čo nerobiť... To, ako boli vychovávaní oni, nemá nič spoločné s tým, ako musia vychovávať oni dnes.

Okrem toho si väčšinou nesú svoje vlastné emočné problémy, ktoré nespracovali. To najťažšie pritom je zvládnuť vlastné emócie, keď sa k vám dospievajúci správa zle, keď nevrlo odpovedá. Dospievajúci vedia z dospelého vytiahnuť to najhoršie.

Byť naozaj referenciou aj v takomto momente, byť dospelým, ktorý sa vie zhlboka nadýchnuť, vie regulovať svoje emócie a odpovedať dospievajúcemu, je veľmi ťažké.

Dá sa to vôbec?

Dá sa to a ľudia to robia, ale myslím, že to je najväčšou výzvou pre rodičov dospievajúcich. Vždy to tak bolo, ale dnes obzvlášť, pretože rodičia majú dnes aj mnoho iných paralelných výziev, ako napríklad ekonomické či iné problémy.

Zároveň to prvé, čo rodičovi príde na um, je potreba mať veci pod kontrolou. Dospievajúci vyvolávajú v rodičoch neistotu. Rodičia im chcú pomôcť, chcú, aby boli šťastní, a tak majú sklon veci ovládať, kontrolovať.

Namiesto toho, aby sme dospievajúceho sprevádzali v jeho procese formovania identity, chceme mať pre jeho dobro veci pod kontrolou. Je veľmi ťažké prejsť z tohto nastavenia k sprevádzaniu. Je to však potrebný vývoj. Keď má dieťa tri roky, treba naň dozerať, dávať pozor, aby napríklad nestrčilo prsty do zásuvky. Ale postupne treba tento prístup zanechať a prijať, že dospievajúci si vytvára vlastnú cestu. Ide o zmenu paradigmy vo vzťahu medzi rodičmi a deťmi.

Rodič musí byť ten, čo upustí. Musí regulovať neistotu, ktorú to v ňom vyvoláva, aby dospievajúcemu dovolil vytvoriť si vlastnú vnútornú istotu. A to je veľmi ťažké. Je to veľmi pekné, ale veľmi ťažké.

Psychológovia hovoria, že na to, aby mohli mať rodičia vzťah s deťmi aj počas puberty, je veľmi dôležité živiť ho, už keď je dieťa malé. Čo ak si to človek uvedomí až neskôr, je ešte nejaká cesta k dospievajúcemu?

Vždy hovorím, že pri ľuďoch je možné všetko, a nerada zatváram dvere, nerada odsudzujem. Myslím si, že rodičia sú vždy súčasťou riešenia, treba sa na to pozerať takto. Ak je problém v komunikácii, rodičia sú súčasťou riešenia tohto problému.

Rodičia, ktorí zmenia vzťahovú dynamiku s dieťaťom, získajú výsledky. Čím sú deti staršie, tým dlhšia práca to bude. Ale rodič, ktorý povie, pozri, je mi to ľúto, nevedel som to urobiť dobre, ale chcem sa zlepšiť, vybudujme spolu zdravý vzťah; rodič, ktorý je ochotný byť pokorný, prosí o odpustenie; ktorý si povie, že chce na sebe pracovať, aby vedel regulovať svoje emócie, sa môže priblížiť k svojmu dieťaťu.

Čo je kľúčové, aby sme si dospievajúceho získali?

Kľúčom je, že si ho nemáme „získať“. Treba s ním mať vzťah, v ktorom vládne obojstranný rešpekt. Ak si chceme získať dieťa v puberte, treba ho rešpektovať. Rovnako ako rodič žiada, aby bol rešpektovaný. Treba sa na dospievajúceho pozerať s obdivom. Tak ako on obdivoval rodiča, keď bol malý.

Treba ho brať ako rovnocenného, i keď ním ešte úplne nie je. Ak rodič rešpektuje dospievajúceho, on bude rešpektovať jeho. Ak bude rodič počúvať, dospievajúci ho počúvať nebude, lebo je v puberte. Ale bude mať príklad niekoho, kto ho počúva. Ak s ním bude rodič viesť dialóg, je omnoho pravdepodobnejšie, že aj on bude viesť dialóg s ním.

Čiže správať sa k nemu tak, ako chceme, aby sa on správal k nám. Aký typ dospelého chceme, aby dieťa bolo? Tak sa k nemu treba správať.

Ak mu rodič hovorí len to, že robí veci zle, že je lenivé, nevychované, nepracuje, iba mu dáva nálepky, dieťaťu to zostane v hlave, uverí tomu, integruje to do toho, ako sa vníma, a potom sa tak bude aj správať.

Ak mu rodič povie, pozri, ako sa správaš, toto správanie ma veľmi bolí, ale viem, že ty si dobré dieťa. Povedz mi, čo sa stalo, ako sme sa sem dostali, prečo so mnou takto hovoríš. Čo ti je? Čo cítiš? Neschvaľuje tým správanie, ale emócie a vedie sa dialóg.

Jeden z častých problémov je však to, že dospievajúci sa jednoducho s rodičmi nechcú rozprávať. Ako prekonať túto bariéru?

Do istej miery je normálne, že komunikujú menej. Je to súčasť hľadania a konštrukcie vlastnej identity. Musia sa odlíšiť od rodičov, a tak začnú mať svoju „tajnú záhradu“, svoju intimitu, svoje veci, ktoré rodičom nehovoria. Je to normálne, dokonca by som povedala, že zdravé.

Ale, samozrejme, existuje zdravý stred. Ak rodičia chcú, aby im dospievajúci niečo povedali, musia niečo povedať aj oni. Ak nikdy nehovoria o tom, ako sa majú, o svojich emóciách, o tom, čo im príde zaťažko, ich deti im to takisto nepovedia.

A ak rodičia začnú vyžadovať, dostanú sa do „inkvizičného módu“, dieťa pôjde opačným smerom. Základom je teda nesúdiť, pretože ak dieťa niečo povie a cíti odsúdenie alebo dostane jednoduché riešenia, už toho viac nepovie.

Keď rodičovi povie, že sa bojí, pretože má písomku, alebo že ho nepozvali kamaráti na oslavu, a rodič mu povie niečo v tom zmysle, že veď to je jedno, budú aj iné oslavy, už viac o svojich problémoch hovoriť nebude.

Vždy treba uznať emóciu, ktorú dieťa cíti. Nie správanie, to môže byť pomýlené, ale povedať mu napríklad, že to musí byť ťažké. Že aj nám sa stalo, že keď sme boli malí, nepozvali nás na oslavu a bolo nám to veľmi ľúto. Že je nám ľúto, že musí cez túto situáciu prechádzať. Vytvoriť na základe toho s ním spojenie, pripomenúť mu, že aj my sme iba ľudia, že aj my máme emócie.

Ďalšou veľkou témou je náladovosť. Do akej miery je dobré od dospievajúcich vyžadovať, aby sa ovládali? Je náladovosť nevyhnutná a dospelí to musia jednoducho vydržať?

Dospievajúci chlapci majú obrovské návaly testosterónu. Zrazu majú, keďže prežívajú hormonálnu revolúciu, návaly testosterónu, v dôsledku čoho môžu byť náhle agresívnejší, viac nahnevaní a príčinou je iba testosterón. U dievčat sa deje niečo podobné.

Zažívajú zmeny nálad, ktoré nemôžu ovládať. Čo však môžu ovládať, je konanie. Treba oddeliť náladu od správania. Je správanie, ktoré je netolerovateľné, a treba teda vymedziť určité hranice, aby bolo jasné, aké správanie nie je akceptovateľné. Ale emócia akceptovateľná je.

Je jasné, že sú hranice, ktoré nemožno prekročiť, ale dovoliť mu plakať, hnevať sa, kričať. A netreba to brať osobne a dramatizovať.

Ako pomôcť dospievajúcim s budovaním emocionálnej inteligencie? Je to vôbec možné, ak je dieťa práve v období, keď sa rodičom skôr vyhýba?

Hlavným nástrojom je príklad samotného rodiča. Ak teda rodičia kričia, dieťa sa nenaučí regulovať svoje emócie. Ak sú rodičia pokojní, dýchajú a regulujú sa, to je príklad, ktorý dieťa má. Ak sa jeho rodičia hnevajú, urážajú a ponižujú ho, hovoria, že dieťa je nemožné, tak potom sa bude rovnako správať aj ono.

Dávať teda príklad, aj keď dospievajúci o nás nechce nič vedieť. Príklad je veľmi dôležitý, pretože to je schéma, podľa ktorej sa dospievajúci riadi.

„Príklad je veľmi dôležitý, pretože to je schéma, podľa ktorej sa dospievajúci riadi.“

To je to, čo pozná, čo vidí každý deň. Je preto zásadne dôležité, aby mali rodičia emocionálnu inteligenciu, aby ju praktizovali a dávali príklad správania, ktoré chcú vidieť aj u svojich detí.

Nie je to však matematické, dospievajúci sú plní hormónov, sú veľmi stratení. Nie vždy sa teda budú správať ako rodičia, ale treba s nimi hovoriť, treba sa zaujímať o ich záujmy, netreba im stále dávať prednášky, ale zaujímať sa o nich.

Ale zároveň niekedy treba povedať, že toto je už za hranou.

Áno, ale vždy sa to má týkať správania, nikdy emócie. Áno, povedať, že toto správanie je neakceptovateľné. Ak dospievajúci dá napríklad na Instagram niečo nevhodné, treba to povedať, ale aj vysvetliť.

Povedať, že táto fotka sa mi zdá neakceptovateľná, a keďže som rodič, mojou úlohou je ochraňovať ťa. A preto ťa ako tvoj rodič musím prinútiť dať ju preč. Ale nerobiť to agresívne, neurážať dospievajúceho, ale ukázať mu, že ide o to, že zaňho máme zodpovednosť.

Tu prichádza do hry sloboda, ktorú dospievajúci objavujú. Ako ich naučiť používať ju a zároveň ich ochrániť od zlých rozhodnutí?

Základom je dôvera, treba im dôverovať, ale zároveň nebyť hlúpi. Naším cieľom je, aby sa z nich stali dospelí, ktorí vedia fungovať vo svete. Treba ich teda naučiť používať slobodu, pomýliť sa a naučiť sa z vlastných chýb. Ako však budú vedieť používať svoju slobodu, ak ju príliš obmedzíme?

V budúcnosti z nich potom budú dospelí, ktorí nevedia fungovať, nebudú si vedieť nájsť manžela, manželku. Budú chcieť šéfa, ktorý im povie, čo majú robiť, pretože nebudú vedieť, kým sú, čoho sú schopní, keďže ich rodičia im príliš obmedzili slobodu.

Alebo budú zneužívať svoju slobodu poza chrbát dospelých. Vždy hovorím, že sú dva druhy dospievajúcich. Jeden tvoria tí, ktorí, keď spravia niečo zlé, povedia, len nech sa o tom nedozvie môj otec. Druhý typ tvoria tí, čo povedia, zavolám ockovi, aby mi poradil, čo teraz. A treba byť rodičmi toho druhého typu.

Dieťa sa môže pomýliť, ale my musíme byť zdrojom opory, nie odsúdenia.

Čas dospievania je časom budovania vlastnej identity. To je dnes komplikovanejšie ako predtým, pretože sa spochybňujú aj veci, ktoré tvorili základ identity. Ako pomôcť deťom budovať vlastnú identitu?

Znova, ide o sprevádzanie. Rodičia s dobrou vôľou, no so strachom z nebezpečenstiev dnešnej doby zvyknú deťom nútiť určitú identitu, ale to v nich vyvoláva rebéliu. Ak sa deti nálepkujú, či už z dobrej, alebo zo zlej strany, môže sa stať, že dieťa sa podvolí tejto nálepke a nebuduje vlastnú identitu.

No necíti sa dobre, pretože nepracuje na vlastnej identite. A môže prísť moment, keď bude hľadať iné miesto, kde tú identitu bude môcť vybudovať.

Treba sprevádzať dospievajúcich v budovaní ich vlastnej identity. Stanú sa z nich dospelí, ktorí budú mať črty, ktoré sa nám nepáčia. Ale tak to jednoducho je. Nemôžeme rozhodnúť, kým naše deti budú v dospelosti. Jednoducho to treba prijať.

Treba mať rád dospievajúcich a budúcich dospelých aj s ich odlišnosťami. Ale treba tiež myslieť na to, že ani my nie sme presne podľa predstáv našich rodičov.