O demografickej islamizácii mojej krajiny Dnešní Rakúšania si zaslúžia žiť v kalifáte

Bývalý šéfredaktor kedysi konzervatívneho, dnes už pravicovoprogresívneho denníka Die Presse sa s chuťou vrhá do kultúrnych vojen, atakuje politickú ľavicu, klimatické hnutie, súdny a ľudskoprávny aktivizmus či slniečkarské vítanie moslimských prisťahovalcov.

Prílev migrantov dusí právny štát.

Unterberger je v niečom stále konzervatívec starého strihu: staromódne sa označuje za „Liberalkonservativer“, nešíri nepodložené konšpirácie ako o haitských jedákoch mačiek, svojou neochvejnou proamerickosťou si zaslúžil prezývku „NATOberger“.

Jeho pracovitosť je priam legendárna. Odkedy si krátko pred svojimi 60. narodeninami založil denný blog, dnes už 75-ročný Unterberger si pravdepodobne ani jeden deň neoddýchol. Od októbra 2009 zverejňuje každý deň článok, ktorý sa v silných dňoch zaoberá občas aj tuctom tém.

V krajine, v ktorej žiadne konzervatívne noviny nie sú, sa stal pilierom pre množstvo zúfalých čitateľov.

Jeho tvrdá práca prináša aj finančné ovocie: do korony mal tisícku predplatiteľov, ktorí mu každý mesiac previedli 10 eur. Ale svojou podporou rakúskej koronapolitiky si uškodil, a tak teraz inkasuje 13 eur mesačne od 850 predplatiteľov.

Hoci nálepka starého bieleho a nahnevaného muža naňho sedí, zachoval si základný politický optimizmus.

Vedel, že reprezentuje veľkú časť obyvateľstva. Predpokladal, že z mlčiacej pravicovej väčšiny sa dá vytvoriť väčšina parlamentná. Veril v mladého spasiteľa menom Sebastian Kurz.

Citujem: „Ale ani my už nemáme šancu.“

Teraz – krátko pred parlamentnými voľbami, v ktorých chcem ako volič prispieť k záchrane svojej krajiny, ale neviem ako – ma šokoval.

Napísal totiž, že už nemáme šancu.

Táto lapidárna veta bola dobre ukrytá uprostred nenápadného blogu s nenápadným názvom, ktorý dal 17. augusta o 00.51 v noci online.

Vyslovil ju vo svojom približne 5400. (slovom: päťtisícštyristom) blogu.

Citujem: „Ale ani my už nemáme šancu.“

Citujem ďalej: „Nikto nemá recept proti trištvrte miliónu moslimov v Rakúsku, ktorých pôrodnosť rýchlo zvyšuje ich podiel na celkovej populácii a ktorí budú do konca storočia tvoriť vo Viedni väčšinu. Vtedy sa Viedeň stane islamským mestom, tak ako sa kresťanský Konštantínopol, ,druhý Rím‘, stal islamským mestom, v ktorom sa aj starobylé kostoly menia na mešity.“

Povedal som si: Ak to vzdal už aj Unterberger, ktorý aspoň v nedávnej minulosti udržiaval dôverné kontakty s niektorými mocipánmi našej večne vládnucej strany ÖVP, tak sme asi naozaj v keli.

Nie je vôbec isté, či sa Rakúsko s dnes už deväťpercentnou moslimskou menšinou stane prevažne moslimskou krajinou.

Vychádzam skôr z toho, že podiel moslimov v populácii neustále rastie, ale nie strmo.

Sú tu politické a demografické faktory, ktoré spomaľujú rast.

Politický faktor spočíva v tom, že masové prisťahovalectvo z Blízkeho východu do Európy je už politicky nepriechodné. Aktuálny vývoj v Nemecku ukazuje, že už ani Nemci to jednoducho nechcú. V priebehu púhych dvoch-troch rokov si odrazu už aj nemecká mládež osvojila protimigračný názor.

Je preto pravdepodobné, že prílev bude obmedzený.

Demografický faktor hovorí o tom, že vyššia moslimská pôrodnosť klesá aj v moslimskom svete. K tomu treba prirátať, že asi nie všetci mladí nositelia dlhých trblietavých nožov, ktorí v posledných deviatich rokoch zavítali do mojej domoviny, si na našom manželskom trhu nájdu nevestu.

V ideálnom prípade môže rakúska spoločnosť teda svoju postupnú orientalizáciu prežiť – s vyššími sociálnymi výdavkami, miernym nárastom násilia a občasnými vlnami terorizmu.

Vlažní ľudia ma nezaujímajú, tí sú do počtu.

Ale ja robím iný výpočet.

Ja sa pýtam, koľko obyvateľov mojej krajiny je pripravených trpieť za svoje presvedčenie, ideológiu alebo vieru.

Vlažní ľudia ma nezaujímajú, tí sú do počtu.

Z moslimov sa väčšina postaví za svoju vieru, niektorí z nich idú v tomto až na smrť.

Ani zo zelených vítačov sa väčšina nestratí. Aj keď z nich mučenici nebudú, svoje pozície vo vzdelávacom systéme, v justícii a v médiách bránia zubami-nechtami.

A čo zvyšok? Čo urobí zvyšných 90 percent?

Bude národné vzopretie?

A čo kresťania? Vidíme renesanciu tradičného náboženstva?

Viem o individuálnych ostrovčekoch živej kresťanskej viery, celkovo však pozorujem, že odpadanie od viery urýchlene pokračuje.

Uvediem príklad z mojej dediny.

Keď moja dcéra pred rokom prišla do školy, boli všetky deti v jej triede pokrstené v katolíckej cirkvi.

Je to dôležitý okamih v histórii našej dediny.

Počas školského roka dostala moslimského spolužiaka.

Chlapec je drzý a sebavedomý, nahlas počúva drsný hiphop, je vždy oblečený ako Zorro, čierny pomstiteľ, a k svojej zahalenej mame sa správa ako k otrokyni.

Spočiatku všetkých spolužiakov v triede bil. Chlapcov, dievčatá, nikoho nediskriminoval.

Veriaca učiteľka si najprv liečila vyhorenie, ku koncu školského roka mi vysvetlila, že s násilným chlapcom „veľmi citlivo pracovali“, potom znovu vyhorela, a napokon odišla zo školy.

Náš malý moslim bol niekoľko týždňov slušný.

A potom opäť všetkých mlátil.

Mamičky spolužiakov medzi sebou hovoria: „Dúfajme, že sa odsťahujú tak rýchlo, ako sa sem prisťahovali.“

Je to dôležitý okamih v histórii dediny: prvýkrát sme konfrontovaní s konkrétnou moslimskou výzvou.

Ako na výzvu zareagujeme? Začneme si uvedomovať vzácnosť našej tradičnej viery?

Nie. Nie. Skôr naopak.

Prvý školský deň mávame v dedine pekný: začíname školský rok omšou, malou liturgiou slova v kostole vedľa školy.

Je to tradícia, ktorá v Rakúsku už nie je samozrejmá. Asi máme šťastie, že sa ešte neobjavil nikto, kto by sa na to sťažoval.

Prvý deň školského roka býva u nás krátky. Rodičia, ktorí chcú svoje dieťa v jeho veľký deň vidieť, ho vidia vlastne len v kostole – v škole musia čakať pred triedou.

Napriek tomu väčšina rodičov v tomto roku bojkotovala omšu.

Ťažko to prijímam, chcem to stále zmeniť, trápim sa.

Nechceli na ňu ísť.

Už ani zo zotrvačnosti, už ani z tradície, už ani z povery. Nechceli.

Do našej základnej školy chodí približne 45 detí, podľa môjho odhadu je približne 40 z nich pokrstených.

Na omši boli rodičia alebo starí rodičia iba deviatich detí.

Ostatní stáli pred školou alebo sa rozprávali pred kostolom.

Jediný úspešný konzervatívny novinár Rakúska Andreas Unterberger mal preto pravdepodobne pravdu, keď v jednu augustovú noc napísal, že už nemáme šancu.

Ťažko to prijímam, chcem to stále zmeniť, trápim sa.

Ale keď sa nad tým zamyslím, musím úprimne uznať, že si šancu ani nezaslúžime.

Dnešní Rakúšania si zaslúžia žiť v kalifáte.