Liečba motorovou pílou Ako sa Javierovi Mileimu darí naštartovať socialistickú Argentínu

Ako sa Javierovi Mileimu darí naštartovať socialistickú Argentínu
Argentínsky prezident Javier Milei. Foto: TASR/AP
Šoková terapia, akú nasadil, zreálnila mnohé ekonomické ukazovatele. Hoci sa predpokladalo upadnutie do recesie, krajina zažíva dvojpercentný rast.
8 minút čítania 8 min
Vypočuť článok
Liečba motorovou pílou / Ako sa Javierovi Mileimu darí naštartovať socialistickú Argentínu
0:00
0:00
0:00 0:00
Marian Kechlibar
Marian Kechlibar
Český publicista, píše pre týždenník Echo.
Ďalšie autorove články:

Tanec medzi atómovými vajcami Indicko-pakistanské vzťahy ako hysterická, nikdy sa nekončiaca telenovela

Manhattan na súši Bude Praha o pár desaťročí chudobným príbuzným rozvinutej Varšavy?

Americké voľby v grafoch a číslach Niekoľko najväčších prekvapení týchto volieb

Najčítanejšie

Deň
Týždeň

Bez toho, aby sme tomu venovali príliš veľa pozornosti – celkom pochopiteľne, hneď poruke máme veľkú vojnu a okrem nej aj ďalšiu bezpečnostnú krízu na Blízkom východe –, ďaleko od nás, skoro na opačnej strane zemegule, sa odohráva pomerne vzácny pokus v dejinách modernej demokracie.

Dokáže sa štát, ktorého obyvateľstvo si opakovane odhlasovalo nereálnu životnú úroveň a sociálne výhody, nejako spamätať a vrátiť sa k hospodáreniu v medziach vlastných možností? Alebo je demagógia sprevádzaná nekonečnými sľubmi skvelého života na účet druhých („boháčov“, „kapitalistov“ atď.) taká silná a omamná, že sa poraziť nedá?

Ide o Argentínu, ktorá to prostredníctvom pestovania socialistického peronizmu už niekoľkokrát dotiahla ku krachu štátnych financií a ktorá si v poslednej kríze zvolila pravý opak: libertariána Javiera Mileiho. Ten vystupoval na predvolebných mítingoch s motorovou pílou a sľuboval, že oreže argentínsky štát.

K moci sa dostal vlani na jeseň a začal svoje sľuby plniť, je však obmedzený tým, že v argentínskom parlamente nemá priateľskú väčšinu. Argentínsky systém je špecifický tým, že v ňom má veľkú váhu aj horná komora (senát), ktorú dolná komora nemôže len tak prehlasovať. Pretlačiť teda cez obe komory reformné zákony je ťažká práca.

Nuž, ako vyzerá Argentína „necelý rok potom“?

Odstrániť socialistickú pozlátku

Veľké reformy zaseknutých ekonomík, ako bola napríklad Balcerowiczova „šoková terapia“ v Poľsku 90. rokov, v úvodnej fáze pozostávajú najmä z „hľadania skutočného dna“. 

Zaseknuté a stroskotané ekonomiky sú typické tým, že nikto nevie, ako na tom tá krajina reálne je – všetky štatistiky sa roky prikrášľovali, oficiálny kurz meny bol krásnou fikciou, kreditné hodnotenie krajiny bolo príliš optimistické, dôchodky na papieri štedré, ale prakticky neúnosné.

Jednou z prvých úloh reformy je túto pozlátku strhnúť a odhaliť, čo je teda vlastne pod ňou.

Tento proces „strhávania pozlátky“ stojí za tým, že počas začiatku roka 2024 vyskočila miera chudoby v Argentíne na šokujúcich 57 percent.

Nie je to tak, že by polovica obyvateľstva naraz, počas jednej zimy, bola prišla o všetko; je to jednoducho prudká korekcia štatistík, do ktorých sa začalo naplno premietať, akým strašne bezcenným sa počas posledných pár rokov stalo argentínske peso, aké neudržateľné bolo zamestnávanie mnohých osôb v štátnom sektore a akú malú kúpnu silu tí ľudia dnes reálne majú.

Aktuálny kurz amerického dolára k argentínskemu pesu je 940 : 1, pričom ešte koncom roka 2021 to bolo iba 103 : 1. Ak spadne hodnota lokálnej meny počas troch rokov osemnásobne, to, samozrejme, ožobráči každého, kto má príjmy len v tejto lokálnej mene (profesionáli v Argentíne napospol chcú mzdu v dolároch).

Väčšina toho javu sa však odohrala už za predchádzajúcej vlády. Štatistika ho len ukáže s určitým oneskorením, asi ako keď sa v nemocnici na snímke pľúc konečne odhalí rozvinutá tuberkulóza.

Boj s infláciou je aj pre Mileiho úlohou číslo jeden. Našťastie pre neho mala argentínska inflácia hlavne interný charakter, keďže bola spôsobená bezuzdnou tlačou peňazí, dala sa teda zastaviť „vypnutím tlačiarní“. (Pri „severoatlantickej“ inflácii rozbehnutej vysokými cenami energií, zašmodrchaním logistických reťazcov a ďalšími globálnymi fenoménmi to také jednoduché nie je.)

„Vypnutie tlačiarní“ však malo okamžité bezprostredné následky v podobe nutnosti vyhodiť cca polovicu štátnych zamestnancov, osekať rôzne verejné zákazky, obmedziť dôchodky, jednoducho šetriť, kde sa dá. To sa, samozrejme, opäť prejavilo na miere chudoby.

Namiesto recesie je predsa len mierny rast

V tomto prípade sa šoková terapia predbežne osvedčila: miera mesačnej inflácie v Argentíne pomerne razantne spadla (na cca 4 percentá) a krajina je na dobrej ceste k tomu, aby začala zase merať infláciu v rozsahu rokov, nie mesiacov. 

Jedným z opatrení, ktoré majú pracujúcim kompenzovať finančné otrasy, je zrušenie dane z príjmov pre každého, kto má nižší príjem ako pätnásťnásobok minimálnej mzdy. Na rozdiel od českých daňových predpisov, ktoré rady operujú s absolútnymi sumami v Kč, bude tento strop pohyblivý a indexovaný voči inflácii.

Masívne prepúšťanie vo verejnom sektore malo určitý oživujúci efekt v súkromnom sektore, ktorý získal k dispozícii väčšie množstvo lacnej pracovnej sily. Rast je zatiaľ umiernený (okolo dvoch percent), ale oveľa vyšší, než sa očakávalo – predpovedaná bola, naopak, dvojpercentná recesia.

Zrejme sa pod tým podpísala aj skutočnosť, ktorú ľudia nemajú pod kontrolou – koniec letného sucha, ktorý viedol k lepšej úrode ako vlani. V dlhodobom priemere nebola tohtoročná úroda ešte stále ktoviečo, ale tie predošlé boli katastrofálne a v krajine, ktorá má významný poľnohospodársky sektor, to aspoň znamená, že nebude vyslovený hlad.

Pre budúcnosť Argentíny na medzinárodných trhoch je pomerne zásadné, aby sa peso stalo plne konvertibilným. Tomu v súčasnosti bráni priehrštie rôznych forexových obmedzení, naposledy zavedených počas krízy v roku 2019. Mileiho vláda má v úmysle postupne ich odbúrať v závislosti od toho, ako sa bude zlepšovať kondícia centrálnej banky, a tá sa zlepšuje. Je teda možné, že na prelome rokov budú tieto obmedzenia preč.

Suma sumárum: zatiaľ to nejako ide. Na to, v akej šialenej jame sa ten štát nachádzal, sa situácia vyvíja dokonca o niečo lepšie, než sa dalo čakať.

Trpezlivosť Argentínčanov, peronovská klika a prirodzené obmedzenia

Zaujímavé otázky do budúcnosti sú tri:

Po prvé, aká je trpezlivosť bežného Argentínčana? Skúsenosť hovorí, že ľudia znesú aj veľmi ťažkú ​​krízu, pokiaľ nie je veľmi dlhá. Ak dajme tomu počas roka až roka a pol vidieť nejaké známky oživenia, národ začne byť optimistickejší a nad minulým trápením mávne rukou.

Skutočnou pohromou sú tiahnuce sa krízy, ktoré zlomia ľuďom ducha. Argentína sa však do svojho politicko-ekonomického močiara prepadala cca 70 rokov a taký dlhý proces sa nedá napraviť lusknutím prstov. Bude to teda súboj s časom.

Po druhé, aká silná je tá skutočná peronovská klika? Podľa prieskumov verejnej mienky sa k peronizmu hlási približne štvrtina populácie, s trochu väčším podielom v starších vekových kategóriách.

Na znovuovládnutie štátu by to stačiť nemalo, ale štvrtina ľudí je zase trochu veľa, než aby sa dala dlhodobo úplne ignorovať. Ak štát má mať do budúcnosti lepšie vyhliadky, musí byť Milei schopný tento blok nejako ideovo „rozpustiť“. Pätnásť percent peronistov by sa už zniesť dalo.

Po tretie, dokáže Argentína nejako prekonať svoje fundamentálne obmedzenia? Nie je ich pritom málo: krajina leží ďaleko od hlavných námorných i leteckých trás, nemá ani veľa surovín, teda z nej nikdy nebude veľká výrobná veľmoc (to aj Bangladéš má v tomto smere lepšiu geografickú pozíciu). Má skvelé podmienky na poľnohospodárstvo, ale to nie je sektor s vysokou pridanou hodnotou.

A čo sa týka sektorov s vysokou pridanou hodnotou – príliš veľa Argentínčanov, práve tých najschopnejších, žije trvalo v zahraničí a po desiatkach rokov nestability bude ťažké pritiahnuť ich domov.

Nové generácie ich tak skoro nenahradia. Argentínska pôrodnosť poklesla v posledných rokoch veľmi prudko a v horizonte 20 – 30 rokov hrozí krajine úplne rovnaký nedostatok pracovných síl ako bohatým štátom, až na to, že Argentína sama zase taká bohatá nebude; ani pri optimálnom vývoji nedokáže za taký krátky čas dohnať napríklad Švajčiarov alebo Nórov.

V týchto mantineloch je ťažké budovať hospodársky zázrak. Tesne postkomunistická stredná Európa 90. rokov sa aspoň mohla oprieť o vtedy veľmi silné nemecké hospodárstvo. Argentína sa môže oprieť o... Brazíliu? No, Brazíliu. Nie je to nič strašné, ale Kohlovo Nemecko to tiež nie je. (O dnešnom Nemecku sa tu radšej vyjadrovať nebudem, to by svojou ekonomickou dynamikou nedokázalo naštartovať ani Kosovo.)

Pôvodný text: Léčba motorovkou. Uverejnené s dovolením autora.

Zobraziť diskusiu
Súvisiace témy
Argentína inflácia Javier Milei
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk

Exkluzívny obsah pre našich podporovateľov

Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.

Pridajte sa k našim podporovateľom.

Podporiť 5€
Ttoto je message Zavrieť