Večný eurokomisár Maroš Šefčovič V Bruseli si ho cenia pre flexibilitu, v slovenskej politike nezaujal

Maroš Šefčovič má šancu stať sa najdlhšie slúžiacim európskym komisárom v doterajšej histórii tejto inštitúcie.

Je totiž takmer isté, že sa stane členom aj tej ďalšej Európskej komisie, druhýkrát pod vedením Ursuly von der Leyen (pravda, ak nezasiahne vyššia moc).

Tento týždeň sa slovenskému eurokomisárovi venoval aj bruselský portál Politico. Ten vypočítal, že Šefčovič je momentálne tretím najdlhšie slúžiacim komisárom v histórii. Blíži sa k méte 5500 dní vo funkcii a už len pár mu ich chýba na to, aby prekonal v poradí zatiaľ druhého Holanďana Sica Mansholta, ktorý bol v rokoch 1972 a 1973 zároveň aj predsedom Komisie.

Na to, aby sa Šefčovič dostal na čelo rebríčka, potrebuje vo funkcii vydržať minimálne do 8. apríla 2027. Vtedy na tejto pozícii vystrieda Wilhelma Haferkampa, ktorý si medzi rokmi 1967 až 1985 odslúžil vo funkciách 6397 dní, teda takmer celých 18 rokov.

Maroš Šefčovič sa pravdepodobne stane členom už piatej komisie, čo sa zatiaľ nikomu nepodarilo. A žiadna krajina nenominovala toho istého človeka toľkokrát.

Súčasná pozícia Maroša Šefčoviča je však výnimočná aj preto, že rekordéri, ktorých zrejme čoskoro prekoná, pôsobili v časoch, keď bolo funkčné obdobie komisárov nastavené inak. Od roku 2000 je funkčné obdobie komisie zhruba 5 rokov.

Šefčovič sa tak pravdepodobne stane členom už piatej komisie, čo sa zatiaľ nikomu nepodarilo. A žiadna krajina nenominovala toho istého človeka toľkokrát.

Teoreticky mu z aktuálnych komisárov mohol konkurovať ešte Rakúšan Johannes Hahn, ktorý nastúpil vo februári 2010 a je piatym najdlhšie slúžiacim komisárom. Hahn sa však štvrtýkrát členom Komisie nestane, Viedeň tentoraz nominovala ministra financií Magnusa Brunnera.

Šefčovičova výnimočnosť spočíva ešte v jednom fakte. Je to vyslovene profesionálny európsky úradník (bez negatívnych konotácií), ktorý si bruselskú kariéru cielene budoval. Nevzišiel z národnej politiky a miesto v Komisii nedostal ako takzvaný zlatý padák, ako napríklad prvý český eurokomisár Vladimír Špidla – sociálnodemokratický expremiér.

„Bezpečný pár rúk“

Maroš Šefčovič začínal v prvej eurokomisii, ktorú viedol Portugalčan Jose Manuel Barroso. Na jeseň 2009 nahradil Jána Figeľa, ktorý z funkcie odstúpil, aby sa vrátil do domácej politiky a mohol sa stať predsedom KDH.

Bolo to len pár mesiacov, pretože vtedajšia komisia svoje funkčné obdobie končila a Barroso, ktorý v europarlamente obhájil post predsedu európskej exekutívy, už de facto kreoval novú zostavu pre volebné obdobie 2009 až 2014.

Europarlament mu ju schválil vo februári 2010 a Šefčovič v nej dostal funkciu podpredsedu pre medziinštitucionálne vzťahy. A túto agendu si s drobnými zmenami zachoval až dodnes.

• 2009 – 2010: Európsky komisár pre vzdelávanie, odbornú prípravu, kultúru a mládež
• 2010 – 2014: Podpredseda Európskej komisie pre medziinštitucionálne vzťahy a administratívne záležitosti 2010-2014
• 2014 – 2019: Podpredseda Európskej komisie pre energetickú úniu a pre politiku EÚ v oblasti kozmického priestoru
• 2019 – 2023: Podpredseda Európskej komisie pre medziinštitucionálne vzťahy a strategický výhľad
• 2023 – súčasnosť: Výkonný podpredseda Európskej komisie pre Európsku zelenú dohodu, medziinštitucionálne vzťahy a strategický výhľad

Zdroj: commissioners.ec.europa.eu  

Šefčovič teda pôsobil v oboch zostavách José Manuela Barrosa, v Komisii vedenej Jeanom Claudeom Junckerom aj v prvej Komisii Ursuly von der Leyen, ktorá si ho pravdepodobne zoberie aj do druhého funkčného obdobia.

Ako píše Politico, jeho úspech je založený na tom, že je medzi vysokými európskymi úradníkmi de facto krízovým manažérom. Vzhľadom na všeobecne formulované portfólio, ktoré mal a má na starosti, dostal vždy za úlohu riešiť aktuálne kritické situácie.

Koordinoval rokovania o brexite, vyjednával „obnovu ekonomiky EÚ“ po pandémii, zastrešoval riešenie energetickej krízy a po odstúpení Fransa Timmermansa dostal za úlohu „doklepať“ do zdarného konca Green deal ako vlajkovú tému prvej eurokomisie Ursuly von der Leyen. Citujúc Politico, predstavoval „bezpečný pár rúk, ktorým bola zverovaná starostlivosť o portfóliá, ktoré potrebujú dočasného kompetentného správcu“.

Pre Ursulu ideálny kandidát

Slovenská vláda ho už dávnejšie schválila ako oficiálneho kandidáta. Slovensko tak patrí medzi väčšinu krajín, ktoré už majú v oficiálnej nominácii jasno, ako ukazuje aj infografika Politica. 

Mimochodom, v zásade ani jedna z krajín doteraz nevypočula apel Ursuly von der Leyen, aby na post eurokomisárov nominovali jedného muža a jednu ženu, keďže šéfka komisie má za cieľ vytvoriť rodovo vyváženú zostavu.

Okrem povesti krízového manažéra ide zároveň o skúseného človeka, ktorý sa vyzná nielen v oficialitách, ale aj v kuloároch európskych inštitúcií.

Napokon, aj jeho doterajšie portfóliá boli o tom, že sa pohyboval v tých najvyšších poschodiach európskej politiky, s každým dokázal nejakým spôsobom vychádzať, pozná silné aj slabé stránky jednotlivých úradov, vie, na koho sa v konkrétnych veciach obrátiť, komu zavolať, kto je prístupnejší, či koho treba ráznejšie presviedčať alebo štedrejšie motivovať.

Pre Ursulu von der Leyen je cenným členom establišmentu, ktorý dokáže mnohé vyriešiť aj zákulisne.

A to sa týka aj predstaviteľov vlád členských krajín, s ktorými sa ako eurokomisár na pravidelnej báze stretával. Hoci sa vlády v čase menia, Šefčovič je v Komisii už takmer 15 rokov a osobne pozná mnohých vládnych aj opozičných politikov členských krajín.

Pre Ursulu von der Leyen je teda cenným členom establišmentu, ktorý dokáže mnohé vyriešiť aj zákulisne.

Aj pre tieto jeho vlastnosti a povesť spoľahlivého, takpovediac učebnicového euroúradníka z najvyšších poschodí je len veľmi málo pravdepodobné, že by ho šéfka Komisie tentoraz odmietla nominovať.

Ak by sa tak stalo, bolo by tu riziko, že pri mentálnom nastavení niektorých predstaviteľov slovenskej vlády by sa náhradným nominantom mohol stať niekto „menej konvenčný“, ktorý by nebol priechodný najmä cez europarlament, čo by mohlo kreáciu novej Komisie sčasti ohroziť.

Smer stále na orbite eurosocialistov

Zároveň z kuloárov vieme, že najmä nemecká SPD sa ako člen frakcie európskych socialistov snaží udržať si Smer aspoň na vzdialenejšej orbite a nezavrieť si všetky dvere budúcej spolupráce.

Hoci by aj europoslanci Smeru zostali ako nezaradení alebo sa stali členmi novej zamýšľanej frakcie ľavicovokonzervatívneho razenia, stále by mohla fungovať neformálna spolupráca aj v Európskom parlamente.

V aktuálnom kontexte je však pozícia piatich europoslancov Smeru menej dôležitá.

Podstatnú úlohu v snahe udržať Smer v akej-takej spolupráci je fakt, že ide o vládnu, navyše premiérsku stranu. A tie najdôležitejšie rozhodnutia sa v EÚ ešte stále robia na Rade zloženej buď z premiérov a prezidentov, alebo z príslušných rezortných ministrov.

Hoci veľká časť agendy sa už schvaľuje kvalifikovanou väčšinou, stále sú tu otázky zahraničnej politiky alebo rozpočtu, kde jedna krajina môže zablokovať všetko. Mať Smer aspoň v neformálnej spolupráci je preto vhodné aj pre európske politické špičky.

Pre Smer je dôležité mať v Bruseli na stabilnej a zákulisne silnej pozícii človeka, ktorý by v prípade potreby dokázal mierniť niektoré kroky Európskej komisie voči činnosti slovenskej vlády.

A experimentovať s iným menom nechce ani Smer. Je preň dôležité mať v Bruseli na stabilnej a zákulisne silnej pozícii človeka, ktorý by v prípade potreby dokázal mierniť niektoré kroky Európskej komisie voči činnosti slovenskej vlády, povedzme v oblasti spravodlivosti a právneho štátu.

Hoci sa dnes Smer prezentuje ako hlavná euroskeptická politická sila na Slovensku, ešte v roku 2014, keď nominoval Šefčoviča tretíkrát, predseda Smeru Robert Fico ho euronadšenecky opisoval aj týmito slovami:

„Ak by som mal z množstva ľudí, ktorí sa pričinili o to, že Slovensko je dnes najúspešnejším integračným príbehom Európy (najvyšší kumulovaný rast ekonomiky od vstupu, najvyšší objem financií na obyvateľa z nového rozpočtu, najrýchlejšie dobiehanie ekonomickej úrovne EÚ z krajín V4, účasť v najužšom jadre integrácie) vybrať osobu, ktorá má na tomto príbehu najkontinuálnejší prínos, bol by to súčasný podpredseda Európskej komisie Maroš Šefčovič.“

Reagoval tým na vtedajšieho najväčšieho euroskeptika na slovenskej politickej scéne Richarda Sulíka ako predsedu vtedy najsilnejšej opozičnej strany.

Kto je vlastne Maroš Šefčovič

Na Slovensku bol dlho viac-menej neznámy. Vo všeobecnom povedomí síce bolo, že je slovenským eurokomisárom, no keďže ide o pozíciu európsku, na domácej politickej scéne sa často neobjavoval. Verejnosť tak o ňom takmer nič nevedela.

To sa zmenilo s jeho kandidatúrou na prezidenta v roku 2019, v ktorých síce postúpil ako kandidát vládneho Smeru do druhého kola, v ňom však prehral so Zuzanou Čaputovou.

Treba povedať, že aj v kampani sa prejavila jeho diplomaticko-úradnícka povaha. Nevzbudzoval prakticky žiadne emócie a snaha zapôsobiť ľudovo vyústila do pamätného videa o tom, ako jeho manželka každú nedeľu robí na obed rezne.

Nebyť straníckej podpory Smeru, vo voľbách by sa do druhého kola zrejme len ťažko prebojoval.

Ako je takmer pravidlom v staršej generácii slovenskej diplomacie, aj Šefčovič (podobne ako povedzme Eduard Kukan, Miroslav Lajčák či Ján Kubiš, aby sme spomenuli len exministrov) je absolventom Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov (MGIMO). Pôvodne študoval na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave, kde dostal ponuku prestúpiť na diplomatické vzdelávanie do Moskvy.

Téma jeho tamojšieho štúdia sa dostala aj do prezidentskej kampane v roku 2019. A to z celkom nečakanej strany. Jeho protikandidát Štefan Harabin ho obvinil, že neoprávnene používa titul JUDr.

Ten získal od Univerzity Komenského uznaním vzdelania z MGIMO. Podľa Štefana Harabina naň nemal nárok, lebo podľa vtedy platného zákona (v roku 1990) sa tituly získané na zahraničných univerzitách uznávali len do 9. mája 1990. Šefčovič však dostal diplom MGIMO až 13. júna toho roku.

Šefčovič reagoval na Harabinove obvinenia aj zverejnením svojej Nostrifikačnej doložky od UK Bratislava, ktoré dokázalo jeho oprávnenosť titul JUDr. používať. Išlo totiž o to, že rozhodujúcim dátumom bol deň ukončenia štúdia, nie dátum doručenia diplomu.

Otázky panovali aj nad tým, prečo ako študovaný diplomat dostal na Slovensku titul JUDr.

Uznávanie titulov zväčša prebiehalo na vysokých školách v rovnakom alebo veľmi príbuznom odbore. Na Slovensku však v tom čase študijný odbor medzinárodných vzťahov neexistoval (aj preto všetci záujemcovia o pôsobenie v diplomacii odchádzali na štúdiá do Moskvy). A súčasťou medzinárodných vzťahov boli aj prednášky z medzinárodného práva a vo svojej diplomovej práci sa medzinárodnoprávnym otázkam Šefčovič venoval.

Štúdium v Moskve sa v aktuálnom kontexte vojny Ruska proti Ukrajine, najmä v prípade osoby pôsobiacej vo vysokej funkcii európskej politiky, môže javiť problematicky.

Už samotnému nástupu na MGIMO však predchádzalo dôkladné preverenie uchádzača a tzv. kádrový profil. A to nielen jeho samotného, ale aj širokého príbuzenstva.

Zároveň je pravdou, že MGIMO si v časoch Sovietskeho zväzu obchádzali náborári KGB, keďže sústreďovala študentov prakticky zo všetkých satelitov ZSSR. Dôkaz, že by sa Šefčovič akýmkoľvek spôsobom zaviazal na spoluprácu s tajnou políciou totalitného impéria, však neexistuje.

Už samotnému nástupu na MGIMO však predchádzalo dôkladné preverenie uchádzača a takzvaný kádrový profil. A to nielen jeho samotného, ale aj širokého príbuzenstva. „Nespoľahlivé“ kádre s „nesprávnym“ triednym pôvodom sa tam jednoducho nedostali. Napokon, takto to fungovalo vo všetkých odboroch komunistického školstva.

Ako študent diplomacie zároveň počítal s perspektívou práce na ministerstve zahraničných vecí (vtedy) ČSSR, neskôr v jej diplomatických službách v cudzine.

V tomto očakávaní sa preto v lete 1989 rozhodol pre vstup do KSČ (ako de facto podmienky pre túto prácu). Keďže išlo o vysoko formalizovaný proces, nový člen musel na členskú legitimáciu istý čas čakať. No Šefčovič sa jej kvôli okolnostiam Novembra '89 napokon nedočkal.

Ku MGIMO sa v euroživotopise nehlási

Potom už jeho pracovná kariéra pokračovala najprv na federálnom, neskôr na slovenskom ministerstve zahraničných vecí.

Podľa jeho životopisu, ktorým sa prezentuje aj na európskej úrovni, začínal hneď po štúdiu v roku 1990 ako poradca prvého námestníka Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR.

Mimochodom, jeho euroživotopis sa začína udelením titulu na UK Bratislava, štúdium na MGIMO nespomína.

No už o rok neskôr bol vyslaný na svoju prvú misiu v zahraničí – stal sa konzulom na veľvyslanectve ČSFR v Harare, v hlavnom meste Zimbabwe. Následne, ešte za federácie, sa presunul na nižšiu riadiacu funkciu na veľvyslanectve v Kanade.

Po vzniku samostatného Slovenska sa vrátil na ministerstvo zahraničných vecí, kde sa postupne z odboru pre krajiny EÚ a NATO dostal až na pozíciu riaditeľa kancelárie ministra. Končila sa éra mečiarizmu a mladý Šefčovič prvý raz ochutnal bruselské prostredie. V roku 1998 sa stal zástupcom vedúceho misie SR pri EÚ.

O rok neskôr však už bol veľvyslancom v Izraeli, odkiaľ sa v roku 2002 opäť vrátil na ministerstvo zahraničia. V roku 2003 sa stal generálnym riaditeľom sekcie európskych záležitostí a od tej chvíle už európsku politiku neopustil.

Od roku 2004 do roku 2009 bol stálym predstaviteľom SR pri EÚ a následne sa po odstúpení Jána Figeľa stal za Slovensko európskym komisárom pre vzdelávanie, odbornú prípravu, kultúru a mládež.

A komisárom zostal až dodnes. Ako vtipne dodáva magazín Politico: Maroš Šefčovič forever!