Semienka nádeje zo Slovenska Ako sme sa zabavili počas Seminára o slobodnej spoločnosti

Všetci ostatní už písali o transsexuálnej paródii na Poslednú večeru, ktorá bola na parížskej olympiáde, takže ja nemusím – poviem iba: vďaka Bohu, že do scénky nepridali aj transsexuálneho Mohameda. To by boli skutočné problémy. Kresťania sú ľahký terč. A je aj menej výtržností.

Kým sa však v Paríži odohrávala táto ignorantská bigotnosť, ja som mal možnosť zažiť inú stránku Európy, kde bolo viac nádeje a menej ignorancie. Mal som tú výsadu, že som na Slovensku učil dvadsaťdva mladých Európanov a Američanov v rámci 22. ročníka letnej školy zvanej Free Society Seminar (Seminár o slobodnej spoločnosti), ktorý sponzoruje Inštitút pre vieru a rozum, na čele s Robertom Royalom. Sú to intelektuálne hody, ale aj spoločenské.

Minulý rok som písal o tom, akú som mal radosť, keď som počas „kultúrneho večera“ pozoroval mladých Američanov, ako sa učia tradičné slovenské tance, a počúval som, ako Slováci a Američania spoločne spievajú „Nech Boh žehná Ameriku“.

Tento rok americkí študenti nespievali „Nech Boh žehná Ameriku“. Dali „Nech Boh žehná USA“ od Leeho Greenwooda a spievali odušu. Bolo to po tom, čo skupine ukázali, ako sa tancuje „Cotton Eye Joe“ (alebo „Kotinínový Joe“), a vysvetlili, že na jeho najpopulárnejšej nahrávke vystupuje švédska skupina, čo veľmi potešilo Švéda v našej skupine. A ukázalo sa tiež, že mladá Američanka, ktorá všetkých tento tanec naučila, získala úspechy pri tancovaní írskych tancov.

Slováci, Švédi, Poliaci a Maďari majú za sebou dlhú spoločnú históriu, ktorá nebola vždy príjemná. Preto je dobré vidieť mladých ľudí zo všetkých týchto krajín, ako sa smejú a tešia zo vzájomnej spoločnosti, akoby boli ich národy po celé stáročia priateľmi.

Celé toto sa striedalo s miestnou slovenskou skupinou, v ktorej boli husle, basa, akordeón a cimbal. Kapela hrala tradičné slovenské piesne, ktoré mne osobne všetky znejú, akoby ich mala spievať miestnosť plná hlučných opitých Slovákov. Naši Slováci, ktorí neboli ani trochu pripití, poznali všetky slová a ukázali, že na to, aby spievali z celého srdca a s hrdosťou na svoju krajinu, nepotrebujú alkohol.

Jedna úžasná mladá žena, ktorá sa angažuje v pro-life oblasti v Maďarsku, otca má Brita a sama hovorí s fascinujúco rozkošným anglickým prízvukom, nám dala prednášku o tom, „ako pripraviť dokonalú šálku čaju“. Najprv treba zohriať šálku, potom do nej naliať vriacu vodu, zakryť ju presne na päť minút – ani viac, ani menej –, potom ju odkryť a pridať iba trochu mlieka. 

Aby ste vedeli, sú dva prístupy, NČ a NM, čiže „najprv čaj“ verzus „najprv mlieko“. Naša mladá maďarská Britka (alebo britská Maďarka?) bola v tábore „najprv čaj“ a mala na to veľmi dobré vysvetlenie, ako aj na to, prečo by sa mal čaj piť zo šálky z kostného porcelánu s vyhnutým okrajom. Každý krok tohto procesu sprevádzalo veselé „výborne!“

Počas prestávky v spievaní tradičných slovenských piesní nám jedna mladá Poľka porozprávala o slávnej Čiernej Madonne v kláštore na Jasnej Hore v Čenstochovej. Všetci sa smiali, aj náš švédsky študent (ktorý neskôr ukázal, že by sa uživil ako stand-up komik), keď spomenula, že tento kláštor hrdo odrazil štyridsaťdňové obliehanie švédskym vojskom. Z hradieb mu ešte stále môžeme vidieť trčať delové gule. 

Potom nebeským hlasom a bez inštrumentálneho sprievodu zaspievala niekoľko sloh svojej obľúbenej piesne vyznávajúcej lásku Čiernej Madone a počas refrénu sa k nej pridali aj dvaja naši Slováci, ktorí buď poznajú slová, lebo sú oddaní katolíci a milujú Máriu (obaja sú už ženatí, aj keď sú mladí), alebo sa ich naučili krátko predtým.

Jeden z týchto mladých slovenských mužov sa predtým s nami podelil o svoju jablkovicu vyrobenú z jabĺk zo susedovho dvora. Ukázalo sa, že ľudia na Slovensku si môžu z dvora nazbierať čokoľvek, čo chcú vypáliť, donesú si to do miestnej pálenice a vypália. To je kultúra!

Bol to úžasný večer. Ako však čokoľvek z tohto súvisí so „slobodnou spoločnosťou“ a semienkami nádeje?

Po prvé, semienka nádeje sú v tom, keď človek vidí mladých ľudí, ako si za pár dní vytvoria blízke priateľstvá s ľuďmi z iných kultúr, pričom každý z nich sa hrdo a bez rozpakov delí o svoju kultúru, a rozprávajú sa o výzvach, ktorým čelia. Slováci, Švédi, Poliaci a Maďari majú za sebou dlhú spoločnú históriu, ktorá nebola vždy príjemná. A nie každý miluje Američanov (najmä v Amerike). Preto je dobré vidieť mladých ľudí zo všetkých týchto krajín, ako sa smejú a tešia zo vzájomnej spoločnosti, akoby boli ich národy po celé stáročia priateľmi.

Čo je to „slobodná spoločnosť“? Mohli by sme povedať, že slobodná spoločnosť je taká, v ktorej sa rozličné skupiny dokážu takto zísť, hrdo a radostne sa podeliť o svoju kultúru a nechcú byť redukované na kartónových, inštitucionálnych „Európanov“, ktorých je, zdá sa, EÚ odhodlaná vytvárať.

Slobodní zostaneme iba vtedy, ak sa odmietneme roztaviť na jednu „globalistickú“ kultúru sekulárnych elít. Musíme sa snažiť udržať svoju lokálnu kultúru nažive – tak, aby nám nebránila v jednote lásky.

A ak by som sa mohol na chvíľu pochváliť aj svojou krajinou, Spojené štáty majú možno svoje problémy, ale jednu vec robíme dobre, a to tú, že dávame dohromady ľudí v kontexte, v ktorom sa dokážu navzájom zo seba tešiť a radovať sa zo svojich jedinečných rozdielov. Nie sme „taviaci kotol“, v ktorom sa všetko roztaví na riedku kašu sekulárnej kultúrnej rovnakosti. V najlepšom prípade sme skôr guláš, v ktorom všetky chute prežijú, ale nebijú sa.

Možno najlepšia služba, akú vieme ponúknuť iným krajinám, je byť im v tomto príkladom a poskytovať kontext, v ktorom to môžu zažiť. Túto službu však budeme poskytovať a slobodní zostaneme iba vtedy, ak sa odmietneme roztaviť na jednu „globalistickú“ kultúru sekulárnych elít. Musíme sa snažiť udržať svoju lokálnu kultúru nažive, ale udržať ju nažive tak, aby nám nebránila v jednote lásky – lásky k Bohu, k svojej krajine a k sebe navzájom.

Počas kultúrneho večera sme zistili, že keď skupina ľudí dokáže zažiť takúto jednotu v rozdielnosti, je to akoby malý kúsok neba – účasť na jednote v rozdielnosti, ktorá je večne v milujúcom spoločenstve medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým – len s hlasnými slovenskými pesničkami.

Randall Smith je profesor teológie na Univerzite Sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšia kniha je From Here to Eternity: Reflections on Death, Immortality, and the Resurrection of the Body (Odtiaľto do večnosti. Úvahy o smrti, nesmrteľnosti a vzkriesení tela).

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.