Falošné pasy, sudcovia rozhodujúci podľa práva šaría aj tajné služby Prečo nemeckí Zelení nechcú, aby sa hovorilo o ich najnovšom škandále

Už len desať percent hlasov by v Nemecku získali Zelení podľa najnovšieho prieskumu. Sú to ich najhoršie čísla za posledných šesť rokov.

Na vine je rozsiahla nespokojnosť so súčasnou nemeckou vládou a s jej prepálenou ekologickou politikou, so zanovitosťou v otázke jadrových elektrární, s hospodárskym úpadkom aj progresívnymi úletmi v oblasti spoločenskej politiky.

Pre Zelených je varovné, že ich čísla sa môžu pod tlakom nového škandálu ešte zhoršiť – najnovšie zistenia investigatívcov z nemeckého mesačníka Cicero ukazujú vážne pochybenia ministerky zahraničných vecí Annaleny Baerbockovej a jej podriadených, vo viacerých prípadoch ich vyšetruje už aj prokuratúra.

Konkrétne ide o evakuáciu Afgancov, ktorí do Nemecka prišli od roku 2021. Do Nemecka sa tak dostali ľudia, ktorí nemali oprávnenie získať víza a ktorí boli v niektorých prípadoch dokonca napojení na islamistické skupiny či tajné služby.

Ministerka aktivistka

Ministerka Baerbocková mala spočiatku veľké ambície. Koncom jari 2021 sa takmer videla v kresle kancelárky, no pred voľbami vyšlo na povrch, že jej kniha, ktorú narýchlo zverejnila, je z veľkej časti plagiátom. Aj jej sebacharakteristika ako niekoho, kto „pochádza z oblasti medzinárodného práva“ – v skutočnosti absolvovala jednoročné MA štúdium v Londýne, odvtedy pôsobila v politike – bola prinajmenšom prikrášlená.

Namiesto viac než 25 percent hlasov, v ktoré Zelení dúfali ešte v máji 2021, získali v septembri 14,7 percenta. Pre mnohých to bolo sklamaním, ale Baerbocková neskončila najhoršie – získala prestížne ministerstvo zahraničných vecí, ktoré sa rozhodla zmeniť na svoj obraz.

Baerbockovej prvé kroky ukázali, že sa hodlá profilovať najmä progresívnym aktivizmom, čím preukázala, ako nechápe dejiny inštitúcie, na ktorej čele stojí. V jednom z prvých rozhodnutí premenovala sálu venovanú Bismarckovi, ktorý bol otcom zakladateľom ministerstva, a deklarovala začiatok „feministickej“ zahraničnej politiky.

Čo presne to má znamenať, pritom v praxi nevedeli vysvetliť ani zástupcovia mimovládok, ktoré sa odvtedy prisali na rozpočet ministerstva zahraničných vecí.

Švajčiarsky denník Neue Zürcher Zeitung (NZZ) preto už po zverejnení novej stratégie v roku 2022 zhodnotil, že „feministická zahraničná politika sa obmedzuje na označovanie starých známych vecí feministickou pečiatkou“, Frankfurter Allgemeine (FAZ) zas písal, že feministická zahraničná politika je „veľkolepá rétorika“ – a nič za tým.

Dokonca aj ľavicovo-zelený denník Die Tageszeitung (TAZ) si všimol, že väčšinou ide o prázdne frázy: všetko je hmlisté, nechýbajú len kľúčové slová ako rodová rovnosť a patriarchát. 

Po dvoch rokoch nie je jej povesť ministerstva lepšia než na začiatku. „Baerbocková nechápe, čo to vlastne zahraničná politika je a čo by mohla diplomaciou dosiahnuť,“ odvoláva sa Cicero na jedného z diplomatov.

„S Jennifer Leeovou Morganovou dosadila za štátnu tajomníčku ženu z Greenpeace. Dvorí skupine mladých zamestnancov, ktorí si hovoria ,Diplomats of Color‘. Každý, kto vstúpi na ministerstvo zahraničia cez átrium, najprv uvidí veľkú dúhovú vlajku. Toto je Baerbocková. Na Werderscher Markt (adresa ministerstva zahraničných vecí, pozn. red.) žartujú, že hovorí rýchlejšie, než myslí,“ zhŕňa nemecký magazín.

Baerbockovú zachránila Ukrajina

Všetko zvrátila vojna na Ukrajine a skutočnosť, že čistou náhodou sa Baerbockovej morálny impulz v prípade vojny na Ukrajine prekrýva so stredoeurópskymi bezpečnostnými a geopolitickými záujmami. 

Aj tí, ktorí by v iných prípadoch patrili ako prví ku kritikom príliš idealistickej politiky, sú zväčša vcelku spokojní, že ministerka chápe význam podpory Ukrajiny skôr než váhavý kancelár Olaf Scholz – a dokonca sa úplne odklonila od tradičnej politiky Zelených a podporuje dodávky zbraní.

Oproti proruskej frakcii v Scholzovej SPD tak bolo Baerbockovej pôsobenie v tejto téme jednoznačným prínosom.

Zlí a horší

Aj švajčiarsky denník Neue Zürcher Zeitung pripomína: „Len si spomeňte na časy, keď ,moskovská spojka‘ SPD určovala zahraničnú politiku Nemeckej spolkovej republiky a glorifikovala mafiánsky režim okolo Vladimira Putina ako jedného z najdôležitejších medzinárodných partnerov. Jedným z nich bol Sigmar Gabriel, minister zahraničných vecí v rokoch 2017 až 2018, ako aj súčasný spolkový prezident Frank-Walter Steinmeier, ktorý rezort viedol dvakrát počas štyroch rokov.“ 

Po Steinmeierovi a Gabrielovi nasledoval v úrade nešťastník Heiko Maas – jeden z mála politikov SPD, ktorému nebolo možné vyčítať prílišné prepojenia na Moskvu. 

Lenže ani Maas nezostal v dobrej pamäti, pri páde Kábulu v lete 2021 tak dlho ignoroval varovania miestnej ambasády, až diplomati museli sami utiecť k letisku, ktoré kontrolovali Američania. Pred potupným odstúpením ho zachránilo len to, že do volieb zostávalo už len pár týždňov.

Sú to vôbec Afganci?

Po dvoch rokoch vojny na Ukrajine a neustále nových krízach na Blízkom východe pôsobí Afganistan ako dávna minulosť, málokomu sa chce veriť, že pád Kábulu sa udial pred menej než jedným volebným obdobím.

Pri Baerbockovej nástupe do funkcie to bolo ešte inak a záchrana prenasledovaných Afgancov bola popri premenovávaní miestností pre ministerku prioritou. Hoci tento úmysel je pochopiteľný a z morálneho hľadiska nepochybne dobre mienený, zistenia magazínu Cicero ukazujú vážne pochybenia, ktoré smerujú až na najvyššie poschodia ministerstva. A pre niektorých spolupracovníkov by mohli mať dokonca trestnoprávne následky.

Pod názvom Ilegal, legal, egal (Nelegálne, legálne, to je jedno) zverejnil Cicero podrobnú analýzu Baerbockovej pôsobenia a vytvorenia „klímy, v ktorej sa pracovníci cítili povolaní porušovať zákon“.

Ešte vo februári 2023 Cicero zverejnil článok o prípade Muhammada G., údajného Afganca, ktorý sa chce dostať do Nemecka. Miestni kolegovia v Islamabade však mali vážne pochybnosti, či je dotyčný naozaj tým, za koho sa vydáva. Príliš očividné boli protirečenia vo výpovediach Muhammada G. a jeho (údajného) brata Chána G.

„Nie je jasné ani to, či sú títo dvaja bratia, ani to, či je Muhammad G. skutočne Afganec a či existuje hrozba zo strany Talibanu. Jeden dôvod nedôvery: v Islamabade predložil falošný afganský pas,“ píše Cicero. No ministerstvo sa napriek tomu všemožne snažilo dostať Muhammada G. do Nemecka.

„O jeho identite v podstate nie sú pochybnosti, falošný pas hore-dole,“ tvrdil vtedy Henning G. svojim podriadeným vo vízovom centre v Islamabade a nariadil, aby „napriek falošnému pasu vystavili víza“. Konanie Henninga G. medzičasom vyšetruje polícia.

Najvyššie poschodia

Prípad úradníka Henninga G. by nemusel nikoho znepokojovať, ak by bolo išlo o individuálny prípad bez širších dôsledkov.

Ako však tvrdí Cicero, vôbec nejde o pochybenie jednotlivca, ktorý z humanitárnych pohnútok nechcel hľadieť na byrokratické detaily. Naopak, ide o systematické zlyhanie. „Na ministerstve zahraničných vecí sa pod Annalenou Baerbockovou presadila ideológia no nations, no borders (žiadne národy, žiadne hranice), ktorá je slepá voči nebezpečenstvám príliš naivnej imigračnej politiky a privádza bezpečnostných expertov do zúfalstva,“ píše magazín.

Už dva týždne po nastúpení do úradu Baerbocková sľúbila, že odbúra „byrokratické prekážky, ktoré bránia najzraniteľnejším Afgancom prísť do Nemecka“.

Týchto prekážok je vskutku niekoľko, vízové centrá sú preťažené, „pretože v týchto krajinách pasy a rodinné dokumenty nie sú úplne spoľahlivé. V minulosti boli preto zdĺhavé postupy overovania dokumentov vrátane vyšetrovania v prípade pochybností na mieste. 

Nemecké vízové ​​úrady skutočne mali nárok vedieť, kto je osoba, ktorej vízum vydávajú, a či má naozaj právo prísť do Nemecka cez zlúčenie rodiny. Ministerstvo zahraničných vecí sa tohto nároku vzdalo. Toto ukazuje dôverný pokyn všetkým vízovým úradom, ,týka sa to najmä miest ako Addis Abeba, Ammán, Ankara, Bagdad, Bejrút, Damask, Dauha, Dušanbe, Erbil, Islamabad, Istanbul, Chartúm, Nairobi, Naí Dillí, Taškent a Teherán‘“.

Ministerský pokyn podľa Cicera vyzýva na to, že „nelegálna migrácia by mala byť legalizovaná tým, že sa už nebude pozorne sledovať. Presne toto nariaďuje ministerstvo zahraničných vecí svojim úradníkom vo vízových kanceláriách, len to znie trochu lepšie a komplikovanejšie“.

Ministerstvo vnútra je novou praxou vízových centier znepokojené, požaduje bezpečnostné previerky prichádzajúcich. „To by sme nemali akceptovať,“ nariadila Baerbocková svojim podriadeným, v krajnom prípade spor „eskalovať až na úroveň ministrov“.

Agenti aj islamisti

Aké následky to prináša, sa ukázalo v marci 2023, keď diplomati z Islamabadu v internom maile varovali pred „infiltráciou islamistických kruhov do nášho právneho poriadku “, dokonca sa do Nemecka snažia ako údajní utečenci dostať aj islamistickí sudcovia (sudcovia rozhodujúci podľa práva šaría).

V apríli sa preto napokon presadilo ministerstvo vnútra a konania sa doplnili o bezpečnostnú previerku, ktorá spočíva v krátkom rozhovore. V ňom majú pracovníci Úradu pre ochranu ústavy preveriť, či nastavenie prichádzajúcich je v súlade s „liberálnodemokratickým základným poriadkom“. To, či sú však uchádzači naozaj tými, za ktorých sa vydávajú, pracovníci preveriť nemôžu, pretože ako podriadení ministerstva vnútra nemajú prístup k dátam, ktoré počas procesu získalo ministerstvo zahraničných vecí.

To ukázal napríklad aj prípad rodiny N., ktorej päť členov žije v Nemecku. Ďalší dvaja – údajný otec a údajný, už dospelý syn – sa k nim chceli pridať. No vo vízovom centre vzbudili podozrenie, syn totiž hovoril po perzsky so silným prízvukom, ktorý sa líšil od prízvuku jeho údajnej matky a naznačoval, že namiesto Afganca v skutočnosti ide o Pakistanca.

Podľa spolupracovníkov konzulárneho úradu pôsobil „veľmi vzdelaným, skoro vojenským a upraveným dojmom“, navyše mal pri sebe pakistanské dokumenty, ktoré bežný Afganec nemal šancu dostať. „Existuje silné podozrenie, že ide o prípad, ktorý zinscenovali pakistanské úrady,“ teda že ide o pakistanských agentov, varovali pracovníci, ktorí ho stretli.

Konflikt záujmov

Nedostatočné previerky prišelcov navyše nie sú jediným problémom týchto konaní. Zistenia Cicera odhalili aj vážne konflikty záujmov medzi spolupracovníkmi nemeckého ministerstva zahraničných vecí, mimovládkami a (skutočnými či údajnými) utečencami.

Ukazuje to prípad právničky Farsany Soleimankehlovej-Hankeovej, ktorá je pôvodom z Afganistanu, v Nemecku študovala právo a dnes je manželkou vysokopostaveného zamestnanca ministerstva zahraničných vecí. Ako právnička inštruovala pracovníkov viacerých vízových centier o „afganskom rodinnom práve“, zatiaľ čo jej manžel bol zástupcom riaditeľa oddelenia „cudzinci a vízové ​​právo, dlhodobé pobyty, zásadné otázky migračnej politiky“.

To, že sa na ministerstve ďalej dejú prešľapy, ilustruje aj prípad z Hannoveru. „V januári tam pristálo charterové lietadlo, ktorého všetci pasažieri boli ručne vyberaní spolkovou vládou: Afganci, ktorým Nemecko prisľúbilo ochranu. Úspešne absolvovali celý prijímací a vízový proces vrátane bezpečnostného pohovoru so zamestnancami Úradu pred ochranu ústavy. Počas pasovej kontroly po pristátí v Nemecku však federálni policajti zistili, že viacerí cestujúci majú neplatné doklady.“

Cicero pokračuje: „Išlo o takzvané proxy pasy, ktoré sa vydávajú bez toho, aby sa držiteľ pasu dostavil na pasový úrad. To ich robí náchylnými na manipuláciu. Nemecko neakceptuje afganské proxy pasy. Nikdy im nemalo byť udelené nemecké vízum. Presne to sa však stalo. Spolkovej polícii nezostávalo nič iné, len podať trestné oznámenie. Prokurátori v Berlíne a Cottbuse teraz vyšetrujú zamestnancov ministerstva zahraničných vecí.“

Baerbocková sa tvári, že je všetko v poriadku

Ministerka na posledné odhalenia odpovedala zavádzajúco: vraj ministerstvo vnútra a ministerstvo zahraničia spolupracovali s bezpečnostnými orgánmi, a že ak sa zistí, že žiadateľ nehovoril pravdu, tak vízum nedostane. „To je presne to, čo sa na našich veľvyslanectvách, najmä v Pakistane, opakuje znova a znova: robíme bezpečnostné pohovory, aby sme víza vydávali len vtedy, ak všetko ide správne. To je účelom bezpečnostných pohovorov.“

Baerbocková pritom dobre vie, že výčitka neznie tak, či sa previerky dejú, ale že sú príliš laxné. A takisto dobre vie, že tvrdenie, že bezpečnostné previerky odhalia falošnú identitu podvodníkov, nie je pravdivé, pretože pracovníci vykonávajúci bezpečnostné previerky nemajú prístup k dátam ani potrebné zdroje.

Úplnou čerešničkou na torte pritom je, ako sa Baerbocková tvári, že previerky sú úplne samozrejmou súčasťou procesu, hoci ako dokazujú dokumenty z ministerstva, bola to práve ona, kto ich celé mesiace odmietal.

Zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať

Zelení sa doposiaľ vcelku úspešne snažia zahmlievať a tvária sa, že ide o pseudoškandál. Oprieť sa pritom môžu o podporu nielen ľavicových, ale aj verejnoprávnych médií, ktoré nové zistenia doposiaľ úplne ignorujú a namiesto toho zvádzajú epický súboj so slamenými panákmi.

Samotní Zelení si však už uvedomujú, že zo škandálu môže byť celkom oprávnene vážny problém, čo ukazuje aj europoslanec Zelených Erik Marquardt. Ten bol – ako hlásala samotná internetová stránka združenia – spoluzakladateľom organizácie Kabul Luftbrücke (letecký most Kábul), mimovládky, ktorá sa zasadzovala za čo najrýchlejší a najľahší príchod afganských utečencov, a v minulosti sa na sociálnych médiách vyjadroval v jej mene.

Po novom sa však Marquardt tvári, akoby so združením nemal nič spoločné. Cez noc zmizol z webovej stránky, kde bol donedávna uvedený ako zakladateľ, a združenie dokonca právnou cestou požaduje, aby magazín Cicero neuvádzal, že ho spoluzakladal člen Zelených.

Ak naozaj všetko bolo také čisté, ako Baerbocková tvrdí, prečo sa Marquardt odrazu týmto prepojením prestal hrdiť?