Kto sa nezaradí do tímu, bude stratený | Len aby sme nikoho neurazili

II
Vtákopysk

Vždy jazdím na bicykli, čo je v mnohých ohľadoch celkom príjemná činnosť. Hoci, má to tiež svoje nevýhody. Nemyslím na riziko smrti, na to som si už celkom zvykol, ba dokonca ma to ako zaujímavá úchylka trochu aj baví. Cítim sa totiž ako vo videohre, ako keby som bol vo vesmírnej lodi, ktorá sa musí vyhnúť roju meteoritov. Pripomína mi to osemdesiate roky, keď sme sa ako deti všetci natlačili do domu nášho kamaráta, jediného šťastného vlastníka Commodoru 64, no a ja som bol vtedy celkom uznávaný hráč. Takže keď sa vyhýbam kamiónom na ceste, cítim sa úplne vo svojej koži. No na druhej strane, zápach nám nepomáha cítiť sa celkom v pohode; zápach je horší ako smrť. Pretože je jej poslom.

Práve teraz šliapem pozdĺž Via Nomentana. Uvedomujem si, že čoskoro budem musieť vojsť do podjazdu na námestí Porta Pia. Nemám na výber, musím tade prejsť, jazdím tadeto pomerne často, je to povinný úsek, a ak by som sa mu chcel vyhnúť, musel by som urobiť dlhú obchádzku a tak by som stratil priveľa času.

Toto miesto smrdí močom. No nie je to obyčajný zápach a ani to nie je obyčajný moč. Je to archaická, kozmická stuchlina, ide o antropologický zápach, ktorý nezmizne ani po nejakom prudkom lejaku; keď zídeš tam dole, ovanie ťa nečakane teplý závan, steny sú ním už dávno nasiaknuté, z pórov travertínu vyteká moč. Už to nie je podjazd, ale vnútro jaskynného tela jedného obrovského mužského údu. Tam v tom podchode sa z teba zrazu stane bradatý starec z kresleného filmu Bol raz jeden život, ktorý vo svojej vznášajúcej sa kabínke cestuje vnútrom ľudského tela. Tento teplý a vlhký závan zasiaty tými, ktorí tam roky rokúce vykonávali malú potrebu, ťa obkľúči a nalepí sa na teba, prisaje sa ako taká medúza, ktorá ťa nemilosrdne schmatne pod krkom.

Predvídateľnosť

A ja veľmi dobre viem, čo ma tam čaká. A ešte skôr než tam dôjdem, ešte kým šliapem do pedálov po ulici Via Nomentana, viem, že tam o chvíľu dorazím, že o chvíľu budem tam dole. Teraz je vzduch ešte celkom dobrý, relatívne čerstvý, ale ten zápach cítim vo svojej pamäti, už ho akosi predvídam, začínam ho vnímať o dve križovatky skôr, už od ulice Via XXI Aprile je celá atmosféra okolo mňa nasiaknutá močom.

Je to ako to známe trúbkové intro v piesni Acqua azzurra, acqua chiara na jedinom Battistiho CD, ktoré mám a ktoré poznám celé naspamäť: už ho počujem na konci predchádzajúcej skladby, keď Lucio spieva o pšeničných poliach a profánnych láskach a na jej konci žiada svoju milú, aby ho prestala nenávidieť; v tom okamihu nastane chvíľa ticha...
... a v tom tichu už počuješ „para-pa-pappa!“.

Počuješ tú trúbku chvíľku pred tým, než skutočne začne trúbiť, a keď to príde, už ťa to viac neprekvapí. Nemôže ťa prekvapiť. Nenávidím tú trúbku, nenávidím Acqua azzurra, acqua chiara. Je to jediná pieseň od Lucia, ktorú neznášam, možno práve pre ten okamih ticha, ten okamih, v ktorom sa zakaždým vo mne zrodí nádej, že aspoň raz, aspoň jediný raz tá trúbka zahrá iný tón alebo nezahrá vôbec.

Foto: Adam Rábara, Postoj

Ale nestane sa tak. Nikdy. Po skladbe číslo 6 nasleduje vždy skladba číslo 7 s jej „para-pappa-pappa!“, na akomkoľvek disku, v akomkoľvek obale, od akéhokoľvek speváka. Po nejakej šestke nutne nasleduje nejaká sedmička, je to predvídateľné ako zápach moču, ktorý na mňa čaká v tuneli.

Druhí ľudia sú tiež predvídateľní, no rovnako aj my sme predvídateľní pre nich, hovoríme len to, čo od nás ostatní chcú počuť, nikdy sa príliš neodchyľujeme od toho, čo sa od nás očakáva. Ale to je náš osud, ktorý sme si sami vybrali. Je to jedna z prvých vecí, ktoré sa v živote naučíme, aby sme mohli byť na svete bez toho, žeby sme sa zbláznili: stačí si pustiť svoju platňu tak, aby skladby odzneli správne, jedna po druhej.

Musíme si len vybrať žáner, klasiku alebo pop, a potom všetky skladby na našom disku budú v súlade s týmto žánrom, budú klasické alebo popové. Je to predvídateľné, možno trochu nudné, ale je to aj veľmi, veľmi upokojujúce. Stačí sa rozhodnúť len raz - klasika alebo pop - a režim prehrávania skladieb zostane prednastavený. Iba tak nám nehrozí, že upadneme do krízy zakaždým, keď sa objaví nejaká nová kompozícia, pretože nemôžeme mať osobný názor na všetko, inak by sme sa zbláznili. Pekne si zvolíš svoj žáner a žáner, ktorý si si zvolil, vyberie za teba.

Nemusíš robiť nič, len stlačiť tlačidlo play a relaxovať s vedomím, že po šestke je vždy sedmička, že po skladbe ,,Kupujem len vajcia z voľného chovu" bude vždy nasledovať skladba „Ale vlastne nikdy nevieš, čo ješ", po skladbe „Nemám nič proti homosexuálom" tam vždy bude „Robte si, čo chcete, ale robte to vo svojom vlastnom dome", klasika alebo pop, uvoľni sa, a po skladbe ,,Stop homofóbii'' bude vždy ,,Dieťa nepotrebuje mamu a otca, ale potrebuje niekoho, kto ho bude milovať", po “Nikto tu nie je rasista“ je tu vždy „Ale ak máš migrantov tak rád, prečo si ich nevezmeš k sebe domov?“, po „Som veriaci, ale neverím v medziach náboženstva“ je vždy „Majú všetko to zlato v kostoloch a v Afrike umierajú ľudia od hladu“, po ,,Prší, prší“ je tu vždy ,,Nie, iba trochu mrholí!“...

Zrod vtákopyska

Často sa však stane, že sa disk či platňa poškriabe alebo sa niečo zasekne, a tak sa skladby v tom divnom magnetickom procese nejako zamotajú a zmiešajú dokopy, až z toho vznikne úplne nová pokrútená pieseň, melódia, ktorú som nikdy predtým nepočul. Je to zriedkavé, no stáva sa to a presne tak sa rodí tu a tam vo svete, v jednotlivých ekosystémoch niekoľko zvláštnych malých živočíchov, ktoré nedokážem nikam zaradiť, pretože majú zobák ako kačica, ale srsť ako lasica, chvost ako bobor a jed zmije. Čo je zač takýto živočích?

Je to vtákopysk.

A čo robí celý deň? Ako sa vôbec pohybuje? Čím sa živí? Čo si vtákopysk myslí o svojom biologickom dedičstve?

Veru, je to čudný živočích. Podobne ako Jack Kerouac: zatiaľ čo ho hippies velebili po celom svete, on sám sa neprestajne definoval ako ,,bláznivý, osamelý katolík“. Alebo ako Simone Weilová, ktorá napriek tomu, že chodievala každý deň na svätú omšu, nikdy sa nedala pokrstiť, aby tak mohla ,,zostať blízko tým posledným, Božím vydedencom, aby tak bola spolu s nimi zo solidarity tiež vylúčená zo spoločenstva veriacich.“ Dnes máme totiž svet plný tých, ktorí tvrdia ,,Nepotrebujem nejakých prostredníkov, mám svoj vlastný súkromný vzťah s Bohom“, máme teda svet plný nepraktizujúcich veriacich. Na druhej strane, Simone Weilová bola úžasná praktizujúca de facto veriaca de iure neveriaca.

Alebo ako Pier Paolo Pasolini, ktorý pohoršoval buržoázne vrstvy obyvateľstva extrémnou zmyselnosťou svojej poézie, ale súčasne dokázal pohoršiť aj revolučnú mládež. Hoci bránil konzervatívne hodnoty vidieckej tradície a ospevoval boj robotníkov, vzápätí sa dokázal vyrútiť proti tým, ktorí chceli legalizovať potraty. Mohli by ste s ním nesúhlasiť, ale nikdy by ste ho nedokázali jednoducho onálepkovať nejakým názorom prv, než by ho bol vyjavil a vysvetlil. A on vedel vždy tak nádherne vyspievať nejakú novú melodickú pieseň, ktorá dokázala v ľuďoch prebudiť už dávno zabudnutú emóciu: údiv.

Tieto zvláštne živočíchy boli úžasne, radostne nekonzistentné. Rovnako ako vtákopysk.

Vtákopysk v 19. storočí uvrhol celý vedecký svet do krízy a hrozilo, že evolučnú teóriu vyhodí do vzduchu, stal sa nočnou morou darwinistov. Z ktorej vetvy pochádza? Z vtákov? Z myší? Z ktorej rodiny pochádza, z ktorej farnosti, z ktorej straníckej centrály?

Vtákopysk síce patrí do triedy cicavcov, no nemá bradavky, jeho chromozómy sú úplne pomiešané, nedá sa z nich nič vyčítať. Toto zvieratko by nemalo existovať, je to totiž biologická absurdita. Nemôžeš predsa znášať vajcia bez toho, aby si bol operencom, nemôžeš dojčiť bez prsníkov, nemôžeš zachrániť migrantov na mori bez Love is Love LGBTQ+, bez Grety, bez podpory hnutia NO TAV spoločne v boji za ochranu žien a detí, ktoré si prenajali lono Maria Adinolfiho, aby tak mohli zavesiť kríže na steny v pro-life školách, a potom by si ešte mohol byť taký láskavý a vysvetlil nám, čo sa vlastne stalo v tom Bibbiane... musíš si vybrať, musíš sa rozhodnúť, do psej matere!

Zaradiť sa do tímu

Nemôžeš si robiť, čo sa ti zachce, hráš predsa v nejakom tíme, a preto musíš poslať tú loptu hentam do tamtej bránky! Tím. Musíš predsa myslieť na tím! Ak nemyslíš na tím, si sebec. Ak nemyslíš na tím, si jedným z tých, ktorým nie je celkom jasné, ako sa veci majú. Ak nemyslíš na tím, si nepotrebný samotár.

Ale vtákopysk je jeden neohraničený problém. Zakaždým sa z neho preto vykľuje ešte ďalší. A akoby to nestačilo, cicavce z tejto triedy zostávajú osamelé.

Veru, tento svet nie je pre vtákopyska.

Foto: Adam Rábara, Postoj

Točím pedálmi po ulici Via Nomentana a uvažujem o vtákopyskovi. Zvyčajne keď šliapem, myslím na kopec vecí, ale teraz to musím urobiť inak, tak, aby sa mi dostavili do mozgu len krásne spomienky ešte skôr, než sa mi morový závan podjazdu vnorí do každého môjho neurónu. Potrebujem krásnu myšlienku, je to viac než naliehavé! Aký je najbezprostrednejší obraz, ktorý si môžem vybaviť s vtákopyskom?
Lucia.
Lucia dlho hľadala svojho vtákopyska.
Lucia bola nádherné dievča ustavične oblietané chalanmi, a preto sa stala dosť častým spúšťačom roztržiek na večierkoch medzi nami chlapcami z prírodovedného lýcea Nomentano, čo bola škola v blízkosti ulice Via Nomentana. Mestský radca, ktorý vybral názov strednej školy, sa pravdepodobne vo svojej predstavivosti s ním veľmi nepáral a my mladí dospievajúci chlapci z tohto lýcea sme mali rovnaký nedostatok predstavivosti ako on. Všetci sme totiž mali v hlavách tú istú predstavu. Všetci sme snívali o tom istom dievčati. O Lucii.

Test na mužov

Lucia bola naozaj pozoruhodné a vskutku inteligentné mladé žieňa. Každý večer chodievala von s iným chlapcom. No nebolo to z rozmaru, len nechcela strácať čas s nezaujímavými ľuďmi, tak vypracovala psychologický test, ktorý považovala za dostatočne spoľahlivý na to, aby si každého mladého džentlmena overila. A ten test sa napokon vždy osvedčil.

Keď sa v zahmlenom pohľade blaženého vyvoleného mladíka dalo už-už vytušiť, že daný večer dospel do bodu, keď bolo potrebné urobiť nejaké rozhodnutie, ona naňho znenazdajky vybalila frázu, ktorá bola zjavne vytrhnutá z kontextu a zdala sa úplne neškodná:
,,Vieš, nikdy nenosím kabáty s kožušinovou kapucňou, pretože keď tá začne strácať srsť, je ozaj škaredá...“
Vždy tam urobila naschvál malú pauzu a práve v nej sa hralo o všetko. Ak sa ten muž začal na tom zabávať a odpovedal jej:
,,... ale čo, taká neresť?!“
Stačí. Môžeme to uzavrieť. Je to kretén.
„Ospravedlň ma, no necítim sa dobre, odprevadíš ma späť domov, prosím?“
,,Ale mohli by sme sa stretnúť niekedy inokedy?“
,,Áno, áno, iste... aha, už sme tu, presne tu bývam, čau.“ A takýto týpek bol navždy vymazaný z jej zoznamu.
Ach, aká len bola krásna tá Lucia.

Šliapem do pedálov pozdĺž Nomentany a myslím na ňu. Dnes má Lucia štyridsaťtri rokov, žije sama v byte na námestí Piazza Sempione, no už sa o ňu nebije toľko chlapov ako za školských čias na Nomentane. Možno len mala smolu, možno bola iba príliš prísna, možno si prineskoro uvedomila, že naháňať nejakého vtákopyska je úplný nezmysel, prelud, pretože nakoniec je pravdou tá najjednoduchšia vec, a tou je, že my muži sme všetci rovnakí. A ten, čo ju sklamal svojím ,,ale čo, taká neresť", možno už páchne močom, ktorý skôr či neskôr unikne nám všetkým.
A hľa, už sme tu. Vchádzam do podjazdu. Para-pa-pappa!

Ukážku z knihy Giovanni Scifoniho Len aby sme nikoho neurazili číta Michal Lukáč.