Manchester je jedným z najľavicovejších veľkomiest v Európe. V mestskom zastupiteľstve 550-tisícového mesta pôsobí jedna nezávislá poslankyňa (Amna Saad Omar Abdullatif), jeden poslanec krajne ľavicovej Robotníckej strany Británie (Shahbaz Sarwar), traja zelení, štyria liberálni demokrati, 16 poslancov z frakcie Labour and Cooperative a 71 (sedemdesiatjeden) zo samotnej Labouristickej strany.
Keďže prieskumy naznačovali, že celá Británia v zajtrajších parlamentných voľbách smeruje k takmer porovnateľnej dominancii labouristov, išiel som sa krátko pred volebným dňom pozrieť, ako sa v krajine labouristov žije.
Mesto, ktoré prepožičalo odrodám kapitalizmu a liberalizmu svoje meno, stále tvorí v značne deindustrializovanom Anglicku proletársku baštu: podskupina emergent service workers (napr. zamestnanci v stravovacích a opatrovateľských službách) tvorí 36 percent obyvateľov mesta (v celoštátnom meradle len 19), 20 percent (v celoštátnom meradle 15) patrí do najnižšej vrstvy „prekárneho proletariátu“ (sezónnych pracovníkov).
Pôvodne som chcel vidieť Hulme/Ancoats, „prvé priemyselné predmestie na svete“. V roku 1849 bolo opísané ako vlhký a špinavý slum „so šiestimi, siedmimi a ôsmimi radmi zatuchnutých a začiernených okien“, dnes je tam dôstojné sídlo manchesterskej Labour Party a štýlová štvrť nočného života.
Na ceste do Hulmu som musel prejsť okolo nových obrovských rezidenčných mrakodrapov. V lounge pri vstupe do mrakodrapov sedeli presne takí global citizens, akých bolo vidno na reklamnej vizualizácii jednej miestnosti v jednom mrakodrape – speakeasy lounge.
V speakeasy sedeli osamote len dvaja ľudia, jeden čítal noviny, druhá sa pozrela do mobilu, zatiaľ čo všetci ostatní – osem krásnych ľudí, ktorí sa medzi sebou rozprávali v troch skupinkách – sa vedeli úspešne zapojiť do postpandemickej medziľudskej komunikácie. Otočil som sa.

Reklamná vizualizácia na vstupe do mrakodrapu v Manchestri. Foto: Postoj/Martin Leidenfrost
Pozrel som sa na denný program na radnici: veľa toho nebolo, ale o desiatej ráno sa podvýbor miestneho zastupiteľstva pre licencie a odvolania zaoberal žiadosťou jedného halal mäsiarstva na ulici Cheetham Hill Road o povolenie na prevádzkovanie pouličného stánku. Verejnosť má v zásade prístup na zasadnutia, ale z tohto bodu programu bola vylúčená.
Cheetham je aj bývalou štvrťou textilných robotníkov. Bola pre mňa úplne neznáma – a vzdialená hodinu chôdze. Rozhodol som sa, že povandrujem k tomu pouličnému stánku.
Začal som o tretej vo svojom hosteli pri železničnej stanici.
Severoanglické slnko svietilo ideálne mierne, vzduch bol na viacerých miestach presiaknutý pachom marihuany. Štvrte v centre boli precízne kategorizované: existuje tam Gay Village, kde sa s výnimkou kvetináčov už takmer všetky dúhové motívy stihli doplniť modernými nebinárnymi vlajkami. Je tam aj priamo susediaca štvrť Chinatown. Nuž, tá pozostáva z čínskych reštaurácií.
Priamo v centre som našiel pomník Richardovi Cobdenovi. Podnikateľ, politik a oddaný bojovník za slobodný obchod svojou AntiCorn Law League odkazoval na časy, keď bol voľný obchod ešte v záujme robotníkov: zákon proti dovozu obilia zvyšoval zisky aristokratických vlastníkov pôdy a biedu priemyselných robotníkov závislých od takto umelo zdraženého chleba. Cobden stál v nadživotnej veľkosti na vysokom piedestáli. Ukazoval zakriveným prstom k nebu.
Na vychýrenej ulici Cross Street som natrafil na kostol kresťanskej denominácie Unitarian Church, ktorá „s hrdosťou poskytuje sobáše osôb rovnakého pohlavia“. Aj kostol už mal vo výklade dúhovo-nebinárnu vlajku, „každý je vítaný“, vstup do interiéru bol však zamknutý. O kúsok ďalej, na malej pešej zóne, stál misionársky stánok iných kresťanov. Plagát hlásal: „Ježiš hovorí: Musíte sa znovu narodiť.“ Okoloidúci sa sivému postaršiemu misionárovi vyhýbali širokým oblúkom.
Ďalej na sever sa nachádzala živá križovatka s podnikmi ako piesočnatá mestská pláž Capri Beach. Pred Národným futbalovým múzeom bolo už tichšie, potom ďalšia štvrť so sklenými kancelárskymi budovami, potom križovatka so silnou automobilovou premávkou a bol som už na veľmi dlhej Cheetham Hill Road.
Na začiatku to bola rovinatá neobývaná oblasť so skladmi a s firmami rôzneho typu. Takisto ešte na začiatku bol tam parádny katolícky kostol so záhradou, St. Chad’s. Sadol som si dovnútra. V spovednici čakal nevrlý starý kňaz, a keďže žiadni kajúcnici neprišli, opäť nevrlo opustil kostol. Informačná tabuľa oznamovala procesiu Madonna del Rosario do Ancoatsu. Pre množstvo talianskych prisťahovalcov hovorili Ancoatsu kedysi Little Italy. Z tohto pozostatku talianskeho katolicizmu som mal radosť. Ďalší plagát vysvetľoval, ako možno rozpoznať obete moderného otroctva: „vyhýba sa očnému kontaktu“, „pôsobí podvyživene“, „obáva sa deportácie“.
Takmer uprostred ničoho tam stála krásna opustená synagóga, v súčasnosti Manchesterské židovské múzeum. Pamätná tabuľa pripomínala, že „sionistický vodca a prvý prezident štátu Izrael (1948) Dr. Chaim Weizmann žil v rokoch 1904 – 1917 v Manchestri“. Biely strážca tohto múzea bol posledným človekom na mojej prechádzke, čo prejavil záujem o futbalový zápas na majstrovstvách Európy, ktorý Anglicko práve v tých hodinách hralo.
Nasledovali monotónne rady radových domov. Podivne málo ľudí na ulici, a ak sa nejakí objavili, tak to boli zahalené ženy. Prešiel som okolo impozantného neogotického kostola, cintorín však bol zarastený po pás a medzi stĺpmi na veži už rástli stromy. Anglikánsky kostol, ktorý teraz spravuje Heritage Trust for the North West, musel byť opustený už dosť dávno. Posledným podujatím v St Luke’s bol dobrovoľný zber odpadkov.

Opustený neogotický Kostol sv. Lukáša v Manchestri vo štvrti Cheetham. Foto: Postoj/Martin Leidenfrost
O kúsok ďalej to bolo živšie, tehlovú mešitu Khizra dokonca vyšperkovali súborom naozajstných paliem. Vnútri sedeli chlapci v čiernom a počúvali. Práve pri mešite sa začínala živá štvrť plná obchodov a bufetov. Milovníci blízkovýchodného štýlu pristrihnutia brady sa prevážali na zväčša mohutných autách a ženy boli takmer bez výnimky zahalené.
Pouličný stánok malého halal mäsiarstva, ktorý bol ráno na radnici predmetom rokovania, som našiel ihneď. Bol veľmi malý, maximálne jednoduchý a ešte lacnejší než okolité stánky okolitých halal mäsiarstiev: nechladené vystavené neznačkové limonády stáli všetky 69 pencí, ryžové jedlá biryani varené inde a predávané len v čase obeda tu stáli 3 libry alebo menej.
Dal som si v pekne upravenej pakistanskej reštaurácii oproti kuracie prsia pilau na ryži za 8 libier. Ryža bola taká pikantná, že som ju nezvládol dojesť. Z urdčiny štyroch čiernoodetých chalanov pri vedľajšom stole som počul anglický výraz len raz. Bol to: Son of a bitch!
Po štvrti som sa potuloval niekoľko hodín. Špina na uliciach a v niektorých predzáhradkách bola značná. Lekáreň mala vpravo reklamu so zbožnými islamskými motívmi (injekcie pre hadžiho, tabletky na oddialenie menštruácie), vľavo so západnými fotomodelmi (tabletky na erekciu, tabletka ráno po ZADARMO).
O kúsoček vyššie bol ďalší opustený kostol. Nasledujúci nápis na fasáde napovedal o pravdepodobnom období zatvorenia: „Milénium sú Kristove 2000. narodeniny. Oslávte Ho tu – teraz“. Z tohto kostola vyrástol zatiaľ len jeden malý strom a rozbité okenné sklo bolo chránené modrou taškou z Ikey. Oznámenia vo vitríne už boli úplne vyblednuté. Toto bolo kedysi v ponuke: „Dielne tvorivého písania“, „Oslávme diverzitu“.

Na mnohých vitrínach v Cheethame viseli plagáty z miestnych a celoštátnych volieb. Nikdy nepatrili Konzervatívnej strane, ktorá Spojenému kráľovstvu vládla 14 rokov, nikdy ani iným pravicovým alebo stredovým stranám. Dokonca aj labouristická mestská poslankyňa Shazia Buttová bola ukrytá v ťažko viditeľnom okne na prvom poschodí.
Obľúbení boli kandidáti naľavo od labouristov. Občas sa ozývali ozveny miestnych volieb („proti neférovým poplatkom za zónu čistého vzduchu“), ale s odstupom najsilnejšou témou bola Gaza. Videl som plagáty ako „Emergency for Gaza“. Kandidát Mohammed Dawud agitoval za „Plán nožovej amnestie v Cheethame“ a „Za Cheetham. Za ľudskosť & ZA GAZU“. Kandidát Parham Hashemi z Robotníckej strany obviňoval labouristického držiteľa miestneho mandátu v britskom parlamente, že sa v hlasovaní o prímerí zdržal. Hashemiho heslo bolo „Za Britániu, za Gazu“.
Až krátko pred zatváracím časom o ôsmej som sa v dotyčnom halal mäsiarstve opýtal, ako dopadlo rokovanie na radnici o desiatej ráno. Starší pakistanskí zamestnanci hovorili anglicky tak zle, že si zavolali mladšieho pakistanského „kamaráta“. Sympaťak im síce ochotne tlmočil, sám však nebol práve easyspeakerom: „Prepáčte, že tak zle viem po anglicky. Som tu síce pätnásť rokov, ale angličtinu málokedy potrebujem. Všetci okolo mňa z deväťdesiatich piatich percent hovoria urdsky a hindsky, len kebab oproti vedie Kurd.“
Ukazoval na všetky svetové strany a zakaždým tvrdil, že aj týmto smerom žijú Pakistanci a Indovia moslimského vierovyznania. Nachádzal som sa v srdci malého Pakistanu.
Halal mäsiari mi to cez svojho tlmočníka vysvetlili takto: ich pouličný stánok tu funguje už niekoľko mesiacov, ale väčší halal mäsiar so svojím väčším pouličným stánkom vedľa žaloval lacnú konkurenciu. Dalo sa tomu rozumieť, vzdialenosť medzi dvoma stánkami nebola ani dva metre.
Starší mäsiari tvrdili, že rokovanie o desiatej hodine sa podľa nich neuskutočnilo na radnici, ale na súde. Možno išlo o nedorozumenie – alebo si Pakistanci zamenili demokraticky zvolenú samosprávu so súdnou mocou.
V každom prípade verili, že vyhrali.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.