Relativita, nie relativizmus Potrebujeme viac dobrej vedy

„Moderný svet sa začal 29. mája 1919, keď fotografie zatmenia slnka, vyhotovené na ostrove Principe pri západnej Afrike a v brazílskom meste Sobral, potvrdili pravdivosť novej teórie vesmíru.“ Takto začal historik Paul Johnson svoju pozoruhodnú knihu Modern Times: The World from the Twenties to the Nineties (po česky vyšlo ako Dějiny 20. století).

Mal som tú výsadu pozorovať nedávne úplné zatmenie slnka. Pripadalo mi celkom zaujímavé. Predstavujem si však, že sir Arthur Eddington bol oveľa vzrušenejší, keď v roku 1919 pozoroval zatmenie slnka na ostrove Principe, lebo fotografie, ktoré vyhotovil, pomohli dokázať pravdivosť Einsteinovej teórie relativity. Einstein predpovedal, že svetlo z hviezd za slnkom alebo blízko neho, viditeľné iba počas úplného zatmenia slnka, bude do určitej miery zakrivené slnečnou gravitáciou. Eddington tieto hviezdy odfotografoval, a keď zmeral oblúk svetla, zistil, že zodpovedá Einsteinovým predpovediam. Správa o tom obehla celý svet, z Einsteina sa stala celosvetová hviezda a veda mala novú paradigmu.

Tento príbeh je fascinujúci pre nás, ktorí sa zaujímame o prírodné vedy, no prečo podľa Paula Johnsona označuje začiatok moderného sveta? Jedným z nešťastných dôsledkov Einsteinovej teórie bolo, že podľa mnohých ľudí dokázala, že „všetko je relatívne“. Inými slovami, relativitu si pomýlili s relativizmom, čo Einsteinovi nikdy nenapadlo a túto súvislosť nikdy neprijal. No jednou z hlavných tém Johnsonovej knihy je sledovanie tragických následkov morálneho relativizmu v 20. storočí.

Johnson však zdôrazňuje: „Bolo známkou Einsteinovej vedeckej prísnosti, že odmietol uznať platnosť vlastnej teórie“, kým ju nepotvrdili všetky experimenty, ktoré navrhol na jej testovanie. „Najviac na mňa zapôsobilo,“ napísal filozof vedy Karl Popper, „Einsteinovo jasné vyhlásenie, že by svoju teóriu považoval za neudržateľnú, keby sa neosvedčila v určitých testoch... Tento prístup bol úplne odlišný od dogmatizmu Marxa, Freuda, Adlera a ešte väčšmi ich nasledovníkov... Mal som pocit, že toto je pravý vedecký postoj.“

Kniha mesiacaEinsteinova relativita a Boh

Lukáš Obšitník

Možno si teda môžeme vziať z tohto malého príbehu dvojaké poučenie.

Prvým je, že je nebezpečné odvodzovať povrchné kultúrne či morálne závery z prírodovedných vysvetlení fyzického sveta. Z teórie relativity skrátka nevyplýva, že „všetko je relatívne“ – táto teória v skutočnosti hovorí, že fyzikálne zákony budú vo všetkých inerciálnych vzťažných sústavách také isté, nie že všetky morálne princípy sú „relatívne“.

Druhým poučením je, že je nebezpečné dôverovať „popularizátorom vedy“ namiesto prísneho skúmania, čo naozaj ukazujú alebo neukazujú vedecké dôkazy, prípadne čo ukazujú ako pravdepodobné, ale nie isté.

Podobne ako Popperovi mi na Einsteinovi imponuje to, ako trval na tom, že sa jeho teória musí otestovať a dokázať pomocou pevných empirických dôkazov. Popper neskôr tvrdil, že rozdiel medzi skutočnou vedou a pseudovedou či „šarlatánstvom“ je práve možnosť takejto „falzifikovateľnosti“. Ak nikdy nie je možné dokázať, že sa nejaká teória mýli, potom sa nikdy nedá dokázať ani jej pravdivosť, a teda nejde o pravú vedu (v zmysle „vedenie“, „poznanie“). Potrebujeme viac dobrej vedy a menej roztrubovania výsledkov pseudovedy.

Vlastne si ako človek, ktorý študoval a obdivuje vedu, často myslím, že potrebujeme vniesť viac „vedeckého“ pohľadu aj do administratívy a politiky. Tým nechcem povedať, že by rozhodnutia mali byť „závislé od dát“, aj keď získanie dobrých údajov a správny výklad ich významu predstavujú dôležitý prvý krok. Chcem tým povedať, že by som rád videl, keby viac úradníkov a politikov vopred povedalo, aké výsledky sa podľa nich dostavia, keď prijmeme ich návrh. Potom by sa malo po troch či šiestich mesiacoch alebo po roku spraviť vyhodnotenie, či výsledky zodpovedajú predpovediam. Ak nie, pôvodný návrh by sa mal odmietnuť alebo upraviť. Je však iracionálne stále robiť to isté a očakávať odlišné výsledky.

Ani neviem povedať, koľkokrát sa na univerzitách nachádzame v zlej situácii a ľudia sa pýtajú: „Ako sme sa sem dostali?“ Odpoveď obvykle znie: „Urobili sme x v domnení, že nastane y, ale namiesto toho sme dostali z a teraz máme namiesto jedného problému dva.“ Potom obvykle nasleduje údajne brilantný návrh, takže sa o rok, keď je problém ešte horší, nikto neohliadne a nepovie: „Mýlili sme sa vo svojich predpokladoch a chyby potrebujeme napraviť.“ Naopak, dostaneme opäť ďalší brilantný plán, pri ktorom vôbec nemáte dojem, že určité predpoklady boli „falzifikovateľné“.

A dostávame aj smiešne „teórie“, ktoré sa neopierajú o žiadne dáta, ale vyhlasujú sa za zjavné pravdy, ako napríklad: „Ak zrušíme hlavné požiadavky a nebudeme až tak zdôrazňovať svoj katolícky charakter, budeme mať viac študentov.“ „Ak nebudeme až tak zdôrazňovať morálne učenie Cirkvi o potratoch, antikoncepcii a rovnakopohlavnom manželstve, budeme mať viac katolíkov.“ „Ak budeme mať omšu ,neformálnejšiu‘, príde viac ľudí.“

Nezáleží na tom, aké zlé sú výsledky; niektorí ľudia budú stále vytrvalo zastávať svoju teóriu – alebo by sme ju možno mali nazvať „ideológiou“, ktorá je, ako povedal Václav Havel, „zdanlivý spôsob vzťahovania sa k svetu“.

Veda, ak sa robí správne, predstavuje úprimný spôsob vzťahovania sa k svetu. A jedným znakom tejto úprimnosti je, že je vždy otvorená oprave. A keďže kresťania veria, že pri vedeckom skúmaní sa snažia pochopiť dielo samotného Boha, nikdy by nemali dovoliť, aby Božie slovo, ako je zjavené v Knihe prírody, nahradila ich ideológia alebo ego.

Potrebujeme oveľa menej toho, čo sa tvári ako „vedecké“, hoci je to iba ideológia zahalená do bezvýznamných dát alebo táranín, ktorá sa vydáva za „vedeckú“, ale v skutočnosti nie je, lebo jej dôsledky sa nikdy úprimne nezhodnotia, jej zlyhania sa nikdy neuznajú a jej výsledky nikdy nie je možné falzifikovať.

Dávam prednosť dobrej vede. Potrebujeme jej viac.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Randall Smith je profesor teológie na Univerzite Sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšia kniha je From Here to Eternity: Reflections on Death, Immortality, and the Resurrection of the Body (Odtiaľto do večnosti. Úvahy o smrti, nesmrteľnosti a vzkriesení tela).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.