Kroniky Narnie: Lev, Čarodejnica a Šatník (2005)

The Chronicles of Narnia: The Lion, the Witch and the Wardrobe (2005) Réžia Andrew Adamson. Georgie Henley, Skandar Keynes, William Moseley, Anna Popplewell, Tilda Swinton, James McAvoy, Jim Broadbent. Hlas Aslana: Liam Neeson. Walden/ Disney. Jedným z najmagickejších efektov vo filme Andrewa Adams...
16 minút čítania 16 min
Vypočuť článok
Kroniky Narnie: Lev, Čarodejnica a Šatník (2005)
0:00
0:00
0:00 0:00
Steven D. Greydanus
Steven D. Greydanus
Filmový kritik, člen Newyorskej skupiny filmových kritikov, vysokoškolský učiteľ a stály diakon v arcidiecéze Newark. Jeho publicistiku je možné nájsť na DecentFilms.com, All Things SDG, písal pre National Catholic Register, Crux, Christianity Today či Catholic World Report.
Ďalšie autorove články:

Čo sa Tolkienovi na Dune nepáčilo Pán prsteňov je oslavou lojality a statočnosti, Duna opisuje svet, kde víťazí vôľa mať moc

Eternals „Večný“ problém marveloviek: Človek, mocipáni a Boh

Temný rytier

Najčítanejšie

Deň
Týždeň

The Chronicles of Narnia: The Lion, the Witch and the Wardrobe (2005)
Réžia Andrew Adamson. Georgie Henley, Skandar Keynes, William Moseley, Anna Popplewell, Tilda Swinton, James McAvoy, Jim Broadbent. Hlas Aslana: Liam Neeson. Walden/ Disney.

Jedným z najmagickejších efektov vo filme Andrewa Adamsona Lev, Čarodejnica a Šatník nie je nie je vlniaca sa počítačom vytvorená kožušina, ľadové zámky alebo bojové scény. Je ním údiv s roztvorenými očami a pôvab na tvári malej Lucy Pevensie (Georgie Henley), keď prechádza šatníkom po prvýkrát do zázračnej zimnej krajiny Narnianského lesa.

Kroniky Narnie: Lev, Čarodejnica a Šatník(LWW), založené na veľmi obľúbenom prvom dieli "vierou poznačených" rozprávkových sérií od C.S. Lewisa, rozpráva príbeh štyroch detí, hodených do vojny dobra so zlom v magickej rozprávkovej zemi Narnia.Bojom medzi veľkým Levom Aslanom (ktorého „nazvučil“ Liam Neeson) a zlou Bielou Čarodejnicou (Tilda Swinton), ktorej mágia drží Narniu v otroctve storočnej zimy a ktorej dom je plný zamrznutých sôch jej bývalých nepriateľov.

Príchod Lev, Čarodejnica a Šatník (LWW) na plátno sa stal kultúrnym medzníkom. Podobným ako príchod Pána prsteňov, Harryho Potter alebo Umučenia Krista.

Ako príbeh boja dobra so zlom vo fantastickej krajine s mýtickými bytosťami LWW silno pripomína film Petra Jacksona Pán Prsteňov. Okrem radikálneho skrátenia deju a bojiskových zmrzačení.

Ako skupinový príbeh britských školákov z 20.storočia, prenesených do sveta čarov a nebezpečenstva, evokuje príbeh Harryho Pottera, hoci bez morálnych polemík o bosoráctve.

A so svojím centrálnym motívom božského bytia, ktoré umlčí mrazivú ikonu zla a prinesie spásu obetovaním svojho života predtým, ako vyhrá nad smrťou a zlom, LWW pripomína The Passion of the Christ, ale bez znepokojujúcich sporov o antisemitizme alebo o takmer neúnosnej brutalite.
Pritom Adamsonov film – jeho prvý sólo režisérsky pokus a prvý live-action film (Adamson bol predtým spolurežisérom Shreka a Shreka 2) – nie je tak odvážny, ani tak vizionársky ako Jacksonove alebo Gibsonove filmy. Ani scenár, napísaný Adamsonom a troma ďaľšími spolupísateľmi (bez doposiaľ nápadných úspechov), nie je tak verný zdroju materiálu ako filmy Harryho Pottera (prinajmenšom predtým, ako kniha prelomí 500 strán). Jednako všal film prináša Lewisov príbeh do života s dostatočnou vernosťou a filmovou magickosťou, aby sa z neho stal jeden z najlepších rodinných filmov v poslednej dobe.

Vezmime si vzájomné prvé stretnutie Lucy s faunom Tumnusom (James McAvoy) a Swintonovej Bielej Čarodejnice s Lucynim starším bratom Edmundom (Skandar Keynes). Obidve scény sú plné ohrozenia: malé dievčatko, stretajúce zvláštneho muža v lese,idúce s ním domov môže ľahko vzbudiť hrôzu, zatiaľ čo Biela Čarodejnica, hoci naháňa hrôzu, nemusí byť až taká odpudivá na prvý pohľad, aby sa jej každé dieťa hneď zľaklo, vidieť to aj na Edmundovi, ktorí napriek jeho nekritickom priľnutí k nej zjavne prechováva určitú nesympatiu.

Herci dokázali zvládnuť túto nejasnosť skvelo. McAvoy prináša divákov správnou naivitou a nadpozemskosťou k tomu, aby divák uveril jeho spontánnemu priateľstvu s Lucy, kým Swintonovej znepokojujúco odmeraná Biela Čarodejnica je odzačiatku hrôzostrašná ako aj mrazivo presvedčivá. Atmosféra týchto scén, ak nie aj dialógov, je takmer perfektná.

Sám Aslan je ďalší triumf. Táto ohromujúca digitálna kreácia nevyzerá presne ako skutočný lev – je na to až príliš perfektný – no taktiež nevyzerá ako urevaný špeciálny efekt. Zdá sa, že je levom hlavne svoujou podstatou.

Hlas Aslana – Neeson – nemá hlboký vrčivý basso profundo, ktorý som si vždy predstavoval (a pokúšal sa ho napodobniť pri čítaní knižiek svojim deťom), ale k predlohe sedí prekvapivo dobre aj s trošku naznačeným digitálnym doladením. Pri jeho počúvaní mi napadá, že by som bol schopný akceptovať Neesona ako Ježišov hlas v animovanom filme o Ježišovom živote (ako napr. Ralph Fiennes v Miracle Maker); a Aslan je, samozrejme, Ježišovo Narnianské alter ego.

Film nasleduje základnú zápletku a štruktúru knihy a uchováva jej najdôležitejšie témy – previnenie a odčinenie previnenia, obetu a vykúpenie, smrť a zmŕtvychvstanie, triumf dobra nad zlom. Zatiaľ rozsiahle chýry o „otrockej“ a „religióznej“ vernosti knihe sú mylné. Zmena sama osebe nemusí byť nevyhnutne zlou vecou; niektoré filmárske odklony od knihy vzdávajú poctu alebo dokonca zlepšujú príbeh, keď ho adaptujú na potreby obrazovky. Niektoré z lepších nápadov filmových tvorcov zahŕňajú neočakávaný záblesk Aslanovej moci v skorej scéne, ktorá poskytuje čarovný okamih pre Lucy (a Tumnusa), ako aj pohľad navyše na dôvod prečo Edmund povedal klamstvo. Puristi budú namietať vysokému počtu pridaných akčných scén, kde Lewis mal jedine jednotvárny bojový pochod, hoci samy neškodia podstate príbehu

Vo všeobecnosti však tvorcovia filmu, hoci pevne sa pridŕžajúc Lewisovho príbehu, majú tendenciu vzdaľovať sa častejšie a vážnejšie ako by mali. Vezmime si zobrazenie Petra Pevensieho, najstaršieho súrodenca, ktorého Lewis opisuje ako prirodzeného lídra, ktorý intuitívne chápe súrodenecké záväzky voči Tumnusovi a Narnii. Vo filme sa Peter stáva priečnym účastníkom, ktorý sa snaží vycúvať zo záležitostí Narnie a ktorý sa stále pokúša priviesť súrodencov bezpečne späť do Anglicka. Je to Aragornov komplex; jediný dobrý líder, hollywoodsky istotne, je nepoddajný líder (porovnaj takisto Mojžiša v Princovi egyptskom). Dokonca aj v priostrujúcom sa boji, keď sa Aslanova armáda zrazí so silami Čarodejnice, je Peter ustarostený, aby Edmund a dievčatá opustili bojisko a vrátili sa späť domov do Anglicka.

Táto charakteristika nedáva žiadny dramatický alebo tematický zmysel. Nedáva žiadny zmysel tematicky, lebo doposiaľ sa uznávalo, že porážka Čarodejnice a triumf dobra vyžaduje všetky štyri deti – dvoch synov Adama a dve dcéry Evy – aby boli dosadené na trón v Cair Paravel. Ak traja z nich pôjdu domov predčasne, proroctvo sa nesplní. Zdá sa, že tvorcovia filmu nepostrehli tento konflikt; dokonca pán Beaver sa javí byť pripraveným sprevádzať Petra v jeho pláne rozdeliť deti, napriek tomu že on je ten, kto im povedal proroctvo.

Petrova rozpačitosť dáva menší dramatický význam, lebo sa predpokladá, že bude lídrom – Aslan to sám povedal – a na konci príbehu, ak nie aj skôr, každý líder hodný svojej ceny by mal viesť svojich nasledovníkov správnym smerom. Ak tvorcovia filmu chceli ukázať Petra ako dorastá do líderstva, prirodzeným bodom zvratu by bola scéna, v ktorej ho Aslan pasuje po tom, čo zabil vlka. Tu prichádzajú o príležitosť, keď Peter ďalej pokračuje vo vedení zlým smerom až do vyvrcholenia filmu.

Ostatné scény sú ešte viac neuvážené a vyčerpávajú z Lewisovho príbehu veľa z jeho podstatného významu a tematickej bohatosti. Aslan, veľký a hrozný Lev, je olúpený o veľkú časť jeho hrôzu vzbudzujúceho majestátu – nie pre inherentné obmedzenia pri vkladaní príbehu na obrazovku, ale pre špecifické skreslenia v scenári, ktoré dôkladne elimunujú odvolávky na Aslanovu moc a na jeho vplyv na ostatných.

Deti a Beaverovci sa nerozprávajú bojazlivo v Beaverovej chate o tom, aké bude stretnutie s levom hrôzostrašné, ani nezaostávajú pozadu v Aslanovom tábore predtým, ako sa mu priblížia, a ani sa drganím vzájomne nepokúšajú byť tým prvým, kto urobí krok dopredu. Rovnako aj pán Beaver nepovie vetu, ktorá je asi narezonujúcejšia v celej knihe „Bezpečný? Kto hovoril niečo o bezpečnom? On nie je bezpečný. Ale je dobrý. Je kráľ, hovorím vám.“ (K výroku „Ale je dobrý“ sa znova vraciame na konci filmu v spojení s Tumnusovým vyjadrením o Aslanovi, keď hovorí, že nie je „ako skrotený lev,“. A tak sa od kľúčovej poznámky, že Aslan nie je bezpečný upustilo.)

Rovnako sa ani Čarodejnica nevyhráža zabitím každému, kto spomenie pre ňu neznesiteľné Aslanovo meno. Aslanovi nepriatelia sa tiež opakovane nevzpínajú v strachu pred výpravou na jeho spútanie, zapchanie mu úst a ostrihaním ho na Stone Table.

Scenár systematicky vyzdvihuje rolu detí a samotnej Čarodejnice na Aslanov úkor. V knihe, keď dorazil Otec Vianoce (Father Christmas), povedal: „Dlho ma držala stranou, ale nakoniec som prenikol. Aslan je v pohybe. Mágia čarodejnice oslabuje.“ Vo filme kuriózne neslávnostne hnedo-oblečený Otec Vianoce (James Cosmo) ponúka protikladné vysvetlenie, prisudzovať svoj príchod k Pevensieovcom viac ako k Aslanovi: „Nádej prinesená Vašimi Veličenstvami začína oslabovať Čarodejnicinu moc.“

Asi najvážnejšiou zmenou príbehu je tá, ktorá robí Čarodejnicu silnejšiu na Aslanov úkor. Je to jednoducho úplne mimo motívu Čarodejnicinho zjavného strachu z Aslana. Toto je absolútne kľúčové k dôrazu knihy na vyslovenú nerovnováhu medzi všemocným Aslanom a silnou, ale limitovanou Čarodejnicou. Celá vízia dobra a zla v práci v príbehu vytvára fakt, že Čarodejnica nie je nikdy tak blízko, aby bola rivalom alebo hrozbou pre Aslana, rovnako ako Lucifer nebol samému Kristovi.
Tvorcovia filmu, snáď motivovaní zavádzajúcim dramatickým úmyslom potreby podliaka, ktorý by bol spoľahlivou hrozbou hrdinovi, eliminovali z príbehu prakticky každý náznak strachu Čarodejnice z Aslana – procesom zbavovania sa veľkej časti pointy, ktorú Lewis vytváral o podstate a vzťahu medzi dobrom a zlom.

Nie že by bola stratená celá Lewisova pointa. Ku koncu je nepochybne jasné, že Aslanova moc a inteligencia sú ďaleko nad tými, ktoré ma Čarodejnica. Lewisova pointa je tak napokon potvrdená, hoci počas filmu nie je jásne zobrazené ako to celé myslel.

Problém očividnej rovnováhy medzi Aslanom a Čarodejnicou nebije nikde viac do očí ako v diskusnom alebo konferenčnom stretnutí, ktoré vo filme začína a končí veľmi odlišne od knihy. V knihe Lewis necháva Čarodejnicu poslať svojho Trpaslíka s bezpečným sprievodom od Aslana, a až potom sa odváži k nemu pristúpiť. Vo filme, naopak, sa dozvedáme, že Čarodejnica „vyžadovala“ audienciu u Aslana, bez zmienky o požadovanom alebo udelenom bezpečnom doprovode. V skutočnosti ju film líči ako nebojácne vchádza do Aslanovho tábora na nosidlách s jej trpaslíkom, ktorý vystupuje ako herold, ohlasujúci jej príchod, skôr ako mal byť emisár žiadajúci bezpečný sprievod.

Takto ďalej a vrchol knihy je až krikľavo zmenený. V knihe, keď Čarodejnica vyjadruje pochybnosť, či Aslan dodrží slovo, on vydá zo seba strašný rev, napĺňajúci Čarodejnicinu mlčanlivosť strachom a zapríčiní, že Čarodejnica žalostne utečie, zachraňujúc si život. Vo filme na nosidlách prinesená Čarodejnica vyzerá byť iba mierne otrasená a prudko si sadá, potom ju odnesú. Nepresvedčivé.

Aj počas diskusie film jemne podlamuje Aslanovu kontrolu situácie. V knihe, keď Čarodejnica vyvoláva Veľkú Mágiu (Deep Magic), Aslan ostáva zvrchovane pokojný, dokonca sa s Čarodejnicou pohráva („Povedzme, že som zabudol. Povedz nám o tejto Veľkej Mágii.“), čím ju privedie k rozhnevanému jačaniu o Stone Table, o žezle Aslanovho otca, cisára-za-morom (Emperor-Beyond-the-Sea) a i Svetovom Jaseni (World Ash Tree).

Vo filme, na druhej strane, je to Aslan, ktorý sa rozzúri, vrčiac: „Nehovor mi o Veľkej Mágii! Bol som tam, keď sa písala!“ Toto je zaujímavý rys, ale Aslan sa tu zdá byť iba rozhorčene asertívny a nie zvrchovane kontrolovaný. (V rozhovoroch Tilda Swintonová hovorila o nechcení vykresliť Čarodejnicu, keď sa rozzúri a je „horúca pod obojkom“, čo pociťovala, že by iba zmenšilo jej postavu. Paradoxne asi nikto nepostrehol, že takto sa práve postava Aslana umenšila.)

Po vizuálnej stránke bol Adamson zrejme ovplyvnený Jacksonovým trend udávajúcim dielom Pán prsteňov. Ako rozprávač Adamson postráda poetickú a dramatickú jemnocitnosť, ktorá spravila Jacksonove filmy takými efektívnymi. Vizuálny a emocionálny dopad niektorých najdôležitejších sekvencií, ktoré by nadaný alebo skúsený rozprávač zahral pre maximálny dosah, bol potlačený alebo nespracovaný.

Vezmime si prechod od Čarodejnicinej zimy k Aslanovej jari, čo je hlavným námetom v knihe. Nie sme ďaleko od pravdy, keď povieme, že zmena sezón – proces hlbokého mytologického významu – je jedným z centrálnych organizujúcich princípov v knihe; v slove LWW je určite kresťanská „mythopoeia“ konca zimy (reprezentujúej spasenie a nové stvorenie). Lewis venuje strany a strany roztápajúcemu sa snehu, tečúcej vode, výskytu rozličných odrôd kvetov, a tak ďalej. Film, žialbohu, nemal na to čas a tak jar prichádza cez akčnú scénu, niekoľko krátkych efektných záberov a prechod je tu.

Alebo si vezmime Aslanovu kalváriu k Stone Table. V knihe všemohúci Lev alarmujúco zakopne, stone a vyzná sa, že je smutný a sám, ba dokonca prosí Susan a Lucy, aby ho utešili (ako to urobili anjeli v Getsemane) položením ich rúk na hrivu, a tak ich môže cítiť. Filmový tvorca typu Petra Jacksona by zacielil na emocionálny dopad tejto scény ako infračerveným žiarením navádzaná strela. Bohužiaľ, tu Aslan vyzerá len pochmúrne, po pátose a vášni v Lewisovej scéne niet ani stopy. Prečo? Umenšením Aslana toľkými spôsobmi, prečo podvádzať v scéne, v ktorej Lewis Aslanovi dovoľuje byť emocionálne citlivým a zraniteľným?

Možno najnevysvetliteľnejším je polovičaté poňatie reanimácie začarovaných sôch na Čarodejnicinom dvore. Túto scénu Lewis opisuje tak živo, že keď som naposledy čítal túto knihu deťom, musel som prerušiť čítanie, aby som ich vyviedol von a tam zapálil zhužvané noviny, aby som im ukázal, ako to vyzeralo. Je to práve ten druh scény, pre ktorý Boh pripravil špeciálne efekty. Len sotva si môžeme predstaviť filmára, ktorý narazí na túto scénu a nezatúži pozastaviť sa nad všetkými týmito sochami, prebúdzajúcimi sa pomaly k životu. Prečo potom nám Adamson dáva iba reanimáciu na obrazovke a zvyšok posiela mimo záber kamery? Čo tým zamýšľal?

Toto nie sú námietky puristu, neochotného akceptovať odchýlky od textu. Problémom nie je filmárske odbočenie od písma knihy, ale ich necitlivosť k jej duchu, nehovoriac v niektorých prípadoch o odfláknutej kvalite rozprávania príbehu, dokonca ich vlastnými slovami. Nemám námietky voči scénam, zakladajúcimi obavy Lucy k neviditeľnému Profesorovi, na ktorého pozemku deti ostávajú. Keď už film nastolil dramatickú tenziu, nemal s ňou ísť niekam ďalej? Nikto nepostrehol, že nedáva zmysel predstaviť Profesora v scéne, kde k nemu lipne Lucy počas hádky s jej súrodencami?

Všetky tieto chybné kroky pridávajú na rozdiele medzi tým, čo by mohlo byť jedným z najlepších rodinných filmov všetkých čias a tým, čo je iba jedným z dobrých. Hoci film míňa veľkosť v zmenšenej forme Lewisovho príbehu, je stále hodný pozretia si a je stále svieži.
Všetci štyria Pevensieovci sú vo filme obsadení vynikajúco. Obzvlášť žiari Georgie Henleyová ako Lucy. Edmunda je Keynesom zahraný o niečo ľudskejšie akým je v knihe, tým nechcem oberať o hodnovernosť tých scén vo filme, kde sa negatívne prejavuje. Petrovi v stvárnení Williama Moseleyho sa darí prejavovať zľutovanie pre Edmunda, dokonca aj vtedy, keď mu vynadá, a Susan v podobe Anny Popplewell je rozvážna a chladnokrvná, čo sedí.

Ako Stredozem Petra Jacksona, Adamsonova Narnia sa našla alebo vytvorila na Novom Zélande, lesy a pláne Narnie budia dojem intímnosti a menšej expanzívnosti ako Jacksonove obrovské obrazy krajiny a nekonečné pohoria. (Niekedy sa Narnia zdá byť až príliš útulná; Čarodejnicin dom vyzerá, ako keby bol iba za rohom od Beaverovej chaty, takže obídeme nakrátko z Edmundovho útrpného putovania v snehu.)

Aj keď má prispôsobenie sa témy deťom určité nedostatky, ponúka niekoľko kreatívnych kúskov. Osobitne sa mi páčil lišiak (Rupert Everett), ktorý je časťou narnianského odporu. A pre všetko bagatelizovanie náboženských tém, prinajmenšom jedna črta, strategicky rozmiestnené echo šiestich zo siedmich Kristových slov na kríži, pripomína úmyselný príklon k vykupiteľskému významu diela.

Pre tých, ktorí nikdy nečítali knihy alebo ktorí si ich pamätajú len veľmi hmlisto, príchuť Lewisovho diela a tém poskytovaných filmom môže byť dalším poodhalením a môžu vyhľadať knihy po zhliadnutí filmu. Diváci, ktorí poznajú knihy, sa vrátia k nim po pozretí si snímky, vďační filmu za to, čo im dal, a ku knihám pre to, čo film vynechal.

Copyright [2005] Steven D. Greydanus. Všetky práva vyhradené. Použité s dovolením autora. Steven D. Greydanus je filmovým kritikom National Catholic Register. Jeho webstránka je www.decentfilms.com.

preložil: Matúš Demko, František Kolek

Knihy od C.S.Lewisa, ktoré boli námetom k filmu, si v prípade záujmu môžete zakúpiť tu.

Zobraziť diskusiu
Súvisiace témy
kniha film
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk

Exkluzívny obsah pre našich podporovateľov

Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.

Pridajte sa k našim podporovateľom.

Podporiť 5€
Ttoto je message Zavrieť