Na návšteve u muža, ktorý písal dejiny Nemecka

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Na návšteve u muža, ktorý písal dejiny Nemecka

Pracovňa Konrada Adenauera (Foto: Eugen Vaczi)

„Časy politickej katastrofy sú mimoriadne vhodné na to, aby sa vytvorilo niečo nové,“ povedal Konrad Adenauer v roku 1918.

Sedíme v ošumelom mikrobuse a s Lukášom sa zabávame na politickom divadielku rodného Slovenska. Tu v Porýní, kde sme zažili tú príslovečnú nemeckú dôslednosť dokonca aj v správe vecí verejných, sa tá naša slovenská realita kritizuje s akousi väčšou ľahkosťou.

Pomaly prichádzame do Rhöndorfu, malej dedinky na brehu Rýna. Dôvodom pre tento výlet na vidiek je návšteva domu prvého spolkového kancelára Konrada Adenauera. Russell Kirk napísal, že moderní ľudia sú trpaslíkmi na pleciach obrov, ktorí dokážu vidieť ďalej ako ich predkovia, iba vďaka veľkosti tých, ktorí ich predchádzali v čase. Ak vás jeden z takýchto obrov pozve k sebe na návštevu, je to jedinečná príležitosť nahliadnuť do kuchyne, kde sa varili tie najdôležitejšie európske udalosti 20. storočia.

Rhöndorf

Mikrobus zastaví a my povyskakujeme stále zaujatí svojím rozhovorom. Hneď na úvod nás ale ovanie dávna história tohto regiónu v podobe zrúcaniny strážneho hradu Drachenfels, ktorá sa impozantne týči na skale nad Rýnom. Precitáme do reality a začneme hľadať šípky, ktoré nás vedú úzkymi uličkami malebného Rhöndorfu.

Po pár minútach uprostred tejto rustikálnej porýnskej architektúry naďabíme na netypickú presklenú budovu. Je to náš cieľ. Múzeum Stiftung Bundeskanzler-Adenauer-Haus. Konrad Adenauer zomrel v roku 1967. Už krátko nato sprístupnili jeho dom ako múzeum a v roku 1975 postavili aj túto funkcionalistickú budovu, kde je umiestnená stála expozícia venovaná veľkému štátnikovi.

Záhrada

O múzeách sa dá povedať, že sú to miesta, ktoré nám umožňujú cestovať v čase. V tomto prípade to platí skoro doslova. Za budovou tohto múzea sa rozprestiera záhrada, kde sa ocitáme v 50. rokoch minulého storočia. Na túto cestu v čase sa nás v zastúpení pána domu ujme mladý sprievodca Martin.

Záhrada (Foto: Emil Mucha)

Ku kancelárovmu domu nás vedie strmým chodníčkom. Dom aj s touto utešenou záhradou bol postavený v bývalom vinohrade. Darmo, sú to úrodné svahy, ktoré dali svetu významné osobnosti, ako aj skvelý Rizling rýnsky. Chodníček, ktorým kráčame, je všade lemovaný ružami. Adenauer bol svojou záľubou v ružiach povestný. Po krátkom stúpaní sa dostávame k bielej kamennej stavbe so zelenými drevenými okenicami a valbovou strechou.

Toto svoje vidiecke útočisko si Adenauer postavil v roku 1937, keď po štyroch rokoch perzekúcií zo strany nacistov mu bola znova priznaná aspoň časť jeho úspor. Ako starosta Kolína a člen kresťanskodemokratickej strany Zentrum bol totiž po nástupe nacistov v roku 1933 z Kolína vyhnaný a ostal bez domova, peňazí a práce.

Tieto ťažké roky prežil len vďaka pomoci svojich priateľov. V každom prípade, v roku 1937 to vyzeralo, že po úspešnom pôsobení na poste starostu významnej nemeckej metropoly započal, vtedy už 61-ročný Adenauer, v Rhöndorfe svoj predčasný dôchodok. To, že mu osud pripravil niečo ako druhý život, nebolo v čase, keď sa rozhodol pre tento tichý kút s utešeným výhľadom na Rýn, vôbec zrejmé.

Čarovne upravená záhrada sa rozprestiera okolo celého domu. Je postavená terasovite, plná stromov, kríkov, kvetov, predovšetkým ruží, fontánok a kamenných barokových anjelikov. Nie je to typická porýnska architektúra. Martin nám vysvetľuje. Konrad Adenauer si veľmi obľúbil sever Talianska, kde pri jazere Lago di Como trávil posledných 10 rokov života pravidelne svoju dovolenku.

Kúsok Talianska si v podobe tejto záhrady preniesol aj domov. A podobne to bolo aj s jeho vášňou pre taliansku hru bocce. Dráha pre bocce sa tiež nachádza v záhrade. Neďaleko domu si po odstúpení z úradu spolkového kancelára nechal podľa vlastných skíc postaviť Pavillon – záhradný domček, kde na sklonku života napísal svoje Pamäti.

Predsieň

Martin otvára presklené vstupné dvere a pozýva nás ďalej. Zariadenie domu ostalo po kancelárovej smrti nezmenené. Vyzúvať sa nemusíme, no napriek tomu sa cítime, ako keby sme práve neboli v múzeu, ale na návšteve u strýka.

„Rodostrom má formu ružového kríka, do ktorého sú poukladané fotografie oboch jeho žien, detí a vnúčat. Adenauer bol rodinne založený človek. Najprv člen a neskôr hlava veľkej rodiny, možno až v patriarchálnom ponímaní.“ Zdieľať

Martin rozpráva o kancelárovej mladosti, o jeho záľubách. Adenauer bol všestranný a činorodý človek. Medzi jeho záľuby patrili napr. bylinky alebo pečenie chleba. Dokonca má patentovaný vlastný recept na celozrnný Kolínsky chlieb.

Na stenách visí mnoho obrazov a sôch. Je tu kríž a veľká socha svätého Augustína. Adenauer bol presvedčený a praktizujúci katolík, od mlada aktívny v mnohých katolíckych spolkoch a združeniach. Ako politik sa stal členom strany Zentrum, ktorá bola baštou nemeckého katolicizmu. Kresťanské princípy boli pre neho dôležité aj v politike, obzvlášť v čase obnovy Nemecka po roku 1945.

Adenauerov životopisec Hans-Peter Schwarz vo svojej knihe Konrad Adenauer poznamenáva, že kresťanské hodnoty boli pre Adenauera nádejou na odpor voči ideológii, ktorá Európe hrozila z východu. Preto ukotvenie Nemecka v kresťanskej tradícii Európy bolo základnou paradigmou jeho politiky.

Martin nás následne upozorňuje na starostlivo spracovaný rodostrom, ktorý visí na stene hneď vedľa hlavného vchodu nad schodiskom. Adenauer bol dvakrát ženatý. Jeho prvá žena zomrela v roku 1916. Z tohto manželstva vychoval tri deti. V roku 1919 sa oženil druhýkrát a so svojou druhou ženou mal päť detí.

Rodostrom má formu ružového kríka, do ktorého sú poukladané fotografie oboch jeho žien, detí a vnúčat. Adenauer bol rodinne založený človek. Najprv člen a neskôr hlava veľkej rodiny, možno až v patriarchálnom ponímaní. Britský novinár a historik Paul Johnson vo svojich Dejinách 20. storočia hovorí o Adenauerovom zmysle pre rodinu vo veľmi podobnom duchu, ako je spomínaný Schwarzov postreh.

Rodinu vidí ako „jediné spoľahlivé útočisko pred totalitou.“ Za citáciu stojí aj pokračovanie tejto myšlienky. „Spoločnosť, v ktorej je rodina protikladom politickej strany a ideologického programu, je východiskom nápravy, predstavuje odpoveď na totalitné zlo.“

Obývačka

Nasledujeme Martina cez veľmi jednoducho zariadenú kuchyňu a kúpeľňu do jedálne a do obývačky, odkiaľ sa nám ponúka pekný výhľad na údolie Rýna. Dnes nám tu síce nikto nenaleje pohár rizlingu, ale dozvieme sa niečo o kancelárovej povahe. Schwarz o Adenauerovi napísal, že „nezniesol vedľa seba iných bohov.“

Musela to byť jednoznačne silná vodcovská osobnosť. Streseman, jeho hlavný politický rival z obdobia Weimarskej republiky, ho označil za „republikánskeho kráľa“, neskôr ho niektorí jeho súčasníci podobne nazývali „demokratickým diktátorom“. Bol to autoritatívny muž, ktorý vzbudzoval dojem chladného, neprístupného cynika. Mal ohromný dar vtipne zľahčiť alebo zosmiešniť argumenty svojich protivníkov.

Na druhej strane to bol ohromne vitálny muž, ktorý vďaka svojmu pokročilému veku vzbudzoval rešpekt aj údiv u mnohých súčasníkov. V roku 1949, keď viedol CDU do prvých povojnových volieb, mal Adenauer 73 rokov, čím sa stal najstarším demokraticky zvoleným lídrom v dejinách vôbec, a na poste spolkového kancelára sa udržal celých 14 rokov.

Schwarz uvádza, že vďaka svojmu veku sa nestretol pred voľbami v roku 1949 s veľkým odporom vo vlastnej strane. Až neskôr si jeho súčasníci uvedomili, že majú dočinenia s jedinečným fenoménom.

Schwarz sa nevyhýba ani Adenauerovým tienistejším stránkam. V rozhodovaní to bol čistý pragmatik, ktorý dokázal šikovne manévrovať medzi niekoľkými možnými alternatívami, začo ho mnohí jeho súčasníci považovali za nespoľahlivého. Jeho pragmatický prístup k realite neobišiel ani vzťah s voličom.

„Nikdy nepochyboval o tom, že je dobré voličov priateľsky naladiť predvolebnými darčekmi.“ Jeho šarm by mu mohli závidieť dokonca aj ponovembroví slovenskí politickí mamuti. „[...] podarilo sa mu pred očami trpezlivej verejnosti získavať dary pre svoju stranu, pričom všetci jeho nasledovníci mohli blednúť závisťou.“ Bol to politik, ktorý túžil po moci a vedel, ako si ju získať a udržať. Aj v tom určite tkvela podstata jeho úspechu.

Záhradná študovňa (Foto: Emil Mucha)

Kajuta

Južnú stranu domu tu uzatvára akási zimná záhrada. Bola to pôvodne terasa pred domom, ktorú neskôr zastrešili, čím sa z nej stala plnohodnotná izba. Sám Adenauer ju nazýval „kajutou“. Na stene sa tu nachádzajú dva obrazy známych majstrov. Jeden namaľoval W. S. Churchill a druhý D. D. Eisenhower.

Z okna kajuty pozeráme do záhrady, kde sa zvečnení do bronzu prechádza kancelár s Ch. De Gaulleom. Tieto tri mená štátnických „majstrov“ najlepšie vystihujú Adenauerove základné východiská v zahraničnej politike. Pritom treba povedať, že to nebol žiaden frankofil či nekritický obdivovateľ Ameriky, o čom svedčia jeho početné kritické vyjadrenia.

Okrem ťaživej prítomnosti vysokých komisárov západných spojencov bol jednou z jeho najväčších obáv Stalin a jeho tanky na východe. Suverenita Nemecka a stabilita Európy, znovuvyzbrojenie, ale aj úspešná hospodárska spolupráca a v neposlednom rade ochrana pred sovietskou hrozbou boli všetko silné argumenty pre prozápadnú zahraničnú politiku, čím Adenauer vlastne vyriešil dlhodobú nemeckú dilemu príslušnosti Nemecka k Východu alebo Západu.

Neboli to však len pragmatické dôvody, ale omnoho hlbšie súvislosti, ktoré Adenauera viedli: „Nemecko je súčasťou Západu nielen kvôli politickej konštelácii, ale aj z oveľa hlbších dôvodov, ktoré spočívajú v jeho neoddeliteľnej príslušnosti ku kultúrnemu svetu kresťanského západu.“ Spornou otázkou dodnes ostal jeho vzťah k Východnému Nemecku. Bolo v jeho moci, aby východné časti nespadli do Stalinovej sféry?

Priam až legendárnym sa stalo Adenauerovo priateľstvo s francúzskym prezidentom Charlesom de Gaulleom, ktoré zmenilo vzťah týchto dvoch krajín z „dedičných nepriateľov“, ako to pomenoval Bismarck, na strategických partnerov. De Gaulle bol dokonca dvakrát Adenauerovým hosťom v dome, po ktorom sa práve prechádzame.

Tu sa dostávame k bodu, keď Adenauerov vplyv prekračuje hranice Nemecka. Propagáciou idey zjednotenej Európy a v praxi založením Montánnej únie mal tento muž obrovský vplyv na smerovanie celej Európy po II. svetovej vojne. Pohľad na počiatky integrácie dokáže inšpirovať, aj napriek narastajúcej skepse, spôsobenej súčasným vývojom.

„Nový štát nesmie ovládať jednotlivca. Každému musí byť daná príležitosť k osobnej iniciatíve vo všetkých oblastiach života. Základom nemeckého spoločenstva musí byť kresťanská etika,“ povedal Adenauer. (Foto: wikipedia.de)

Pracovňa

Dnes máme to šťastie, že nás sprevádzajú ľudia z Nadácie Konrada Adenauera, a tak Martin urobí výnimku, stiahne špagát, ktorý vymedzuje priestor expozície, a vedie nás po schodoch, aby sme mohli nahliadnuť do súkromia kancelárovej pracovne.

Cestou nám vymenúva jeho úspechy: založenie ľudovej strany (Volkspartei) CDU, suverenita povojnového (západného) Nemecka a prijatie do spoločenstva západných demokracií, menová reforma, Wirtschaftswunder, ako Nemci hovorili hospodárskemu zázraku po 2. svetovej vojne, dohoda o reparáciách s Izraelom, návrat vojnových zajatcov zo Sovietskeho zväzu, znovuvybudovanie Bundeswehru, vznik Montánnej únie, členstvo v NATO. Všetko kroky, bez ktorých by dnes Nemecko, ale vlastne celá Európa, neboli tým, čím sú.

Už sme spomenuli, že Adenauer bol veľký realista a pragmatik, čím sa stal obrovským protikladom všetkých hlásnych trúb rôznych ideológií 20. storočia. Niektorí ho označovali za oportunistu, no pravdou ostáva, že jeho pragmatický prístup k politike spolu s jeho pevnými zásadami boli určujúcimi faktormi jeho nebývalého politického úspechu.

Realpolitik, ako to Nemci nazvali. Schwarz o ňom napísal: „Ak teda vôbec existuje nejaká tradícia adenauerovskej európskej politiky, tak je to triezvy zmysel pre realitu, v ktorom niet miesta pre nejaké utopické modely.“

Vchádzame do izby, ktorej dominuje masívny drevený stôl s mohutnou stolnou lampou a niekoľkými artefaktmi, ktoré budia dojem, že kancelár si len pred chvíľou odbehol poprechádzať sa do záhrady. Na stene visí jeho portrét a oproti pracovnému stolu na komode, sťaby oltárik, stoja tri stredoveké maľby.

Na tej strednej je Kristus na kríži s Pannou Máriou a svätým Jánom. Izba je dôkladne osvetlená vďaka veľkému oknu, ktoré sa tiahne po celej dĺžke jednej steny. Sme v pracovni, kde sa písala história Nemecka.

„Nemecko je súčasťou Západu nielen kvôli politickej konštelácii, ale aj z oveľa hlbších dôvodov, ktoré spočívajú v jeho neoddeliteľnej príslušnosti ku kultúrnemu svetu kresťanského Západu.“ Zdieľať

Po turbulentných časoch Weimarskej republiky a Hitlerovej totality mu bolo jasné, že rozdrobená politická scéna neposkytuje potrebnú stabilitu, no práve naopak môže byť zdrojom nových problémov a príležitosťou pre ďalších demagógov. V 1945 presadil svoj koncept ľudovej politickej strany (Volkspartei), ktorá mala byť alternatívou pre široké vrstvy elektorátu.

To, čo sa mu nedarilo v období Weimarskej republiky, a síce združiť v jednej politickej strane katolícku a protestantskú silu, sa mu napriek odporu časti jeho straníckych kolegov podarilo v koncepte CDU v roku 1945. Na druhej strane sa veľmi ostro vymedzil voči akejkoľvek forme ľavice a odmietol spoluprácu s SDP, čo v strane tiež nebolo prijaté s nadšením. Kresťanské a demokratické princípy, ktoré vyznával, boli pre neho nezlučiteľné s ľavicovou politikou. Po prvých povojnových voľbách v roku 1949 to dokonca viedlo k vytvoreniu malej koalície s liberálnou FDP.

Vďaka konceptu ľudovej strany postavenej na kresťanskodemokratických princípoch sa mu podarilo nielen upevniť jeho vlastnú pozíciu v strane, ale zároveň vytvoriť silnú politickú stranu. Bez týchto dvoch faktov by sa v povojnovom Nemecku nikdy neuskutočnili reformy, ktoré krajina tak veľmi potrebovala.

Znova vedený svojím pragmatickým pohľadom a nie ideológiami vedel, že zničené hospodárstvo sa nedá obnoviť centrálnym naplánovaním, čo sa snažila presadiť nielen SDP, ale aj mnohí ľavicovo zmýšľajúci členovia CDU. Prosperita Nemecka je podmienená liberalizáciou hospodárstva.

Johnson vyberá z prvého Adenauerovho verejného prejavu: „Nový štát nesmie ovládať jednotlivca. Každému musí byť daná príležitosť k osobnej iniciatíve vo všetkých oblastiach života. Základom nemeckého spoločenstva musí byť kresťanská etika.“ Bol si vedomý toho, že hospodársky úspech prinesie spokojnosť obyvateľom, a teda toľko potrebnú stabilitu po dvoch zničujúcich vojnových prehrách.

Za hospodárskeho reformátora si napriek všeobecnej nevôli presadil liberála Ludwiga Erhardta, ktorý bol prakticky dizajnérom jeho Hospodárskeho zázraku a jedinečného nemeckého hospodárskeho konceptu liberálnej ekonomiky s prihliadnutím na sociálny rozmer – Sociálneho trhového hospodárstva.

Spálňa

Na poschodí sa okrem pracovne nachádza ešte spálňa, jedno z najintímnejších miest v dome. Keďže žil posledných 19 rokov svojho života ako vdovec sám, nachádza sa tu už iba jedna posteľ. Posteľ, v ktorej kancelár zomrel. Miesto, kde sa naplnilo 91 rokov bohatého života.

Spálňa (Foto: Emil Mucha)

„Časy politickej katastrofy sú mimoriadne vhodné na to, aby sa vytvorilo niečo nové,“ povedal údajne svojmu švagrovi ešte v roku 1918. Následne mal sám príležitosť prekonať jednu katastrofu v Kolíne po I. svetovej vojne a ako spolkový kancelár Nemecka po II. svetovej vojne.

Schwarz rozvíja zaujímavú myšlienku. Celej druhej tretine 20. storočia dominovali Nemecku dve výrazné osobnosti. Najprv to bol Hitler medzi rokmi 1933 a 1945, a potom Adenauer medzi rokmi 1949 a 1963. Jedného nazval „mužom skazy“, druhého „mužom obnovy“.

Na jednej strane Hitler, ktorý zničil 800-ročnú históriu starej Nemeckej ríše a priviedol ju na pokraj priepasti, na strane druhej Adenauer, ktorý dosiahol nebývalý rozkvet, stabilitu a medzinárodný kredit. „Nevieme, akého konca sa dožije štát, o ktorý sa tento muž obnovy vo veľkej miere pričinil. Je však nesporné, že Adenauer v epoche, ktorá nesie jeho meno, vytvoril niečo úplne nové.“

Na záver ešte jeden postreh Paula Johnsona. Najväčšiu zásluhu na tom, že sa Európa, no len tá západná, úspešne pozbierala z hrozných následkov vojny, majú práve traja veľkí katolíci – de Gasperi, de Gaulle a Adenauer. Osobnosti, ktoré dnes vnímame ako tých kirkovských obrov.

Dejiny sú plné zvratov, pádov, vzostupov a neposkytujú žiadnu istotu. Títo obri nás učia, že nie dejinná nevyhnutnosť, ale človek mení svet. Lepším ho robí nie utopické velikášstvo, ale zdravý rozum v spojení s osobnou zodpovednosťou, rešpektom k slobode svojej aj druhých a v pokore pred Pravdou.
 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo