Marián Labuda

Smútiac za nečakaným odchodom veľkého herca mi napadlo, že práve s Mariánom Labudom som kedysi dávno robil svoj prvý novinársky rozhovor. Teda ak sa to tak dalo z našej strany nazvať. Mali sme asi pätnásť rokov, na našom gymnáziu sme zakladali školský časopis a keďže sme sa chceli čo uviesť čo najlepšie, ako prvého respondenta sme oslovili vtedy už hviezdneho herca, pomaly čerstvého päťdesiatnika.

Prijal nás troch v šatni pred svojím predstavením v SND, boli sme nemožní, pri sebe žiaden diktafón, mne pripadla rola zapisovača, ale ohúrený celkovým zážitkom som nestihol zapísať ani jednu A4. On, profesionál, pri pohľade na troch strémovaných amatérov zrejme hneď pochopil, že práve absolvuje najzbytočnejší novinársky rozhovor v kariére, nedal však na sebe nič poznať, láskavo sa usmieval a sústredene rozprával. 

S Mariánom Labudom nás opúšťa veľkorysý človek, herec, ktorý dokázal svojím umením vyjadriť najhlbšie drámy aj zabávať a tiež muž, ktorý sa nebál v kľúčových chvíľach, rokoch 1989 alebo 1998, angažovať v mene lepšieho Slovenska. Ďakujeme.

Na snímke Marián Labuda preberá 30. januára 2016 jedno zo svojich posledných ocenení pri udeľovaní Ceny Júliusa Satinského v kategórii Osobnosťa za jedinečný prínos do divadelného a filmového umenia na Slovensku a v Čechách.