O podnikaní a filantropii Ľudia nemusia predať firmu a prestať podnikať, aby mohli konať dobro

Výrazom „filantrop“ sa zvyčajne označujú riaditelia korporátov, ktorí odídu na dôchodok, alebo majitelia firiem, ktorí firmu predajú, aby sa mohli zaoberať „filantropiou“, ktorá sa chápe ako „dávanie peňazí na dobrú vec“.

Nijako nechcem byť k týmto ľuďom kritický. Áno, niektorí sa možno zaoberajú filantropiou preto, aby vyzerali dobre medzi tými, ktorí sú „in“. Radšej si však myslím o ľuďoch to najlepšie. A je jasné, že ľudia si môžu so svojimi peniazmi robiť, čo chcú. Preto som vždy vďačný, keď peniaze, ktoré by mohli minúť na jachtu alebo luxusné apartmány v New Yorku či Paríži, idú na väčšiu finančnú pomoc mojim študentom alebo lepšie vzdelávacie materiály pre moju univerzitu.

Znepokojuje ma však, ako často sa vedúcim podnikov tlieska iba vtedy, keď svoju firmu predajú alebo odídu z miesta v korporátoch, aby sa na plný úväzok venovali rozličným filantropickým „dobrým veciam“. Akoby bolo podnikanie čosi nízke a hanebné, ale predať firmu, aby človek mohol venovať čas a peniaze na zabezpečenie antikoncepcie pre ženy v Afrike, bolo čnostné a ušľachtilé. Ale možno to nie je najlepší príklad.

Niektoré „dobré veci“ nemajú moju podporu rovnako ako iné, ale (a) ja o tom nerozhodujem a (b) bohatí ľudia financujú aj veľmi dobré a dôležité veci. A za tie máme byť vďační. Prosím teda o pochopenie, že teraz tu nejde o „dobré“ verzus „zlé“ veci ani o veci, s ktorými súhlasím a s ktorými nie. Ide o základný predpoklad, že ľudia musia prestať podnikať, aby „konali dobro“.

Zdá sa, že ľudia sa len zriedka pýtajú, čo sa stane so zamestnancami, keď majiteľ predá svoju firmu hedžovému fondu alebo keď firma prejde zo súkromného vlastníctva na verejne obchodovanú spoločnosť na akciovom trhu. Navzdory tomu, ako médiá líčia „chamtivých majiteľov“, ktorí chcú stále viac peňazí, keď firmy vstúpia na trh alebo predajú akcie po celej krajine, dopyt po zisku vyletí do neba.

Majiteľ sa môže správať k svojim zamestnancom tak, že sú dôležitejší ako zisk. Starostlivosť o zamestnancov môže byť jeden z jeho hlavných cieľov. „Oni tvoria túto spoločnosť.“ „Boli so mnou od začiatku.“ Nie všetci majitelia firiem sa takto správajú, ale poznám mnohých, ktorí áno. Väčšina z nich bola úspešná, ale urobili veľa aj pre ľudí okolo seba.

Tento prístup je ťažšie zachovať vo verejne obchodovanej spoločnosti. Akciový trh dokáže byť krutým pánom a klásť vysoké nároky. Keď riaditeľ prepustí 5 000 zamestnancov, často to robí preto, lebo nechce, aby klesla cena akcií. Má zodpovednosť voči majiteľom, ktorí mu zverili starostlivosť o firmu, a majiteľmi sú vlastníci akcií. Áno, jeho odmena je často naviazaná na rast cien akcií, ale zástupcovia vlastníkov akcií v dozornej rade to tak zariadili práve preto, aby mal motiváciu „robiť ťažké rozhodnutia“ a cena akcií išla donekonečna nahor. Je zriedkavé, ak nie rovno nemožné, že si majitelia akcií alebo spoločných fondov povedia: „Stačí nám. So ziskom sa už netráp.“

Ale nemýľme sa. To znamená, že práve my, čo vlastníme tieto akcie, nech už sme ktokoľvek, alebo spoločný fond investovaný do týchto akcií (možno aj nevediacky) neustále žiadame, aby išli ceny akcií stále nahor, inak ich predáme. Tak kto je potom zodpovedný za prepustenie 5 000 pracovníkov? My. Nie sme veľmi ochotní tolerovať, ak akcie nejdú vyššie, vyššie a ešte vyššie. „Ale ja sa starám o svojich pracovníkov. Ľudia boli chorí. Mary má mamu v nemocnici.“ Všetko toto ide von oknom. Od týchto vecí sme izolovaní a neberieme ich do úvahy.

Pozrime sa teda ešte raz na majiteľa, ktorý predá firmu, aby „konal dobro“. Čo sa stane so zamestnancami, ktorí v nej zostanú? Často sú na tom horšie, lebo sa s nimi už nezaobchádza tak, ako by s nimi zaobchádzal majiteľ. Teraz je najvyšším motívom zisk. Vyžaduje si to dav.

Možno by sme sa teda mohli inšpirovať jednou myšlienkou Miltona Friedmana. Podľa Friedmana by sa korporácie nemali angažovať vo filantropii, lebo zisk patrí investorom, a tak by oni mali míňať peniaze na filantropické aktivity podľa vlastného uváženia. Ja tvrdím čosi podobné. Myslím, že je pekné, keď Bill Gates míňa svoje miliardy na veci, čo považuje za dobré. Dôkazy však naznačujú, že obvykle je múdrejšie, keď tieto rozhodnutia robí väčší počet ľudí. Pravdepodobne by bolo múdrejšie, keby sa tieto peniaze rozdelili medzi zamestnancov, aby ich oni dali charitatívnym organizáciám, ktorým dajú prednosť.

Pravdepodobne je to nerealistické, aj keď by to možno stálo za zváženie. Ide však o čosi iné. Prečo sa majiteľom, ktorí sa starajú o svojich pracovníkov a ich blaho, nedostáva uznanie, že robia „dobro pre ľudstvo“? My, ktorí pracujeme pre skvelých zamestnávateľov, vieme, aké to dokáže byť úžasné a aký veľký význam majú pre život ľudí.

Prečo teda nechápeme týchto mužov a ženy ako „filantropov“? Som šťastný, že sú ľudia, ktorí pomáhajú zabezpečovať jedlo pre hladujúce deti na Haiti. Nechcem však, aby sa podnikatelia, ktorí vyrábajú dobrý produkt za férovú cenu a pritom sa usilovne snažia starať o svojich zamestnancov, ustavične vykresľovali ako „chamtiví“, bez uznania filantropie, ktorú vykonávajú a tak uskutočňujú zásady katolíckej sociálnej náuky.

Ak budeme ustavične líčiť majiteľov firiem ako chamtivých, nemorálnych a manipulátorov, ktorí sa zaujímajú iba o seba, potom si mladí ľudia budú myslieť, že to tak je, a nakoniec to aj bude pravda. Ak budeme opakovať, že najlepšie je prestať podnikať, aby človek „robil dobro“, potom budeme mať ľudí, ktorí predajú firmu za veľký balík, aby ho minuli na „účinný altruizmus“, hoci najúčinnejším altruizmom, ktorý dokáže väčšina z nás dosiahnuť, je starať sa v práci o ľudí, ktorí sedia oproti nám.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Randall Smith je profesor teológie na Univerzite sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšia kniha je From Here to Eternity: Reflections on Death, Immortality, and the Resurrection of the Body (Odtiaľto do večnosti. Úvahy o smrti, nesmrteľnosti a vzkriesení tela).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.