Vladimír Palko sa mýli Stepan Bandera nebol nacista

Vladimír Palko uverejnil pred Vianocami v denníku Štandard esej o pokrytectve Západu. Ako jeden z príkladov tohto pokrytectva uviedol aj to, že mnohým na Západe síce prekáža fašizmus, ale ignorujú, že na Ukrajine sa teší veľkej popularite Stepan Bandera, ktorý bol nacista.

Vladimír Palko konkrétne píše: „Liberálny Západ odsudzuje všetky náznaky fašizmu na svojom území, ale pokojne popiera, že na Ukrajine vládne kult Stepana Banderu, ktorého ideológia bola nacistická.“

Takýto pohľad na jedného z lídrov Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) Stepana Banderu je síce v istých kruhoch hojne rozšírený, ale nezakladá sa na faktoch. Podporujú ho aj ruské naratívy, ktoré v duchu sovietskej propagandy ukrajinský boj za nezávislosť prezentujú ako fašizmus či nacizmus zameraný proti Rusku.

Nejde len o prázdne slovičkárenie, keďže Vladimir Putin ruský vpád na Ukrajinu legitimizuje aj nutnosťou jej „denacifikácie“.

Čomu veril Bandera

Bandera určite nebol hviezdnou historickou postavou, ktorej príbeh sa dá vykresľovať v superlatívoch. Bol to fanatický nacionalista, ktorý všetko podriaďoval jedinému cieľu, vytvoreniu nezávislého ukrajinského štátu.

Na jeho názory malo vplyv, že Ukrajincom sa po prvej svetovej vojne na rozdiel od iných národov nepodarilo uhájiť vlastnú štátnosť a teritórium, na ktorom žili, bolo rozdelené medzi viacero štátov, najmä medzi Poľsko a Sovietske Rusko.

Bandera patril ku generácii takzvaných „nahnevaných Ukrajincov“, ktorých názory do veľkej miery formovala skúsenosť s neúspešným pokusom o nezávislosť, ale tiež s brutálnym hladomorom a so stalinskými čistkami či s intenzívnou polonizáciou Ukrajincov v Haliči.

Ideovo na členov OUN vplývalo viacero mysliteľov z tábora ukrajinských nacionalistov.

Popularite sa medzi nimi tešili názory spisovateľa Dmytra Doncova, ktoré boli zmesou nacionalizmu, sociálneho darwinizmu a antisemitizmu.

Z dnešného pohľadu to určite nebola pekná ideológia, ale tento typ názorov nebol vo vtedajšej Európe až taký výnimočný, naopak, tešil sa značnej popularite.

Doncov tvrdil, že ukrajinská identita sa vytvára v konflikte s Ruskom ako s aziatskou mocnosťou. Kultúra, historické tradície a geografia podľa neho odsudzujú Ukrajinu na to, aby bola javiskom civilizačného súboja medzi dvoma svetmi: „byzantsko-tatársko-moskovským“ a „rímsko-európskym“.

Doncov nebol úplne konzistentným mysliteľom. Ideovo začínal ako prívrženec marxizmu, bol dokonca členom ruskej sociálnodemokratickej strany, neskôr však obdivoval aj taliansky fašizmus a dokonca napriek odporu k Rusku cítil sympatie aj k niektorým myšlienkam Lenina a boľševikov.

Jeho myšlienky síce medzi aktivistami OUN rezonovali, ale nikdy sa nestali oficiálnou ideológiou organizácie.

Viacerí poprední členovia OUN jeho názory kritizovali a samotný dlhoročný nespochybniteľný líder tejto organizácie Jevhen Konovalec Doncovovi vyčítal fanatizmus aj to, že iba „nekriticky preberá myšlienky talianskeho fašizmu“.

Keď sa bavíme o Banderovi a nacizme, treba povedať, že v ideológii OUN chýbala jedna zo základných nacistických charakteristík – koncepcia rasovej a etnickej nadradenosti. Členovia OUN nikdy nevnímali Ukrajincov ako „nadradenú rasu“. Chceli len nezávislosť a slobodu od poľskej a ruskej (alebo sovietskej) kontroly a vplyvu.

Konkrétne Bandera mal veľmi blízko aj k myšlienkam Stepana Lenkavského, ktorý v roku 1929 zostavil Desatoro ukrajinského nacionalizmu. Lenkavskij bol v rokoch 1941 až 1944 väznený v Auschwitzi.

Autori tohto desatora vyzývajú buď na vytvorenie ukrajinského štátu, alebo na záhubu pri pokuse o jeho vznik. Tento dokument však neobsahuje nič, čo by pripomínalo rasistickú rétoriku nemeckých nacistov.

Politicky Bandera určite nebol žiaden demokrat. Veril v autoritatívny štát a vo vládu silnej ruky. Takýchto ľudí však v tých časoch bolo v Európe veľa.

V mene dosiahnutia najvyšších politických cieľov sa Bandera neštítil ani násilia a terorizmu. Nakoniec to otvorene priznal v tridsiatych rokoch pred súdom, ktorému čelil pre podiel na atentáte na poľského ministra vnútra Bronisława Pierackého.

Vo svojej záverečnej reči pred ľvovským súdom povedal: „OUN si mimoriadne cení životy svojich členov, no naša idea je taká veľkolepá, že v mene jej uskutočnenia je nutné ponúknuť nielen individuálne obety, ale obetu stoviek, ba tisícok životov.“

Tieto slová sa nám nemusia páčiť, ale násilie a terorizmus sa nespájajú len s ukrajinským bojom za nezávislosť, ale boli súčasťou aj mnohých iných národnooslobodzovacích hnutí. V žiadnom prípade to však nie je niečo, čo by sa viazalo výlučne s nacizmom.

Spolupráca s Hitlerom

Nálepka nacistu sa v súvislosti s Banderom obhajuje aj jeho spoluprácou s hitlerovským Nemeckom. Tá nejaký čas existovala, ale treba sa na ňu pozerať v kontexte doby.

Bandera a jeho frakcia v OUN, ktorá sa zvykne nazývať aj banderovci a vznikla po atentáte NKVD na Jevhena Konovalca, videli vo vypuknutí druhej svetovej vojny šancu na dosiahnutie vysnenenej nezávislosti.

Je faktom, že Bandera pred vojnou a v jej úvode stavil na spoluprácu s Nemeckom. Uzavrel dohodu s nemeckou vojenskou rozviedkou Abwehrom o zriadení niekoľkých práporov zložených z Ukrajincov. Tie po spustení operácie Barbarossa aj vpochodovali do Ľvova.

Banderu však k spolupráci s nacistami neviedla ideologická blízkosť, ale najmä taktika. V ich ťažení videl historickú príležitosť na naplnenie svojich politických snov.

Dôkazom toho je aj následný vývoj. Banderovi stúpenci vyhlásili 30. júna 1941 vo Ľvove ukrajinskú nezávislosť. Nemci však mali s týmto územím úplne iné plány. Banderu a Jaroslava Stecka, ktorý mal byť predsedom ukrajinskej vlády, zadržali a odviezli do Berlína. Tam ich nútili, aby vyhlásenie nezávislosti odvolali. Obidvaja odmietli.

Vyhlásenie ukrajinskej nezávislosti v júni 1941 vo Ľvove. Foto: Wikimedia

Bandera vzápäti putoval do koncentračného tábora Sachsenhausen, kde strávil zvyšok vojny. Do koncentrákov putovali aj ďalší aktivisti OUN. Banderovi dvaja bratia Vasyľ a Olexandr zomreli v roku 1942 v koncentračnom tábore Auschwitz. Na „nacistu“, ako Banderu označuje Palko, je to naozaj zvláštny príbeh.

V tejto súvislosti ešte treba pripomenúť, že Banderovho otca Andrija v roku 1941 popravila sovietska NKVD.

V každom prípade platí to, na čo vo svojej knihe Brána do Európy upozorňuje aj Serhij Plochij, ukrajinský historik pôsobiaci na Harvarde. Teda fakt, že už začiatkom roku 1942 boli vo vojne s Nemcami všetky frakcie OUN.

Celkom nesedí ani tvrdenie Vladimíra Palka, že na Ukrajine vládne kult Stepana Banderu.

Už spomentý Serhij Plochij upozorňuje na to, že keď prezident Viktor Juščenko udelil Banderovi posmrtne titul hrdina Ukrajiny, kritizovali to nielen ľudia z juhu a východu Ukrajiny, ale aj mnohí intelektuáli z Kyjeva a Ľvova. Prezidentovi vyčítali, že síce deklaruje snahu priviesť Ukrajinu do Európy, ale rozmýšľa o nej v kategóriách začiatku 20., nie 21. storočia.

Ukrajincom je, samozrejme, možné vyčítať, že o osobe Stepana Banderu sa nevedie dostatočne kritická celospoločenská debata alebo že sa stále dostatočne nevyrovnali s obdobím svojich dejín, ktoré Bandera stelesňuje.

Takéto procesy sa však len ťažko môžu diať pod hlavňami ruských tankov.