Vďaka vášni k cestovaniu našiel v Afrike životnú lásku Svoju ženu musím vykúpiť za jednu kravu a desať motýk

„Stretla sa rodinná rada. Prišlo šesť ľudí, zasadli s kamennými tvárami na stoličky. Vypytovali sa ma, čo som, kto som, prečo som prišiel, aké mám zámery s ich dcérou, čo s ňou chcem robiť.“ Tak opisuje svoj najťažší „pohovor“ v živote fotograf, bloger a hlavne cestovateľ Aleš Tvrdý.

Navštívil už 67 krajín a na jednej z ciest stretol svoju budúcu manželku Raunu. Pochádza z Namíbie a vďaka nej spoznal autentickú tvár tejto africkej krajiny aj s jej tradíciami. Hoci sú už zosobášení u nás, čaká ich zrejme ešte tradičný sobáš v jej domovine, pred ktorým musí za svoju ženu zaplatiť.

Ako hovorí, cestovanie mu okrem životnej lásky dalo do života pokoru a skromnosť. Vďaka nemu neberie bežné veci okolo nás ako samozrejmosť a váži si ich, pretože videl mnoho ľudí, ktorí môžu o tom, že sa každý deň najedia a majú si kde večer ľahnúť, len snívať.

Je to už niekoľko mesiacov, čo ste sa vrátili z ciest. Zostávate doma už natrvalo?

Z dlhodobého hľadiska je to ťažké povedať. Aktuálne je to tak, že sme na Slovensku.

Prečo práve teraz? Po posledných voľbách mnohí hovoria, že chcú zo Slovenska odísť. Vy, naopak, ste sa v tomto čase zo sveta vrátili.

To neviem ani ja. (Smiech.) Na svete je každé miesto dokonalé a zároveň otrasné, závisí to od toho, čo chceme vidieť. Pre mňa je domov moja manželka Rauna. Tam, kde sme spolu, som šťastný, tam sa cítim doma. Tam, kde sa bezpečne v pokoji vyspím so strechou nad hlavou, som doma a nepotrebujem vedieť, či som na Slovensku alebo kdekoľvek inde.

Aktuálne sme tu, ale keď sa jedného dňa rozhodneme, že nám tu nie je dobre, že tu nie sme šťastní, nie preto, že sme na Slovensku, ale že sa tu necítime šťastne a dobre, tak pôjdeme niekam inam.

Aleš Tvrdý s manželkou Raunou. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Spomínate svoju manželku, s ňou ste sa stretli práve na cestách. Ako ste sa zoznámili?

Šiel som do Juhoafrickej republiky do Kapského mesta, chcel som si ísť nafotiť veľké zvieratá, ktoré som dovtedy videl len v televízii. Išiel som sa ubytovať do hostela a nejaká dievčina predo mnou s veľkým kufrom bojovala s bránou a nemohla ju otvoriť, tak som jej pomohol.

Recepčný si myslel, že sme prišli spolu, tak sa nás spýtal, aby si bol istý. A ja som chcel byť vtipný a povedal som, že ešte nie, ale dajte nám chvíľku a budeme. A tak to aj dopadlo – je z nej moja manželka. On to zobral vážne a dal nás spolu na izbu. Boli tam aj ďalší desiati ľudia, ale boli sme spolu, začali sme sa rozprávať a baviť, začali sme spolu cestovať a cestujeme doteraz.

Vaša manželka pochádza z Namíbie. Ako na vás táto krajina zapôsobila?

Krajina ma veľmi upútala. Videl som tam veľa toho, čo som inde nevidel. Všade je niečo pekné, ale v niektorých krajinách je niečo, čo sa inde vidieť nedá. V Namíbii je nádherná príroda, sú tam krásne ružové jazerá, množstvo plameniakov, pieskové duny, exotické zvieratá, oceán, bolo tam krásne.

Tam som videl aj tradičnú Afriku, keďže manželka ma zobrala k svojej rodine, až kamsi k hraniciam s Angolou. Vďaka tomu, že som prišiel s ňou, ma hneď zobrali medzi svojich a videl som, ako tam ľudia fungujú.

A ako fungujú?

Žijú v komunitách. Aj preto bola moja manželka prekvapená, že keď môj otec odíde na týždňovku, mama je v dome cez týždeň sama. Bola z toho šokovaná. U nich by sa to nestalo. Tam vždy niekto musí byť – buď veľa detí, alebo susedia, neexistuje, aby bol niekto sám. Nie je to také individualistické, že sa každý snaží ohradiť sa vysokým plotom a nepustiť zaň nikoho.

Ako vyzerá ich rodinný život?

Záleží na tom, kde to je. Mestá vyzerajú ako tie naše, aj život je tam veľmi podobný. Manželka však veľmi obdivuje náš systém rodičovskej dovolenky, že matka môže zostať doma s dieťaťom až tri roky.

U nich musí ísť matka po troch mesiacoch do práce, takže si musí zohnať opatrovateľku. Ale mimo miest to funguje inak, na vidieku je to jednoduchšie, tam pomáha, kto môže. Ľudia žijú v spoločenstvách, vždy sa niekto nájde, kto dá pozor na deti, kto sa postará o zvieratá.

Ako vás prijala manželkina rodina? Keď ste k nim prišli, bolo to už s úmyslom, že sa chcete vziať?

Prišiel som tam s tým, že ju idem požiadať o ruku. Chceli sme sa tam aj vziať. V Európe je komplikované zosobášiť sa s cudzincom z krajiny, s ktorou nemá naša krajina diplomatické vzťahy, ale tam je to ešte ťažšie. Takže sme sa tam ani nezosobášili a spravili sme tak až tu na Slovensku.

Nakoniec je to aj dobré, lebo podľa ich tradícií by som musel doniesť „lobolu“, to znamená, že by som musel vykúpiť ženu z ich rodiny. Mne manželku nacenili na jednu dojnú kravu a desať motýk. To by som musel doniesť deň pred sobášom, takto som im to mohol iba nasľubovať.

Aleš Tvrdý s manželkou Raunou. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Čo ovplyvňuje cenu?

Minimálna cena je jedna krava. Ak si budúci ženích môže dovoliť aj viac kráv, tak ich väčšinou prinesie. Takže neviem, ako ma zhodnotili, keď som zatiaľ nedoniesol ani to minimum. (Smiech.)

Ako vyzerali africké pytačky?

Manželka doma ohlásila, že si ju prídem od rodiny vypýtať, a tak sa stretla rodinná rada. Prišlo asi šesť ľudí z najbližšej rodiny, zasadli s kamennými tvárami na stoličky. Vypytovali sa ma, čo som, kto som, prečo som prišiel, aké mám zámery s ich dcérou, čo s ňou chcem robiť.

Išlo tam do tuhého, bolo to emočne vypäté, lebo rozprávať o svojich najhlbších citoch k žene pred ľuďmi, ktorých som videl prvýkrát v živote, a ešte hovoriť o tých najhlbších pocitoch v cudzom jazyku nebolo ľahké. Pre mňa to bolo náročné, ale nakoniec to dobre dopadlo a privítali ma s radosťou. Prijali ma veľmi dobre.

Takže platba za manželku vás ešte čaká?

Manželka hovorí, že to, čo mi nacenili, by som mal priniesť deň pred tradičným sobášom v Namíbii. Plánujeme tam ísť, ale ona nechce mať tradičný sobáš. Trvá totiž tri dni a príde tam tritisíc ľudí napriek tomu, že pozvete iba šesťdesiat, veď je svadba, tak treba prísť. Ona hovorí, že to nechce. Ale viete, ako to je, jedno sa hovorí, druhé sa robí. Neviem, či nezmení názor, keď budeme mať letenky, takže neviem, či nebudem musieť kúpiť aj letenku pre nejakú kravu, ktorá pôjde s nami. (Smiech.)

Hovoríte, že vás manželkina rodina prijala. Ako reagovala vaša rodina?

Nedobre. Dostal som otrokársku prednášku ako zo šestnásteho storočia a tak je to až doteraz.

Ako sa vaša žena na Slovensku cíti?

Nesťažuje sa, je jej tu dobre, stále sa tu cíti ako turista. Je tu prvýkrát, všetko je pre ňu nové, počasie, chute, vône, okolie, je tu veľa vecí, ktoré ju prekvapujú v tom zmysle, že to ešte nevidela, lebo naša krajina vyzerá úplne inak ako ich. Ale sme na tom rovnako, že je jedno, či sme v Namíbii, na Slovensku alebo na severnom póle, pokiaľ sme tam spokojní, tak je nám tam fajn.

Ružové jazerá v Namíbii. Foto: archív A. T.

Prečo sa vaším životným štýlom stalo práve cestovanie?

Stalo sa pre mňa takou školou života. Veľa som sa toho vďaka nemu naučil. A som veľmi rád, lebo ako som si všimol, tak nie každý dokáže vnímať, čo okolo seba má. Kým som nezačal cestovať, tak som sa nikdy nezamyslel nad tým, že večer spím so strechou nad hlavou, v teplej posteli, dám si teplú sprchu, prípadne sa niekde najem, môžem zaplatiť účty, tieto veci som bral ako samozrejmosť.

Ale potom, keď som začal cestovať a videl som, že mnohí ľudia nieže to nemajú, ale o takých veciach ani nesnívajú, uvedomil som si, že som naozaj šťastný človek, že toto všetko mám. Naučilo ma to byť skromný a pokorný. Tým nechcem povedať, že som dokonalý, to vôbec nie, ale dalo mi to iný pohľad na život.

Dnes sa cestovanie často vníma ako jediná cesta, ako si správne vychutnávať život. Dôchodca si môže užiť dôchodok, len ak cestuje, keď chceme poznať samých seba, treba cestovať...

Absolútne s tým nesúhlasím. Na svete máme viac než osem miliárd ľudí a každý z nás je jedinečný a iný. Cestovanie je úžasné iba pre tých, ktorých to naozaj láka, ktorí cítia, že ich to robí šťastnými. Ak niekto len niečo kopíruje alebo to robí len preto, že sa chce ukázať pred druhými, nemyslím si, že sa v tom nájde.

Ako sa to začalo u vás?

Otec jazdil na kamióne, veľmi ma to zaujímalo. Keď prišiel z nejakej cesty, hneď som pozeral, aké pečiatky mu pribudli v pase. Ako žiak som hrával hádzanú, a keď sme chodievali na zápasy, pozeral som z okna autobusu, cestou tam som pozeral na jednu stranu, cestou späť na druhú, aby mi nič neuniklo. Vždy ma lákal svet, ktorý je okolo mňa.

Ktorá krajina bola prvá, do ktorej ste išli sám?

Raz ma otec zobral na kamióne do Švédska. Mal som pätnásť rokov a bol som z toho úplne hotový. Prvá cesta, kam som šiel úplne sám a kde som si sám všetko vybavil, bol Paríž.

Na cestách. Foto: archív A. T.

Viackrát ste v iných rozhovoroch spomenuli, že by ste sa už nikdy nevrátili do Milána. Platí to stále, že je to vaša najneobľúbenejšia destinácia?

Stále to platí. Ale je to len môj subjektívny názor. Mne to nič nedalo, videl som len samý konzum, plno obchodov a nakupovanie a to je niečo, čo strašne nemám rád.

Nazývajú vás aj digitálnym nomádom, takýto životný štýl vyvoláva romantické predstavy o slobode. Je to skutočne tak alebo aj digitálni nomádi upadnú do klasickej pracovnej rutiny?

Ako v každej práci, má to svoje výhody aj nevýhody. Nie je to o tom, že si sadnem na stoličku, v jednej ruke kokos, v druhej ananás a sem-tam sa pozriem, koľko tisícov mi pribudlo na účte. Takto to nefunguje. Aspoň mne sa to nestalo. Áno, má to výhody, že som strojcom svojho času v tom zmysle, že ho kontrolujem a sám si ho manažujem.

Treba mať však silnú sebadisciplínu, lebo do pohodlia a lenivosti sa dá skĺznuť veľmi ľahko, no vyhrabávať sa z toho je o to náročnejšie. Vtedy treba prevziať na seba zodpovednosť, lebo keď niečo pokašlem, nemôžem sa na nikoho vyhovoriť.

Čím ste sa na svojich cestách živili?

Ja si pripadám ako taký kolotočiar, robil som všetko. Písal som reportáže, predával svoje fotografie, učil som deti angličtinu, otvoril som si stánok so suvenírmi. Keď som brigádoval v Anglicku, jeden môj nadriadený mi povedal, že keď sa ťa niekto spýta, či dokážeš niečo urobiť, nikdy nehovor nie. Vždy povedz, že áno, aj keď nemáš o tom žiadne poňatie. A potom si na to vypýtaj viac času, aby si sa naučil, čo máš vlastne urobiť.

Toto vo mne zostalo. Ak sa ma niekto spýtal „vieš robiť toto?“, hneď som odpovedal „jasné“. Aj keď som to nevedel urobiť, zohnal som aspoň človeka, ktorý to vedel, a nejako sme sa podelili.

Teraz to hovorím odľahčene, ale nie vždy je to také jednoduché, mnohí sme počas covidu prišli o prácu, o zdroje príjmu. Ale pokiaľ sme stále tu, prežili sme to, môžeme sa ďalej venovať svojej práci, tak neplačme nad tým, čo bolo, lebo tým to nevrátime a ešte aj pokašleme to, čo môže prísť.

Aleš Tvrdý. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Ktorá krajina vo vás zanechala hlbokú stopu?

Sedem rokov som strávil na Taiwane, to už bol môj domov. Strávil som tam najkrajšie chvíle svojho života, ale aj najhoršie, možno práve preto ho volám domovom, lebo nemôže byť všetko iba dobré, tak to nefunguje. Tie chvíle by som rád vrátil, ale tým nechcem povedať, že by som nechcel ísť niekam inam. Ale Taiwan mi veľmi prirástol k srdcu.

Čím?

Najočarujúcejšími sú tamojší ľudia. Napriek tomu, že som nevedel čítať, písať ani rozprávať v ich jazyku, ľudia tam boli ku mne milí, priateľskí, ochotní. Kedykoľvek, keď som šiel do mesta, mal som pocit, ako keby som bol možno aj viac ako s vlastnou rodinou. Stretol som sa s nezištnou pomocou, ochotou, radosťou, dobrotou a usmievajúcimi sa ľuďmi, ktorí sa vždy prihovorili.

Máte skúsenosť s ľuďmi z najrôznejších kultúr. Platí, že Slováci sú pohostinní, ako to o sebe tvrdíme?

Keď takého Slováka stretnete, tak mi ho ukážte. (Smiech.) Ale pár priateľov, ktorí chceli vidieť moju krajinu a prišli sem, zistilo, že Slováci k cudzincom pohostinní sú. A takto to funguje aj inde. Aj jeden môj taiwanský priateľ mi povedal, že my Taiwanci na Taiwancov nie sme takí dobrí, to len preto, že si cudzinec.

To platí aj pre nás. Myslím si, že k cudzincom sme lepší ako k sebe navzájom. Ale je to globálna črta, je to tak všade.