Štedrovečerná ryba Najekologickejšie je kúpiť si živú, aktivisti narobili viac škody ako osohu

„Predaj živých kaprov je barbarstvo, ktoré so sviatkami pokoja nemá nič spoločné. S kaprami sa opakovane hrubo manipuluje a domov si odnášate kapra s bolestivými poraneniami na celom tele. Kapry celé dni nehybne čakajú natlačené jeden na druhom v malej kadi na rušnej ulici, kde nepoznajú nič iné, len strach.

V igelitovej taške sa dusia niekoľko desiatok minút. Takýto prevoz je pre kapra stresujúci boj o holý život. Vo vani voda je pre kapra príliš teplá na to, aby v nej vedel pokojne tráviť svoje posledné hodiny. Vo vode je navyše chlór, ktorý mu páli sliznice a žiabre. Kapor v domácich podmienkach často umiera pomaly a v bolestiach. Častou praktikou je utlčenie na smrť. Nedovoľte, aby stres a strach naďalej zaplavovali ulice počas vianočných sviatkov,“ píše vo svojej petícii Zastavme kaprie peklo spolok Humánny pokrok.

Pozitívne v hodnotení aktivistov nevyzneli ani ľudia, ktorí si živú rybu kúpia, no nie s úmyslom sa ňou nasýtiť, ale vypustiť ju do voľného toku či jazera. Tieto ryby však vo voľnom prostredí veľmi rýchlo hynú.

Aktivisti sa opierajú aj o prieskum verejnej mienky, ktorý hovorí o tom, že väčšina ľudí si rybu na Vianoce nekupuje, nie je preto podľa nich dôvod, aby bol takýto predaj naďalej podporovaný. Pritom však z prieskumu vyplýva, že až 40 percent ľudí, ktorí si živú rybu kúpia, si ju odnesie domov v živom stave. Sú to teda „státisíce rýb, ktoré zbytočne zažívajú kaprie peklo“. Aktivisti sa totiž sústreďujú primárne na kapry, hoci na domácom trhu a v chove existujú aj kvalitnejšie a chutnejšie druhy rýb.

A treba dodať, že kapor ani nie je typicky slovenskou tradíciou, jeho konzumácia u nás sa rozšírila až po vzniku Československa a najmä v časoch komunizmu. Predtým Slováci uprednostňovali skôr iné druhy, napríklad pstruha.

Kapor ani nie je typicky slovenskou tradíciou, jeho konzumácia u nás sa rozšírila až po vzniku Československa a najmä v časoch komunizmu.Zdieľať

Ešte sme síce nedospeli tak ďaleko ako v Českej republike, aby nám aktivisti či už v arafatkách, alebo v oblekoch odporúčali viac či menej agresívnou formou, aby sme sa vianočných rýb vzdali úplne. No už sa im podarilo dosiahnuť, že maloobchodné reťazce sa naprieč celou krajinou rozhodli, že na ich pôde sa živé ryby predávať nebudú. Pridalo sa aj mesto Žilina, ktoré všeobecne záväzným nariadením zakázalo na pozemkoch mesta predaj živých rýb.

Pre reťazce je to vhodný greenwashing a možnosť, ako si zvýšiť svoje ESG skóre. To sú kritériá, ktoré síce nijako nevyhodnocujú ani nezohľadňujú ekonomickú kondíciu firiem, teda podstatu súkromného podnikania, zato však hodnotia to, ako sa environmentálne, inkluzívne a spoločensky zodpovedne firma správa (teda podľa progresívnych kritérií environmentalizmu, inklúzie a spoločenskej zodpovednosti). Pričom úplne ignorujú, že najväčší prínos v kategórii spoločenskej zodpovednosti súkromných firiem je to, že vytvárajú zisk, platia z neho dane a poskytujú prácu desiatkam, stovkám či tisícom ľudí.

Na prístup obchodných reťazcov už zareagoval aj minister pôdohospodárstva Richard Takáč a v snahe využiť túto tému aj na vlastnú politickú prezentáciu vyhlásil, že štát chovateľom rýb pomôže tým, že zriadi 50 v podstate štátnych obchodov, kde sa budú môcť ryby naďalej predávať.

Aktivisti argumentujú aj vedeckým výskumom z Univerzity v Edinburgu v Británii, ktorý podľa nich preukázal, že ryby cítia strach a bolesť. Majú podobne veľké receptory bolesti ako vtáky a cicavce a pri podnetoch bola nameraná aktivita v nervových vláknach. Naproti tomu iní vedci z Univerzity v Queenslande v Austrálii oponujú, že to, že ryby reagujú na podnety, znamená len to, že reagujú na podnety. To je vlastnosť každého živého tvora, bez ktorej by nemohol prežiť ani sa rozmnožovať. Nedokazuje to však, že si uvedomujú bolesť, tak ako ju chápeme.

Odkiaľ ryby sú

Ďalším z argumentov aktivistov, s ktorým sa však dá do veľkej miery súhlasiť, je, že časť rýb, ktoré sa ako živé predávali pred slovenskými supermarketmi, nepochádza zo slovenských chovov. Dovážajú sa najmä z Česka a Maďarska.

To, že časť rýb a produktov z nich k nám pricestuje spoza hraníc, potvrdzujú aj štatistiky zahraničného obchodu.

V tabuľke uvádzame ostatné dva roky, podľa štatistického úradu je však rozdiel medzi dovozom a vývozom kontinuálne v prospech dovozu, hoci v čase rastie aj miera vývozu.

Antienvironmentálni ochranári

Samozrejme, akékoľvek kruté zaobchádzanie a nepotrebné ubližovanie zvieratám pri ich spracovaní na potravu by nemalo byť schvaľované, a pokiaľ je to možné, porážka by mala prebehnúť čo najrýchlejšie.

Aktivisti zo spolku Humánny pokrok sa zaštiťujú tým, že chcú chrániť zvieratá pred utrpením, ktoré podstupujú pri chove, love, preprave, predaji či porážke (a venujú sa nielen rybám, ale napríklad aj sliepkam).

Ak sa však na vec pozrieme v širšom kontexte, ich prístup konkrétne k predaju živých rýb je vskutku antienvironmentálny.

Čo je totiž alternatívou predaja živých rýb tam, kde je najviac zákazníkov, teda v mestách (a čím väčšie mesto, tým viac zákazníkov)?

V zásade sú len dve. Kúpiť si mrazenú či chladenú spracovanú rybu v obchode (podielom na trhu dominantne v maloobchodných reťazcoch). Alebo si zájsť k najbližšiemu rybníku, kde sa ryby chovajú, kde vám ich rybár vyloví, zabije, vyvrhne a prípadne aj naporciuje.

V zásade zostávajú dve alternatívy – kúpiť si mrazenú či chladenú spracovanú rybu v obchode alebo si zájsť k najbližšiemu rybníku, kde sa ryby chovajú, kde vám ich rybár vyloví, zabije, vyvrhne a prípadne aj naporciuje.Zdieľať

Doprava – ryby z rybníka sa po výlove naložia na nákladné auto a prevezú sa na miesto predaja, čo boli donedávna najmä parkoviská pred prevádzkami maloobchodných reťazcov. To sú emisie z dopravy, ktoré sú v prípade jedného nákladu samozrejme nižšie ako súčet individuálnych emisií z dopravy, ak by sa každý zákazník vydal k rybníku, kde sa ryby chovajú, a tam si rybu kúpil.

Dopravné emisie z návštevy obchodu z tohto porovnania môžeme vylúčiť, pretože ľudia tam len zriedka chodili špeciálne na nákup živej ryby, ale keď už nakupovali, zastavili sa aj pri stánku s rybami, a teda boli tam tak či tak.

Ak pridáme tretiu možnosť, teda donáškový spôsob predaja, dopravné náklady sú niekde medzi hromadnou prepravou na miesto ambulantného predaja a individuálnou návštevou miesta chovu, pretože jeden kuriér dokáže jednou cestou vybaviť niekoľko zákazníkov.

Energie – živé ryby si v zásade pri predaji, ako fungoval donedávna, vyžadujú energetické náklady v podobe nejakého čerpadla, ktoré okysličuje vodu v predajnom bazéne, a elektrinu na prevádzku samotného predaja (pokladňa, osvetlenie). To sú v zásade zanedbateľné položky.

Energetické náklady predaja v prípade, ak zákazník príde priamo k rybníku, sú súčasťou prevádzky samotného chovu a nie je možné ich samostatne špecifikovať. V energetickom vyjadrení je teda nákup na mieste chovu environmentálne priaznivejší.

Chladenú či mrazenú?

Teraz sa na environmentálne náklady pozrime v alternatíve nákupu chladenej či mrazenej ryby v kamennom obchode.

Náklady na dopravu sa môžu líšiť v závislosti od toho, či má miesto chovu k dispozícii aj mraziareň alebo chladiareň a môže tak spracované ryby ihneď konzervovať alebo sa musia prevážať na takéto miesto konzervácie.

To však opäť znamená prevoz živých rýb a ich – podľa aktivistov – utrpenie alebo prevoz v chladiarenských nákladných autách. Teda ďalšie energetické náklady.

Z miesta spracovania sa (opäť chladiarenskými autami) prevážajú do obchodov alebo do medziskladov, odkiaľ sa rozvážajú do jednotlivých prevádzok.

V obchodoch sú k dispozícii zákazníkov vystavené opäť v chladiacich alebo mraziacich boxoch.

Náklady na elektrinu tak pri každom presune v celom tomto reťazci rastú a rastú. Naozaj ekologické.

Náklady na elektrinu pri každom presune v celom reťazci rastú a rastú.Zdieľať

A potom tu máme ostatnú možnosť – kúpiť si rybu z exotiky, teda takú, ktorá sa nechová na Slovensku. A to buď vylovenú v otvorenom oceáne, alebo vychovanú na obrích rybích farmách, povedzme v juhovýchodnej Ázii.

Náklady na dopravu pri rybolove, spracovaní a mrazení v týchto plávajúcich konzervárňach opäť prispievajú ku konečnej uhlíkovej stope každého rybieho sústa. A dovoz cez pol planéty, či už pri love, alebo chove, je takisto nezanedbateľný. Nezabúdajme, že celý čas musí byť vylovená ryba či rybie mäso v mraze.

„Čosi“ v plaste

A napokon – ak si kúpite chladenú alebo mrazenú rybu v obchode, ktorá bola chovaná a spracovaná na Slovensku alebo v okolitých krajinách, alebo k vám priputuje z opačného konca sveta, je zabalená. Najlepším obalovým materiálom pre potraviny a špeciálne mrazené je plast.

Namiesto živej ryby pred nákupným centrom, ktorá možno vyrástla len pár kilometrov od vášho bydliska, si tak kúpite mrazené, v plaste zabalené „čosi“ z delty Mekongu.

A tak si namiesto živej ryby pred nákupným centrom, ktorá možno vyrástla len pár kilometrov od vášho bydliska, kúpite mrazené, v plaste zabalené „čosi“ z delty Mekongu.Zdieľať

Tieto ryby z dovozu možno podľa aktivistov netrpia alebo trpia menej ako tie naše domáce, no vyžadujú násobne viac energie a prinesú ešte aj kopu plastového odpadu. To je naozaj ekologický prístup.

Druhou rovinou je kvalita mäsa. Ryby sú považované za najzdravší druh mäsitej stravy, dokonca spĺňajú kritérium diétneho a pôstneho jedla. Sú zdrojom dôležitých minerálov, vitamínov, nenasýtených mastných kyselín atď.

Ryby chované u nás alebo v blízkom okolí spravidla podliehajú – alebo by mali podliehať – pravidelnému dozoru príslušných orgánov, u nás napríklad veterinárnej a potravinovej správe. Vodu, v ktorej sa chovajú, je možné pravidelne a overiteľne monitorovať, takisto sa dá pristupovať aj ku krmivu, ktoré dostávajú. Kontrolóri môžu odoberať vzorky aj priamo zo živých rýb.

Zákazník tak môže mať teoretickú garanciu kvality nakúpenej ryby.

V prípade dovozu rýb chovaných v rybích farmách napríklad v juhovýchodnej Ázii môže na akúkoľvek garanciu kvality zabudnúť. A ak sa takéto ryby chovajú v riekach plných ťažkých kovov, nielenže nie sú zdravé, ale sú priam zdravotne nebezpečné.

A jediné, čo môže zákazníkov u nás ochrániť, sú náhodné kontroly potravinových inšpektorov. Deklarácie, podpísané a opečiatkované úradmi v treťom svete, sú už zo svojej podstaty nedôveryhodné.

Podozrenie vzbudzuje už samotný fakt, že pangasius z Vietnamu, ktorý precestoval pol zemegule, je v reštauráciách lacnejší ako pstruh z domáceho chovu.

Podozrenie vzbudzuje už samotný fakt, že pangasius z Vietnamu, ktorý precestoval pol zemegule, je v reštauráciách lacnejší ako pstruh z domáceho chovu.Zdieľať

Výsledkom aktivity Humánneho pokroku je ešte jeden paradox. Keďže predajných miest so živými rybami ubudlo, tým, ktoré fungujú, pribudli zákazníci. To znamená, že predajcovia – rybári – nestíhajú všetky ryby spracovať priamo na mieste, a tak si živú rybu domov do vane odnáša viac ľudí ako predtým. A ako už vieme z vyjadrení Humánneho pokroku, pri takomto zaobchádzaní trpia ryby ešte viac.

Nechceli práve tomuto aktivisti zabrániť?