Klimatický summit v Dubaji Svet sa teší, že šejkovia trochu priškrtia ťažbu ropy

Klimatický summit v Dubaji známy aj pod skratkou COP28 sa skončil kompromisom. Hlavný bod, na ktorý sa sústreďovala pozornosť, bol návrh na ukončenie využívania fosílnych palív. Napokon je v záverečnom dokumente ustanovenie „len“ o postupnom opúšťaní ich využívania v energetike.

Celkové závery summitu vyvolali skôr rozpačité reakcie. Politici sa síce snažia jeho výsledky posúvať do pozitívnej roviny a označujú ich za nádejný začiatok cesty k záchrane klímy, v skutočnosti však zostalo len pri deklaráciách, ktorých reálna naplniteľnosť zostáva otázna.

Čo sa teda dohodlo?

Jedným z hlavných cieľov tejto konferencie bolo zhodnotiť napĺňanie toho, čo sa dohodlo na klimatickej konferencii v Paríži v roku 2015. A to najmä záväzku udržať globálny rast teploty do úrovne 1,5 °C v porovnaní s predindustriálnou érou.

K tomu majú prispieť nasledujúce opatrenia prijaté v Dubaji a uplatňované tak, aby zohľadňovali podmienky jednotlivých štátov, ktoré si majú samy zvoliť spôsob, ako sa k ich naplneniu dopracovať:

Čo to v praxi znamená

Poďme teda bod po bode.

Znásobenie kapacity obnoviteľných zdrojov energie a energetickej účinnosti znamená predovšetkým masívne investície, ktoré ešte v tomto desaťročí majú smerovať do týchto oblastí.

Ak sa však dnes pozrieme na reálne zdroje, ktoré možno využívať na produkciu obnoviteľnej energie, vidíme, že za nimi stojí zástup na využívanie tých neobnoviteľných, resp. fosílnych.

Znie to už pomaly ako klišé, ale surovinové zdroje, produkciu a technológiu dnes do veľkej miery ovláda Čína. A aj keď sa napríklad EÚ snaží reagovať a posilňovať svoj prístup k tzv. kritickým surovinám a zvyšovať podiel získaných materiálov cez recykláciu, minimálne v tomto desaťročí bude stále platiť, že hlavné slovo v tomto odvetví bude mať Peking.

Otázka totiž nestojí tak, či je možné strojnásobiť kapacitu obnoviteľných zdrojov, ale čo to bude stáť. Finančne, emisne a environmentálne.

Otázka nestojí tak, či je možné strojnásobiť kapacitu obnoviteľných zdrojov, ale čo to bude stáť. Finančne, emisne a environmentálne.Zdieľať

Peniaze sú v tomto najmenší problém. Prinajhoršom sa dajú vytlačiť. Environmentálna stránka je už komplikovanejšia. Suroviny vyžadujú rozširovanie ťažby, najmä v krajinách tretieho sveta. A táto ťažba prebieha spravidla dosť bezohľadne a bez rešpektu nielen k životnému prostrediu, ale aj k miestnym obyvateľom.

Navyše, výdatnosť suroviny (koncentrácia rúd) postupom ťažby klesá, preto na masívny prechod od fosílnych palív bude potrebné otvárať stále nové a nové bane.

No a napokon tu máme emisnú otázku. Vyťažením suroviny sa totiž celý proces len začína. Banské stroje sú poháňané fosílnymi palivami. Doprava suroviny je poháňaná fosílnymi palivami. Takisto metalurgia a samotná výroba komponentov pre solárne panely či veterné turbíny.

Gro komponentov – či ide o solárne panely, veterné turbíny, alebo batérie do elektroáut – sa vyrába v Číne. A Čína sa nijako netají tým, že na to využíva energiu z uhoľných elektrární.

Hoci by sa teda aj naplnil cieľ a na svete by na konci tohto desaťročia bola trojnásobná kapacita obnoviteľných zdrojov, emisne to vôbec nemusí znamenať zlepšenie. Naopak, následky môžu byť horšie, ako keby sa táto energia naďalej priamo vyrábala z fosílnych palív.

Čítajte tiež

Výsledky novej analýzy Elektroautá môžu byť emisne škodlivejšie ako klasické spaľováky

Erik Potocký

Ak chceme urobiť poctivé porovnanie elektrických a spaľovacích áut, mali by sme počítať emisie z celého životného cyklu vozidla.

Navyše, znásobenie týchto cieľov nemá spoločnú referenčnú úroveň, to znamená, že štáty si samy môžu zvoliť, oproti akému základu kapacity obnoviteľných zdrojov či energetickú účinnosť znásobia. A akákoľvek kontrola je v globálnom meradle prakticky nemožná.

Aj keď vyššie uvedené ciele samy osebe znejú pozitívne a na prospech klimatickej situácie, v praxi sa vylučujú. V realite nie je dnes možné vybudovať viac obnoviteľných zdrojov pri súčasnom znižovaní spotreby fosílnych palív.

To sa týka aj palív s nulovými emisiami, ktoré sú spomenuté v ďalšom bode. Ak hovoríme o syntetických palivách alebo vodíku, tie sú takisto energeticky mimoriadne náročné na výrobu. Ak by sme napríklad na získavanie vodíka elektrolýzou chceli využívať len energiu z obnoviteľných zdrojov, znamenalo by to na tento účel obetovať väčšinu ich kapacity.

Pozitívom je deklarované zahrnutie využívania jadrovej energie a jej zachovania aj do budúcnosti. Tu je však problémom to, že veľký jadrový zdroj, ktorý by dokázal nahradiť deficit energie po opustení fosílnych palív, je beh na dlhé trate. Stavba jadrovej elektrárne trvá aj bez prieťahov viac ako desaťročie. A tzv. malé modulárne reaktory sú stále technológiou, ktorá sa len začína rozvíjať a v horizonte tohto desaťročia fosílne palivá v energetike určite nahradiť nedokáže.

Ústupky „petroštátom“

Dôraz na systémy zachytávania uhlíka je zas ústupkom skupine krajín, ktorých súčasné príjmy a prosperita pochádzajú z ťažby ropy a plynu – primárne hovoríme o krajinách Perzského zálivu, kde sa aj konala práve skončená klimatická konferencia.

Tieto technológie sú však takisto ešte len na počiatku svojho vývoja. Niektoré sa len v ostatnom období dostali do experimentálnej fázy, a teda takisto nie je jasné, či dokážu v krátkom čase prispieť k znižovaniu emisií tak, aby mohol byť naplnený stanovený cieľ.

Ústupkom je aj zmienka o znižovaní emisií metánu. Ten sa totiž netýka len dobre známeho chovu hovädzieho dobytka, ale aj ťažby ropy a plynu. Pri ťažbe a preprave totiž dochádza k únikom metánu. Znižovanie týchto únikov vymenili ťažobné krajiny za to, že budú môcť v ťažbe pokračovať, ak ju budú „postupne utlmovať“.

Chudoba tu i tam

No a napokon sa spomína obmedzenie dotácií pre fosílne palivá, keďže nevedú k znižovaniu energetickej chudoby. V texte sa okrem iného vyzýva na to, aby štáty, banky a iné inštitúcie zredukovali financovanie projektov ťažby fosílnych palív. V prípade štátov to znamená napríklad to, aby výmenou za vytvorenie pracovných miest a ekonomického prínosu neposkytovali ťažobným spoločnostiam daňové úľavy či iné zvýhodnenia.

Druhou rovinou je práve energetická chudoba. Obmedzenie či zastavenie dotácií totiž v tomto prípade znamená, že štáty už nebudú môcť regulovať ceny plynu či elektriny (z fosílnych palív) pre domácnosti.

Text obsahuje niekoľko pasáží, ktoré si pri priamom porovnaní vzájomne odporujú.

Napríklad v prípade chudoby.

Naplnenie cieľa parížskej klimatickej konferencie, teda udržanie oteplenia o jeden a pol stupňa, si „vyžaduje hlboké, rýchle a trvalé zníženie globálnych emisií skleníkových plynov o 43 % do roku 2030 a o 60 % do roku 2035 v porovnaní s úrovňou v roku 2019 a dosiahnutie čistého nulového uhlíka emisie oxidu uhličitého do roku 2050“.

To v prípade niektorých krajín, ktoré už v uplynulých desaťročiach k významnému znižovaniu pristúpili, znamená pomerne drastické obmedzenie nielen hospodárskej aktivity, ale aj bežného života rodín a jednotlivcov.

V krajinách, kde už k významnému znižovaniu emisií pristúpili, to znamená pomerne drastické obmedzenie nielen hospodárskej aktivity, ale aj bežného života rodín a jednotlivcov.Zdieľať

Je totiž známe, že prvé kroky k znižovaniu emisií sú pomerne ľahké. Odstavíte uhoľnú elektráreň a nahradíte ju plynovou či zavediete technológie, ktoré znižujú emisie z priemyslu a dopravy. Na začiatku vám v horizonte rokov môžu klesať emisie aj o desiatky percent. S každým ďalším percentom to však ide ťažšie a ťažšie, vyžaduje to väčšie zásahy a vyššie náklady. Napokon emisie klesajú už len o desatiny či stotiny percenta pri čoraz vyšších nákladoch a na nulu sa nedostanete nikdy, pretože neexistuje život bez emisií.

Schválený text však obsahuje ustanovenie, ktoré umožňuje rozvojovým krajinám tieto ciele modifikovať, resp. nedodržať, ak by to malo ohroziť snahy o znižovanie miery chudoby. Na druhej strane platí, že drastické opatrenia v rozvinutých krajinách (napríklad v EÚ) povedú k rastu chudoby.

Čítajte tiež

Komentár

Konzervatívny výber EÚ na klimatickom summite v Dubaji ohlási ekonomickú samovraždu

Erik Potocký

Nielenže sa chce úplne zbaviť používania fosílnych palív, chce aj platiť tretiemu svetu miliardy na odčinenie historickej „klimatickej viny“.

Obnoviteľné zdroje alebo obnova prírody

Ďalším protirečením je už spomínaná snaha znásobiť kapacitu obnoviteľných zdrojov. Solárna aj veterná energia sa okrem nestability výkonu danej prirodzenou premenlivosťou počasia vyznačujú aj vysokou priestorovou náročnosťou.

Na dostatok kapacity potrebuje zriaďovateľ zabrať oveľa viac územia ako v prípade konvenčných zdrojov, logicky teda dôjde k pokrývaniu pôdy. Núka sa síce aj solárne pokrývanie striech budov, to však nie je globálne riešenie – na rovnakú kapacitu, ako má uhoľná elektráreň, sú potrebné kilometre štvorcové solárnych panelov.

To je v rozpore nielen s potrebou dostatočnej produkcie potravín, ale aj s ustanovením dohody o tom, že treba zvýšiť úsilie o obnovu ekosystémov na súši aj v pobrežných oblastiach. Tie sú zas však mimoriadne výhodné pre veterné turbíny.

A to je reč o krajinách, ktoré disponujú vhodnými geografickými podmienkami – či už pobrežie v prípade veternej energie, alebo povedzme púšte v prípade solárnych zdrojov. Čo však v prípade krajín, ako je Slovensko – vnútrozemských v miernom pásme?

Klimatický fond

Pokiaľ ide o vzťah medzi krajinami, aj tu existuje niekoľko delení.

Ak hovoríme o paradoxe snahy potláčať chudobu v treťom svete a jej nárastu v rozvinutých krajinách, nemožno obísť tzv. Zelený klimatický fond.

Doň by mali prispievať rozvinuté a (dnes) bohaté krajiny, aby tak financovali opatrenia na zmiernenie následkov klimatických zmien, energetickú transformáciu a znižovanie emisií v krajinách tretieho sveta. Záväzok, ktorý bol prijatý ešte v minulých rokoch, hovoril o tom, že by malo ísť o sumu 100 miliárd eur ročne.

Dokument schválený v Dubaji však konštatuje, že tento prísľub sa ani zďaleka nepodarilo naplniť a maximálna suma príspevkov, ktoré krajiny prisľúbili na tejto konferencii, nepresahuje jednu miliardu. A celková doteraz darovaná suma nie je o nič vyššia. Ak sa však pozrieme na zoznam krajín, ktoré sa prihlásili do tejto schémy, vidíme, že v nej chýbajú krajiny ako Čína či India.

Tieto samy seba stále považujú za rozvojové krajiny napriek nespornému ekonomickému rastu a bohatnutiu v poslednom období. To znamená, že na čerpanie prostriedkov z fondu ako rozvojové krajiny mali nárok.

Čína a India samy seba považujú za rozvojové krajiny. Napriek masívnemu znečisťovaniu by tak mohli siahať na prostriedky v klimatickom fonde.Zdieľať

Okrem toho to však popiera princíp „znečisťovateľ platí“, keďže tieto dve krajiny patria medzi najväčších svetových producentov emisií.

Európa svoj emisný podiel neustále znižuje, no i tak sa cíti byť povinná splácať svoju historickú klimatickú „vinu“, keďže jej minulá prosperita pochádzala práve z využívania fosílnych palív.

Sto miliárd je však podľa OSN len čiastočkou, ktorá ani zďaleka nenapĺňa potreby tretieho sveta: „Finančné potreby rozvojových krajín na adaptáciu sa odhadujú na 215 – 387 miliárd USD ročne až do roku 2030 a do roku 2030 je potrebné investovať približne 4,3 bilióna USD ročne do čistej energie, ktorá sa potom zvýši na 5 biliónov USD ročne až do roku 2050, aby bolo možné dosiahnuť čisté nulové emisie.“

Navyše, podľa dubajského dokumentu by rozvinuté krajiny mali tým v treťom svete poskytovať aj technológie, ktoré im umožnia znížiť svoje energetické nároky a tým aj množstvo produkovaných emisií. Nehovorí sa síce explicitne, že by to malo byť zadarmo, no z použitých pojmov „netrhového princípu“ a „inklúzie“ badať práve tento zámer. Vývoj technológií je však drahý – finančne, energeticky, a teda aj environmentálne.

„Klimatická vina“ alebo koloniálne koristníctvo?

Na druhej strane, krajiny tretieho sveta logicky argumentujú, že sú najmä surovinovými zdrojmi pre vyspelý svet a ťažobné spoločnosti nebrali a neberú priveľký ohľad na ich životné prostredie a že svoje zisky majú postavené aj na (z hľadiska Západu) smiešne lacnej pracovnej sile.

Zisky, ktoré tieto krajiny potenciálne mohli využiť na svoj vlastný rozvoj, tak odchádzajú do rozvinutého sveta, ktorý by im tak tieto straty mal kompenzovať. To, že je hospodárska zaostalosť a rozdávanie ťažobných licencií výsledkom aj skorumpovanosti miestnych elít, je však tiež súčasťou tohto príbehu.

No a napokon je tu malá skupina krajín, ktorá vyjadrila veľkú nespokojnosť so schváleným „kompromisom“ a ktorá je klimatickými zmenami reálne fyzicky ohrozená.

Ide o malé ostrovné krajiny, ktoré sú vystavené stúpaniu morskej hladiny a niektorým hrozí, že v priebehu niekoľkých desaťročí prestanú existovať. Pre ne sú schválené ciele a termíny viac ako neuspokojivé a pred hroziacim zánikom im nepomôžu ani prípadné miliardy v klimatickom fonde.

Má to zmysel?

História klimatických summitov má už takmer 30 rokov (COP28 znamená, že ide o 28. každoročnú konferenciu).

Napriek opakovaným deklaráciám a snahe znižovať emisie, obnovovať prírodné ekosystémy a procesy sa situácia podľa vedeckých správ, na ktoré sa organizátori odvolávajú, postupom času zhoršuje.

Problém nie je v tom, že by produkcia emisií klesala pomalšie, ako bolo dohodnuté či ako sa očakávalo. Emisie v čase stúpajú.

Je teda otázne, či tieto konferencie majú vôbec zmysel.

A to vo svetle toho, že napríklad Čína s úsmevom podpíše, že sa hlási k zastaveniu ťažby a spaľovania uhlia, no otvára nové a nové uhoľné elektrárne. Že USA už pod vedením environmentálne „osvieteného“ Bidena (nie „popierača“ Trumpa) povoľujú ďalšiu ťažbu ropy na Aljaške. Že avantgardné Nemecko pri svojom energetickom prechode pokojne vypne nízkoemisné jadrové elektrárne, aby potom pre nedostatok elektriny otváralo už zatvorené uhoľné elektrárne. A takýchto príkladov by sme mohli vymenovať omnoho viac.

Nehovoriac o tom, že ide o každoročný zlet politikov, úradníkov, celebrít, aktivistov a žurnalistov. A elektrickými lietadlami sa tam teda nedopravujú.

Potom je už naozaj len čerešničkou na torte a vizitkou OSN, že sa klimatická konferencia koná v krajine, ktorá zbohatla na ťažbe ropy, a predsedom konferencie je minister energetiky a šéf štátnej ropnej spoločnosti. A na ktorej sa oslavuje, že sa zmienka o redukcii fosílnych palív vôbec dostala do záverečného dokumentu.

Mimochodom, na budúci rok bude klimatický summit v Azerbajdžane. Opäť v krajine ťažiacej a vyvážajúcej ropu.