Pozdrav zo Saudskej Arábie Kúsok od Mekky si liečim islamofóbiu, ešte sa mi veľmi nedarí

A) Chcem tu stretnúť jedného z nepočetných svetových futbalistov, ktorých korunný princ Mohamed „Pílka na kosti“ bin Salman lanáril do púšte.

B) Mám v pláne navštíviť stavbu najobludnejšej dystópie v histórii architektúry, 500-miliardovú víziu z hlavy tohto istého korunného princa: dvojitý, 500 metrov vysoký a 170 kilometrov dlhý mrakodrap „Neom – The Line“.

C) Chcem sa v krajine, v ktorej sú kresťanské kostoly aj kresťanské bohoslužby zakázané, zúčastniť na nejakej nelegálnej omši.

Letenky som si kúpil už na jar. Vtedy som ešte netušil, že na sviatok milovaného ruženca bude najväčší protižidovský pogrom od holokaustu, že bude horúca vojna na Blízkom východe a studená vojna s moslimskými komunitami v západnej Európe a že vedúci islamofób Západu vyhrá holandské voľby.

Komentár

Po triumfe holandského islamofóba Wildersa Má Európa deportovať milióny moslimov alebo je iné riešenie? Alebo už žiadne?

Martin Leidenfrost

Integrácia značnej časti mos­lim­skej prisťahovaleckej populácie v západnej Európe aspoň na ob­do­bie našej generácie stro­skotala.  

Tým dostala moja arabská cesta ešte iný rozmer: chcem si tu tak trošku liečiť jedinú vážnu fóbiu, ktorou dlhodobo trpím – islamofóbiu.

To neznamená, že by som neuznal zásluhy islamskej civilizácie, prínos k matematike alebo ku kaviarenskej kultúre, aj to biele beduínske rúcho a nahé mužské nohy v krásnych sandáloch sa mi pozdávajú.

V niečom moslimom aj závidím. Vedia, v čo veria. Ich viera je jednoduchá. Naša viera je komplikovaná.Zdieľať

V niečom moslimom aj závidím. Vedia, v čo veria. Ich viera je jednoduchá. Naša viera je komplikovaná.

Môj problém s islamom je starší a širší: pýtam sa, prečo Boh po vyvolení našich židovských starších bratov a po vykúpení celého ľudstva svojím vlastným synom dopustil ešte vznik ďalšieho náboženstva.

Náboženstva, ktoré za krátky čas dobylo značnú časť kresťanskej aj budhistickej civilizácie a rozsiahle polyteistické oblasti v tureckom a africkom svete.

Tá otázka ma odjakživa trápi. Nemám na ňu odpoveď.

Keďže fóbie požierajú človeka, chcem sa učiť s moslimami vychádzať. A tak som tu, v krajine pôvodcu.

Krok prvý, mužský striptíz.

Keď som na letisku v cyperskej Larnake čakal na let do Džiddy, zbadal som veľké množstvo starších aj mladších mužov, ktorí vyzerali, ako keby na letisku saunovali – mali prehodené akési biele froté uteráky.

Bola to prisťahovalecká Európa, Pakistanci, Arabi a Afričania prevažne z Británie. Boli rozkošní, práve v tesnom lietadle bola ich polonahá telesnosť na očiach, neskúsenému africkému mladíkovi s airphones v ušiach padol uterák na zem.

Pýtal som sa staršieho Brita pakistanského pôvodu, či tu majú niekde kúpeľ alebo saunu. Smial sa a vysvetlil mi, že idú na malý hadždž do Mekky a že pútnici majú takéto oblečenie predpísané.

Priznám sa, že som si let s dobre naladenými striptérmi užil. Biele uteráky sa aj hodili na počasie v Džidde, o to viac som však ľutoval ich ženy.

Uznávam, čo hovoria odborníci, že arabčina údajne disponuje najbohatšou ľúbostnou poéziou vôbec, no stále sa mi to nespája s krutosťou, s ktorou ľahko v bielom oblečení moslimovia nútia chodiť moslimky pri teplotách 40+ úplne zahalené v čiernom.

Vytúžené adresátky tej ľúbostnej poézie, to sú tie čierne pinguiny?

Krok druhý, mnohoženstvo.

Majiteľ jednej sezamovej pekárne v Džidde práve sedel s tureckou partiou pri ochutnávke pečiva a k stolu pozval aj mňa. Vonkajší vzhľad tohto černošského saudského Araba bol hrôzostrašný, jeho nos pripomínal prezretú hrušku, radšej ho nebudem podrobne opisovať.

Majiteľ mal 60, stále však riešil manželstvá a rozvody. Jeho život bol v podstate zasvätený degustácii sezamového pečiva a degustácii žien.

Aktuálne má tri manželky, dve bývajú v jeho dome, ale na rôznych poschodiach, tretia žije zvlášť v byte. So svojou mladou Indonézankou si postavil barak v klimaticky príjemnom pohorí na ostrove Jáva, zároveň sa však chce oženiť s Maročankou a v jej prospech sa chce rozviesť s inou.

Dobre viem, že takých chrapúňov je aj u nás dosť, ale u nás také správanie aspoň nie je v súlade s mravnou náukou náboženstva.Zdieľať

O rozvode rozprával s gestom, ako keby vyhodil zhnité jablko.

Žánrovo má byť tento text komentárom, toto však nekomentujem.

Dobre viem, že takých chrapúňov je aj u nás dosť, ale u nás také správanie aspoň nie je v súlade s mravnou náukou náboženstva.

Krok tretí, blchy.

Nachádzam sa v prísne hierarchickej až kastovej spoločnosti. Môj futbalista obýva suite s 30-metrovými balkónmi v hoteli, v ktorej najlacnejšia stojí 533 eur, ja pozerám zo svojej 37-eurovej hotelovej izby na plochú strechu susednej bytovky, v ktorej žije veľká partia gastarbeitrov z indického subkontinentu.

Je to chatrč, rovná a funkčná, ale predsa len chatrč.

Cítim, že ako modrooký európsky beloch som tu vnímaný ako vyššia rasa, so svojimi blchami sa však delím o osud sluhov.

Hej, v izbe som mal od prvého okamihu blchy.

V Saudskej Arábii pracuje šesť až sedem miliónov ľudí z Indie, Pakistanu, Bangladéša aj z Nepálu a zo Srí Lanky. Tá indická armáda ponúka žalostný pohľad. Vyzerajú spotení, hoci zväčša nie sú.

Chodia so sklopeným pohľadom sluhov alebo len unavení zo svojich 24-hodinových zmien. Našiel som už aj veľkoobchod, odkiaľ majú svoje čínske oblečenie, volá sa „Top Ten“ a všetko tam stojí 13 riálov, 3,25 eura.

Tá indická armáda ponúka žalostný pohľad. Vyzerajú spotení, hoci zväčša nie sú. Chodia so sklopeným pohľadom sluhov alebo len unavení zo svojich 24-hodinových zmien.Zdieľať

„Housekeeper“ v mojom ošarpanom hoteli je jedným z nich. Je nízky, chudý, zhrbený, olejový, submisívny. Skúsenosti s blchami hotel má, recepčný ihneď vytiahol sprej. Môj housekeeper dostal úlohu eliminovať moje blchy.

Drvivú väčšinu robotníkov z indického subkontinentu tvoria moslimovia. Pýtam sa, či sa aj preto tak dokonale podriaďujú.

Je im cťou hrdlačiť tak blízko k Mekke? Mekka je od Džiddy 70 kilometrov.

Krok štvrtý, neľudskosť.

Džidda je druhým najväčším saudským mestom, zároveň bránou k svetu a údajne aj najotvorenejším saudským mestom. Naozaj, za dva dni v Džidde som videl až tri dámy za volantom. Aj tak je to peklo na zemi.

Je to automesto s obrovskými vzdialenosťami, autobusov takmer niet a ľudia žijú v autách, ktoré uháňajú rýchlosťou 80, 100 alebo 120 po mestských diaľniciach. Priechody a prechody pre chodcov nie sú.

Žil som v Džidde život chodca. Na pobrežie Červeného mora som to mal 20 minút. Keďže som netušil, že všetky pláže sú pri 33-stupňovej teplote vzduchu a pri 30-stupňovej teplote vody zavreté, išiel som.

Na to som musel prekonať 16-prúdovku: najprv tri pruhy, potom päť pruhov, potom päť, potom ešte tri. Autá jazdili 120. Utekal som o život.

A pýtal som sa pri tom: prečo tu niekto žije?

O čo ide Saudskej Arábii? Do športu naliala miliardy. Futbalistov láka na lietadlá aj vily s personálom

Marek Holka

Saudská Arábia plánuje obrovskými investíciami do športu znížiť závislosť od ropy, otvoriť sa svetu a zlepšiť svoju povesť. Ľudsko-právne organizácie upozorňujú, že ide o „sportwashing“. 

Krok piaty, futbalista.

V mrakodrape hotela Shangri-La som navštívil špičkového európskeho futbalistu Gianniho Alioskiho.

Je to Albánec zo Severného Macedónska, ktorý od jedného roka vyrastal vo Švajčiarsku. Blonďáka, ktorý rozpráva po nemecky so silným švajčiarskym prízvukom, som v tejto nehostinnej cudzine tak inštinktívne vnímal ako svojho, že som mu ihneď tykal.

Gianni nevedel rozlišovať, kto je v tejto krajine kráľ a kto korunný princ, aj o albánskych kvótach v macedónskych úradoch počul prvýkrát odo mňa, macedónčinu sa naučil až v národnom tíme Macedónska, futbalista s niekoľkomiliónovým platom si však zachoval istú normálnosť. Na sumy, ktoré tu zarábajú Ronaldo, Neymar a Benzema, povedal: „To je choré.“

Futbalista s niekoľkomiliónovým platom si zachoval istú normálnosť. Na sumy, ktoré tu zarábajú Ronaldo, Neymar a Benzema, povedal: „To je choré.“Zdieľať

On sa práve presťahoval v rámci mrakodrapu do väčšej suite, preto jeho froté uterák pre malý hadždž ležal zabalený v kresle. V Saudskej Arábii nechce žiť navždy, za svoju domovinu považuje skôr dom rodičov vo švajčiarskej dedine, kde má uložené svoje veci.

Ako moslim si však cení, že má Mekku za rohom. Putoval tam už niekoľkokrát. Povedal: „To je domov.“

Ten pocit ako katolík poznám. Niečo podobné cítim, keď som v Ríme. Len u nás to sprevádzajú všelijaké rozpaky a neistoty – ktoré moslimovia nepoznajú.

Krok šiesty, kresťanstvo.

Hľadanie nelegálnej omše v krajine so zakázaným kresťanstvom mi ešte zostalo, na jedného miestneho kresťana som však už trafil. Oslovil ma na „odstavenisku“ čoskoro už najväčšej stavby na svete, v strede „Neoma“, teda v strede rozkopanej púšte.

Tu sa stovky kamionistov, ktorí každý týždeň prepravia miliardu kubických metrov piesku, zásobujú a spia. Podmienky sú dosť primitívne, stretávajú sa Egypťania, Sudánci, Jemenčania, Arabi a podobne. Strašne sa tu práši.

Dokonca aj voda je pre tých chudákov vzácna. V 120 km vzdialenom meste stojí kanister vody päť riálov, tu desať, a keď som sa ráno na odstavenisku budil, zbadal som kamionistu, ako sa išiel za vyschnutý krik umyť – s krhličkou, s ktorou milovníci rastlín polievajú najcitlivejšie orchidey.

Robí tam aj Pakistanec v špinavom oblečení a v žltej veste, zo svojej starej káry predáva minerálku, malinovku „Mirinda“ a lacné jedlo s veľkým množstvom korenenej ryže a malým množstvom kuracieho mäsa.

Neviem, ako na to prišiel, ale opýtal sa ma, či som kresťan. Lebo on kresťanom je, v Saudskej Arábii nemá kostol, doma vo Faisalabáde vraj má.

Jediné kresťanské, čo som so sebou mal, bol môj malý prstový ruženec, na ktorom je sotva rozpoznateľný krížik. Pakistanský kresťan vyskočil od radosti, dal svojmu bratovi minerálku a Mirindu a objali sme sa.

Po anglicky nevedel skoro nič, iba s nežnosťou v hlase opakoval: „Ježiš.“ Jediné kresťanské, čo som so sebou mal, bol môj malý prstový ruženec, na ktorom je sotva rozpoznateľný krížik.

Pakistanský kresťan vyskočil od radosti, dal svojmu bratovi minerálku a Mirindu a objali sme sa.

V tejto chvíli mu vôbec nevadilo, že okolo nás postávalo niekoľko zbožných moslimov. Kamionisti tam totiž rozprestierajú svoj koberček aj v prachu, keď je čas na modlitbu.

Krok siedmy, modlitba.

Moje výhrady k násilnej povahe islamu sa zatiaľ nevytratili, musím však priznať, že moslimská kultúra modlitby sa mi veľmi páči.

Ako ruženčiar nájdem v Európe iba zopár roztrúsených spriaznených duší, tu mi konkuruje jedno celé veľké kráľovstvo.

Pači sa mi v tichosti súperiť, kto dá viac, ja alebo oni. Veľmi ma to motivuje.

Ako ruženčiar nájdem v Európe iba zopár roztrúsených spriaznených duší, tu mi konkuruje jedno celé veľké kráľovstvo.Zdieľať

Uznávam aj disciplinujúci účinok ich pravidelnej modlitby práve na mužov. Aspoň v modlitbe musia päťkrát denne ukázať pokoru, ktorá ich hypertoxickej maskulinite tak žalostne chýba.

Keď volá muezín, musí práca čakať – tak to má byť.

Aj protiblchová procedúra v mojej izbe musela čakať. Bola dohodnutá na šiestu večer, vtedy sa však všetci muži pôsobiaci v hoteli klaňali smerom k susednej Mekke, môj indický housekeeper medzi nimi.

Videl som ho, keď som krátko po šiestej odišiel z hotela, aby som si kúpil 3,25-eurové tepláky v „Top Ten“.

Spätne pochybujem, či on vôbec v mojej izbe bol – lebo zvieratká krátko po zhasnutí začali opäť vyskakovať.

No nič, ja mu to nezazlievam. Nezmeškať modlitbu je dôležitejšie.