Chytení do pavučiny Vezmi si červenú tabletku

Môžeme povedať, že najikonickejším momentom kinematografie na konci 2. tisícročia je scéna Neovo rozhodovanie z prvého filmu v sérii Matrix. Pre tých, ktorí majú deravú pamäť, film Matrix predpokladá budúcnosť, v ktorej ľudia žijú zahalení do ilúzií; snového sveta každodennej normálnosti. V skutočnosti však každý z nich pláva v narkotickom kúpeli, ktorý riadia vnímajúce stroje. Tieto stroje stvorili ľudia a dali im inteligenciu. Potom stroje ľudí zotročili. V súčasnosti využívajú svojich živých ľudských tvorcov v anestézii ako batérie na napájanie seba samých.

Príbeh je jednoduchý. Neo (čo je anagram pre „One“, čiže „Vyvolený“) je počítačový programátor a hacker. Cíti, že so štruktúrou každodenného života čosi nevysvetliteľné nie je v poriadku. Cez internet ho kontaktujú členovia ľudského odboja, ktorí sa snažia stroje zvrhnúť. Dajú mu vybrať si z dvoch tabletiek. Modrá tabletka ho v pokoji vráti k slastiam jeho snového sveta. Červená mu otvorí oči, aby videl vytriezvujúcu realitu. Neo si vezme červenú a oslobodí si myseľ. Nakoniec sa z neho stane prakticky záchranca ľudstva.

Tento film, ktorý napísali a režírovali bratia Wachowskí (dnes vďaka „zázraku“ liekov a operácie na zmenu pohlavia sestry Wachovské), je mišmaš geniálnej predstavivosti, biblického mesianizmu a falošnej východnej mystiky. Dokonale zachytáva cenu toho, že sa človek hrá na Čarodejníkovho učňa; cenu toho, keď sa príliš spoliehame na vlastnú múdrosť a pochopenie dôsledkov svojich činov.

To, čo nazývame pokrok, má vždy háčik. Ak technológia dáva, aj berie. Platón ukazoval, že písaním si zaznamenávame myšlienky, ale aj oslabujeme pamäť. Auto nás rýchlo prepravuje, ale aj znečisťuje atmosféru. Tak je to s každou novou technológiou.

Vo svete Matrixu nové nástroje berú všetko, počnúc ľudskou slobodou a dôstojnosťou. Stroje sa doslova napájajú životom a energiou svojich oklamaných obetí tak, ako pohanské modly, samy osebe prázdne, upírsky vysávali život zo svojich ctiteľov.

Samozrejme, Matrix je science-fiction. Je to iba príbeh a veľmi vzdialený od sveta, v ktorom žijeme tu a teraz. No možno nie je až taký vzdialený, ako by sme si chceli myslieť. Vezmime si nasledujúci text, napísaný pred sotva dvomi rokmi:

Občas ležím v noci v posteli a nespím alebo sa túlam po poli za domom, alebo kráčam po ulici v našom meste a myslím, že ju vidím všade okolo seba: sieť. Žilky a šľachy Stroja, ktorý nás v súčasnosti obklopuje, preniká nami, stará sa o nás a definuje nás. Predstavujem si akúsi sieť žiarivých čiar vo vzduchu, ktorá sa trbliece ako orosená pavučina na rannom slnku. Predstavujem si káble a satelitné vedenia, filmy, slová, nahrávky a názory, uzly a dátové centrá, ktoré sledujú a zaznamenávajú detaily môjho života. Predstavujem si tkanivo, ktoré vytvorili bankové prevody a nákupné výlety, žiadosti o pas a odoslané esemesky. Vidím, ako sa táto vec, nech je to čokoľvek, buduje okolo mňa, ako buduje sama seba, vidím, ako rastie a čoraz väčšmi ma zoviera, a chápem, že nikto z nás nemôže zabrániť tomu, aby sa z nej stalo to, čo sa z nej stáva.

Vidím, ako si Stroj jemnučko pradie a popritom nás sputnáva svojimi ponukami, máva nám pred očami svojimi sľubmi a pomaly, pomaly, pomaličky krúti navijakom. Myslím na tú jeho časť, s ktorou máme každý deň do činenia, žiarivé biele rozhranie, cez ktoré dobrovoľne odovzdávame každý detail svojho života výmenou za informácie, pôžitky alebo príbehy, ktoré rozprávajú globálne zábavné korporácie, ktoré komercializujú našu kultúru a predávajú nám ju späť. Myslím na slová, ktorými popisujeme toto rozhranie, ktoré si nosíme vo vrecku, nech už ideme kamkoľvek, a sme sledovaní po každej ceste a do každého lesa, ktorý ešte zostáva: web (pavučina); net (sieť).

Pomyslím si: Tieto veci sú určené na chytanie koristi.

Úryvok pochádza z mimoriadnej série esejí The Tale of the Machine (Príbeh o stroji) od britského spisovateľa Paula Kingsnortha, ktorý sa nedávno obrátil na (pravoslávne) kresťanstvo. Konkrétna citovaná esej sa volá „You Are Harvest“ (Ste žatva) uverejnená v októbri 2021. Je to dôležité čítanie, podobne ako celá séria. Jeho stránka na Substacku, The Abbey of Misrule (Opátstvo chaosu), patrí spolu s The Upheaval (Prevrat) od N. S. Lyonsa a Archedeliou od Matthewa B. Crawforda medzi najlepšie kultúrne komentáre, ktoré sa dnes dajú kdekoľvek zohnať.

A ak máme pokušenie vnímať Kingsnortha ako alarmistu, ktorý to preháňa, nemali by sme sa unáhľovať. To isté, ba ešte viac, napísal pred takmer 70 rokmi veľký francúzsky protestantský filozof a teológ Jacques Ellul v knihe The Technological Society (Technologická spoločnosť).

Ellul tvrdil, že moderná závislosť od technológie ako všelieku nevyhnutne „spôsobuje, že štát sa stáva totalitným, aby absorboval život svojich občanov. Dokonca aj vtedy, keď je štát liberálny a demokratický, nedokáže inak, iba sa stať totalitným. Stáva sa takým priamo alebo, ako v Spojených štátoch, cez sprostredkujúce osoby. No napriek rozdielom všetky takéto systémy napokon dospievajú do toho istého stavu.“ Priemerný americký tínedžer dnes trávi až deväť hodín denne pozeraním na obrazovku. To má psychologické, a teda sociálne a aj politické dôsledky.

V Matrixe je Neovo prebudenie do reality doslovné odpojenie od strojov a bolestné, i keď spásne zotavovanie. Paul Kingsnorth vymanil každodenný život svojej rodiny podľa možnosti čo najviac z dnešného hightech narkotického kokónu. (I keď stále píše na počítači; nie je blázon.)

A vďaka tomu je šťastnejší – z dobrého dôvodu. Nemôžeme byť dôstojné osoby, akými nás stvoril Boh; nemôžeme byť kvasom vo svete; nemôžeme slúžiť Ježišovi Kristovi a jasne vidieť, čo treba robiť vo svete, ak sme iba jeho spiacimi troskami. Máme byť oveľa viac. Ako píše svätý Pavol, máme byť synmi a dcérami svetla, tak „nespime ako ostatní, ale bdejme a buďme triezvi!“ (1 Sol 5, 6).

Inými slovami: Vezmite si červenú tabletku.

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Francis X. Maier je akademický pracovník v oblasti katolíckych štúdií v Centre etiky a verejnej politiky.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.