Šéfka Úradu na ochranu oznamovateľov Úkon voči čurillovcom bez súhlasu úradu je zo zákona neplatný

Rozhovor bol zverejnený v stredu 25. 10. 2023, jeho úvod bol aktualizovaný v piatok 27. 10. 2023 o 14.05 h.

Špeciálna prokuratúra len nedávno udelila status chráneného oznamovateľa elitným vyšetrovateľom NAKA známym ako čurillovci. Nový minister vnútra Matúš Šutaj Eštok však počas druhého dňa v úrade postavil obvinených vyšetrovateľov NAKA okolo Jána Čurillu mimo služby. A to bez toho, aby o tom upovedomil šéfku Úradu na ochranu oznamovateľov Zuzanu Dlugošovú. Tá tvrdí, že podobný úkon je bez jej súhlasu neplatný.

Čo bude nasledovať? Ak napriek podobnej ochrane došlo k danému kroku, je Úrad na ochranu oznamovateľov naozaj nevyhnutný? A môže byť chráneným oznamovateľom aj policajt, ktorý má protispoločenskú činnosť vyšetrovať? Odpovedá predsedníčka Úradu na ochranu oznamovateľov Zuzana Dlugošová, ktorá na čele novozriadenej inštitúcie stojí druhý rok.

Nový minister vnútra Matúš Šutaj Eštok postavil mimo služby obvinených vyšetrovateľov NAKA okolo Jána Čurillu. Tí však majú status chránených oznamovateľov, ktorý im udelila špeciálna prokuratúra. To znamená, že ak minister spravil podobný krok, musel to odsúhlasiť práve váš úrad, ktorý v tejto situácii rozhoduje o každom úkone v rámci ich pracovnej pozície. Na základe čoho ste dali ministrovi svoj súhlas?

Úrad v priebehu tohto týždňa nedostal žiadnu žiadosť o udelenie súhlasu s pracovným úkonom od žiadneho zamestnávateľa. 

Ale minister daný krok napriek tomu spravil a zdôvodnil to tým, že sú dôvodne podozriví zo spáchania trestného činu. Čo to potom pre vyšetrovateľov v praxi znamená?

Bez ohľadu na iné okolnosti je prípadný úkon voči chránenému oznamovateľovi bez súhlasu úradu zo zákona neplatný.

No v realite sú už postavení mimo služby. Čo teraz s tým možno z vašej strany spraviť?

K tomu možno nateraz povedať len toľko, že ak by naozaj zamestnávateľ urobil takýto úkon bez nášho súhlasu, možno mu uložiť peňažnú pokutu.

Za porušenie zákona zo strany ministra vnútra je jedinou konzekvenciou peňažná pokuta? Viac úrad na zabezpečenie ochrany oznamovateľov spraviť nemôže?

Viac k tomu v tejto chvíli nemôžem povedať.

V rámci ochrany dotknutých policajtov ste mali mať pri ich preradení na iné miesto či pozíciu posledné slovo. Ako vo všeobecnosti vyhodnocujete, kedy ide o pomstu voči zamestnancovi a kedy ide ešte o legitímny krok zo strany zamestnávateľa?

Úrad v týchto otázkach nerozhoduje svojvoľne. Platí, že každý zamestnávateľ má ako základné východisko Zákonník práce, svoje interné predpisy, napríklad aj zákon o Policajnom zbore a to, či postupuje v zmysle týchto zákonov. My máme za úlohu preventívne chrániť, aby nedošlo k žiadnemu svojvoľnému preradeniu.

Tak to nadizajnoval zákonodarca a v tomto type konania je na pleciach zamestnávateľa, aby aktívne preukázal, že motívom navrhovanej zmeny nie je odveta za oznámenie protispoločenskej činnosti, ale má na to iné dobré zákonné dôvody. Nestačí len požiadať o náš súhlas. Ak zamestnanec s návrhom zamestnávateľa nesúhlasí, úrad je ten, kto to nakoniec rozsúdi.

Ako to doteraz väčšinou dopadlo?

Naše štatistiky ukazujú, že pri zhruba polovici prípadov sme takéto súhlasy udelili a pri druhej polovici nie.

Podľa informácií denníka SME je chráneným oznamovateľom aj šéf policajnej inšpekcie Peter Juhás. Ak je to tak, dostávame sa do situácie, keď je chránená pred prepustením aj osoba, a to až po dobu troch rokov, ktorú si vyberá ako svojho nominanta sám minister vnútra. Nový minister má však právo vybrať si iného nominanta. Ako sa dá riešiť takáto bizarná situácia?

Z pozície úradu nebudem konkretizovať ani potvrdzovať, kto je chránený. Ak by takáto situácia prišla na stôl, budeme sa ňou zaoberať. Ide o prípad, ktorý možno vysvetliť aj na pozícii prezidenta Policajného zboru, kde ide o politickú nomináciu ministra vnútra. V takom prípade by štatút chráneného oznamovateľa nebol celkom na mieste.

Takže v prípade pracovnej pozície, ktorá podlieha pod politickú nomináciu, váš úrad stráca rozhodcovskú kompetenciu?

Bude to zaujímavá otázka, ak by sa v budúcnosti niečo podobné ocitlo na našom stole. My vždy vychádzame z rozhodnutia prokurátora. Nepostupujeme svojvoľne, sme vykonávateľom zákona.

No čo keď prokuratúra politickému nominantovi tento status udelí?

Nemôžeme namietať, ak už bol status udelený. Ak sú pri jeho udelení nejaké pochybnosti, my s nimi nepracujeme, pretože sú to výlučne prokurátori, ktorí majú právomoc status udeliť.

Povedzme, že by bývalá štátna tajomníčka ministerstva zdravotníctva Lenka Dunajová Družkovská, ktorá pre pochybnosti pri eurofondovej výzve podala trestné oznámenie, požiadala o ochranu vášho úradu. Mohli by ste ju chrániť, ak bola do pracovnej pozície dosadená ako politická nominantka?

Je to zaujímavá otázka. V tomto prípade by išlo o vec, ktorá by bola pre náš úrad výzvou. Jej súčasťou by bola aj analýza, v ktorej časti sa zákon na takéto pozície vzťahuje a v ktorej už nie. Zákon znie pomerne všeobecne a nešpecifikuje medzi jednotlivými pozíciami. Ide o pozíciu, ktorá nespadá medzi typické zamestnávateľské vzťahy. Ale ak príde na úrad vec týkajúca sa politickej nominácie, úrad bude brať do úvahy aspekt legitimity, a teda istú mieru slobodného priestoru. Treba však dodať, že zákon v tomto smere nie je veľmi detailný.

Máte tak možnosť stanoviť si vlastnú tradíciu.

Ak k takej situácii dôjde, určite sa k nej postavíme čelom.

Zuzana Dlugošová. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Bez ohľadu na to, čo sa stalo, respektíve ešte stane, ako môžu byť elitní policajti z NAKA či inšpekcie whistleblowermi, keď sami majú protispoločenskú činnosť vyšetrovať?

Záleží na tom, akú vec policajt oznamuje. Samozrejme, bolo by úplne nenáležité, aby niekto, kto má sám povinnosť vyšetrovať alebo dozerať na vyšetrovanie, bol v tej istej veci chránený. To je logicky absurdné. Platí základná téza, že v tom, v čom mám povinnosť konať, nemôžem byť zároveň chránený. Ale ak poukazujem na trestnú činnosť mimo tohto spektra, môžeme o ochrane uvažovať.

Napríklad ak by išlo o záležitosť, kde by policajta niekto nútil robiť niečo, čo je v rozpore so zákonom, môže nastúpiť situácia, keď sa môže obrátiť na de facto externé časti Policajného zboru či prokuratúry a upozorniť na trestnú činnosť, ktorá sa môže rozvíjať aj v rámci Policajného zboru.

Zatiaľ čo takzvaní čurillovci dostali štatút chránených oznamovateľov od špeciálnej prokuratúry, krajská prokuratúra dala tento status policajtke Diane Santusovej, ktorá zas čurillovcov v rámci policajnej inšpekcie vyšetrovala. Pokladáte za štandardnú situáciu, keď rovnaký štatút whistleblowera dostali osoby, ktoré v konflikte stoja na opačných brehoch?

To vždy závisí od veci, ktorú oznamovali. Detaily má k dispozícii príslušná prokuratúra, ktorá v tej-ktorej veci status oznamovateľa udelila, preto treba podobné otázky smerovať na ňu. V tomto štádiu konania veľmi špekulujeme.

Vzhľadom na ochranu, ktorá zo statusu chráneného oznamovateľa dnes policajtom vyplýva, nevnímali ste tento krok v súčasnom kontexte ako účelový?

Nebudem sa vyjadrovať k tomu, ako tieto veci vnímame.

Nemôže sa stať, že v istej chvíli sa váš úrad dostane do pozície, keď bude musieť rozhodovať, ktorá zo zúčastnených strán má pravdu?

Úrad pri potenciálnom rozhodovaní o udeľovaní súhlasu na nejaký typ úkonu v rámci pracovnoprávneho vzťahu medzi policajtom a zamestnávateľom nerozhoduje o veci samotnej, o ktorej sa dnes toľko mediálne hovorí. To je záležitosť úplne iných konaní. Ani de facto, ani de iure o týchto otázkach nerozhodujeme. A je dobré na to vopred upozorniť, aby sa nevytvárali falošné očakávania, že sa úrad svojím rozhodovaním stavia na niektorú zo strán.

Jediné, o čom budeme rozhodovať, je to, či navrhovaný pracovnoprávny úkon mohol byť alebo sa javí odvetou a či zamestnávateľ, teda Policajný zbor, respektíve ministerstvo vnútra, dostatočne preukázal, že má na svoje rozhodnutie zákonné dôvody, prečo o takýto súhlas žiada. Nič viac a nič menej. Náš úrad nemá právo rozhodovať o tom, kto má pravdu v takzvanej vojne v polícii.

Ako sa vyrovnať s ľuďmi, ktorí pri oznamovaní protispoločenskej činnosti klamú? Prípadne je ich motívom vlastný prospech či vybavovanie si osobných účtov.

Podľa zákona je oznamovateľom ten, kto v dobrej viere oznámi nekalé praktiky u zamestnávateľa alebo pri výkone svojej práce a chce na to poukázať. Motív konania nie je to najpodstatnejšie. Dobrá viera sa viaže najmä na skutočnosť, či to, čo oznamuje, je za daných okolností a jeho vedomostí pravdivé. Teda či si nevymýšľa.

Oznamovateľ môže mať aj zmiešané motívy, ale my to ako psychológovia neskúmame. Ani z pohľadu verejnej politiky štátu to nie je podstatou whistleblowingu. Cieľom je efektívne odhaľovať nekalé praktiky, nie do detailov skúmať motívy ľudského konania. Z pohľadu štátu je najdôležitejšie, či k nekalej praktike alebo podvodu došlo a či to chce štát vyšetriť a potrestať.

Zuzana Dlugošová. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Je podľa vás dôležité, aby človek, ktorý je oznamovateľom protispoločenskej činnosti, ostal na svojej pracovnej pozícii a dokázal tak dohliadať na ďalší vývoj prípadu, na ktorý upozornil?

Nedá sa povedať, že pri whistleblowingu máme jeden meter a postup na všetky situácie. Každý prípad je individuálny, je dôležité, ako sa človek v danej situácii cíti a ako veci zvláda. Či chce byť súčasťou systému alebo sa chce aj od prípadných toxických vzťahov v zamestnaní oddeliť. Či má podporu na došetrenie prípadu v okolí alebo má veľmi hostilné prostredie na ďalšie pôsobenie v práci. Neexistuje jednoznačná odpoveď, čo je v danej situácii pre whistleblowera vhodnejšie. Je to náročná situácia, keď človek čelí množstvu rôznorodých tlakov. Svedčí o tom aj fakt, že polovica zo všetkých vyše 60 relevantných prípadov ľudí, ktorí sa na nás v minulom roku obrátili, nám deklarovali, že čelili nejakej forme šikanovania či odvety.

Chcela by som zdôrazniť, že podstata ochrany oznamovateľov nespočíva len v udeľovaní statusu chráneného oznamovateľa, pri ktorom ľudí poúčame o tom, ako ho možno získať. Je však faktom, že počet chránených oznamovateľov medziročne štvornásobne narástol.

Prečo by sa mal človek v prípade znalosti o protispoločenskej činnosti obrátiť práve na váš úrad a nie hneď priamo na políciu či prokuratúru?

Je to lepšia cesta, ak chce zvážiť, čo všetko mu hrozí. Samozrejme, nie sme povinnou jazdou pre ľudí na to, ak chcú oznámiť trestný čin, ale ak tak spravia, vieme oznamovateľom poradiť a poskytnúť komplexnejší servis.

Čo si pod tým predstaviť?

Úrad dokáže poskytnúť celkové sprevádzanie v danej chvíli, a to aj vo veci psychosociálnej podpory. Človek sa môže na nás obrátiť v každom štádiu, aj vtedy, keď si nie je istý, čo sa okolo neho deje a či to vôbec možno interpretovať ako trestný čin, alebo si nie je istý, na koho sa obrátiť. V prípade obáv môže nahlásiť prípad aj anonymne, a to dokonca aj vo vzťahu k úradu, ktorý ho následne, ak je dobre podložený, môže vziať na svoje plecia.

Dokážeme v rámci konania u zamestnávateľov aj intervenovať, vplývať na pracovné prostredie, a ak človek odvetu za poukázanie na nekalosti ohlási až neskôr, sme tiež jedinou inštitúciou, ktorá môže v prípade potreby zmraziť výpoveď do 15 dní po doručení, ak ide o podozrenie z pomsty. Človek sa môže následne obrátiť na súd a namietať výpoveď. A súd môže následne zvážiť, že pozastavenie výpovede bude trvať počas celého súdneho sporu do právoplatného verdiktu, čo je takisto typ ekonomickej ochrany zamestnanca, a to aj bez udelenia statusu chráneného oznamovateľa.

V niektorých veciach sme teda inštitúciou s jedinečnými právomocami, ktoré žiadna iná nemá.

Váš úrad sa dostal do centra pozornosti aj vďaka poslancovi SNS Tomášovi Tarabovi, ktorý ho po voľbách označil za zbytočný. Argumentuje tým, že náplň vašej činnosti v niektorých krajinách leží na pleciach polície či prokuratúry, ktoré majú na túto agendu vyčlenené len samostatné oddelenia. Nemá po posledných udalostiach pravdu?

Každá z členských krajín Európskej únie má zriadený nejaký typ inštitúcie, ktorá sa špecificky venuje ochrane whistleblowerov. Táto povinnosť vyplýva z európskej smernice. My máme osobitný úrad, podobný úrad má zriadené Holandsko, vo Francúzsku zas majú napríklad ombudsmana.

Myslím, že pán Taraba tým narážal skôr na to, že to, čo robí váš úrad, v niektorých krajinách spadá pod samostatný odbor povedzme prokuratúry a nie je to povýšené na úroveň úradu.

V drvivej väčšine prípadov členské štáty EÚ zverili túto agendu iným inštitúciám, ako je prokuratúra. Je veľmi pozitívnym krokom zo strany Slovenska, že išlo do osobitnej ochrany ľudí, ktorí sa chcú postaviť za správnu vec, poukázať na závažné nezákonné aktivity a pomáhajú ochrane verejného záujmu.

My ako spoločnosť máme voči nim dlh, preto by sme ich mali chrániť a podporovať. Je to veľmi dôležité. Úrad vznikol po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, keď sme si ako spoločnosť uvedomili, že systémovo neriešená korupcia nemusí byť len o strate finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, ale môže sa stať otázkou života a smrti.

Zuzana Dlugošová. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aké najzávažnejšie prípady protispoločenskej činnosti v štátnej správe, odhliadnuc od exponovaných prípadov v polícii, dnes riešite?

Ide o veci, kde tečie najviac peňazí, teda verejné obstarávania, ich manipulácie či obchádzania na ministerstvách a ešte viac v štátnych podnikoch. Pre krátkosť nášho fungovania však zatiaľ nie sme lakmusovým papierikom toho, kde sa v štátnej správe deje najviac nekalostí.

Teda máme ďalšie Zuzany Hlávkové, ktorých identitu zatiaľ verejne nepoznáme?

Určite áno, len sú tieto osoby nateraz neviditeľné. Naša skúsenosť ukazuje, že sú to práve ľudia, ktorí pracujú priamo s citlivou agendou. Či už hovoríme o kontrolóroch vnútri štátnych firiem, alebo o stredných manažéroch, ktorí vidia, ako sa veci obstarávajú a využívajú finančné prostriedky. Množstvo vecí je ešte stále v štádiu vyšetrovania. Ale máme už aj prípady, ktoré viedli k udeleniu pokút zo strany Úradu pre verejné obstarávanie, napríklad v prípade ministerstva hospodárstva.

Pri zriadení vášho úradu ešte predchádzajúcou vládou Smeru, SNS a Mosta-Híd sa minimálne marketingovo počítalo s tým, že váš úrad pomôže v boji s korupciou aj na najvyšších miestach vo verejnej správe. Dnes je po voľbách a udalosti posledných dní ukazujú nové obavy z opakovanej politizácie bezpečnostných zložiek štátu. Vnímate dnes väčšiu dôležitosť vášho úradu než pred voľbami?

Úrad na ochranu oznamovateľov bude vždy rovnako dôležitý. Každý štát čelí nejakej forme korupcie, ide len o to, ako efektívne s ňou dokáže bojovať. Nikdy ju nevykynožíme, ale môžeme ju obmedzovať. To, či oznamovateľov prípadov bude viac, ukáže budúcnosť, ale nemá zmysel vyjadrovať sa k tomu, kedy je to viac či menej dôležité. Bojovať s korupciou musíme za každých okolností.

Čo bude vlastne pre váš úrad dobrá vizitka? Keď bude počet nahlasovaných prípadov stúpať či upadať?

Vo všeobecnosti platí, že nízke čísla oznámení neznamenajú, že firma či štát nemá problém, v inštitúcii sa nič nedeje a všetci sú spokojní. Môže to byť vizitka nedôvery ľudí vo funkčnosť systému či neznalosť o možnostiach a spôsoboch oznamovania. Zvýšené čísla, ktoré očakávam, keďže fungujeme len dva roky a stále sa o nás mnohí iba dozvedajú, môžu byť odznakom toho, že ľudia nám začínajú dôverovať a skúšajú riešiť nespokojnosť aj na inej adrese. Neodvádzala by som z toho závery, že je za tým zmena vlády alebo ide o dôkaz, že sme viac skorumpovaná krajina.

Sama ste pred svojím zvolením do funkcie v parlamente povedali, že váš úrad nie je úplne nevyhnutný, a zdôrazňovali ste to v kontexte, že ak má byť ochrana whistleblowerov skutočne efektívna, kľúčoví sú policajti a prokuratúra. Ak by si tieto zložky nerobili svoju prácu poriadne, bude mať váš úrad vôbec zmysel, keď už teraz vidíme, že ani status chráneného oznamovateľa nemusí vec zásadne zmeniť?

Je veľmi dôležité, aby tu bola dôveryhodnosť, nezávislosť a efektívnosť orgánov činných v trestnom konaní (OČTK). Bez toho nevieme korupciu efektívne vyšetrovať, stíhať ani trestať. Sme dôležitým kolieskom v súkolí, ale nie sme všemocní. Jeden nezávislý úrad tohto typu korupciu ako takú nevyrieši. Môžeme pomôcť, ale v právnom štáte je dôležitá štruktúra dôveryhodných a odborne zdatných OČTK, ktoré postupujú nestranne, a takisto nezávislých súdov, ktoré vo veci rozhodnú.

Pred zvolením za šéfku úradu ste roky pôsobili ako poradkyňa americkej ambasády v Bratislave pre oblasť právneho štátu. Neobávate sa, že ak v úrade prijmete rozhodnutie, ktoré sa vláde aj vo veci čurillovcov nebude pozdávať, podobne ako v prípade prezidentky Zuzany Čaputovej rýchlo dostanete nálepku „americkej agentky“?

Nie je dobré, keď médiá rovno dávajú nápady politikom, ako rôznymi spôsobmi útočiť na jednotlivých predstaviteľov verejných inštitúcií. Som advokátka s desaťročnou praxou naďalej zapísaná v advokátskej komore, doteraz popritom učím právnu etiku, pracovala som aj na Európskom súde pre ľudské práva, takže nemám žiadne zásadné obavy. Prešla som piatimi verejnými vypočutiami, verím teda, že keď ma volili poslanci Národnej rady, poznali môj životopis. Každý nech si urobí názor.

A nebudem špekulovať ani o tom, ako budú jednotliví politici rétoricky pracovať s existenciou tohto úradu. Úrad je nezávislý a nepolitický, striktne dodržiavame zákon a sme presvedčení o tom, že úrad je potrebný stále, bez ohľadu na to, kto je pri moci. Máme výhodu, že ide o nezávislý úrad bez politických nominácií, ktorý nemusí vyhovovať žiadnym politikom.