Skúsenosť s úradníckou vládou Už sme si to zažili a videli limity intelektuálneho spôsobu vládnutia

Vlastne úradnícka vláda sa už včera aj rozlúčila, takže túto skúsenosť máme za sebou.

Skúsme teraz tak narýchlo zopár slov o tom, aké to bolo.

Najprv takto: túžba po úradníckej vláde bola najmä v intelektuálnejších mestských kruhoch prítomná v každej politickej kríze. Bol to taký sladký sen, čo by bolo, keby...

Keby sme nemali vládu ukričaných, rozhádaných, často aj primitívnych, aj neschopných politikov, ale keby vo vláde sedeli skúsení vzdelaní muži a ženy s úctyhodnou kariérou, ktorí poznajú pre krajinu tie najlepšie riešenia.

A sú natoľko kultivovaní a zdvorilí, že nebudú krajinu unavovať hádkami, budú iba ticho kompetentne a pokorne viesť krajinu k svetlejším zajtrajškom.

Dokonca poniektorí zašli vo svojom snívaní až tak ďaleko, že dúfali, že po tejto krásnej skúsenosti už ľudia ani nebudú túžiť po návrate politikov. Naopak, budú tlačiť na prezidentku alebo na politické strany, aby to takto zostalo čo najdlhšie.

Toto sa celkom nestalo, za úradníckou vládou nebude žiadny veľký plač. Limity tohto typu vládnutia sa totiž ukázali veľmi skoro.

Vládna zostava sa postupne menila na technokratický úrad či think-tank.Zdieľať

Ale je dobre, že sme si to už odskúšali. Bolo to viac ako päť mesiacov a všeličo sa pri tom ukázalo.

Napríklad ako funguje parlamentný systém a zastupiteľská demokracia. Nie je to iba teoretická vec. Videli sme to v praxi. Teda že nestačí, aby minister poznal dobré riešenie, aby ho kultivovane prezentoval na tlačovke, aby mu médiá zatlieskali – a ono sa to potom presadí akosi automaticky, lebo politickou prácou v zákulisí si predsa netreba špiniť ruky.

Videli sme, že ak aj vláda prišla s nejakým praktickým nápadom (zrušenie vydávania potvrdení pre migrantov alebo riešenie krízy s detskými pohotovosťami), chýbala jej politická podpora.

Zvolení poslanci, ktorí zastupujú verejnosť, touto vládou zväčša pohŕdali a nemali v úmysle podporovať jej fungovanie. Má to svoju politickú logiku.

A tak sme videli, že časť vlády pripomínala technokratický úrad, ktorý má najmä rýchlo a efektívne čerpať eurofondy. Iná časť vlády sa zase menila na akýsi vládny think-tank, ktorý dával dokopy brožúry s návrhmi pre budúce vlády alebo tvoril lego, ktoré by budúcim politikom malo pomôcť kompetentnejšie vládnuť.

Robert Fico však ihneď dal najavo, že sa ničím takým nebude zaoberať. Preto Ľudovít Ódor pri poslednom zasadnutí vlády pokorne hovoril, že síce budúcemu premiérovi nechá na stole akési brožúry s návodmi na dobré vládnutie, ale nemá veľké ilúzie v tomto smere. Ale veď smetný kôš je blízko stola, takže pokojne tam môžu skončiť. Vtipné, ale aj smutné.

Iste, ostanú aj príjemné spomienky – napríklad na to, že premiér mal naozaj originálny humor a na uzde držal svoje emócie, pôsobil pokojne, uvoľnene, nehystericky a slušne. Aj za to mu patrí vďaka.

Zažili sme dokonca aj to, že premiér má maďarskú národnosť, pokojne sa na južnom území prihovoril ľuďom po maďarsky a nebudilo to žiadne národnostné vášne.

Ľudovít Ódor nechcel pôsobiť ako suchý technokrat či intelektuál bez kúska citu.Zdieľať

Videli sme v akcii aj zopár ministrov s talentom prinášať rýchle a dobré riešenia a je možné, že ich táto vládna skúsenosť bude motivovať ísť do politiky.

Ale videli sme najmä tie limity.

Odvolávanie ministra vnútra Šimka bolo asi najtrápnejšou kapitolou vládnutia úradníkov. A to, že policajný šéf vyšiel z tohto súboja ešte silnejší a sebavedomejší, napokon pomohlo najviac Robertovi Ficovi, ktorý si z Hamrana a Lipšica urobil svoje hlavné ciele.

Politik by si takéto riešenie, že ustúpi policajnému riaditeľovi, nemohol dovoliť, ukázal by svoju slabosť.

A potom boli situácie, keď vláda aj našla dobré praktické riešenia, vyrokovala ich s profesijnými či odborovými partnermi, len nešla do politickej práce, a tak napokon v parlamente nepresadila nič.

Ale boli aj iné situácie, keď aj človek nezorientovaný presne v politickej prevádzke videl, že je tu vláda úradníkov.

Spomeňme tú najvypuklejšiu udalosť – zemetrasenie na východnom Slovensku. Určite to bola na našom území výnimočná vec. Hoci sa najprv zdalo, že nič hrozné sa nestalo, postupne sa ukazovalo, že tie škody sú oveľa vážnejšie a že mnoho rodín sa dostalo do ťažkej situácie, ich domy sú neobývateľné alebo ich oprava bude nákladná. V obciach nefungovali školy, škôlky, vážne poškodené sú kostoly.

Iste, môžeme si povedať, že to je najmä vec poisťovní či samospráv.

Ale talentovaný a súcitný politik by vedel alebo by mu to jeho tím pripomenul, že na to miesto treba vycestovať a že treba hľadať riešenia, ako pomôcť.

Úradnícka vláda vydala iba suché vyhlásenie, že nemôže teraz čerpať z rezervy vlády, a teda že nevie nijako pomôcť. Úradnícka vláda si niečo také môže dovoliť, aj tým potvrdí svoj status, že ide o úradníkov, ktorí nemusia hrať hru na súcitných politikov a ani získavať na popularite tým, že sa objavia kdesi v dedine zasiahnutej zemetrasením.

Ale v skutočnosti to tak je – chceme tam vidieť politikov, chceme vidieť, že prejavia účasť, že nájdu zdroje alebo aspoň prispejú zo svojho platu a vyzvú ľudí, aby urobili podobne.

Pritom Ľudovít Ódor nechcel pôsobiť ako suchý technokrat či intelektuál bez kúska citu, veď napríklad osobne prišiel na spomienkové podujatie pri príležitosti prvého výročia vrážd na Zámockej ulici. Lenže na východ to bolo asi ďaleko alebo tieto existenčné problémy ľudí mu boli príliš vzdialené.

Pre krajinu sú celkom isto dôležití a užitoční. Zdieľať

Ku konci vlády sme videli skôr predvádzanie akýchsi intelektuálnych hier, ktoré premiéra zjavne bavili. Užíval si to.

Videli sme teda jasne limity úradníckej vlády aj limity niektorých ľudí v politike, hoci napríklad dobre ovládajú technokratické postupy alebo aj sú praktickí, flexibilní či manažérsky zruční.

Pre krajinu sú celkom isto dôležití a užitoční. Len nie na politickom poste.

Keď vláda vznikla, niektorí nadšenci už písali o Ódorovi ako o budúcom prezidentovi alebo o tom, že získa takú popularitu, že Šimečka mu pokorne odovzdá vedenie Progresívneho Slovenska.

Niektorí po tom túžili, iní sa toho obávali. Vyvinulo sa to inak.