Výchovná poradňa Deti zaujala bitka politikov. Dajme si pozor na túto výchovnú reality šou

Naši tínedžeri sa na bitke medzi vrcholovými politikmi dobre zabávajú. Ako sa s deťmi takto krátko pred voľbami o politike rozprávať a ako im vysvetliť, že ľudia, ktorí chcú viesť krajinu, nemajú problém ísť do seba päsťami? Spýtali sme sa na to našich výchovných poradcov.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Univerzita Pardubice, je otcom piatich detí

To, že dôjde i medzi dospelými k fyzickej potýčke, nie je až také mimoriadne, ako sa tvárime. Deje sa to medzi športovcami, ich fanúšikmi, ale aj medzi politikmi, dokonca na parlamentnej pôde.

Netýka sa to len mužov. Nedávno, pred rokom, si naše dve poslankyne vošli riadne do vlasov. Na to sa už zabudlo? To, čo má dnes publicitu, súvisí skôr s predvolebnými hrami a prioritami niektorých novinárov. Podstata je ale tá istá.

Americký psychológ P. Zimbardo tvrdí, že naše agresívne správanie je spojené s troma zdrojmi: s tým, čo sme biologicky, psychologicky, sociálne i výchovne dostali od rodičov, s konkrétnou situáciou, v ktorej sa ocitneme a so systémom, v ktorom fungujeme. Nazdávam sa, že nielen v slovenských „politických“ prípadoch môžeme identifikovať všetky tri zdroje.

My, rodičia, nemáme s deťmi riešiť ani to, čo píšu novinári, ani to, kto provokoval, kto si začal a kto má „pravdu“. Našou úlohou je hovoriť o tom, že sa takéto situácie občas stávajú, že sú za hranicou únosnosti a sú prejavom slabosti ich aktérov. Bitka, aj keď nám môžu médiá podsúvať opak, nie je nikdy zábava. Celému problému máme venovať aj s deťmi len toľko pozornosti, koľko si skutočne zaslúži.

Peter Fudaly, špeciálny pedagóg, poradca, lektor a supervízor, pracuje v o. z. Návrat, je otcom piatich detí

Priznám sa, že ide naozaj o veľmi ťažkú otázku.

Video zachytávajúce situáciu, v ktorej sa ako „malí chlapci“ alebo skôr ako „pubertálni vyrývači na nejakej miestnej diskotéke“ pobijú dvaja dospelí muži, ktorí svojho času boli významne účastní na riadení štátu a ktorí sú pravdepodobne významnou súčasťou obsahu rozhovorov dospelých v mnohých rodinách v aktuálnom predvolebnom období, má všetky atribúty, aby pritiahlo pozornosť detí. Svojím charakterom sa dá zaradiť do kategórie „reality šou“.

Aj dospelý človek môže mať problém zdravo uchopiť túto situáciu a nejako triezvo sa k nej postaviť. O to náročnejšie môže byť vysvetliť deťom, čo sa udialo, ako tomu rozumieť a aký postoj k tomu zaujať...

Celé to navyše môže ešte komplikovať skutočnosť, že ide o silne emočne podfarbenú situáciu, ktorej hlavní protagonisti sú nositeľmi odlišných pohľadov na fungovanie štátu a aktuálnu celospoločenskú situáciu.

Reakcie niektorých rodičov tak môžu byť významne ovplyvnené osobnými sympatiami či antipatiami voči niektorému z protagonistov či voči politickým subjektom, ktoré zastupujú. Časť rodičov sa tak pri interpretácii tejto situácie môže riadiť prevažne svojimi emóciami a presvedčeniami a tento svoj „pohľad na vec“ priamo či nepriamo prenášať na svoje deti.

Za základné východisko pri rozprávaní sa s deťmi o podobných „predvolebných súbojoch“ považujem vytvoriť si v sebe istý emocionálny odstup od takejto situácie, ktorý nám umožní o nej racionálne uvažovať a uvedomiť si, ako na nás samých táto situácia pôsobí.

Poznanie, ktoré bude výsledkom tohto procesu sebauvedomovania a uvažovania, môže tvoriť základ vecnej diskusie s deťmi, v ktorej sa s nimi podelíme o to, ako na nás táto situácia pôsobí, čo si o tom myslíme a či a ako to ovplyvňuje naše rozhodovanie pri voľbách.

Deti by mohli počuť napríklad: „Je mi z toho smutno… nemyslím si, že by sa takto mali správať ľudia, ktorí chcú riadiť štát... považujem za veľmi dôležité vážne rozmýšľať o tom, komu odovzdám svoj hlas vo voľbách...“

Deťom tak dávame najavo, že v konečnom dôsledku ide o vážnu vec, a zároveň im ponúkame akýsi model zodpovedného občianskeho postoja.

Katarína Winterová, sociálna pedagogička, rodičovská koučka, vedie internetové poradenstvo pre rodičov, je mamou štyroch detí

Táto politická potýčka vyvolala rôzne emócie nielen u dospelých, ale zjavne zaujala aj deti. Ako o tom hovoriť? Žiaľ, asi nám neostáva nič iné, len zobrať to ako výchovnú situáciu, keď sa nám otvára priestor na rozhovor o správaní, o zvládaní svojich (ale aj cudzích) emócií.

Vďaka týmto politikom môžeme jasne poukázať na určitú ne-kultúru správania a prejavovania sa. Na to, čo je akceptovateľné a čo nie. Môžeme poukázať aj na to, že niekedy nezvládnuté správanie prinesie hanbu.

Ak teda rodič nechce ísť do hĺbky a vysvetľovať vzťahy medzi týmito politikmi, môže poodstúpiť od celej tejto politickej potýčky a pozrieť sa na ňu ako modelovú – výchovnú situáciu o ne-slušnom správaní.