Oravčan pomáhajúci na Ukrajine Či príliš neriskujem? Ľudia, ktorým pomáham, sa stali súčasťou môjho života

Charitný dobrovoľník Marek Janiga v rozhovore opisuje, ako pomáhali v zatopenom Chersone a okolí, v čom to bolo nebezpečné a čo ho opakovane ťahá späť na Ukrajinu.

Popri pomáhaní vo vojnou zasiahnutej krajine založil platformu Spolu Ukrajine, ktorej súčasťou je viacero malých a stredne veľkých organizácií a ktorá adresne koordinuje pomoc, vďaka čomu ju doručí presne tam, kde treba. „Na Ukrajine máme ľudí reálne každý týždeň,“ vraví Janiga.

Aktuálne pracuje v sekcii medzinárodnej spolupráce v Slovenskej katolíckej charite a popritom študuje na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Tiež sa angažuje v medzinárodnom vzdelávaní pod Ministerstvom zahraničných vecí USA.

Ako dobrovoľník chodíte na Ukrajinu od začiatku vojny, najmä do oblastí Charkova a Donbasu. Naposledy ste sa vrátili koncom júna z Chersonskej oblasti, kde ste humanitárne pomáhali ľuďom postihnutým záplavami z vyliatej Kachovskej priehrady. Bola to iná dobrovoľnícka pomoc ako doteraz?

Za posledný polrok som bol na Ukrajine každý jeden mesiac, no okrem okolností sa pre nás veľa nezmenilo. Jediná veľká zmena bola tá, že rozsah katastrofy bol veľmi veľký a mnoho dobrovoľníkov sa sústredilo iba na Cherson.

Keďže bolo veľa dobrovoľníkov, ale málo koordinácie, panoval tam chaos, preto bol aj trochu problém zistiť, čo všetko ľudia potrebujú. Vždy sa totiž snažíme ľuďom pomáhať adresne. A teraz v Chersone sme mali možnosť robiť to vo väčšom. Vedeli sme, že jedla a vody je tam dosť, preto sme doniesli skôr technické veci.

Čo konkrétne ste niesli do Chersonu?

Spočiatku sme tam priniesli generátory, motorové člny, dezinfekciu a veci, ktoré ostatní dobrovoľníci nevozili alebo ich nosili iba v malom množstve. Následne sme z peňazí vyzbieraných cez Donio poslali zo Slovenska kamión s technickými vecami ako čerpadlá či kanistre na vodu, aby si ich ľudia v dedinách vedeli rozdať.

Niesli sme do Chersonu aj motorové píly a tiež plienky pre dospelých či matrace. Pracovali sme aj so záchrannými a evakuačnými tímami.

Aj koncom júna bolo treba stále niekoho evakuovať?

Áno, ale najmä ľudí z druhého brehu.

Teda z okupovanej časti?

Áno, prebiehalo tam viacero operácií. Záchranné tímy ani nevedeli, do čoho idú, koľko ľudí na druhom brehu čaká. Často sa až po čase zistilo, ktorá loď prišla a koľko ľudí doviezla. Ja som bol v tíme, v ktorom sme hľadali zvieratá. Tie stále postávali na strechách zatopených domov a bolo ich naozaj veľa. Kvílenie bolo počuť z každej strany.

Pomáhali sme tiež ľuďom, ktorí zo zatopených oblastí nechceli odísť do provizórnych centier. Ľuďom sme na loďkách doniesli jedlo na ostrovy, ktoré po záplavách vznikli.

Na rieke Dneper. Foto: archív M. J.

Rieka bola pred zatopením de facto frontovou líniou. Nebolo preto plavenie sa do zatopených oblastí veľmi riskantné?

Je pravda, že dobrovoľníci sú v týchto častiach neustále ostreľovaní. Táto akcia bola špecifická, lebo okrem záchrannej vesty sme museli mať aj nepriestrelnú. Rieka Dneper je stále frontovou líniou.

Aj ste to priamo pocítili?

V jednom momente, keď sme sa spúšťali na vodu, Rusi dronom odsledovali miesto a poslali tam cez artilériu raketu. Bol som od toho miesta asi 400 metrov, išiel som presne na to miesto vyzdvihnúť jedného kamaráta. Raketa vtedy zranila sedemdesiatročného dobrovoľníka a Rusi sa ešte v ten večer chválili na Telegrame, že zničili nepriateľskú špeciálnu bojovú jednotku.

Boli ste pritom označení ako ich záchranári.

Na telegramovom videu bolo vidno, že loďka je červená a že tí ľudia nejdú útočiť. Neboli tam žiadni vojaci, žiadne zbrane. Predtým som tým miesto prešiel možno desaťkrát. Ako sa ešte dokážu chváliť takým niečím? No takéto veci sa diali stále. Keď sme boli v obci Bilozerka východne od Chersonu, hodinu po nás tam raketový útok zabil jedného kňaza.

Spolupracoval som tiež s ľuďmi z gruzínskej légie, ktorí pomáhali ukrajinským záchranárom a hasičom, chvíľu som bol vlastne súčasťou ich tímu. V deň, keď som odchádzal, ich tím niečo zasiahlo. Jeden človek zahynul a osem ľudí bolo zranených.

Príbehy z charkovského vidieka Vnuci na fronte, rakety na dvore a nikde žiadni nacisti

Juraj Brezáni

Čo vám pri takýchto situáciách prejde hlavou?

V tom momente si to tak nevyhodnocujete. Keďže rozdávate pomoc a venujete sa niečomu, neprežívate to ani o tom nerozmýšľate. Až spätne som videl, ako sa tým Rusi chválili na telegramových kanáloch, a vtedy vám to začne dochádzať.

Raketové útoky v Chersone trvajú štyri až päť minút, niekedy dlhšie. Počas toho času vám hlavou prebehne kadečo. Spomínam si aj na jeden z najmasívnejších útokov priamo v meste, keď bolo zranených 23 ľudí a bolo to zhruba 150 metrov od nás. Počuli sme svišťať míny nad hlavami a vtedy sme už len líhali na zem a dúfali, že to preletí a nespadne na nás. 

Dá sa v takom momente zachovať chladná hlava?

Ťažko povedať. V takej situácii sa už veľa spraviť nedá, ale už som si na to do istej miery zvykol. Niečo podobné som zažil aj v Charkove, keď ruská raketa zo systému S-300 padla zhruba 250 metrov od nás. Alebo tiež na Donbase, keď sme boli v Konstantinivke pod obstrelmi.

Neriskujete až príliš?

Niekedy si to poviem.

Neprehodnocujete potom to, čo robíte?

Často nad tým uvažujem, najmä po nejakej kritickej situácii, či bol až taký risk naozaj nutný, ale potom sa vrátim k základu toho, čo robím. A to je adresnosť.

To, čo nosíme na Ukrajinu, by sme mohli odovzdať aj niekomu v Ľvove alebo niekde na hranici, ale v tých oblastiach, kde pomáhame, už máme vybudovanú dôveru. A to aj dôveru voči ľuďom, ktorí nám dali peniaze na pomoc. Máme istotu, že sa to dostane skutočne k tomu, kto to najviac potrebuje.

Nemáte ani obavy, keď niekde prespávate? Ako si vlastne riešite ubytovanie?

Keď som prišiel do Chersonu, prvú noc som spal v hoteli. Bolo to v strede mesta na štvrtom poschodí a asi 50 metrov odtiaľ bola administratívna budova, kde neskôr po ruskom útoku jednoducho zmizli dve poschodia. Preto som radšej išiel bývať na okraj Chersonu do opusteného domu svojho známeho, dobrovoľníka z Čornobajivky.

Oni z domu odišli niekedy v septembri, keď už bola obec okupovaná, ale keďže sa nedalo prejsť cez front, museli ísť cez Krym, hore cez Moskvu, Litvu a Poľsko naspäť na Ukrajinu. Práve vtedy Ukrajinci obec oslobodili, takže sa vrátili naspäť domov a teraz dobrovoľníčia.

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Čo vás stále ťahá späť na Ukrajinu?

Po príchode z Ukrajiny som sa nevedel plnohodnotne dostať naspäť do spoločnosti a žiť taký život ako predtým. Stále som rozmýšľal nad tým, čo som videl a zažil. Ľudia, ktorých som tam stretol, mi píšu a mám s nimi vybudované vzťahy. Myslím aj na to, že niekto môže zomrieť, niečo sa môže stať.

Čiže už to nie je pre vás len o dobrovoľníctve, ale je to viac osobné?

Tí ľudia sa postupne stávajú súčasťou môjho života a nemôžem ich zrazu opustiť.

Vravíte, že už neviete žiť život ako predtým. V čom sa zmenil?

Napríklad keď idem do reštaurácie, prepočítavam, že za ten burger, ktorý som si objednal, by mohli týždeň jesť dve rodiny na Ukrajine, ktoré sú v núdzi. Neviem na to prestať myslieť. Aj keď som mal cez leto voľnejšie, nemohol som ho celé využiť na kempovanie, lebo som vedel, že ľudia tam potrebujú pomoc.

Podarilo sa vám založiť platformu Spolu Ukrajine, ktorá združuje menšie alebo stredne veľké organizácie pomáhajúce na Ukrajine. V čom je táto platforma iná než ďalšie už existujúce?

Odlišujeme sa od veľkých organizácií tým, že fungujeme s úplne iným nastavením. My vieme, čo komu treba, a snažíme sa na to zháňať peniaze. Veľké organizácie majú peniaze a hľadajú, komu by ich dali. Čiže naša platforma adresne koordinuje pomoc, ktorá sa doručí presne tam, kde treba. Na Ukrajine máme ľudí reálne každý týždeň.

Kde vznikol nápad založiť platformu?

Po vyše mesiaci na Ukrajine som si uvedomil, že poznám veľa Slovákov, ktorí tam pomáhajú, či už z Oravy, západného, alebo východného Slovenska, a že by bolo fajn spojiť sa. Nie zlúčiť sa do jednej organizácie, ale skôr sa koordinovať.

V rámci platformy podporujeme každú jednu členskú iniciatívu presne v tom, čo robí. Niekto má zdroje, niekto príležitosti, niekto kontakty. Jeden dokáže nakúpiť veci za dobrú sumu, ďalší zas vie expresne vybaviť potrebné dokumenty. Iný má zas kontakty priamo na Ukrajine. Každému z platformy dôverujem a viem, že robia dobrú robotu. Nad platformou prevzal záštitu veľvyslanec v Kyjeve Marek Šafin.

Aj prostredníctvom platformy sa vám podarilo vyzbierať 50-tisíc eur pre zatopený Cherson, vďaka čomu ste poslali celý kamión pomoci. Ako reagovali Ukrajinci na túto pomoc?

Ľudia zo zbombardovaných a potom aj zaplavených domov potrebovali naozaj všetko. Mnohým zaplavilo celé domy, a tak boli radi aj za deky. Záchranné tímy sa zas potešili z čerpadiel.

Obracajú sa na vás aj Ukrajinci žijúci na Slovensku, keď vedia, že pomáhate na Ukrajine?

Áno. Dokonca som bol veľmi prekvapený, že mnoho Ukrajincov žijúcich na Slovensku nám písalo, že chcú pomôcť. Niektorí nám dovážali veci do skladu, iní nám zas pomáhali šíriť zbierku na sociálnych sieťach.

Slováci nie vždy podobným zbierkam dôverujú. Mnohí povedia, že sa pomoc stratí alebo jednoducho sa nedostane tam, kam treba. Čo s tým robíte?

Pre týchto ľudí nie je otázkou, koľko pomoci sa stratí alebo ukradne, pre nich je skôr otázkou, či naozaj podporovať Ukrajinu. Kým oni odpovedajú nie, my vravíme áno.

Ak si niekto odpovie áno na túto otázku, potom sa vie zaoberať tým, čo pre to robíme. Vieme ľuďom odfotiť konkrétneho človeka, ktorému sme pomohli, a ten im dokonca vie vo videu aj poďakovať, že pomoc k nemu dorazila.

No tak ako v každej vojne, aj na Ukrajine je korupcia a stane sa, že sa pomoc nejakých organizácií stratí. My však vždy vieme preukázať, kam pomoc išla, keďže ju odovzdávame adresne, a preto nestrácame kredibilitu.

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

S akou odozvou vo svojom okolí sa ako dobrovoľník stretávate?

Ľudia mi často hovoria, že čo tým Ukrajincom nepomôžu napríklad Američania. Nemusia to byť ani vyslovene negatívne odozvy, ale skôr cítiť, že prijímajú tok informácií z Ruska. Často sa tiež stáva, že to ľudia spočiatku nevedia, ale keď zistia, že som práve prišiel z Ukrajiny, tak začnú o tom viac premýšľať.

Pochádzate z Oravy, čo je obzvlášť kresťanský región, no mnohí sú tam napriek tomu voči Ukrajincom dosť negatívne naladení a pomáhať im nechcú. Tvrdia, že najskôr treba pomôcť Slovákom. Čomu to pripisujete?

Veľmi ťažká otázka. Myslím, že to súvisí najmä s nastavením politickej kultúry u nás. Hrajú sa tu hry s nevinnými ľuďmi a obeťami len pre väčší politický výtlak. Mnohí politici dokážu ľudí zmagoriť, preto sa ani veľmi na týchto ľudí nehnevám. Sú len obeťami cynizmu, ktorý vidíme v politike.

Keď sa s nimi začnete baviť, tak iba ustupujú vo svojich argumentačných líniách. Keď im zrušíte jeden argument a idete postupne ďalej, tak argumenty stratia.

Minule mi nejaký pán z Republiky neveril, ako môžem zabezpečiť dodanie kamiónu. Tak som mu poslal video, že už som v Chersone a čakám na kamión. On sa ďalej pýtal, ako to neskôr ľuďom roznesiem. Spomenul som mu, že máme v Chersone päť dodávok s partnermi. A potom mi začal písať, že Ukrajinci tú pomoc aj tak rozpredajú. Hoci som mu tvrdil, že to každej babke donesieme priamo do rúk, on si išiel stále svoje a hovoril, že aj tá babka to predsa vie speňažiť.

S podobne nastavenými ľuďmi sa veľmi ťažko komunikuje, a hoci veľmi rád s ľuďmi diskutujem, aj tu som už niekedy v koncoch.

Čo ľudia, ktorí majú proruský pohľad na vojnu na Ukrajine? Stále ste priatelia?

Mnohí známi už nie sú známi. Pre mňa sú to neakceptovateľné veci. Vždy akceptujem ľudí, ktorí majú na určité veci iný názor, ale nie iný fakt. Pretože tu sa akákoľvek debata končí.

Takže sa im už nesnažíte ponúknuť druhý pohľad na situáciu?

Ale to áno. Väčšinou zastáva proruské názory staršia generácia, ktorá rozumie po rusky. Preto zvyknem ľuďom ukazovať videá priamo z Ukrajiny, ruskojazyční Ukrajinci, ktorým pomáham, im vo videách hovoria, ako ich Rusi brali do mučiacich komôr.

Alebo jedného chlapa, ktorý bol 70 dní v ruskom zajatí, kde mu nedali jesť. Opisoval, ako tam bolo niekoľko desiatok ľudí v jednej pivnici s jedným provizórnym záchodom, čo bol vlastne košík. Keď to tým ľuďom ukazujem, nie je priestor na moje názory či argumenty. Ja v tom vôbec nie som podstatný.

Reportáž z Ukrajiny Domov je domov, aj keď naň padajú bomby. Z Charkova už neodídem

Kristína Votrubová

Keď sa počas jari na Slovensku organizovali protestné zhromaždenia, kde účastníci žiadali mier, boli ste tiež organizátor kontraprotestu. Stáli ste s ukrajinskými a európskymi vlajkami priamo pri účastníkoch tzv. pochodu za mier. Má zmysel robiť niečo podobné? Nie je to len zbytočná provokácia?

Boli tam s nami Ukrajinci, Čečenci, Bielorusi aj Rusi. Asi to provokácia bola a uvedomujem si, že to nie je cesta, ktorá by presvedčila ľudí. Ale myslím si, že je to principiálna vec. Keď tam chodí pobočka proruských Nočných vlkov, ktorí sa museli premenovať a sú to reálne teroristi, tak cítim za seba povinnosť postaviť sa proti tomu, že sa toto deje v hlavnom meste Slovenska.

Takisto keď pochodujú sympatizanti Kadyrovcov pred ukrajinskou ambasádou, je morálna povinnosť postaviť sa im.

„Keď idem do reštaurácie, prepočítavam, že za ten burger, ktorý som si objednal, by mohli týždeň jesť dve rodiny na Ukrajine, ktoré sú v núdzi. Neviem na to prestať myslieť.“Zdieľať

Počas pochodov za ruský mier som si spravil taký vlastný sociálny experiment. Šiel som medzi ľudí a pýtal som sa ich dve otázky: či vnímajú Ukrajinu ako agresora a či vnímali covid ako nejaký mocenský nástroj. Výsledok sa zhodoval jedna k jednej a proruskí ľudia na protestoch zároveň vnímali covid ako mocenský nástroj. Títo ľudia nemajú argumenty, sú jednoducho antisystémoví a antispoločenskí.

Aká dnes panuje medzi Ukrajincami nálada?

Stále tam cítiť očakávanie, že sa niečo chystá. A cítiť aj nádej. Ľudia veria, že sa veci už počas leta zmenia a oslobodia sa nejaké územia. Z ruskej spoločnosti zas vychádza znepokojenie a čím ďalej, tým hlasnejšie sa ozývajú hlasy proti vojne. Ukrajinci si stále idú svoju kozácku trpezlivosť a odhodlanosť. Nepočul som tam ani jediné slovo, že by chceli s Ruskom vyjednávať.

Takisto ako sa nevyjednávalo s Islamským štátom ako s teroristami, tak sa nemôže vyjednávať ani s Ruskom, ktoré týmto znova len potvrdzuje, že celá vojna, ktorú vedie, je terorizmus.

Čo podpora ukrajinského prezidenta Zelenského medzi ľuďmi?

Nezachytil som na Ukrajine žiadne „anti-Zelenskyj“ nálady, ale viem, že jeho návšteva Chersonu pred pár týždňami spôsobila trochu chaos. Po tom, čo z mesta odišiel, tam padlo viacero bômb. To s náladou, pochopiteľne, trochu zakývalo, ale stále v rámci normy. Stretávam sa aj s tým, že ľudia hovoria, že ich prezident nie je úplne dokonalý, ale nemyslím si, že by mali voči nemu nejaké veľké výhrady.

A vaša dôvera k ukrajinskému prezidentovi je aká?

V prvom rade som humanitárny pracovník a do politiky, zvlášť ukrajinskej, nejako nevidím. Ale myslím si, že to, akým spôsobom Zelenskyj koná, je úctyhodné. Nevidel som zatiaľ žiadnu inú hlavu štátu, ktorá je vo vojne a zároveň je taká oddaná krajine. Ukázalo sa to, aj keď bolo hlavné mesto obkľúčené a Zelenskyj v Kyjeve ostal. Takého silného lídra dnes nemá žiadna západná krajina.

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Stretli ste sa aj s ruskými kolaborantmi?

Stretol, najmä v Chersone ich nebolo málo. Mnohí odišli do Ruska za vidinou lepšieho sveta. Rozprával som sa však s Ukrajincami aj o referende, ktorým chcel Putin docieliť pričlenenie okupovaných území k Ruskej federácii. Počas referenda chodili vojaci s kalašnikovmi a volebnými urnami dom po dome a naliehali na ľudí, aby odovzdali svoj hlas v referende. Takže slobodné to určite nebolo, ako tvrdia Rusi.

Cherson je síce rusky hovoriaca časť Ukrajiny, no stretli ste niekoho, kto prešiel z ruštiny na ukrajinčinu?

Poznám sa osobne s pastorom, ktorý takúto zmenu podstúpil. Pomáhali sme totiž ľuďom, ktorí dočasne bývali v pivnici pod baptistickým kostolom v Chersone. Keď sme prišli v nedeľu do preplneného kostola, pastor začal plynulo hovoriť po ukrajinsky, a pritom celý život rozprával po rusky. Neskôr mi to vysvetľoval, že keď chodil pomáhať do oslobodených dedín, ľudia mu hovorili, že už ruštinu počuť nechcú, tak sa za niekoľko mesiacov naučil plynule ukrajinsky.

Ale zažil som aj situáciu, keď sa v jednom dobrovoľníckom centre rozprávali dvaja Ukrajinci o jazyku. Jeden hovoril o tom, že deti by sa už nemali učiť rusky a mali by prejsť na ukrajinčinu, ten druhý sa však do toho chlapa pustil, ako si to môže dovoliť povedať. Skoro sa kvôli tomu pobili. Je zaujímavé, že na Ukrajine sa momentálne najviac učí ako cudzí jazyk práve ukrajinčina.

Než ste začali chodiť na Ukrajinu, mali ste skúsenosti s podobným typom dobrovoľníctva?

Odmalička som robil dobrovoľníctvo. V rôznych kresťanských spoločenstvách som pomáhal organizovať napríklad tábory. Dobrovoľníctvo mi bolo blízke. Ale vyslovene humanitárnu pomoc som pred vojnou nezažil v takej veľkej miere ako teraz na Ukrajine.

Pôsobenie charity na východe Ukrajiny Chodíme tam, aby sme miestnym ukázali, že Boh na nich nezabudol

Kristína Votrubová

Ako prišlo k tomu, že ste začali pomáhať na Ukrajine?

Keď sa začala vojna, študoval som v USA, kde som zorganizoval svoj klavírny recitál a vyzbieral prvých pár tisíc dolárov. Následne som sa dostal so Spišskou katolíckou charitou takto pred rokom do Charkova a videl som tam zbombardovanú Saltivku. Nedalo mi to nepomáhať. Teraz som stále charitný dobrovoľník, čiže jazdím na ich autách, s ich finančnou podporou a požehnaním.

Čo na to hovorí vaša rodina?

Nie sú nadšení, a je to aj pochopiteľné. Snažím sa im to však vynahradiť, keď sa vrátim. Uvedomujem si, že humanitárna práca ide na úkor osobného života, no zároveň si myslím, že v takom mladom veku to je ešte únosné. Taký Tony Frič s piatimi deťmi to má náročnejšie.

Máte naplánovanú aj ďalšiu cestu na Ukrajinu?

Áno, najneskôr v auguste máme naplánované tábory pre deti z okupovaných území. Aj pri Charkove, aj Chersone. Deti po niekoľkomesačnej okupácii stále žijú v zničených dedinách. Snažíme sa im dopriať menší oddych, zahrať sa nejaké hry, stráviť s nimi čas, trochu ich socializovať, lebo niektoré detstvo vôbec nezažili. Najprv covid a zatvorené školy a potom hneď do toho prišla vojna.

Je tam veľmi veľa detí, ktoré potrebujú urgentnú psychologickú pomoc, aby aspoň na sekundu nemysleli na vojnu. No o tom by mohol byť celý ďalší rozhovor.