Odesa či Odessa? Ruská či ukrajinská. Aké je toto vlastne mesto?

Pre obyvateľov byvalého Sovietskeho zväzu vždy mala Odessa osobité čaro. Bolo to mesto, kde sa nikdy nebrali veci príliš vážne, mesto ľudí s osobitým humorom, mesto umení, mesto, kde sa dalo mnoho z toho, čo sa inde v „Sojuze“ nedalo. Mesto, kde Vysockij nebol iba spevák, ale aj detektív. Proste Odes(s)a.

Taká tragédia sa mohla stať kdekoľvek, len nie v Odesse. Nie v tom veselom či skôr frivolnom meste. Obhorené múry však volali do neba svoj tragický príbeh. Zdieľať

Dnes sme sa prechádzali jeho ulicami, parkmi, hľadeli dolu Potemkinovými schodmi na prístav a šíre more. Opäť. Takto pred dvomi rokmi sme tu boli tiež a sťaby páchatelia sme sa vrátili na miesto činu. Prechádzať ulicami, ktorými sme pred dvomi rokmi utekali pred davmi rozvášnenej mládeže, bolo zvláštne. V mysliach sme sa vrátli späť. Ako dnes vidíme mladučké dievčatá, ktoré vyberali dlažobné kocky a nosili ich svojim milým, aby ich hodili na tých na druhej strane barikády. Odesan na Odesana. Nikdy nezabudneme na tie prázdne tváre s horiacimi očami vo víre toho najhoršieho v nich. Na deti, ktoré v ten večer dospeli, a na druhý deň sa zobudili do niečoho, čomu nemohli uveriť. Zobudili sa totiž do sveta, ktorý stál ako obarený pred desiatkami mŕtvol navŕšených, obhorených na odeskom Kulikovom poli.

Nemyslím, že niekto na Ukrajine bol schopný tomu hneď uveriť. Mnohí neveria dodnes. Taká tragédia sa mohla stať kdekoľvek, len nie v Odesse. Nie v tom veselom či skôr frivolnom meste, ktoré symbolizovalo dobré časy. Obhorené múry však volali do neba svoj tragický príbeh.

Dva roky po... Pravoslávny Veľký piatok. Reštaurácie, chodníky, parky sú plné ľudí. Nie, nezamýšľajú sa nad tajomstvom Kristovej smrti. Oslavujú deň. Dnes je to piatok, zajtra to bude sobota a tak ďalej až do konca sezóny.

Človek by si myslel, že sa to pred dvomi rokmi stalo inde. V inej Odesse, na inej Ukrajine. Len keď zahliadne obrnené transportéry s po zuby ozbrojenými vojakmi v maskáčoch, pochopí, že je tu správne a začne sa pozornejšie rozhliadať.

Žena plače otočená chrbtom k policajtom, ktorí strážia požiarom poškodenú budovu Domu odborov v Odese. Fotografia z 3. mája 2014, zdroj: TASR/A

Odrazu uvidí aj inú Odessu. Odessu plnú sporov medzi gubernátorom Saakašvilim a primátorom Truchanovom. Mesto rozorvané vnútornými zápasmi, ktoré jej neumožňujú dýchať. Spomenie si na niekoľko nastražených bômb, ktoré síce nikoho nezabili, ale ukázali, že pod radostnou maskou mesta čosi vrie.

Na prvý pohľad si každý na ulici všimne mnoho cudzincov. Odessa ale vždy bola multietnická, takú ju založili, tak čo? No teraz je niečo iné. Odessania sú spoločnosťou potomkov ľudí, ktorí sem prišli z celého starého impéria. Ich jednotiacim prvkom bol jazyk impéria – ruština. Noví prisťahovalci však ruštinou nehovoria. Ich jazykom je turečtina a odrazu vidíte plody nového spojenectva medzi Ankarou a Kyjevom. Tu sú turecké investície na Ukrajine: nové reštaurácie, obchody s tureckým lacným oblečením.

Pred primátorovým úradom dnes stoja kulisy Majdanu a transparenty požadujúce jeho odchod. Gubernátor Saakašvili zjavne stráca dych, ale o to urputnejšie bojuje. Zdieľať

Mesto ticho vrie, hoci turisti sa hrnú ako pred Majdanom. Začalo sa sem lietať z Prahy, Mníchova, onedlho pribudne Viedeň. Ulica však reptá. Z prosperity centra má väčšina málo. V meste a okolí rastie chudoba. Náhly vpád neočakávaných prišelcov sa im nepáči. Palác v centre mesta bol postúpený moslimskej komunite, čo vyvolalo ďalšiu vlnu nevôle. A politické elity sa rujú o nevedno čo. Pred primátorovým úradom stoja kulisy Majdanu a transparenty požadujúce jeho odchod. Gubernátor Saakašvili zjavne stráca dych, ale o to urputnejšie bojuje. A mesto sa domnelo veselí.

Aká je teda Odes(s)a? Ruská či ukrajinská? Myslím, že stále je to skôr imperiálne mesto. Možno posledné.

Budúci rok to už bude sto rokov od pádu posledného cára a tu sa ďalej hrá, tancuje, mulatuje. Pripomína to Kerenského vládu, ktorá sa odmietala zaoberať situáciou, až kým ju boľševici nevyhodili z kancelárií a neprebrali moc.

Sedím vo vysvietenom mestskom parku v samom srdci Odessy. Okolo mňa to žije a ja cítim smútok ako pri sledovaní Titaniku, keď kapelu hrajúcu na palube až do konca pomaly zalievala studená voda.