Americký plukovník a kňaz Josef Šupa Dlho som si myslel, že ruská cirkev a jej hodnoty nás zachránia, no mýlil som sa

Josef Šupa sa v júli 1957 ako 19-ročný s dvomi kamarátmi rozhodol emigrovať z Československa. Podarilo sa mu dostať do USA, kde ho v prvých mesiacoch zachytila povinná vojenská služba. V Ríme vyštudoval za kňaza, popritom robil šoféra kardinálovi Josefovi Beranovi. V Amerike vyučoval dogmatiku, neskôr pôsobil ako vojenský kaplán, v posledných rokoch v Nemecku, kde získal hodnosť plukovníka. V jedenástich armádach strednej a východnej Európy po páde komunizmu pomáhal zakladať kaplánsku službu. Dnes žije na dôchodku v malej slovenskej obci Moravské Lieskové.

Rozprávali sme sa s ním o jeho životných cestách, no aj o zmene spoločnosti v Amerike či o jeho prekvapení z proruskej propagandy, s ktorou sa často stretáva.

Keď sa posunieme na úplný začiatok, prečo ste sa rozhodli emigrovať?

Otec mal veľký podnik, ktorý mu komunisti znárodnili. Nazvali ho nepriateľom pracujúceho ľudu a zavreli do Jáchymova. Keď som skončil povinnú školskú dochádzku, bol som označený za zarytého nepriateľa socializmu bez nádeje na zmenu. Hoci som mal samé jednotky, neodporučili ma do žiadnej školy a začal som pracovať vo vinárskom družstve v Mutěniciach, kde som sa narodil.

Ako vás tam prijali?

Keď videli moje známky, dali mi odporúčanie do vinárskej školy v Bzenci. Dokument som vzal, nalial som však naň trochu rozpusteného sadla, prepísal som vinársku školu na gymnázium v Hodoníne a šiel som naspäť, či by mi to podpísali ešte raz. Nečítali to a opäť podpísali. Tak som sa dostal na gymnázium. (Úsmev.)

Nemali ste problémy pre svoj kádrový profil?

Maturita obsahovala písomnú prácu s tromi témami, jedna bola Prečo nie som členom Československého zväzu mládeže. Jediný som ním nebol. Vzal som si teda túto tému a napísal som, že štátu vládnu lumpi a že mi zavreli otca, písal som to tri hodiny. Na druhý deň si ma zavolal riaditeľ, ktorý mi povedal, že takého študenta, ktorý si stojí za svojím názorom, ešte nevidel – a odporučil ma na vysokú školu!

Neskôr ste už však zrejme narazili...

Na konci prvého semestra som mal 18 rokov a musel som ísť na voľby. Vošiel som do volebnej miestnosti a opýtal sa, čo mám robiť, keď nechcem voliť týchto ľudí. Pozerali sa na mňa a nerozumeli. Nakoniec som hlasovací lístok preškrtol, vhodil ho a odišiel. Neskôr som bol predvolaný a odkázali mi: Keďže ste nevolili kandidátov národného frontu, máte na výber JRD (jednotné roľnícke družstvo) alebo bane. Skončil som v baniach, ale už som vedel, že tu nemôžem žiť.

Ako ste to potom riešili?

Zoznámil som sa s jedným človekom, o ktorom sa hovorilo, že prevádza ľudí cez hranice. Žiadal desaťtisíc korún. Z peňazí zarobených v bani som mu po čase zaplatil päťtisíc po malých splátkach. Keď som raz šiel na jedno zo stretnutí, nedostavil sa. Vybral som sa za ním domov do Holíča, ale našiel som len jeho mamu. Chuderka, keď ma videla, začala plakať a povedala mi, že jej syn láka ľudí pre ŠtB, ktorá ich potom zatýka.

Vošiel som do volebnej miestnosti a opýtal sa, čo mám robiť, keď nechcem voliť týchto ľudí. Pozerali sa na mňa a nerozumeli. Nakoniec som hlasovací lístok preškrtol a skončil som v baniach. Zdieľať

Dovtípil som sa, že on sa dozvie, že o jeho pasci viem. Na druhý deň sme s dvomi kamarátmi Petrom Esterkom a Vladimírom Syrovátkom sadli na vlak do Břeclavi a odtiaľ do Mikulova. Z vlaku sme vyskočili, plazili sme sa, trochu sme sa stratili, ale nakoniec sme došli k drôteným plotom. S gumenými rukavicami sme ich kombinačkami prestrihli a potom sme už len utekali.

Po prestrihnutí elektrického drôtu dostali pohraničníci signalizáciu, hnali sa za nami, ale kým došli na miesto, už sme boli v Rakúsku. Bola to riadna dráma.

Vyrazili ste do nového sveta, čo vás tam čakalo?

Na dva týždne nás zavreli do väzenia, pretože neverili, že sa cez hranicu dá tadiaľ prejsť a že sme utečenci. Neskôr sme sa vydali do Viedne, kde sme požiadali o azyl, a nakoniec sme skončili v zbernom tábore v Salzburgu. Jeden z dvoch kamarátov, s ktorými som ušiel, chcel ísť za kňaza a pustili ho do Ríma, druhý mal rodinu v USA, po dvoch mesiacoch dostal víza a vycestoval. Ja som bol v lágri 16 mesiacov, nikoho som nepoznal – bolo to ťažké. Nakoniec som získal americké vízum aj ja a dostal som sa do Spojených štátov. Americký fond pre československých utečencov mi pomohol nájsť prácu.

Asi po troch mesiacoch som dostal list od prezidenta USA. Išlo o rozkaz, aby som sa prihlásil do armády. (Úsmev.) V tom čase som nevedel ani slovo po anglicky. Myslel som, že sa to nejako vysvetlí, ale musel som spraviť vstupné testy. Okrem matematických otázok som dotazník vypĺňal len náhodne. Nakoniec som dostal 72 bodov, pričom minimálna hranica bola 70. Bol som teda odvedený. Na vojne som len opakoval, čo hovorili vojaci okolo mňa, a postupne som sa učil, čo ktoré slová znamenajú.

Neboli okolo vás Česi alebo Slováci?

Žiadni, iba Američania a nejakí Portoričania. Bolo náročné fungovať bez znalosti jazyka, ale prežil som to. Aj pomocou matematiky a geometrie, ktorú som ovládal ešte zo školy.

Josef Šupa. Foto: Postoj/Adam Rábara

Čo vás primalo rozmýšľať o kňazskej dráhe?

Kamarát Petr Esterka, ktorý šiel do seminára v Ríme a neskôr sa stal biskupom, mi sem-tam napísal. V tom čase mi prišiel ešte jeden dôležitý list od neskoršieho významného teológa Karla Skalického, ktorý mi opísal svoje hľadanie životnej cesty a to, čo od neho chce Boh. Napokon som o kňazstve začal rozmýšľať aj ja.

Spolu so mnou sme boli doma štyri deti, nemali sme žiadny príjem, boli sme vyhlásení za nepriateľov socializmu. Aby nás mamka uživila, musela pracovať po nociach. Boli radi, že aspoň mne sa podarilo odísť.Zdieľať

Po skončení vojenského výcviku som vycestoval do Ríma do českého internátu Nepomucenum a šesť rokov som študoval v seminári. V tom čase tam prišiel aj kardinál Josef Beran, ktorého pustili z Československa do Ríma, aby ho mohol pápež Pavol VI. vymenovať za kardinála. Ja jediný som mal vodičský preukaz, robil som mu teda šoféra.

V Československu bol dlho v domácom väzení. Ako vnímal, že musel žiť v emigrácii?

Bol veľmi prekvapený, pretože československí komunisti mu nepovedali, že sa nebude môcť vrátiť späť. Neskôr ochorel, na smrteľnej posteli ho prišiel navštíviť Pavol VI., bolo to veľmi dojemné.

Potom ste sa vrátili do Ameriky?

Rok som slúžil v Oregone, a keďže som stále mal nárok na štipendium, vrátil som sa do Ríma dorobiť si doktorát. V USA v Ohiu som potom niekoľko rokov učil dogmatiku, prvý rok som zastupoval profesora, ktorý bol súčasne vojenským kaplánom. Po šiestich rokoch som od svojho nového biskupa dostal ponuku starať sa o charizmatické hnutia, čo som nechcel, hrozilo mi však, že budem bez nároku na penziu a poistenia.

Ako ste to vyriešili?

Spomínaný profesor z Ohia mi poradil, aby som sa prihlásil za kaplána do armády. Vo vojenskom letectve mi dali hodnosť kapitána, pôsobil som v Omahe v štáte Nebraska, neskôr na Aljaške, v 80. rokoch ma odvelili na americkú základňu vo Wiesbadene v Nemecku.

Ako vaša rodina vnímala, že ste odišli a skončili v Amerike?

Oni to všetci chápali. Otec bol vtedy vo väzení, spolu so mnou sme boli doma štyri deti, nemali sme žiadny príjem, boli sme vyhlásení za nepriateľov socializmu. Aby nás mamka uživila, musela pracovať po nociach. Boli radi, že aspoň mne sa podarilo odísť.

Neskúšali ste ešte počas vlády komunizmu prísť na návštevu?

Na Aljaške som stretol jedného Čecha, ktorému sa vtedy podarilo dostať do Československa. Poradil mi, ako požiadať o vízum. Po mojom úteku ma tunajší režim odsúdil a zbavil občianstva, nebol som si teda istý, či mi cestu povolia. Vízum mi však dali.

Kedy to bolo?

V roku 1979 – po 22 rokoch od môjho úteku. Už na letisku v Prahe ma vypočúvali. Šiel som potom za rodinou do Hodonína. Chcel som im vybaviť, aby mohli za mnou vycestovať do USA, tak som sa vybral na policajnú stanicu. Tu sa na mňa policajti oborili, ako to, že som sa u nich neprihlásil hneď po príchode. Bránil som sa, že som predsa už bol vypočúvaný v Prahe.

V ŠtB mali na mňa pripravený hrubý fascikel a v ňom kópie všetkého, čo som kedy poslal domov, listy, fotografie... Vypočúvali ma osem hodín. Dali mi pokutu a vypovedali z Československa. Do 24 hodín som musel vycestovať.Zdieľať

Musel som však na hodonínsku stanicu prísť aj na druhý deň. Mali na mňa pripravený hrubý fascikel a v ňom kópie všetkého, čo som kedy poslal domov, listy, fotografie... Vypočúvali ma osem hodín. Skončilo sa to tak, že som mohol byť rád, že ma nezavreli, dali mi pokutu a vypovedali z Československa. Do 24 hodín som musel vycestovať.

Na prelome 80. a 90. rokov ste pôsobili v Nemecku, tu sa v tom čase lámal režim a nastúpila sloboda. Ponúkli vám zaujímavú úlohu.

Keď som bol v Nemecku a Československo sa stalo slobodným, telefonovali mi, že československá armáda požiadala o skupinu odborníkov a vysokých dôstojníkov, aby jej pomohli v reorganizácii a v možnosti stať sa členom NATO. Vzali ma s tým, aby som im robil tlmočníka.

Všetci vysokopostavení ľudia zo Západu mi hovorili „padre“ a tí z Československa sa čudovali a pýtali sa ma, prečo je to tak. Vysvetlil som, že som kňaz. Boli z kňaza v uniforme trochu mimo, ale nakoniec povedali, že by to potrebovali aj oni. Poradil som im, nech pošlú žiadosť a možno im pomôžem zriadiť takúto službu v československej armáde. Napísali list generálovi Colinovi Powellovi, vtedajšiemu predsedovi Zboru náčelníkov americkej armády. Napokon som dostal rozkaz odísť do Prahy na jeden rok.

Nepôsobili ste však iba tu.

S ďalšími ľuďmi som pomáhal založiť kaplánsku službu v jedenástich armádach bývalých komunistických štátov v strednej a vo východnej Európe. Vo všetkých sa to podarilo až na Českú republiku, kde to pomenovali iba ako humanitárna služba. Pritom tam boli vo vláde samí katolícki politici, ľudovci. Našťastie náčelník generálneho štábu generál Jiří Nekvasil bol poctivý vojak. Viackrát sme sa rozprávali, aj o jeho rodine. Keď som odchádzal, povedal mi: Ak politici kaplánsku službu nezavedú, vydám rozkaz a zavediem ju ja. Po dvoch alebo troch rokoch som sa s ním stretol a pochválil sa, že nariadil jej založenie.

Josef Šupa. Foto: Postoj/Adam Rábara

Prečo je pre armádu také dôležité, aby mala duchovného správcu, kňaza, ktorý ju vedie?

Pretože každý chce byť človekom. A to, čo ho ním robí, je jeho viera. Kaplán je v armáde nato, aby vieru upevňoval, hlásal a aby ona mohla rásť. Armáda nie je stroj na zabíjanie ľudí. Tvoria ju aj vojaci, ktorí majú kresťanské hodnoty a chcú brániť vlasť.

Spomínate si pri obhliadnutí späť, ako sa menila americká spoločnosť?

Keď som do Ameriky prišiel, bola to iná krajina. Boli to veľmi poctiví pracovití ľudia, snažili sa druhým pomáhať, mali o nich záujem. Niečo úplne iné ako dnes. Prišiel Vietnam, sexuálna revolúcia za liberalizáciu všetkého.

Každý chce byť človekom a to, čo ho ním robí, je jeho viera. Kaplán je v armáde nato, aby vieru upevňoval a aby mohla rásť. Armáda nie je stroj na zabíjanie ľudí. Tvoria ju aj vojaci, ktorí majú kresťanské hodnoty a chcú brániť vlasť.Zdieľať

Dnes to dospelo až do takého štádia, že vysokoškolského profesora vyhodia zo školy za to, že niekoho nazve ženou, alebo zavrú kňaza, ktorý sa potichu modlí pred potratovou klinikou.

To už však hovoríme o vrchole ľadovca.

Máte tu guvernéra Kalifornie, ktorý chce odškodniť každého černocha za to, že v minulosti boli otroci. Kto to bude platiť? Neriešia sa problémy tisícov bezdomovcov, z ktorých sú mnohí drogovo závislí. Drogy sú veľkou tragédiou Spojených štátov. Amerika zároveň čelí vysokým počtom samovrážd mladých ľudí, ktorí v ničom nevedia nájsť zmysel života. Americká spoločnosť sa rozpadáva.

Čím je to podľa vás spôsobené?

Rozpadli sa rodiny. Rodina je základ všetkého, a keď sa rozpadne, celý systém sa pokriví.

Hľadajú ľudia útočisko vo viere?

Sčasti áno, ale je ich minimum. Aj niektoré katolícke univerzity už oslavujú Pride a jún ako dúhový mesiac. Najhoršie na tom je, že za rozpadom spoločnosti stoja dnes tí najbohatší ľudia Ameriky, ktorí podporujú všetky nezmysly, woke, transgender, LGBTI ideológiu. Oni si naozaj myslia, že zlo zachráni svet.

V niektorých štátoch ešte existujú takí ľudia, akí kedysi tvorili Ameriku, ale nenájdete ich skoro v žiadnom veľkom meste. V tých majú ľavicové liberálne názory prevahu. Veď 70 percent študentov amerických univerzít chce komunizmus, to je strašné!

Ako sa v tomto smere pozeráte na slovenské a české prostredie?

Je určite zdravšie, hoci v Česku chcú už zaviesť manželstvá medzi dvomi osobami rovnakého pohlavia. Tam na Slovensku ešte nie ste.

V niektorých štátoch USA ešte existujú takí ľudia, akí kedysi tvorili Ameriku, ale nenájdete ich skoro v žiadnom veľkom meste. V tých majú ľavicové liberálne názory prevahu.Zdieľať

Vidím však aj tu príznaky krachu spoločnosti, aké som videl v Amerike v 70. rokoch. V mnohých farnostiach sú v kostoloch len starí ľudia a deti, mladí ľudia prestávajú žiť v manželstvách.

Čo sa s tým dá robiť?

Ak chcete zastaviť tento rozpad a bojovať so sekularizáciou, musíte osloviť mladých ľudí a dať im prostriedky, aby dokázali osloviť ďalších. Záchrana spočíva v mladých, nie v starých, tých už nezmeníte.

Cirkev však dnes už pre mnohých aj pre vlastné prešľapy nevyznieva atraktívne.

Stále má výhodu, že má čo ponúknuť. Všetkým, ktorí podľahli drogám, sebapoškodzovaniu, promiskuite, zneužívaniu detí a podobne, môžeme prezentovať zmysel života. Ak chceš byť človekom, mať dobré vzťahy, chceš byť milovaný – my to všetko máme v Ježišovi. Dokážeme aj prázdno naplniť Božou prítomnosťou.

Ježišova obeta za naše hriechy, za naše vyslobodenie, je len prvý krok k tomu, aby sme mohli začať žiť s ním. Máme všetko, len sa to musíme naučiť komunikovať.

Josef Šupa. Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako bývalý vojenský kaplán vníma ruskú inváziu na Ukrajine?

Stačí sa pozrieť do histórie. Niet takmer žiadnej krajiny, ktorá bola súčasťou Sovietskeho zväzu a stala sa celkom nezávislou, kde by nebolo došlo k okupácii ruskou armádou aspoň časti jej územia. Rusi majú stále obsesiu do toho zasahovať.

Bohužiaľ, ľudia v ruskej spoločnosti nikdy neboli slobodní. Buď boli pod báťuškom cárom, alebo pod komunizmom. Putin je pre ľud ako Napoleon, robia absolútne to, čo im povie.

Sú pod vplyvom obrovskej propagandy. Aj ja ju tu dostávam. Zo 150 emailov, ktoré mi prídu do schránky, je 130 propaganda.

Čo vám prichádza?

Samé nezmysly, napríklad že Američania kupujú orgány od Ukrajincov alebo čo kde Putin povedal o Američanoch. Je to úplná katastrofa, a to ani nežijem v Rusku. Minule som čakal na vlak a jeden pán povedal, že tých Ukrajincov treba postrieľať. Proruská propaganda je veľmi efektívna a prenikla aj k ľuďom, o ktorých by som to nikdy nebol povedal. Napríklad aj k niektorým kňazom, ktorí sú totálni proputinovci.

Čomu pripisujete také silné a rozšírené proruské nálady v našej spoločnosti?

Ľudia vidia, ako sa spoločnosť v Amerike rozpadá, aké má rôzne problémy, že sa s k Amerike nedá vzhliadať, a vzorom im je Rusko. Aj ja som si dosť dlho myslel, že ruská cirkev s hodnotami, ktoré má, nás zachráni, ale mýlil som sa.

Na oboch stranách je veľmi efektívna propaganda. Treba povedať nie zvrátenostiam, ktoré vidíme na Západe, ale odmietnuť aj ruskú agresiu, ktorá klame a zabíja.Zdieľať

Funguje to tam ako za komunizmu, a to aj v cirkvi, ktorú Putin ovláda. Katastrofa. Ľudia nemajú právo nič povedať, iba počúvať hlúposti o špeciálnej vojenskej operácii. Všetko je tam pod kontrolou, ako bolo za Sovietskeho zväzu.

Keď ľudia vidia ideológie pochádzajúce z USA, ktoré aj vy kritizujete, ako sa im napriek všetkému dá vysvetliť, že naše miesto je na Západe a že Rusko nie je ochranca, ale agresor?

Na oboch stranách je veľmi efektívna propaganda. Treba povedať nie zvrátenostiam, ktoré vidíme na Západe, ale odmietnuť aj ruskú agresiu, ktorá klame a zabíja.

Dnes však mnohí ako príčinu vojny na Ukrajine nevidia Rusko, ale Spojené štáty americké.

Je to politika a populizmus. Američania odjakživa boli na strane tých, o ktorých si mysleli, že im je ublížené. Aj teraz najviac podporujú Ukrajinu, čo sa tiež používa proti nim a obracia sa to ako zasahovanie. Putin to vidí, vie, že takéto zneužívanie funguje, tak to podporuje.

Myslíte si, že Ukrajina vojnu vyhrá?

Myslím si, že Putin má obrovské problémy, pretože jeho armáda je skorumpovaná, navyše má veľký problém s vagnerovcami, nemajú dosť zásob a ľudia tam umierajú. A prečo? Lebo Putin vojnu chce, nie preto, že by bola niečomu naozaj na osoh. Ľudia si to pomaly uvedomujú. Dúfam, že Ukrajina nátlak Rusov ustojí. Svet si nemôže dovoliť, aby ju Rusko ovládlo.

Odkedy ste sa vrátili, nestretli ste sa osobne s protiamerickými poznámkami na svoju adresu?

Nie, a ani to neriešim. S miestnymi som v kontakte hlavne vtedy, keď niekto potrebuje výpomoc v kostole so svätou omšou.

Na tohtoročné Bratislavské Hanusove dni sa vďaka vám podarilo pozvať Scotta Hahna. Ako ste sa s ním spoznali?

Keď som si pripravoval homílie na svätú omšu, vždy som si čítal rôzne komentáre k Svätému písmu. Scotta Hahna som videl ešte ako mladého profesora ústavu Saint Paul Center v televíznom programe, ktorý mal 13 dielov. Vtedy som prvýkrát začal rozumieť, čo Písmo sväté hovorí, nie to, čo si my o tom myslíme. Nikdy predtým som takto nepočul, ako sa prejavovala história Božej lásky. Neskôr som šiel na jednu jeho prednášku. Práve ľudia ako Scott Hahn a viaceré inštitúcie sú nádejou Ameriky a je ich mnoho, zaplať Pán Boh. Scott ukazuje, ako slovo Božie počuť a ako ho žiť. Keď to človek spozná, nemôže prestať.

Čítajte tiež

Scott Hahn na Slovensku Protestant, ktorého učenie o antikoncepcii priviedlo na cestu konverzie

Monika Ostrovská

Aká bola cesta známeho konvertitu Scotta Hahna do katolíckej cirkvi?

Čoho sa v živote predovšetkým držíte?

Daru viery v Boha, ktorý nás stvoril a povoláva nás, aby sme sa podieľali na jeho živote, a robí to z lásky. Boh je láska a láska nemôže existovať bez toho, aby milovala.

Keď si človek uvedomí, že na tom môže mať podiel, môže pomáhať aj ostatným, aby si to tiež uvedomili a pochopili zmysel života. Boh dá ľuďom všetko, po čom môžu túžiť. Musíme to druhým ukazovať. Život človeka nespočíva v tom, čo ja dostanem od druhých, ale čo im dám. Pretože keď začnem dávať, aj následne dostávam oveľa viac, než som kedy mohol dať.

Čím viac poznáme Božie slovo a budeme počúvať, čo hovorí Boh, tým lepšie. Často niečo vieme o Svätom písme, ale v skutočnosti ho nepoznáme a nevnímame, že Boh ním k nám hovorí. Pokiaľ sa nebudeme modliť – nielen hovoriť slová, ale aj načúvať –, nemôžeme voči tomu zostať chladnými. A musíme byť schopní obhájiť, v čo veríme.