Tri výstavy vo Viedni

Tri výstavy vo Viedni

Prinášame mini-recenziu na tri aktuálne výstavy vo Viedni.

The Promise of Total Automation v Museumsqauartier – Kunsthalle 11. 3. – 29. 5. 2016

Kurátorský výber umelcov, ktorými ilustrovala tému výstavy, robila Anne Faucheret a mne ostalo trochu ľúto, že nevybrala k tejto medzinárodnej zostave aj slovenského autora, lebo ja by som si tam vedela predstaviť okrem iných napr. niektoré z raných diel Jána Vasilka. Na druhej strane ma tam potešil obraz Konrada Klaphecka (1935), nemeckého maliara a grafika.

Záber do inštalácie výstavy sprava

Ak chceme odlíšiť umelecké dielo od technického, obyčajne sa poukazuje na jedinečnosť umeleckého diela ako originálu, ktorý sa pokladá za výraz umelcovej osobnosti a to je to, čo si zrejme na ňom najviac ceníme. Naproti tomu o reprodukcii hovoríme, že je znehodnotením originálu. Je to dielo techniky, teda úplne odosobnené, a môžeme mať z neho veľa kusov rovnako kvalitne vytlačených. Tu hovoríme o úplnej „osobnej indiferentnosti“: „... veď to je len reprodukcia“...                                                                           

Umenie má za cieľ vyvolať dojem a technika sleduje predovšetkým praktický účel, ale to by predsa ešte nemuselo vylučovať individuálny vklad? Uvažujme: je to platné všeobecne alebo len v intenciách našej doby?                                                                                                   

Takéto a podobné otázky si kladie táto výstava, veď predsa, slovami kurátorky: „Žiadna teória nie je celkom bez trhlín.“                                                                                                    

Pôvodne sa to začalo tým, že človek si vynašiel technickú pomôcku – stroj, ktorý mu mal uľahčiť ťažkú a namáhavú prácu, a pritom prišlo až akési prekvapenie z toho, čo stroj dokáže. Mnohokrát predstihol tento ľudský výtvor očakávanie človeka, a ten sa nestačil čudovať, čo tá jeho „mašina“ dokáže. Tu na jednej strane nastúpila hrdosť až pýcha nad vlastnou šikovnosťou a umom človeka, ale vzápätí nastúpil aj strach, či sa veci nevymknú z rúk svojho tvorcu a neotočia sa nakoniec proti nemu.

II.

Druhá, tentokrát monografická výstava, istým spôsobom retrospektívna, v Albertine: Anselm Kiefer – Drevorezy (od 18. 3. 2016 do 19. 6. 2016)

Anselm Kiefer, Cesty svetských múdrostí: Hermannova bitka, 1993, drevorez

Leták nás infomuje, že tento nemecký umelec žijúci v Paríži patrí ku generácii, ktorej nástup počítame do začiatku osemdesiatych rokov ako nástup vlny nového expresionizmu označovaného okrem iného aj ako „Bad Painting“.

Anselm Kiefer (1945), ako jeden z najvýznamnejších z tejto generácie, je nám v Albertine predstavený na svojej vlastne prvej komplexnej retrospektívnej zostave veľkoformátových drevorezov (cca 3 x 2 metre), ako 30 pamiatkových významných diel. Vlastne sú to koláže, malebné revízie a experimentálne materiály v kombinácii techník, aby sa tak každý papier – pôvodne grafická tlač drevorezu – stal jedinečným dielom. Čelné fascinujúce diela sú tu dôkazom jeho intenzívneho angažovania sa a dôsledného zaoberania sa nemeckou kultúrnou históriou a mytológiou.                                                                               

Nedá mi tu nespomenúť aj našich umelcov, aspoň dve výrazné osobnosti z tohto generačného nástupu – Laca Terena a Ivana Csudaja časovo paralelného – čo je v našom regióne zriedkavé – s týmto euroamerickým trendom nového expresionizmu osemdesiatych rokov fungujúceho pod rôznymi pomenovaniami.

III.

V Kunstfore (24. 2. – 19. 6. 2016) nájdeme ďalší, celkom iný pohľad na tento svet, v priereze tvorby solitéra Balthusa, celým menom Balthasar Klossowski de Rola (1908 – 2001).

Balthus: Obchodná pasáž Saint André (1952/54), olej na plátne

Jeho plátna Passage du Commerce Saint André (1952/54) a The Street (1933), Obchodná pasážUlica sú obrazy, ku ktorým existujú viaceré varianty a skice, ale len tieto dva z nich tu reprodukované obrazy sú dotiahnuté do konečnej presvedčivej podoby.                                                                                                      

Pôsobia na nás nostalgicky, ako zmrazený pohľad jednej chvíle do jednej obyčajnej parížskej ulice, na skupinu ľudí, ktorí sa ponáhľajú po svojej práci. Maliar zastavil na okamih film života a namaľoval na obraze každý detail tejto chvíle. Na konci 30. rokov v čase hospodárskej krízy a potom v období druhej svetovej vojny ľudia stratili svoje existenčné istoty, odcudzili sa navzájom ľudské vzťahy a jednotlivec sa sám seba pýtal, aký zmysel má jeho život a život okolo neho.

Vidíme, že práve o tomto hovorí aj existencializmus týchto vlastne len dvoch obrazov, v ktorých umelec reaguje na takéto otázky bytia človeka s jeho subjektívnymi pocitmi v určitom polohovaní výstavby jednotlivých figúr, ktoré napriek kvázi náhodnému zoskupeniu sú starostlivo komponované v duchu renesančného majstra maliarskej kompozície Piera della Francesca. Existencializmus ako smer vtedy kulminoval najmä vo filozofii a literatúre, snažiac sa mapovať a analyzovať. A Balthusove obrazy majú jeho vizuálnu podobu.

 Balthus: Ulica (1933), olej na plátne

Foto: archív autorky

 

                                                                        

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo