Vo februári 1968 sa v Československu chystali oslavy pamätných dní spred dvoch desaťročí. Presne 25. februára 1948 získala komunistická strana parlamentným pučom moc. Z vlády vytlačila aj zvyšky prisluhujúcich strán, májové voľby účelovo zmanipulovala a začala valcovať. Na politickú opozíciu i vlastných nepohodlných uvalila teror, ustanovila boľševický režim, ktorému podriadila všetkých obyvateľov. Vyvlastnila majetok firiem, gazdov nahnala do družstiev.

Krutý režim 50. rokov sa v 60. rokoch za Antonína Novotného uvoľnil a umožnil koketovanie s voľnejšími formami komunistickej diktatúry. Tak sa dostal na začiatku roka 1968 do funkcie prvého tajomníka komunistickej strany Alexander Dubček, ktorý na vrcholnom poste nahradil svojho niekdajšieho tútora Novotného. Pražská jar a budovanie socializmu s ľudskou tvárou sa mohli začať.

Až také jednoduché to však nebolo. Dubček nebol na začiatku roka 1968 žiaden veľký reformátor. Do vedúcej funkcie sa s ním nepočítalo. Boli iní adepti na nahradenie Novotného, ktorého moc zjavne upadala a na najvyššej pozícii ho už nedokázal udržať ani Sovietsky zväz. Moskva si priala človeka, ktorý by zomkol rozhárané vedenie československej komunistickej strany. V ňom boli zástancovia a odporcovia Novotného zhruba vo vyrovnanom pomere, ďalší čakali, ako sa situácia vyvinie, aby sa pridali na víťaznú stranu. Sovietske vedenie si prialo do budúcna komunikovať v Československu s jednou tvárou, ktorá bude počúvať Moskvu a zároveň bude mať dostatočnú autoritu doma, aby garantovala presadzovanie poslušnosti.

Dubček sa dostal na post prvého tajomníka nečakane, bola to súhra okolností. Dodnes sa nevie, kto ho po potvrdení nepriechodnosti iných kandidátov, ktorých torpédovala jedna alebo druhá názorová strana, vlastne presadil. No zrazu bol tým potenciálnym šéfom, ktorého si trúfali postupne prikloniť na svoju stranu jedna alebo druhá skupina – budúci konzervatívci alebo vo vznešenejšej terminológii zdravé jadro, prípadne reformisti nazývaní tiež progresivistami.

V prvých dvoch mesiacoch roka 1968 nebolo zrejmé, kam sa Dubček prikloní. Nevychádzal však z nuly. Už v roku 1967 sa opatrne zaradil medzi kritikov Novotného. Vystúpil proti kumulovaniu funkcií, lebo Novotný bol okrem straníckeho šéfa aj prezidentom republiky, čím naznačil, že komunistická strana nemusí totálne kontrolovať všetko, že vláde sa má umožniť postupovať autonómnejšie ako dovtedy. Dubček nepochyboval o zachovaní vedúceho postavenia komunistickej strany, do systému nehodlal prijať žiadnych konkurentov, ale veril, že „obrodením“ strany, o ktorom sa sporadicky hovorilo už od roku 1964, sa dostane na vyšší stupeň rozvoja celá spoločnosť.

Lenže jeho slovník a prvé kroky nenaznačovali, či chce zachovať kontinuitu s érou Novotného, ktorého po zosadení pred vedúcimi komunistami emotívne vystískal a sľuboval pokračovať v načatom diele. Reformisti, napríklad autor ekonomickej časti neskoršieho programu Ota Šik, spustili presviedčanie, aby sa Dubček priklonil na ich stranu.

Vo februári 1968 to už vyzeralo nádejne pre druhú názorovú skupinu, na stôl sa dostali prvé tézy akčného programu, teda dokumentu, na ktorý sa neskôr predstavitelia Pražskej jari stále odvolávali. Dubček sa rozbiehal, chystal si vystúpenie pred ústredným výborom strany, teda pred niečo vyše stovkou najdôležitejších komunistov v Československu. Mohol to byť ozaj zlom, sprcha, zvlášť keď si uvedomíme, že v ústrednom výbore sedeli v drvivej prevahe starí Novotného prívrženci. Nič také sa napokon nestalo. Prišiel zásah zvonka.

Brežnev: Tak toto nie

V Sovietskom zväze bol prvým komunistickým tajomníkom Leonid Brežnev. V úrade bol po vyhnaní Nikitu Chruščova síce už takmer štyri roky, no stále nemohol povedať, že jeho pozícia bola rovnako silná ako u jeho predchodcu. Brežnev si v roku 1968 upevňoval postavenie a nežiadaný vývoj v Československu mu to mohol skomplikovať. Hneď po zvolení Dubčeka nechcel nechať nič na náhodu. V závere januára si ho pozval do Moskvy, dal si vysvetliť, čo chce Dubček robiť, a upozornil ho, aby dbal na zachovanie pevného postavenia komunistickej strany v spoločnosti. V tom sa zhodli, a tak Dubček odchádzal z Moskvy s požehnaním prvého muža komunizmu na svete.

V druhej polovici 60. rokov bolo súdruhom v Moskve jasné, že v spoločnosti sa mieša nespokojnosť s apatiou, obyvateľov trápila hlavne stagnujúca životná úroveň, na ktorej sa odrážala neúspešná politika komunistickej strany. Brežnev mal svoje spoľahlivé zdroje. V Prahe zhŕňalo informácie usilovne pracujúce veľvyslanectvo, v Československu pôsobila tajná služba KGB. S týmito inštitúciami navyše ochotne spolupracovali viacerí domáci komunistickí predstavitelia vrátane členov vedenia strany a predstaviteľov vlády.

Brežnevovi bolo jasné, že Novotného kurz sa musí utužením vedenia komunistickej strany zachovať nielen v záujme Sovietskeho zväzu, išlo aj o ďalšie satelitné štáty. Tam sa vodcovia obávali, že ak by, nedajbože, stratili diktátorské pozície komunisti v Československu, iskra by rýchlo preskočila k nim a oni sami budú ohrození. Preto Brežnev zavelil – sústreďme sa na Československo.

Dubček víta Brežneva, august 1968. Foto: archív TASR

Na oslavy Víťazného februára, ako nazývali komunistický puč z roku 1948, mali prísť tí najvernejší vedúci predstavitelia sovietskeho bloku – z východného Nemecka, Poľska, Maďarska a Bulharska. Zo Sovietskeho zväzu a z týchto štátov sa potom vyformovala povestná päťka, ktorá v auguste 1968 napokon poslala do Československa svoje armády. Vo februári zatiaľ nič podobné nehrozilo, priestor dostali politické nátlakové metódy. Prvá z nich prišla pri príležitosti očakávaného vystúpenia Dubčeka pred ústredným výborom domácich komunistov a pred zahraničnými reprezentáciami päťky.

Dubček sa chystal na svoj prvý veľký prejav. Chcel v ňom dať najavo, kam sa bude uberať jeho politika. Vystúpenie na spoločnej oslave bral ako príležitosť získania podpory z ďalších socialistických štátov, hlavne zo Sovietskeho zväzu. Dubček písal podklad na vystúpenie úprimne, veril, že ho všetci pochopia. V zmysle straníckej poslušnosti a prehnanej bázne poslal návrh svojho prejavu v predstihu do Moskvy.

Podklad sa tak dostal do rúk Brežneva. A diali sa veci. Brežnev prvý raz tvrdo proti Dubčekovi zakročil. Hádam nebude pred ním a šéfmi ďalších spriatelených štátov viesť nejaké revizionistické reči. Zobral pero a škrtal – toto tam môže byť, toto nie, toto tam chýba. A Dubček sa prvý, a nie posledný raz podvolil. Malo to predznamenávať jeho politickú kariéru v rokoch 1968 a 1969, keď sa voči Moskve búril, ustupoval, vyjednával a napokon rezignoval.

Dubček sa v pripravenom prejave odhodlal na opatrnú kritiku dovtedajšieho režimu v Československu. Dovolil si polemizovať o uplatňovaní vedúcej úlohy komunistickej strany, ktorá „namiesto politického vedenia spoločnosti autoritatívne rozhoduje mnohokrát aj o nežiaducich, dielčích, nepodstatných otázkach, ktorá prijíma uznesenia záväzné nie pre komunistov, ale pre všetky inštitúcie, namiesto získavania ich pre tvorbu a plnenie politiky“. Oslabila sa zodpovednosť za vlastnú prácu, šírili sa nezodpovednosť a alibizmus.

Autorita strany upadávala podľa Dubčeka už niekoľko rokov. V jej vedení poukázal na rozpory medzi slovami a činmi, čo napríklad spôsobuje, že strana prestáva byť príťažlivou pre časť mládeže. Centralizmus zužuje priestor na demokratické uplatnenie názorov a práv ľudí. Preto treba prísť s „vedúcou politickou úlohou v nových podmienkach“. Dubček premiérovo vyzval na zaujatie jasného a zásadného stanoviska k občianskym právam a slobodám jednotlivca, „porušovanie ktorých nesmieme ani v najmenšom trpieť“.

Musí byť jasné, že Dubček v pripravovanom vystúpení nepochyboval o veci socializmu, kde je na čele komunistická strana. Veď išlo o oslavu výročia uchopenia moci komunistami. Podľa neho bolo treba stále postupovať „v duchu starých a osvedčených leninských metód a tradícií robotníckeho hnutia“. Osobitne sa venoval mladej generácii, ktorá „vyrástla v podmienkach ľudovej demokracie a budovania socializmu“. Chcel stavať na nej, lebo ak kapitalizmus nepoznala, „nie [je to] jej nedostatok, skôr jej prednosť“.

Jeho kritika nesmerovala proti existencii zriadenia, ale proti jeho neefektívnosti. V záujme veci komunizmu mohol pripravované vystúpenie myslieť akokoľvek úprimne, pre Brežneva skĺzaval do pozície nebezpečnej úchylky, čo môže napokon viesť k ohrozeniu režimu.

Dubček: Vybabral som s ním

Brežnev zakročil, Dubček zaspätkoval. Svoj prejav na mnohých miestach upravil. Kritika zmizla, kontinuita s Novotného érou mala ostať zachovaná. Týkalo sa to hlavne postavenia komunistickej strany. O jej vedúcej úlohe v spoločnosti nemožno viesť žiadnu polemiku. Jednoducho ju má a hotovo, nie je odkázaná na získavanie priazne medzi ľuďmi. Vnútri strany má panovať demokratický centralizmus, čo znamená, že uznesenia vyššieho orgánu sú pre nižšie záväzné. To platí odspodu až po vrchol pyramídy v najvyššom ústredí.

O občianskych právach a slobodách jednotlivca sa nemá viesť žiadna diskusia. A mládež? Dubček pristúpil na inštrukcie, keď do prejavu vsunul vyjadrenie, že treba „venovať ešte väčšiu starostlivosť výchove mladej generácie, aby si ešte viac osvojovala naše revolučné tradície, princípy proletárskeho a socialistického internacionalizmu, hlbokú pravdu socialistických ideí“.

Spomenutie internacionalizmu, inými slovami poslušnosti voči Moskve, bolo kľúčové, lebo žiadna osobitná československá cesta budovania komunizmu nebola vítaná.

Napriek poslušnému prepracovaniu textu prišla varovná odozva. V závere februára 1968 predniesol Dubček svoj prejav pred slávnostným zhromaždením. Ostalo v ňom predsa mnoho neortodoxného, čo pobúrilo hlavne straníckych šéfov z Nemecka a Poľska. Podobne ako v Maďarsku, i tam boli po nepokojoch a ich potlačení z predchádzajúceho desaťročia zakonzervované režimy poslušné Moskve.

Dubček nezačal dobre, ale bral to asi ako nováčikovskú daň, za uliate bohom. V svojich pamätiach sa o vystúpení k „februárovému prevratu“ – ako udalosť premenoval – zmieňuje stroho. Len pripomína, že napriek úprave textu, kam zakomponoval Brežnevove námietky „iba k dvom odsekom“, povedal, čo chcel, neoslabilo to „ani jednu z podstatných ideí“.

Neboli to „iba dva odseky“, bolo toho omnoho viac a z textu vypadli kľúčové veci, ku ktorým sa neskôr predsa vrátil. Jeho bagatelizovanie Brežnevovej cenzúry s odstupom dvoch desaťročí naznačuje, že bol odhodlaný ísť si za svojím. Predznamenávalo to nasledujúce mesiace, keď v niečom Dubček Moskvu počúvol, iné prepočul, o ďalšom nehovoril ani pred najbližšími súdruhmi. Krok vpred, krok vzad, ústupný manéver, nevyplnené sľuby, hra na čas – to bola Dubčekova taktika voči Moskve a ďalším sovietskym satelitom.

Nemenej náročné bolo pre Dubčeka udržanie si domácej pozície. Keďže nebol diktátor, prácne musel čeliť útokom od reformistov i konzervatívcov, musel sa v nich orientovať, lebo aj ich postoje sa časom menili. Pri tom všetkom mal jednu veľkú výhodu – získal si nebývalú popularitu verejnosti. Dokonca až takú, že mnohí obyvatelia boli za jeho komunistickú reformu bez ohľadu na vlastné politické presvedčenie.

Pražská jar sa začala vo februárovom chlade vanúcom z Kremľa. O pol roka sa skončila vojenským obsadením štátu. Po mnohých ústupkoch sa v auguste torzo, ktoré ostalo z pôvodných myšlienok, podobalo na oklieštený prejav Dubčeka z februára 1968.