Mohyla Ivančena Z chabého kríža k večnej pamiatke skautského odboja vytesanej do tisícok kameňov

To miesto má v sebe nezameniteľnú atmosféru. Aj keď nepoznáte jeho príbeh. Stačí sa pozrieť na vysokú kamennú mohylu a stovky pamätných tabuliek s maľbami, nápismi a vytesanými skautskými ľaliami, ktoré tu zanechali (nielen) skautskí a trampskí návštevníci, a hneď na vás zapôsobí svojím kúzlom.

Ivančena leží v Beskydách pod Lysou horou, v sedle medzi Kykulkou (996 m) a Malchorom (1219 m) v nadmorskej výške 925 m. Cesta tam vedie z viacerých strán, my sme si zvolili modrú turistickú značku z Malenovíc.

Výstup k mohyle je taká jedenapolhodinová túra po lesnom chodníku, ktorý po celý čas stúpa do kopca, sem-tam aj dosť prudkého. Pretínajú ho početné pramene, takže na mnohých miestach je podmočený a blatistý. Kým človek vyjde na vrchol, celkom slušne sa zapotí, no aj tá fyzická námaha má svoj zmysel a núti pútnika zamyslieť sa nad utrpením piatich skautov, ktorým z úcty postavili na Ivančene pamätník.

V predvečer veľkej pamätnej putovnej akcie, ktorá sa tu koná každoročne v sobotu okolo sviatku sv. Juraja, nás mohyla privítala majestátna a tichá. Slnko pomaly zapadalo a poslednými lúčmi pozlacovalo navŕšené sivé kamene a kaskádovité skalky.

Osvecovalo tiež pomníky, na ktorých je veľkým písmom zaznamenané, k akej spomienke a myšlienke sa toto miesto viaže, a tiež českú vlajku na nevysokom stožiari.

Rozcestník približne 100 m pod Ivančenou. Foto: archív J. V.

Foto: archív J. V.

Príbeh skautského odboja

V priebehu 2. svetovej vojny sa mladí ostravskí skauti pod vedením Vladimíra Čermáka, vodcu 1. skautského oddielu Ostrava, zapojili do protinacistického odboja známeho pod menom Odboj sliezskych skautov. Brali to ako svoju skautskú vlasteneckú povinnosť.

Často sa schádzali na tajných stretnutiach na odľahlých miestach Beskýd, okrem iného aj na táborisku Chladná voda neďaleko Ivančeny. Veľmi skoro sa k nim pridali aj ostravské skautky. Najvýraznejšou postavou spomedzi nich bola Dobromila Vaňková, ktorá pôsobila ako spojka odbojovej skupiny Mafia. Počas vyučovania na gymnáziu v Sliezskej Ostrave bola v roku 1942 zatknutá, odsúdená za prípravu velezrady a niekoľko rokov väznená.

Na svoje prvé stretnutie so skautmi spomína takto: „Keď bola na jeseň 1938 mobilizácia, musela som ísť do Ostravy na gymnázium, aby som nechodila na nemecké. Tam som sa prvýkrát stretla so skautmi a hneď som do toho chcela ísť. V sľube sa hovorí, že skaut je verný svojej vlasti v každej dobe, plní si povinnosti a dodržiava skautský zákon. Keď to nerobí, nie je skaut...“

Rozhovor Dobromily Vaňkovej pre české občianske združenie Pant. V roku 1968 a potom opäť po revolúcii v roku 1990 sa pani Vaňková stala miestonáčelníčkou Slovenského skautingu. Zomrela v roku 2019 ako 94-ročná.

Do odboja sa zapojila veľmi rýchlo. Stala sa súčasťou tzv. trojok, ktoré fungovali tak, že každý človek poznal iba dve ďalšie osoby. Vďaka tomuto systému všetko zostalo prísne utajené a v prípade zatknutia nehrozilo odhalenie celej skupiny.

O činnosti skautov v odboji pani Vaňková hovorí: „Na Slovensko prevádzali do Poľska a ďalej vysokých hodnostárov, napr. brata prezidenta Beneša, také veľké esá, veľké ryby, než Hitler obsadil Poľsko. Robilo sa to sčasti cez Beskydy na Slovensko a cez Maďarsko. Ja som väčšinou robila spojku. To znamená, že som prenášala správy, zbrane a nejaké jedlo alebo peniaze na určitú adresu, a to aj do Sudet, pretože som vedela prejsť cez Odru, vedela som slušne plávať.“

Sliezski skauti prevádzaním cez hranice pomohli viac ako 700 osobám. Okrem toho sa venovali aj zháňaniu, kontrole a prevozu zbraní, cvičeniu a náboru nových členov, zakladaniu ilegálnych skupín či zisťovaniu a prenosu správ napr. o počte vojsk.Zdieľať

Sliezski skauti prevádzaním cez hranice pomohli viac ako 700 osobám. Okrem tejto činnosti sa odboj venoval zháňaniu, kontrole a prevozu zbraní, cvičeniu a náboru nových členov, zakladaniu ilegálnych skupín, medzi nimi aj ilegálnych skautských družín či oddielov, zisťovaniu a prenosu správ napr. o počte vojsk, príprave na ozbrojený boj a pripojenie sa k partizánom. Perličkou je, že dvaja členovia Milan Bayer a Jaroslav Polach sa zrejme nevedomky zapojili aj do atentátu na Hitlera v roku 1939.

Odboj sa často pokúšal aj o rôzne sabotáže a úskoky. Napr. po kobercovom nálete na Ostravu v roku 1944 Ivan Komárek a Bedřich Polák na príkaz nemeckého vedenia ostravského magistrátu mali zistiť škody na potravinách. Oni však zapisovali väčšie škody, než boli reálne, čím „pre obyvateľstvo zachránili veľké množstvo potravín“.

Na Vladimíra Čermáka si Dobromila Vaňková spomína ako na neuveriteľne šikovného mladého muža, dobrého brata, priateľa, ale aj skvelého organizátora a vodcovskú osobnosť. Odboj dokázal organizovať s takou prezieravosťou, že prakticky fungoval nepretržite až do konca vojny, a keby mladší člen oddielu pri mučení gestapom nebol vyzradil Čermákovo meno, pravdepodobne by naňho nikdy neboli prišli. Žiaľ, na základe informácií získaných brutálnymi výsluchmi bola skupina vyzradená.

Dvadsiateho apríla 1945 bolo zatknutých asi 50 členov Odboja sliezskych skautov. Niekoľko dní nato, predpokladá sa, že 24. alebo 25. apríla (teda presne alebo takmer presne v deň sv. Juraja, patróna skautov) na židovskom cintoríne v poľskom Tešíne popravili spolu 18 skautov, medzi nimi aj päticu z ostravského oddielu: Vladimíra Čermáka, Vladimíra Pacha, Milana Rottera, Otta Kleina a Quida Němca. Popravení boli strelou do tyla, ruky mali zviazané za chrbtom drôtom. Ich telá hodili do masového hrobu.

Skauti 1. oddielu Ostrava v tábore v roku 1939. V hornom rade tretí zľava Otto Klein, šiesty zľava Alois Klein, ôsmy zľava v strede je vodca Vladimír Čermák. V čase popravy mal len 26 rokov. Jeho spolutrpiaci spoločníci boli ešte mladší, najmladší Milan Rotter bol zavraždený ako 20-ročný. Foto: hrdinovevalky.cz (archív J. Radkovičová)

Táto tragédia sa odohrala celkom na konci vojny. Už 30. apríla bola oslobodená Ostrava a niekoľko dní nato sa aj oficiálne skončila druhá svetová vojna. O zmiznutých chlapcoch nikto nič nevedel, ostatní skauti či rodinní príslušníci dúfali, že sa ukrývajú niekde v horách medzi partizánmi.

Vodca sliezskych skautov Vladimír Čermák mal v čase popravy len 26 rokov. Jeho spolutrpiaci spoločníci boli ešte mladší, najmladší Milan Rotter bol zavraždený ako 20-ročný.Zdieľať

Z omylu ich vyviedla exhumácia hrobu na tešínskom židovskom cintoríne, ktorá prebehla 13. až 15. júla a kde ich telá identifikovala Dobromila Vaňková s jednou svojou spoločníčkou skautkou.

Ako sama hovorí, bol to otrasný zážitok, ktorý ju navždy zmenil, ale chcela zabrániť tomu, aby túto hrôzu museli absolvovať matky jej padlých kamarátov. Pohreb zavraždených chlapcov sa potom konal na cintoríne v Ostrave za účasti veľkého množstva skautov.

„Přiložte kámen...“

Nápad vytvoriť spomienkové miesto na pamiatku mladých skautov pochádza od vedúcich 30. skautského oddielu z Ostravy na čele so Slávom Moravcom, ktorí 6. októbra 1946 vztýčili na úpätí Lysej hory jednoduchý kríž. Postavili ho medzi kamene a vložili tam aj fľaštičku s odkazom: „Přiložte kámen na jejich mohylu!“ Ani oni sami však netušili, čo to spustí.

Zvesť o jednoduchom kríži s nenápadnou indíciou sa začala ústnym podaním nebývalo rýchlo šíriť. Okolo kríža pribúdali kamene, ktoré tam ukladali okoloidúci z celého Česka, aby si takto uctili pamiatku svojich mŕtvych skautských bratov. Až sa na tom mieste navŕšila veľká mohyla.

Zvesť o jednoduchom kríži s nenápadnou indíciou o prikladaní kameňa sa začala ústnym podaním nebývalo rýchlo šíriť. V období komunizmu sa odkaz rozšíril na všeobecnejší symbol skautskej nezdolnosti a protestu proti neslobode.Zdieľať

Ivančenu húfne navštevovali nielen skauti, ale čoskoro aj trampi a iní turisti. Nezastavil ich ani zákaz skautingu nariadený komunistami v roku 1948. Práve naopak, v období komunizmu sa odkaz tohto miesta rozšíril zo spomienky na popravu ostravských skautov na všeobecnejší symbol skautskej nezdolnosti a protestu proti neslobode. Prichádzajúci pútnici si svojou púťou a priloženým kamienkom začali pripomínať aj ďalších hrdinov protinacistického odboja a vyjadrovali tým svoj vzdor proti vládnucemu boľševizmu.

V roku 1963 sa povedomie o Ivančene dostalo až do Prahy a od toho času sa Ivančena stala oficiálnym pútnickým miestom. Od obdobia Pražskej jari je pravidelne navštevovaná na sviatok sv. Juraja, teda v predpokladaný deň popravy ostravských skautov, a to tisícmi pútnikov. V roku 1969 sa na takejto púti zúčastnil aj vtedajší náčelník československého skautingu Rudolf Plajner, ktorý vtedy mohylu označil za „památník všech junáckých obětí v boji za svobodné demokratické Československo“. Jeho slová počulo zhruba 6000 účastníkov.

Foto: archív J. V.

Foto: archív J. V.

Mohyla v súčasnej podobe. Foto: archív J. V.

Márne opatrenia komunistov

Len čo však uvoľnenie pominulo a režim opäť pritvrdil, komunisti sa týchto veľkých skautských pútí začali čoraz viac obávať a usilovali sa ich prekaziť. Koncom 70. rokov ŠtB zničila zrub na Chladnej vode.

Pamätný je zásah SNB z 26. apríla 1981, keď polícia kontrolovala opakovane všetkých pútnikov, zapisovala si ich mená a k mohyle postavila 20 príslušníkov vyzbrojených samopalmi, pištoľami, pendrekmi, reťazami, megafónmi a psami. Takto vystrojení čakali na nejakú provokáciu, aby mali zámienku k zatýkaniu. No nedočkali sa a po polhodine odišli. Účastníci púte však boli po celý čas obklopení eštebákmi v civile.

O dva roky neskôr sa pri mohyle opäť objavili príslušníci SNB a ŠtB, a hoci táto akcia nemala žiadne horšie dôsledky na prítomných zhromaždených, SNB do roka vyklčovala všetky stromy v okolí mohyly (tie najsilnejšie dokonca musela podmínovať, lebo ich ináč nevedela odstrániť). Vytvorila tak holú plochu, aby návštevníkov Ivančeny bolo už z diaľky dobre vidieť.

Napriek všetkým opatreniam nebolo v silách polície dlhodobo monitorovať všetkých návštevníkov, odoberať im kamene z batohov či legitimovať ich. A tak mohyla každým rokom rástla.Zdieľať

Napriek všetkým opatreniam nebolo v silách polície dlhodobo monitorovať všetkých návštevníkov, odoberať im kamene z batohov či legitimovať ich. A tak mohyla každým rokom rástla. V období neslobody sa o ňu starali ilegálne skautské a turistické oddiely a trampi. Okrem kameňov tu začali pribúdať rôzne pamätné tabuľky so skautskými ľaliami, heslami a odkazmi, ktoré vyjadrovali odpor ku všetkým formám totalitnej moci.

Od revolúcie 1989, keď sa výstupy na Ivančenu stali legálnymi, sa tu kopia tabuľky a kamene s podpismi, logami a názvami oddielov z celého Česka, ale aj Slovenska, Poľska a iných krajín, ktorých členovia toto miesto navštívili.

Mesačný kameň aj čierne uhlie

Paradoxom je, že kým komunistom sa mohylu zničiť nikdy nepodarilo, k vážnej devastácii došlo až v období slobody v roku 1994, keď ju vážne poškodili vandali. Táto udalosť však odštartovala aj veľkú rekonštrukciu mohyly, ktorá bola presunutá o niečo ďalej, doplnená o pamätník a slávnostne posvätená biskupom Františkom Lobkowiczom. V roku 2016 bola opäť rekonštruovaná, lebo sa začala rúcať a ničím nepospájaným kameňom a tabuľkám hrozil zosuv.

Dnes je terén kaskádovito upravený tak, že na povrchu sú naukladané ploché kamene s odkazmi. Pod kaskádami stojí veľká kamenná mohyla s krížom na vrchole. Údajne je v jej útrobách ukrytý aj kameň z Mesiaca, ktorý Ivančene daroval Neil Armstrong – sám nadšený skaut, ktorému sa celá táto myšlienka veľmi páčila. A tiež kúsok čierneho uhlia ako symbol Ostravska, kde sa mohyla nachádza. Trochu bokom je vybudovaný pamätník s obeliskom, kde sú napísané mená piatich popravených skautov „na věčnou památku ve službě vlasti“ a časť vtedajšieho skautského sľubu.

Súčasťou každoročných aprílových pútí na Ivančenu, na ktorých sa zúčastňujú predovšetkým českí skauti z celej republiky, je sv. omša, sprievodný program pre malých aj veľkých skautov či slávnostný nástup pri mohyle. Ale k ceremónii patrí aj spomienková akcia v poľskom Tešíne, kde v roku 1996 bola na budove márnice starého židovského cintorína odhalená pamätná tabuľa.

Foto: okobeskyd.cz

Foto: kudyznudy.cz

Vytesané do kameňa

Z Ivančeny sme schádzali už takmer za tmy. Cestou sme stretli niekoľko skupín mladých českých pútnikov, väčšinou tínedžerov a detí, ktorí tam kráčali v skautských rovnošatách a s oddielovými vlajkami. Hore plánovali prespať, aby sa na druhý deň mohli zúčastniť na spomienkovom programe.

S niektorými sme si aj podali ruky a prekvapili sme ich tým, z akej diaľky sem prichádzame. A zároveň aj neprekvapili. Ivančena je totiž miesto so silným príbehom a geniom loci, kde sa oplatí cestovať aj celé hodiny. Ukážka toho, ako zo spontánneho nápadu upevniť na neznámy kopec chabý kríž so stručným odkazom vznikla veľkolepá tradícia v duchu idey boja proti neslobode zhmotnená tisícmi zapálených pútnikov.

Nuž, už je to tak. Komunisti opäť raz kdesi „udělali chybu“ a dosiahli presný opak zamýšľaného: svojimi sabotérskymi snahami sa mučeným a popraveným hrdinským chlapcom a myšlienkam odporu voči totalite mimovoľne postarali o večnú pamiatku tisíckrát vytesanú do kameňa.