Správa o stave Únie Akú reč by predniesol skutočne katolícky prezident

Mimo záznamu – pred začiatkom príhovoru – novinárom:

„Normálne by som si teraz dával zmrzlinu – viete, ako ju mám rád; mám jej plnú mrazničku. Ale viete, že beriem svoju katolícku vieru vážne. Je pôst. Postil som sa. – (Smiech.) Áno, aj ja! – Môžem sa vám priznať? Ako prezident sa dozvedám o mnohých zlých veciach, o ktorých národ nikdy nepočuje. Nemám potuchy, ako by som túto prácu dokázal robiť bez milostí pochádzajúcich z modlitby a pôstu aj mimo pôstneho obdobia.“

Začína sa tlačová konferencia:

Dobré popoludnie, spoluobčania Američania. Násilie, akým bol aj hrozný útok z dnešného rána, politici bežne používajú ako zámienku na útoky na svojich oponentov, že nepodporujú reguláciu strelných zbraní či zákaz útočných pušiek. Nebudem k tejto tragédii pristupovať takto. Lebo práve tak by som ju zneužíval. Masové streľby každoročne pripravia o život 500 ľudí. Aj keď je to hrozné, oveľa väčší počet, 25 000, každoročne spácha strelnou zbraňou samovraždu. Urazil by som vás, keby som povedal, že problém samovraždy je problémom strelných zbraní.

Ďalších 25 000 je každoročne zabitých strelnými zbraňami v našich mestách. Strelné zbrane uľahčujú zabíjanie, ale zločinci po celé stáročia zabíjali nožom.

Všetci kolonisti vlastnili pištole a pušky. No masové vraždy náhodných ľudí boli v našej krajine donedávna pomerne neznáme. Jednou z prvých bola „Smrtiaca prechádzka“ v Camdene v štáte New Jersey v roku 1949, za ktorú bol zodpovedný vyznamenaný veterán. Zblízka zastrelil 13 ľudí, medzi nimi aj deti. Počet týchto prípadov dramaticky vzrástol od roku 2000. Stĺpcový diagram by ukázal prudko stúpajúci trend.

Strelné zbrane sa nedvíhajú z vlastnej vôle, neskáču ľuďom do rúk a nezačínajú strieľať deti v škole. Sú to nástroje, ktoré sa používajú so zlým a niekedy aj s dobrým úmyslom. Naša krajina však má problém s romantizovaním zbraní. Určite je ľahšie zakázať imaginárne strelné zbrane než skutočné, nie? Preto navrhujem toto: podobne ako sme vo filmoch, v televíznych reláciách a vo videohrách zakázali cigarety, zakážme aj strelné zbrane. Nie ste si istý, či súhlasíte? Nuž, kým sa vy neprestanete chcieť zabávať sledovaním vraždenia strelnými zbraňami, ja nebudem brať vážne vaše reči o ich zákaze.

Buďme k sebe úprimní. Tieto streľby, najmä na školách, nás znepokojujú preto, lebo ich chápeme tak, že symbolizujú našu spoločnosť ako celok. Ekonomika nás učí, že aj keď má každý z nás slobodu, pri veľkých počtoch budú jednotlivci vždy vykazovať motívy, ktoré do určitej miery ovplyvňujú mnohých. Práve tam pravdepodobne nájdeme príčiny týchto prípadov masových vraždení.

Sú dva druhy masových vrahov. Jeden nenávidí seba a chce sa zničiť. Často najprv vyvraždí svoju rodinu a nakoniec zabije aj seba. Druhý nenávidí všetkých ostatných. Občas sa tieto dva druhy zabijakov spájajú do jedného človeka. A občas sa masový vrah usiluje „urobiť vyhlásenie“.

Aká spoločnosť vytvára občanov, ktorí chcú robiť vyhlásenia takýmto spôsobom?

Wall Street Journal priniesol minulý týždeň príbeh s názvom Amerika opúšťa hodnoty, ktoré ju kedysi definovali. Správa sa začína slovami: „Patriotizmus, náboženská viera, mať deti... toto všetko je pre Američanov čoraz menej dôležité.“ V roku 1998, keď sa tento prieskum začínal, označilo patriotizmus za dôležitý 70 %. Dnes je to 38 %. Náboženstvo bývalo dôležité pre 62 % Američanov; dnes je to 39 %. Mať deti 59 %; dnes je to 30 %. Ďalšia štatistika vás neprekvapí, ak ste si všímali, čo sa deje na univerzitách: tolerancia ako hodnota klesla z 80 % iba na 58 %.

Jeden z výskumníkov povedal: „Tieto rozdiely sú také dramatické, že maľujú nový a prekvapivý obraz meniacej sa Ameriky.“ Pripomínam vám, že tieto čísla prudko klesali za posledných dvadsať rokov, keď prudko rástli masové streľby. Toto je teda prvá vec, ktorú vám chcem povedať – kultúra neznesie vákuum. Ak sa dobro stiahne, nemôžeme byť prekvapení, že sa presadí zlo.

Dramatické rozdiely v tomto prieskume sa neobjavili len tak sčista-jasna. Do veľkej miery sú výsledkom nášho školského systému, ako mnohí z vás zistili počas pandémie, keď ste mali možnosť lepšie sa pozrieť na učivo svojich detí. Preto dnes vyhlasujem celovládnu snahu podporovať školské poukážky, rozhodovanie rodičov a uľahčiť domáce vzdelávanie.

A potom je tu ideológia „neobmedzeného ja“. V prípade Dobbs Najvyšší súd zrušil rozhodnutie Roe verzus Wade, ktoré sa zakladalo nie na našej ústave, ale na tejto deštruktívnej ideológii autonómie. Položte si otázku: ak nie je až také dôležité to, pre čo sa rozhodujeme, ale skôr to, že sa pre to rozhodujeme my – na základe čoho kritizujeme niečie rozhodnutie skôr ničiť ako budovať? Prečo by zloba nemohla vyjadrovať niečiu autonómiu rovnako ako láska?

Kultúra neznesie vákuum. Niektoré štáty síce obdivuhodne potvrdili dôstojnosť každej ľudskej osoby od počatia, no ohlasujem tiež celovládny prístup k podpore žien, aby donosili svoje dieťa. Chcem vidieť úsilie oboch politických strán, aby sa zdravotné náklady na prenatálnu starostlivosť, narodenie a rané detstvo podporovali ako verejné dobro. A sľubujem vám, že sa budem snažiť opäť raz otvoriť diskusiu o dodatku o ľudskom živote.

A exekutívna časť federálnej vlády odteraz už v žiadnom prípade nebude podporovať ani transgenderizmus, ktorý je iba najnovším prejavom ničivej ideológie „neobmedzeného ja“.

Podľa príkladu prezidenta Washingtona by som chcel vysloviť varovanie. Chcem, aby všetci Američania prevzali zodpovednosť za spoločné dobro, ktorým je kultúra nášho národa. Svet nemôžete zmeniť. No môžete zmeniť vlastný život. Ak vám chladnokrvné strieľanie detí pripadá „démonické“ – to nie sú moje slová, to hovoríte vy –, potom odmietnite vo svojom živote všetko okultné a démonické, všetko, čo sa naň čo i len trochu podobá. Nemajte na ňom nijakú účasť.

Nakoniec, podľa príkladu prezidenta Lincolna spred 160 rokov, týmto vyhlasujem zajtrajší deň za Národný deň modlitby a pôstu.

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Michael Pakaluk, odborník na Aristotela a riadny profesor na Pápežskej akadémii svätého Tomáša Akvinského, je profesorom na Buschovej škole obchodu a ekonomiky na Americkej katolíckej univerzite. Žije v Hyattsville v štáte Maryland so svojou manželkou Catherine, ktorá je takisto profesorkou na Buschovej škole, a s ich ôsmimi deťmi. Jeho uznávaná kniha o Evanjeliu podľa Marka je The Memoirs of St Peter (Pamäti sv. Petra). V predaji je aj jeho nová kniha Mary’s Voice in the Gospel of John: A New Translation with Commentary (Máriin hlas v Jánovom evanjeliu: nový preklad a komentár). Profesora Pakaluka menoval do Pápežskej akadémie svätého Tomáša Akvinského pápež Benedikt XVI.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.