Výchovná poradňa Ako na prieberčivé dieťa, ktoré odmieta naše jedlo?

Aký rodičovský postoj zaujať, keď máme doma prieberčivé dieťa, ktoré neustále ohŕňa nos nad jedlom, ktoré pripravíme, vždy mu v ňom niečo prekáža a odmieta jesť? Má vtedy zmysel dieťa do jedla nútiť? Spýtali sme sa na to odborníkov na výchovu.

Alena Michalcová, psychologička, pôsobí v Centre celého človeka – ENOIA v Považskej Bystrici ako poradenský psychológ pre jednotlivca, páry a rodiny, je mamou piatich detí

Pri spomínanom dieťati nevyzerá, že sa jeho správanie vyvinulo z večera do rána. Zároveň nepredpokladám, že sa obdobným spôsobom prejavuje iba pri stole. Otázka veku zohráva úlohu v kompetentnej odpovedi. To by však bolo na dlhšiu úvahu.

Tak ako pri iných výchovných témach, existuje škála názorov aj v tejto situácii. Niektorí by ju považovali za „novodobý rozmar“ (ktorý sa pred dvoma a viac generáciami neobjavoval) a neústupčivo by trvali na donútení dieťaťa prispôsobiť sa. Hoci mnohí si spomenú na niektoré z jedál v detstve, pri ktorom už len pohľad naň spôsoboval nevoľnosť.

Ani argumenty o chutnosti potraviny, o afrických deťoch či vojne nezaručili apetít. Skôr to bola však výnimka, nie pravidelnosť. Totiž dieťa zdravé, vybehané na čerstvom vzduchu, primerane hladné, nie príliš unavené, nie v strese, v príjemnej atmosfére JE.

Čo možno z prístupu dieťaťa vypozorovať? Zdravie, s ktorým je výživa úzko prepojená, je jednou z priorít rodiča. Dieťa si je vedomé, že rodič urobí všetko pre to, aby zabezpečil jeho zdravý vývin. Otvára sa priestor na (nevedomú?) manipuláciu a moje zdravie je zbraň, ktorú môžem namieriť proti rodičovi.

Môžem vymýšľať, mama sa mi prispôsobí, lebo jej záleží na mojom zdraví. A nemá šancu donútiť ma (inak riskuje sústo zmiešané so žalúdočnými šťavami naspäť na tanieri). Dieťa nepociťuje, a malé si ani neuvedomuje, negatívne dôsledky svojho prístupu. Avšak chvíľkový benefit moci nad rodičom je zjavný.

Boj s potomkom môžem obísť napríklad zakamuflovaním danej potraviny v inej konzistencii. Existuje mnoho návodov na zdravé, detskému oku príťažlivé jedlá. Prípadne umožniť starému známemu najlepšiemu kuchárovi – hladu – navariť.

Je dobré, ak zo spoločného stravovania urobíme príjemný čas. Ak chcem prelomiť automaticky sa opakujúci negatívny scenár, nebála by som sa napríklad vymeniť priestor a hravou formou navodiť vľúdnu atmosféru – jesť pod stolom, v bunkri, na deke na zemi urobiť arabskú večeru, kŕmiť sa navzájom, vymeniť príbor za paličky, hrať slovné hry, prisľúbiť dezert (ako jedinú sladkosť počas dňa) po hlavnom jedle...

Výber záleží na mojom vkuse, aby zvolená aktivita bola príjemná aj pre mňa ako rodiča.

Peter Fudaly, špeciálny pedagóg, poradca, lektor a supervízor, pracuje v o. z. Návrat, je otcom piatich detí

Téma stravovacích zvláštností našich detí tvorí jednu z častých tém rozhovorov medzi rodičmi.

Z vlastnej rodičovskej skúsenosti si spomínam, že takmer u každého nášho dieťaťa sme v istom období riešili pri jedle situácie typu „toto nechcem… toto chcem, mám rád… a nemám rád“. Dnes môžem povedať, že naše deti z toho postupne „vyrástli“ a viac či menej zjedia všetko, čo sa doma navarí či nachystá.

Aj pri tejto téme je dobre si uvedomiť, že vo väčšine prípadov ide o sprievodný vývinový jav, počas ktorého sa dieťa oboznamuje so širokou škálou chutí, vôní, vzhľadu či samotnej hmoty jedla a vytvára si isté preferencie. Ak to veľmi zjednodušíme, riadi sa primárne pocitmi „slasti“ a „odporu“, ktoré ovplyvňujú jeho správanie pri jedle (chutí – nechutí, vonia – smrdí, páči – nepáči).

Vzájomné „naťahovačky“ pri rodinnom stole tak majú väčšinou dve príčiny. Dieťaťu môžu reálne prekážať niektoré chute, pachy, vzhľad či „hmota“ a pri konkrétnych potravinách môže pociťovať nevoľnosť a iné fyziologické nepríjemné pocity. Vekom sa citlivosť dieťaťa na isté chute či vône mení a postupne dokáže viac potravín tolerovať.

Je dôležité rešpektovať to a brať to do úvahy pri príprave jedla. Nenútil by som dieťa, aby zjedlo čokoľvek, čo pripravím, ale zároveň by som hľadal spôsoby, ako ho presvedčiť či motivovať k ochutnaniu. Nie vždy to znamená vylúčenie nejakej potraviny z jedálnička, niekedy stačí zmeniť spôsob jej prípravy.

Pre niektoré deti môže napríklad dusená brokolica pôsobiť odstrašujúco, ale bez problémov si vypýtajú „dupľu“ lahodnej krémovej brokolicovej polievky s krutónmi. Môže to platiť aj naopak…

Iná situácia je, keď dieťa „vymýšľa“ a má tendenciu vyberať si len „dobroty“. Je dobre nepodľahnúť vydieraniu dieťaťa a neprispôsobovať sa jeho náladám. Pomenovával by som toto jeho konanie, prezentoval mu svoje očakávania, nedával by som priestor na vyjednávanie a určite by som sa vyhýbal kupovaniu si dieťaťa (niečo za niečo).

Ak je to potrebné, stanovil by som isté pravidlá týkajúce sa jedla (napr. dezert sa podáva až po zjedení hlavného jedla alebo ďalšie jedlo bude až v nejakom konkrétnom čase bez ohľadu na to, či teraz zje to, čo je v ponuke, alebo sa rozhodne nejesť).

Ak to dovoľuje vek a schopnosti dieťaťa, snažil by som sa nastaviť systém rodinného stravovania tak, aby som v primeranej miere preniesol na neho zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Je však potom dôležité byť v tom dôsledný (aj keď príde napríklad na návštevu babka). 

Na záver by som pripojil len konštatovanie, že podobne ako v iných oblastiach života, aj tu častokrát platí, že dieťa dôsledne kopíruje správanie svojich rodičov. Aké sú moje stravovacie návyky a čo všetko vidí a počuje moje dieťa pri našom rodinnom stole? A má vôbec skúsenosť pravidelného spoločného rodinného stolovania?