Irackí kresťania na Slovensku: Dedina je lepšia ako mesto

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Irackí kresťania na Slovensku: Dedina je lepšia ako mesto

Bassan (vľavo) a Maan prišli na Sovensko vlani v decembri z Iraku (Foto: Pavol Rábara)

V decembri minulého roku prišla na Slovensko skupina 149 kresťanských utečencov z Iraku. Dostali azyl a z tábora v Humennom sa presunuli do Nitry a okolia, kde začínajú nový život. Ako sa im darí?

So štyridsiatnikom Bassamom a dvadsaťtriročným Maanom sa stretávame pred budovou diecéznej charity v historickej časti Nitry, ktorá zjavne funguje ako ich najvýznamnejší oporný bod v novom svete. Bassam je zhovorčivejší, Maan mlčanlivejší a ospravedlňuje sa, že je unavený. Celý deň totiž prekladal deťom v škole. Obidvaja pochádzajú z rôznych častí Iraku.

Bassam je z Bagdadu, pracoval v IT sektore a má dve deti. Jedno má desať a druhé necelé dva roky. Z metropoly Iraku odišiel kvôli tomu, že sa tam už so svojou rodinou necítil bezpečne.

„Kresťania tam čelia únosom, násiliu gangov a hoci si pamätáme časy, keď tam fungovali diskotéky a mohli sme sa slobodne obliekať, teraz musela moja žena chodiť zahalená,“ vysvetľuje Bassam. V bagdadskej štvrti, kde žil, bývalo kedysi viac ako sto kresťanských rodín. Dnes tam ostali štyri, ostatné z Iraku ušli. „Stali sme sa cudzincami vo vlastnom domove. Domov je miesto, kde vás rešpektujú, pokiaľ to nenájdete, nie ste tam doma,“ dodáva Bassam.

K téme: 
Iracký kresťan na Slovensku: Chcem zomrieť v Iraku Zdieľať

Jeho rodina sa z Bagdadu presunula do Erbilu, hlavného mesta irackého Kurdistanu. Hoci sa cítili bezpečnejšie, ani tam to nebolo jednoduché. Nehovorili kurdsky a miestna kultúra bola predsa len v niečom odlišná od tej, na ktorú boli zvyknutí. Aj Islamský štát bol stále príliš blízko. Preto sa rozhodli pohnúť ďalej.

Maan žil v meste Karakoš na Ninivskej planine, ktorá bola domovom početnej kresťanskej komunity. V roku 2014, keď do tejto oblasti vtrhol Islamský štát, musel svoje rodisko opustiť a viac ako rok žil v unimobunke v utečeneckom tábore v Erbile. V Iraku stihol absolvovať prvý rok štúdia pedagogiky a jazykov na univerzite a svoju ďalšiu budúcnosť zatiaľ jednoznačne spája so Slovenskom. „Prišli sme sem, aby sme tu žili,“ hovorí.



Bassan má 42 rokov, pracoval v IT sektore a má dve deti.



Maan má 23, je slobodný a v Iraku študoval pedagogiku. 

Lepší vidiek ako mesto

Hoci Bassam hovorí, že začiatky sú ťažké, vyslovene zlú skúsenosť však vraj na Slovensku zatiaľ nemal. Býva priamo v Nitre a, ako hovorí, snaží sa fungovať normálne a nemyslieť na to, že je cudzinec.

„Každý začiatok býva ťažký, iste mnohí naši ľudia majú problémy. Niektorí v tom, že bývajú ďalej od centra, iní cítia silnú nostalgiu za Irakom. Sme tu však ešte len tri mesiace. Moje deti majú zdravotné poistenie, sociálny pracovník nás vzal k lekárovi. Čo viac potrebujem? Len zdravie a prácu, aby som sa mohol postarať o rodinu. Aby som si našiel prácu, musím sa naučiť jazyk. Chce to trpezlivosť.“

Bassam už stihol navštíviť aj Bratislavu, boli v starom meste, videli UFO a jeho syn si dal jedlo v KFC, ktoré vraj miluje. Do hlavného mesta sa chystajú aj tento víkend. Tentokrát do ZOO. Iračania majú každú nedeľu svätú omšu, ktorú pre nich slúži riaditeľ biskupského úradu v Nitre otec Martin.

„Máme papiere, kde je obrad v slovenčine aj arabčine, aby sme mohli sledovať a zapájať sa. Otec Martin káže v angličtine, čítania sú v arabčine. Každú nedeľu si takto zlepšujeme jazyk, o mesiac-dva už budeme pripravení ísť na bežnú slovenskú omšu,“ myslí si Bassam. Pred Vianocami a Veľkou nocou navštívil Iračanov otec Douglas, šéf ich bývalého utečeneckého tábora v Erbile, a vyspovedal ich.

„Na dedinách je viac sociálnych kontaktov s ľuďmi, viac komunikácie. V meste je každý zaneprázdnený, susedia ma síce pozdravia, ale idú si po svojom.“ Zdieľať

Bassam poukazuje aj na jednu zaujímavú vec. Podľa neho sú na tom lepšie Iračania, ktorí bývajú na dedinách ako tí, ktorí žijú v meste. „Na dedinách je viac sociálnych kontaktov s ľuďmi, viac komunikácie. V meste je každý zaneprázdnený, susedia ma síce pozdravia, ale idú si po svojom. Nie je čas na hlbšie vzťahy.“

Jeho slová potvrdzuje aj kňaz Peter Brenkus z organizácie Pokoj a dobro, ktorá príchod Iračanov na Slovensku zorganizovala a pomáha aj s ich integráciou. „Integrácia tých, ktorí sú na dedinách, napreduje rýchlejšie. V meste majú mnohí z Iračanov svoju komfortnú zónu, nikto ich neokukáva, ale ich sociálne kontakty prebiehajú najmä v rámci komunity, so sociálnymi pracovníkmi, možno s nejakými priateľmi.

Tí, ktorí sú na dedinách, sú v intenzívnejšom kontakte s miestnymi ľuďmi. Ich deti sa hrávajú so slovenskými deťmi, sú nútení komunikovať po slovensky, aj keď len rukami a nohami, chodia na futbal. Je to menej komfortné, prvý týždeň si ich všetci obzerali, cítili sa nesvoji, ale teraz vidia, že to má viac pozitív ako negatív,“ hovorí Brenkus.

Podľa neho sa nenaplnili ani obavy, že ľudia na dedinách budú na cudzincov reagovať negatívne. „Hoci boli signály, že by mohli vzniknúť takéto problémy, keď tam prišli, ľudia to prijali ako fakt. Aj starostovia sa správajú ústretovo,“ tvrdí kňaz.



Posledné chvíle pred odchodom na Slovensko v meste Erbil. (Foto: Anton Frič)

Dvojitá trauma

Deti Iračanov začíňajú v týchto dňoch chodiť do školy. Pomáhajú im ľudia z ich komunity, ktorí hovoria po anglicky. V tejto fáze ide najmä o to, aby sa socializovali a počúvali jazyk. V lete pre nich plánujú tábory a od ďalšieho školského roku by už mali v školách naplno fungovať.

Práve jazyk je podľa Brenkusa najväčším problémom. „Jazyková bariéra prispeva k tomu, že všetky prekážky sú väčšie vrátane bežných vecí, ako je nakupovanie alebo cestovanie.“

Okrem toho sa Iračania musia vyrovnať s dvojitou traumou, ktorou je poznamenaný ich osud. Keď museli opustiť svoje domovy na Ninivskej planine, stratili majetok, kostoly. Presunuli sa do Kurdistanu, kde síce neboli úplne doma, ale v táboroch mohli hovoriť arabsky a aramejsky. Hoci žili v provizórnych podmienkach, stále boli vo svojej kultúre.

„Teraz prechádzajú druhou traumou. Po tom, ako prišli o majetok, teraz stratili aj svoju kultúru, jazyk a priateľov a mnohí aj časť rodiny," hovorí kňaz Brenkus. Zdieľať

„Teraz prechádzajú druhou traumou. Po tom, ako prišli o majetok, teraz stratili aj svoju kultúru, jazyk a priateľov a mnohí aj časť rodiny. Najmä tí starší a citovo labilnejší to veľmi ťažko znášajú, majú problém vyrovnať sa s touto druhou stratou, ktorá na nich naplno doľahla,“ vysvetľuje Brenkus.

Aj preto niektorí z nich uvažujú o návrate späť do Iraku, hoci to znamená, že by sa opäť ocitli v utečeneckom tábore. Brenkus hovorí, že s tým, že by niektorí chceli ísť do Nemecka alebo inde do Európy, sa zatiaľ nestretol. Aj keď, ak by sa ešte v budúcnosti mal podieľať na podobnom projekte, zvolil by trochu iné kritériá výberu utečencov.

„Problém je najmä so starými ľuďmi, aj keď sme to chápali tak, že aj oni potrebujú pomoc, ťahá ich to späť do Iraku a ovplyvňujú aj ostatných. Je to problém. Podobne ľudia, ktorí sú traumatizovaní, hoci pomoc potrebujú najviac, často ju nie sú schopní prijať.“



Kňaz Peter Brenkus z organizácie Pokoj a dobro, ktorá príchod Iračanov zorganizovala.

Stopercentný úspech neexistuje

V Česku je v týchto dňoch mediálnou témou odchod časti utečencov, tiež kresťanov z Iraku, ktorí k našim susedom prišli tiež na sklonku minulého roka. Zo skupiny 89 ľudí sa osem rozhodlo vrátiť späť do Iraku a dvadsaťpäť chce odísť do Nemecka. Brenkus českú situáciu nechce hodnotiť, ale prekáža mu, že médiá vidia len tých, ktorí odišli, a nie tých, ktorí zostali.

„Dve tretiny tam zostali. Každý, kto robí charitu, musí počítať s tým, že nikdy nebude stopercentne úspešný. Keď robíte s bezdomovcami alebo drgovo závislými, tiež musíte počítať s tým, že časť sa vráti k pôvodnému spôsobu života. Oplatilo sa to kvôli tým ostatným?“ pýta sa Brenkus.

Bassam a Maan na priamu otázku, či uvažujú nad návratom do Iraku alebo odchodom na Západ, odpovedajú negatívne. „Riadim sa tým, čo povedal Ježiš: kto položí ruku na pluh, nech sa neobzerá naspäť. V toto veľmi verím. Chceme tu žiť natrvalo,“ uzatvára Bassam túto tému.

(Foto: Pavol Rábara)

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo