Iracký kresťan na Slovensku: Chcem zomrieť v Iraku

Iracký kresťan na Slovensku: Chcem zomrieť v Iraku

Peter Brenkus dáva asýrskym kresťanom prjímanie v Humennom. (Foto: TASR/Vladimir Benko)

Kňaz Peter Brenkus zo združenia Pokoj a dobro hovorí o aktuálnej situácii irackých kresťanov, ktorí už žijú v Nitre a okolí.

Deti asýrskych kresťanov, ktorých presídlili na Slovensko, nastúpia o pár dní do škôl a škôlok. Starší ľudia však majú problém, priznáva kňaz Peter Brenkus, ktorý stojí za projektom ich presídlenia. V budúcnosti by podľa Brenkusa niektoré kritériá výberu utečencov zmenili.

Sú už všetci irackí kresťania premiestnení zo záchytného tábora v Humennom?

Áno. Z Humenného odchádzali už počas februára, najmä tí, čo mali nejaké zdravotné ťažkosti. Ostatní sa presunuli v marci.

Sú v jednej lokalite alebo viacerých?

Sú v Nitre a na okolí.

Bývajú len v cirkevných ubytovacích zariadeniach?

Niečo poskytuje biskupstvo, niečo farnosti a ostatné sú súkromné objekty.

Majú už azyl?

Dostali ho 19. januára, teda ešte pred presunom z Humenného.

K téme:
Irackí kresťania: Tenká čiara medzi pomocou a trapasom Zdieľať

V akom stave je ich integrácia?

Čo sa týka vyučovania slovenského jazyka, všetci dospelí boli na základe testovania zaradení do výkonnostných skupín. Niektorí sú totiž ďalej, iní len na začiatku.

Deti by mali okolo 18. apríla začať chodiť do škôl. Zatiaľ majú len improvizovanú výučbu, ktorú im organizujeme my.

V týchto týždňoch by mali byť zaradené aj menšie deti do predškolských zariadení. Je to najprirodzenejší proces, ako sa môžu naučiť jazyk, pochytia ho od iných detí.

Hľadáte dospelým prácu?

Prebiehajú aj rokovania s niektorými zamestnávateľmi. Musíme však zohľadniť to, že Iračania chodia na vyučovanie slovenčiny, takže im hľadáme pozície, kde sa to dá zladiť.

Okrem toho im vybavujeme registráciu na rôznych inštitúciách, napríklad na cudzineckej polícii. Uzatvárali sa zmluvy s lekármi a podobné administratívne úkony.



Peter Brenkus z OZ Pokoj a dobro (Foto: TASR/Henrich Mišovič)

Do akej miery sa napokon zapojili do projektu dobrovoľníci?

Účasť dobrovoľníkov sme vždy vnímali len okrajovo, lebo väčšinu vecí je možné zabezpečiť len vyškolenými pracovníkmi a tlmočníkmi. Čiže účasť dobrovoľníkov je síce žiadaná a potrebná, ale nemôže na nich stáť integrácia.

Môžem však povedať, že dobrú prácu robia dobrovoľníci v obciach, kde sa mnohí zapojili a pomáhali Iračanom vytvárať sociálne väzby. Pomáhali im napríklad v záhradách.

Takisto pomáhajú dobrovoľníci so starostlivosťou o deti, teraz kým ešte nechodili do školy alebo škôlky, kým boli dospelí na vyučovaní.

Ako zvládajú začleňovanie sa do našej spoločnosti? Vznikol nejaký problém?

Najväčší problém je so starými ľuďmi, najmä z psychického hľadiska. Ťažko znášajú nové prostredie.

Je to však do istej miery prirodzené, veď keď aj našich starých rodičov premiestníte z jedného domu do iného, či z obce do inej obce, ťažšie to znášajú. A v prípade starších Iračanov je to znásobené. Nechceli sme trhať rodinné väzby, a preto sa presídlili aj niekoľkí starí ľudia a ukázalo sa to ako probém. Niektorí hovoria: Chcel by som ísť zomrieť do Iraku. Sú to veci, s ktorými sa stretávame.

​V istom zmysle v nich ožili obavy, ale iné ako v Iraku. Teraz sa cítia ohrození zložitým systémom, v ktorom my žijeme. Zdieľať

Potom máme dvoch, ktorí majú vážne psychické problémy, sú labilní. Vo všeobecnosti je prechod ťažší, ako sme my aj oni očakávali. Spôsob života u nás je z ich pohľadu oveľa komplikovanejší, než aký viedli doma.

V čom?

Týka sa to najmä rozličných byrokratických záležitostí. My máme na každú životnú situáciu 50 pravidiel, už si to ani neuvedomujeme. Príklad: V Iraku nefunguje hromadná doprava tak ako u nás. Tam väšinou človek zamáva rukou na taxík. Taxíky sú tam časté, lebo ropu majú v každej záhrade. Ľudia teda sadnú do taxíka a povedia, kam chcú ísť.

U nás musíte vedieť najprv telefónne číslo na taxík, objednať ho po slovensky. Alebo pri mestskej doprave treba mať čipovú kartu, respektíve to nejako zaplatiť, tiež poznať linky a časy. A takýchto drobností je množstvo.

V istom zmysle v nich ožili obavy, ale iné ako v Iraku. Teraz sa cítia ohrození zložitým systémom, v ktorom my žijeme, že na všetko máme pravidlá a bude im trvať dlho, kým si ich pochopia a zistia, že to nie je taký problém. Niektorí sú trochu v depresii z tohto nášho sociálneho a spoločenského systému.



Irackí kresťania čakajú na odbavenie na letisku v Erbile. (Foto: Anton Fryč)

Čo mladí?

Mladí majú, samozrejme, viac elánu a nezľakli sa týchto vecí.

Cestovali už trochu po Slovensku? Videli trebárs Tatry?

Skupina asi 30 až 40 z nich bola ešte pred presunom z Humenného na krátkodobých pobytoch v Nitre a okolí. Pomáhali s prípravou niektorých ubytovacích kapacít. Potom pri presune videli časť Slovenska.

Vychádzky mali aj v Hummenom. Zaujímavosťou je, že sa nevedeli vynadívať na vlak. Počas vojen v Iraku bola totiž zničená železničná infraštruktúra a vlaky tam už dlho nepremávali. Niektorí videli vlak prvý raz v živote.

V Českej republike sa skupina presídlených irackých utečencov pokúsila odísť do Nemecka. Čo z tohto prípadu podľa vás vyplýva pre slovenský projekt?

Každá takáto udalosť sťažuje náš projekt, lebo to vplýva na postoje verejnosti. To je jedna vec. Potom môžeme hovoriť aj o vplyve na väčšiu opatrnosť pri výbere, i keď je to skôr otázka na Migračný úrad.

Keby sme realizovali druhýkrát presídlenie, tak kritériá na výber ľudí by boli trochu odlišné než pri tejto prvej skupine.

V čom?

Pri tejto prvej skupine sa kládol dôraz najmä na bezpečnostné kritériá. Vieme však, že najmä starí ľudia majú obrovský problém psychicky spracovať celú situáciu. Sú to veci, ktoré by sme druhý raz vzali do úvahy.

Neovplyvňuje prípad z Česka slovenský projekt v zmysle, že by sa u Iračanov črtal záujem odísť?

Zatiaľ nikto neodišiel. I keď pri starých ľuďoch nemôžeme vylúčiť, že niektorý z nich sa vráti do Iraku. Je to paradox, ale jeden z nich povedal, že radšej bude v utečeneckom tábore v unimobunke – hoci je niekoľko kilometrov od frontovej línie a v moslimskom prostredí –, lebo tam sa, paradoxne, ten starý človek cíti bezpečnejšie ako v našom systéme, ktorému nerozumie pre jazyk a ďalšie kultúrne odlišnosti.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo