Už druhý deň vyšli do ulíc hlavného mesta Gruzínska Tbilisi desaťtisíce demonštrantov, aby protestovali proti plánovanému zákonu o „zahraničných agentoch“. Polícia proti demonštrantom používala vodné delá aj slzný plyn.

Návrh zákona o „transparentnosti z hľadiska zahraničného vplyvu“ vyžadoval, aby mimovládky a médiá, ktoré požívajú viac než 20 percent svojich príjmov zo zahraničia, museli byť registrované ako „zahraniční agenti“.

Zákon je napísaný podľa ruského vzoru, kde sa tento inštrument využíva na diskreditáciu organizácií alebo osôb nemilých režimu a zákaz organizácií, ktoré ho odmietajú. Gruzínska opozícia preto plánovanú legislatívu nazvala „ruským zákonom“.

Navrhovaná legislatíva je len špičkou ľadovca postupnej erózie gruzínskej demokracie. Najmä sloboda tlače v posledných rokoch trpela, čo viedlo k tomu, že kým Ukrajina a Moldavsko sa v roku 2022 stali oficiálnymi členskými kandidátmi EÚ, Gruzínsku bol tento status odopretý. Pritom ešte pred niekoľkými rokmi bolo pravdepodobné, že ak sa vôbec nejaký z trojice týchto štátov stane členom Únie, budú to práve Gruzínci.

V rebríčku indexu demokratickosti Gruzínsko pokleslo z výsledkov okolo 5,9 okolo roku 2014 na 5,2 v roku 2022. Aj sloboda tlače je dnes nižšia, než bola, ba dokonca menšia než v susednom Arménsku. Gruzínsko sa tak v rebríčku slobody tlače umiestnilo na 89. mieste – zďaleka nie najhoršie spomedzi svojich susedov (Turecko 149. miesto, Azerbajdžan 154. miesto, Rusko 155. miesto), ale nižšie než Arménsko (51. miesto). To je aj výrazný pokles oproti roku 2021, keď Gruzínsko dosiahlo ešte 60. miesto.

Na druhej strane slovenský analytik a znalec Gruzínska Tomáš Baranec uvádza, že brutálne správanie polície v Gruzínsku nie je novinkou: rovnako ako dnešná vláda strany Gruzínsky sen kritizovala správanie svojich predchodcov voči protivládnym demonštrantom, tí zas kritizujú, že sa správa rovnako, ako keď boli pri moci oni. (Baranec pre Denník N upozornil, že zaužívaný preklad názvu strany ako „Gruzínsky sen“ je nesprávny a presnejšie by bolo hovoriť o „Gruzínskej túžbe“. Vzhľadom na jednoznačnú preferenciu všetkých medzinárodných médií vrátane anglickojazyčných v Gruzínsku však budeme naďalej používať ustálený preklad.)

V uliciach Tbilisi prebieha zápas o charakter štátu

Online noviny Open Caucasus Media píšu: „Na rozdiel od niektorých gruzínskych médií orientovaných na opozíciu sa OC Media v minulosti zdržala nálepiek ako ,proruský‘ alebo ,autoritársky‘, keď opisuje gruzínsku vládu pod vládnucou stranou Gruzínsky sen. [...] Ale to, čoho sme teraz svedkami, je ťažké opísať iným spôsobom. Od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu nabrala strana radikálne protizápadné smerovanie. Ak sa umožní, aby vstúpil do platnosti zákon o zahraničných agentoch, ktorý si vo veľkom požičali od Ruska Vladimira Putina, môže to predstavovať bod, odkiaľ niet návratu.“

Podľa novinárov tento „zákon je jednoznačne navrhnutý tak, aby démonizoval a zdiskreditoval pulzujúcu občiansku spoločnosť v Gruzínsku a médiá, ktoré bez ohľadu na ich nedostatky berú vládu na zodpovednosť“. Zároveň poukazujú na to, že už dnes je rigidnejší než prvý ruský zákon z roku 2012 – ten sa totiž ešte nevzťahoval na médiá, tie pribudli až pri novele v roku 2017.

Demonštrácie nezostali bez účinku, prezidentka Salome Zurabišvili sa postavila na stranu demonštrantov a oznámila, že zákon nepodpíše. Gruzínsky parlament, v ktorom má väčšinu vládnuca strana Gruzínsky sen, by však mohol prezidentkino veto prehlasovať.

Zurabišvili pochádza z rodiny gruzínskych emigrantov, ktorí ušli pred sovietskou inváziou do Gruzínska v roku 1921, a narodila sa v Paríži. V minulosti mala blízko k exprezidentovi Saakašvilimu, no po nezhodách s ním založila svoju vlastnú stranu.

Gruzínsky sen vyhral parlamentné voľby prvýkrát v roku 2012, keď porazil Zjednotené národné hnutie prezidenta Saakašviliho. Saakašvili po konci druhého mandátu v roku 2013 a strate moci žil na Ukrajine, kde sa počas úradovania Petra Porošenka stal guvernérom Odeskej oblasti. Po návrate do Gruzínska v roku 2021 ho úrady zatkli za korupciu, vinu Saakašvili popiera. Nová prezidentka Zurabišvili vtedy vyhlásila, že Saakašviliho neomilostí.

Po dvoch nociach protestov vláda ustúpila a oznámila, že návrh zákona stiahne.

Koná Gruzínsky sen v záujme Gruzínska alebo oligarchov?

Plánovaná regulácia nebola jedinou otázkou, v ktorej vláda presadzovala svoju agendu proti väčšine verejnosti. Mnohí Gruzínci by si napríklad želali výraznejšiu pomoc Gruzínska Ukrajine. Oproti tomu je pozícia gruzínskej vlády vlažnejšia, než by sa dalo očakávať – napriek členstvu v regionálnom zoskupení GUAM (Gruzínsko – Ukrajina – Azerbajdžan – Moldavsko) voči Rusku nezaviedlo žiadne sankcie.

Mnohí si to vysvetľujú obchodnými záujmami mecenášov Gruzínskeho sna (alebo Gruzínskej túžby) v Rusku, najmä zakladateľa strany, miliardára Bidzinu Ivanišviliho.

Podľa analýzy ECFR (European Council on Foreign Relations) sa Gruzínsko v ostatných dvoch rokoch vzdialilo od západného tábora. Je síce pochopiteľné, že Tbilisi bez bezpečnostných garancií nechce riskovať, „nič z toho však nevysvetľuje, prečo vláda Gruzínskeho sna nedávno urobila toľko protizápadných gest a vyhlásení, keď najmenej tri štvrtiny z 3,7 milióna obyvateľov Gruzínska vo všeobecnosti podporujú integráciu so Západom; len 2 percentá sú proruské“, píše Európska rada pre zahraničnú politiku ECFR.

„Dôvod tejto zmeny spočíva v politickom charaktere Ivanišviliho. Je to miliardár, ktorý väčšinu svojho bohatstva zarobil v 90. rokoch v Rusku a od roku 2012 sľubuje ,normalizáciu‘ vzťahov medzi Tbilisi a Moskvou.“ Na tomto poli sa Ivanišvilimu podarilo pár úspechov, napríklad zrušenie ruského embarga na dovoz gruzínskeho vína, no k reintegrácii okupovaných častí krajiny to neviedlo. Navyše Gruzínsko zamietlo pôžičku Európskej únie vo výške 75 miliónov eur, ktorú Brusel podmienil reformou súdnictva.

ECFR pokračuje: „Ako nedávno potvrdil jeden poslanec Gruzínskeho sna, Ivanišvili je ,kľúčovým tvorcom rozhodovania v Gruzínsku, najmä pokiaľ ide o citlivé otázky, ako je Rusko‘. Ivanišvili nie je len tak hocijaký oligarcha, ale jeden z malej skupiny, ktorá sa v roku 1996 stala súčasťou tzv. semibankirščiny. Táto skupina ,siedmich bankárov‘ – ktorú v skutočnosti tvorilo viac ako sedem ľudí, z ktorých nie všetci boli bankári – financovala znovuzvolenie Borisa Jeľcina za ruského prezidenta.“

Rovnako ako sa veľká časť týchto ruských oligarchov stala oporou Putinovho režimu, aj Ivanišvili by mohol byť pod tlakom, aby splnil zadania Moskvy. „Oligarchovia z iných bývalých sovietskych republík, ktorí zarobili veľkú časť svojho bohatstva prostredníctvom svojich väzieb na Rusko, majú pravdepodobne malú slobodu konať skutočne nezávisle od Kremľa,“ tvrdí ECFR.

„Nikto by to, samozrejme, nepriznal, pretože by to bolo uznanie, že ,pracujú‘ proti svojej vlastnej vlasti. [...] Nie je žiaden dôvod veriť, že Ivanišvili unikol rovnakému osudu, ktorý postihol iných oligarchov a bývalých oligarchov.“

Tomáš Baranec si myslí, že na vysvetlenie politiky gruzínskej vlády nie sú dôležité politické faktory, ale Ivanišviliho obchodné záujmy. „Gruzínska túžba je progruzínska strana a v prospech najbohatšieho Gruzínca a expremiéra Bidzinu Ivanišviliho. Ide o stranu so silne oligarchickým pozadím. Logiku jej krokov preto netreba analyzovať v rovine hodnôt, ideológií alebo politických záujmov, ale primárne v rovine ekonomických záujmov jej vrcholových členov a jej tieňového lídra Ivanišviliho,“ hovorí pre Denník N.

Vojna na Ukrajine a sociálne problémy

Gruzíncov a Ukrajincov pritom spája dlhá spolupráca v obrane voči expanzívnym plánom Moskvy, dobrovoľníci z Ukrajiny pomáhali Gruzíncom vo vojne v Abcházsku v rokoch 1992 – 1993, keď Rusko neoficiálne podporovalo abcházskych separatistov.

Gruzínski dobrovoľníci zas dnes bojujú na strane Ukrajincov, najmä v Gruzínskej légii ich slúži niekoľko stovák. Z krajiny s menej než štyrmi miliónmi obyvateľov zatiaľ na Ukrajine padlo minimálne 38 bojovníkov, prinajmenšom na počet obyvateľov ide o najväčší podiel spomedzi všetkých štátov.

„Prosila som ho, aby si to rozmyslel, no aj tak som vedela, že pôjde. Nič by ho nedonútilo zostať doma, veď toto je vojna za našu vlasť,“ hovorí sestra jedného z Gruzíncov, ktorý padol na Ukrajine. 

Osemdesiatštyri percent Gruzíncov považuje Rusko za nepriateľský štát a dokonca 87 percent si myslí, že „vojna na Ukrajine je aj našou vojnou“; 72 percent si myslí, že ak Rusko na Ukrajine vyhrá, ich štát bude ďalším cieľom.

Negatívny vplyv má aj výrazný príliv ruských exulantov. Do krajiny tak prišlo množstvo ľudí, niektorí z politických dôvodov, iní skôr preto, aby sa vyhli mobilizácii.

Rusi často priam vyžadujú, aby sa s nimi Gruzínci rozprávali po rusky, a to hoci mnohí mladší po rusky ani nevedia. Navyše mnohí Rusi nereflektujú, že ich krajina okupuje časť gruzínskeho územia, či dokonca otvorene podporujú agresiu voči svojim susedom. Niektorí dokonca mali na autách nalepenú ruskú „zvastiku“ a strhávajú ukrajinské vlajky, ktoré Gruzínci vyvesili na podporu napadnutého štátu.

V Gruzínsku preto získava na popularite požiadavka, aby sa pre Rusov zaviedla vízová povinnosť. Tomu sa gruzínska vláda aj z ekonomických dôvodov bráni – časť prichádzajúcich Rusov pracuje napríklad v IT sektore a už stihla zaregistrovať v Gruzínsku nové živnosti. Vo všeobecnosti platí, že Rusi sú bohatší a svojimi nákupmi pomáhajú gruzínskej ekonomike. V Gruzínsku aj susednom Arménsku HDP v roku 2022 vzrástlo o vyše 10 percent, najmä v dôsledku prílevu ruských firiem.

Vyšší životný štandard ruskej strednej vrstvy však vytvára aj nové sociálne konflikty: mnohí študenti sa museli vzdať svojich bytov a nasťahovať sa späť k svojim rodičom, pretože následkom prílevu bohatších Rusov z Moskvy stúpli ceny nájmov.