Keď v polovici februára európsky parlament tesnou väčšinou odhlasoval nulové emisie pre nové osobné autá a dodávky po roku 2035, zdalo sa, že je definitívne rozhodnuté o tom, že klasické autá majú svoje dni na európskych cestách zrátané.

Tento týždeň v utorok mali nové emisné pravidlá odhlasovať členské štáty. Predpoklad bol, že pôjde už len o formálne odsúhlasenie už dohodnutých vecí.

Nemci zatiahli ručnú brzdu

Nádej však prišla z politicky nečakanej strany. Nemecko, ktoré je vo väčšine „zelených“ tém európskou avantgardou, minulý týždeň oznámilo, že sa hlasovania zdrží, pokiaľ nebude splnená jeho podmienka na zaradenie syntetických palív, ktoré by sa aj po roku 2035 dali využívať v spaľovacích motoroch.

Čítajte tiež

Budúcnosť automobilizmu Brusel neustúpi, zelenú revolúciu treba dokonať

Erik Potocký

Europarlament definitívne odsúhlasil koniec osobných áut so spaľovacím motorom v roku 2035.

S týmto vyhlásením prišiel nemecký minister dopravy Volker Wissing z najmenšej nemeckej koaličnej strany FDP. Tá je inak v europarlamente v štruktúrach zoskupenia Renew Europe, ktoré väčšinovo nové emisné pravidlá podporilo.

Po nemeckom oznámení sa ozvalo aj Taliansko. To – rovnako opierajúc sa o svoj automobilový priemysel – vyhlásilo, že za nové emisné pravidlá nezahlasuje. Vzápätí podobné stanovisko prišlo z Poľska a Bulharska.

Z jasnej a istej veci sa tak odrazu stal problém, keďže tieto štyri krajiny dohromady vytvárajú blokačnú menšinu. Ich obyvateľstvo dohromady tvorí zhruba 42 percent obyvateľov EÚ, čo je dostatok na to, aby návrh zablokovali, keďže pri väčšinovom hlasovaní musí byť za minimálne 55 percent krajín, ktoré majú dohromady aspoň 65 percent obyvateľov EÚ.

A tak namiesto toho, aby sa o nových pravidlách férovo rozhodlo už tento týždeň aj s tým, že by „hrozilo“ ich odmietnutie, Švédsko ako predsedajúca krajina hlasovanie odložilo na neurčito, kým sa nenájde potrebná zhoda. Trocha to pripomína írske referendá o Lisabonskej zmluve, v ktorých Íri museli hlasovať, až kým neboli väčšinovo „za“.

Nemecko sa totiž cítilo podvedené podpredsedom Európskej komisie Fransom Timmermansom. Pri prvotnom schvaľovaní emisných pravidiel členskými štátmi ich Nemecko podporilo s tým, že do definitívnej verzie Komisia zapracuje aj jeho požiadavku na syntetické palivá.

Ostala však len v nezáväznej deklaračnej časti dokumentu s tým, že Komisia sa ňou môže, no nemusí zaoberať po roku 2026.

Stanovisko ministrov z liberálnej FDP napokon podporil aj socialistický kancelár Olaf Scholz. A tento prístup nemeckej vlády sa nezmenil ani po víkendovom rokovaní, keď ich prišla presviedčať samotná šéfka Komisie Ursula von der Leyen.

Dohoda sa nezrodila a obe strany vyhlásili, že budú pokračovať v konštruktívnom dialógu. Predsedníčka Komisie napriek zneniu dokumentu tvrdí, že trvá na princípe technologickej otvorenosti, na ktorý nalieha nielen nemecký minister financií Christian Lindner (takisto z FDP), ale aj nemeckí europoslanci z opozičnej CDU. Tí okrem toho argumentujú aj ohrozením domáceho automobilového priemyslu.

„Museli by sme to schvaľovať odznova,“ boja sa zástancovia zákazu

Poniektorí za to Nemecko kritizujú. Znamená to vraj, že ak by sa ustúpilo požiadavkám Berlína, tak by si aj iné krajiny mohli začať presadzovať svoje záujmy. Vskutku hotová tragédia. Veď ako by to vyzeralo, keby štáty prestali poslúchať Komisiu a europarlament a snažili sa presadzovať to, čo je v ich záujme?

Kritika má však aj ješitný podtón. Francúzsko trvá na schválení emisných noriem v aktuálnej podobe, pretože k úvodnej dohode došlo počas jeho predsedníctva v prvom polroku 2022. Prekvapujúci je takýto postoj od Českej republiky, ktorá EÚ predsedala po Francúzoch. V tom čase sa materiál dostal do legislatívneho procesu, aj Česko je však podobne ako Nemecko či Taliansko krajinou s hlbokou automobilovou tradíciou.

Ak by sa o návrhu zajtra nehlasovalo a pristúpilo by sa na nemecké podmienky, v dokumente by sa museli vykonať zmeny, vrátil by sa späť na úvodné vyjednávanie medzi členskými štátmi a opäť by potom musel prejsť hlasovaním v europarlamente.

Podporovatelia návrhu z radov europoslancov sú však proti. V polovici februára totiž prešiel len tesnou väčšinou o 20 hlasov z prítomných. Ak by sa o novom návrhu hlasovalo znova, podpora zákazu spaľovacích motorov by mohla ešte klesnúť.

Schválenie totiž v mnohých krajinách vyvolalo nespokojnosť verejnosti, čo reflektuje aj súčasný odmietavý postoj Nemecka, Talianska, Poľska a Bulharska.

Súčasní europoslanci, ktorí návrh podporili (a najhlasnejšie sa ozývajú najmä Zelení), sa obávajú aj toho, že by to súčasné zloženie nemuselo stihnúť do budúcoročných eurovolieb.

Hlas rozumu z Česka

Hoci Česká republika je oficiálne proti úprave dokumentu, k najhlasnejším kritikom obmedzovania áut so spaľovacím motorom patrí český europoslanec z ODS Alexandr Vondra.

Ten vo svojom komentári uvádza viacero pádnych dôvodov na to, aby sa zákaz spaľovacích motorov odložil.

„Zástancovia elektromobilov už desaťročia sľubujú, že tieto autá sa čoskoro stanú cenovo dostupnými. Nedávne údaje však ukazujú, že priemerná cena elektroáut rýchlo rastie. Tento trend bohužiaľ nie je nový. Nič dnes nenasvedčuje tomu, že by sa cenový rozdiel medzi elektromobilmi a automobilmi ICE uzavrel a určite nie včas na splnenie termínu v roku 2035,“ píše Vondra.

Odvoláva sa aj na Medzinárodnú energetickú agentúru, ktorá varuje pred rastúcimi cenami lítia vyvolanými zvýšeným dopytom po batériách do elektroáut. Dotácie cenový problém podľa Vondru nevyriešia, keďže v EÚ je dnes zhruba 250 miliónov áut (len zlomok z nich sú elektrické) a podporovať výmenu všetkých za nový typ nemá šancu zvládnuť žiaden verejný rozpočet, ani ten únijný.

Zákaz nových áut so spaľovacím motorom, naopak, spôsobí, že sa ešte viac rozvinie trh s ojazdenými benzínovými a naftovými autami a vozový park v Európe bude starnúť. Staršie autá majú vyššie emisie a častejšie spôsobujú dopravné nehody, čo je v priamom rozpore s deklarovaným cieľom núteného presadzovania elektroáut.

Európska únia stále nemá podľa Vondru vyriešenú ani otázku dostatočných zdrojov elektrickej energie, ktoré budú potrebné na napájanie elektrických vozidiel. To povedie k zvýšenej cene elektriny, v krajnom prípade k výpadkom dodávok, či už z preťaženia siete, alebo nariadeného obmedzenia odberu.

Výsledkom bude nepredvídateľné sociálne napätie, keďže k elektrickým autám budú mať problém dostať sa najmä menej majetní, ktorí budú navyše najviac zasiahnutí zvýšenými cenami elektriny. To v konečnom dôsledku oslabí dôveryhodnosť akýchkoľvek opatrení na ochranu životného prostredia.

Takisto je podľa Alexandra Vondru problémom potenciálne vznikajúca závislosť od Číny. Tá dominuje nielen v ťažbe potrebných surovín, ale aj vo výrobe batérií a samotných áut. Pritom EÚ má konkurenčnú výhodu práve vo výrobe áut so spaľovacím motorom.

„Zákaz vozidiel ICE by zničil odvetvie, ktoré je kľúčové pre mnohé krajiny EÚ vrátane Českej republiky, Slovenska a Slovinska, ktoré sú tromi najväčšími výrobcami automobilov na svete v prepočte na obyvateľa. Okrem 180-tisíc pracovných miest vo výrobe vozidiel, ktoré by boli ohrozené len v Česku, by dominový efekt tohto aktu ekonomického sebazmrzačovania spôsobil, že sa obchody vo výrobných mestách zatvoria a rodiny budú nútené vykoreniť svoje životy a presťahovať sa,“ uzatvára Alexandr Vondra.

Slovensko mlčí a pritakáva zákazu

No a Slovensko? Tu sa síce ozval minister dopravy Andrej Doležal aj šéf hospodárskeho výboru parlamentu Peter Kremský, ktorý vyzval, aby sa Slovensko pripojilo k stanovisku Nemecka a ďalších krajín. No naše ministerstvo životného prostredia trvá na podpore faktického zákazu spaľovacích motorov v roku 2035.

Toto ministerstvo riadi Ján Budaj, ktorý už ani nepatrí k najväčšej vládnej strane OĽaNO. Legitimita takéhoto stanoviska envirorezortu je teda žalostne nízka. Takýmito postojmi navyše súčasné vedenie ministerstva životného prostredia závažným spôsobom ohrozuje národnoštátne záujmy Slovenska.

Ak sa za svoj automobilový priemysel dokáže postaviť Taliansko, ale najmä Nemecko (ktoré je inak lídrom „zelenej“ agendy), poslušné pritakávanie likvidácie automobilového sektora zo strany zástupcov slovenskej vlády je jednak hanbou a jednak v rozpore s našimi ekonomickými záujmami. Toto všetko sú silné dôvody, aby Eduard Heger tlačil na zmenu aj nášho postoja. 

Ničotný príspevok ku klíme

EÚ sa na globálnych emisiách CO₂ podieľa zhruba desiatimi percentami. Samotná EÚ uvádza, že cestná doprava tvorí pätinu všetkých emisií v Únii. V globále to znamená približne dve percentá.

Presunom k čisto elektricky poháňaným autám by sme však ušetrili ešte menej globálnych emisií. Časť, ktorá sa dnes vyprodukuje priamo v doprave, by sa presunula do výroby elektriny a časť do výroby elektrických áut.

Zmizli by síce emisie z výroby a prepravy fosílnych palív, no tieto by sa takisto čiastočne presunuli do ťažby a prepravy surovín potrebných na výrobu batérií, nehovoriac o súvisiacich škodách na životnom prostredí spojených s ťažbou lítia a kobaltu ako kľúčových surovín pre túto technológiu. V skratke, celosvetová klíma si nariadenú elektrifikáciu osobnej dopravy v EÚ ani nevšimne.

Kto si to všimne, sú státisíce zamestnancov v automobilovom priemysle a ľudia, ktorým bude politickým diktátom obmedzená mobilita.

Argument, že automobilky sa novému trendu prispôsobujú a mnohé sa už prispôsobili (napríklad Volvo chce na Slovensku vyrábať iba elektroautá), neplatí. Automobilový priemysel totiž nie sú len fabriky, v ktorých sa montujú samotné vozidlá. Popritom sú tu desiatky malých firiem, ktoré vyrábajú jednotlivé komponenty – výfuky, karburátory, motory atď. Ich produkty však elektroautá nepotrebujú.

A keď do toho zarátame aj terciárnu sféru, teda služby, ktoré žijú z prítomnosti priemyslu, sociálne dosahy na dotknuté regióny sú nepredstaviteľné. A ťažko si predstaviť odvážlivca spomedzi politických zástancov nanútenej plošnej elektromobility, ktorý by išiel povedať ľuďom v regióne, kde je fabrika z automobilového ekosystému, aby si svoje právo na slobodnú voľbu povolania realizovali iným spôsobom. Asi by nedopadol dobre.

Kde sa to skončí?

Elektrické autá nie sú ničím nepriateľom. Sú jednou z možností, ktorou sa môže uberať budúcnosť dopravy. Na samotnú škodu tejto technológie sú však neprijateľne politicky pretláčané.

A keď je niečo tlačené politicky a žijú z toho úradníci, schválením a presadením regulácie sa to nekončí. Naopak. Keďže byrokracia príde o náplň činnosti, musí si vymyslieť niečo nové.

Zákaz spaľovacích motorov v EÚ sa na úrovni globálnych emisií nijako neprejaví, a ak vedia rátať, tušia to už aj zástancovia zákazu. Hoci nám roky tvrdili, že elektroautá majú nulové emisie, rétoriku alibisticky pomaly menia a hľadajú budúci argument na ďalšie obmedzovanie slobodnej mobility ľudí. Takže najnovšie elektroautá emisie majú. Síce nie z motora, ale z bŕzd a oderu pneumatík. A aj za tie sa bude platiť.

Klimatickí strašiaci si tak budú musieť nájsť nové zdroje emisií, ktoré bude treba ľuďom obmedziť, zakázať, zdaniť a trestať.

Ako k tejto téme píše Martin Vlachynský z inštitútu INESS: „Tvorcovia politík majú zákonnú povinnosť konať! Aj slovenský návrh klimatického zákona hovorí: ,Novým klimatickým zákonom bude mať verejnosť možnosť podať žalobu, ak bude mať pocit, že štát a jeho ústredné orgány nenarábajú so svojou mocou v súlade s klimatickými cieľmi.‘“

„Nanešťastie, škála týchto opatrení je prakticky nekonečná. Tvorba emisií je prejavom biologickej aktivity. Život sú emisie. Každý náš výdych, prečítaná kniha, zlyžovaný kopec, zjedený rezeň je zdrojom emisií. Bojom proti uhlíku je tak možné pohodlne obhájiť akýkoľvek zásah do našich materiálnych životov. Emisné povolenky pre ľudí znejú dnes možno bizarne. No ak chcú byť zástancovia dnešnej klimatickej politiky vo svojich krokoch dôslední, musia nevyhnutne prísť k osobným emisným povolenkám ako k jedinému vnútorne konzistentnému riešeniu kontroly uhlíka,“ dopĺňa Vlachynský.

Pritom úprava súčasnej energetickej a poľnohospodárskej politiky EÚ by podľa Martina Vlachynského ušetrila omnoho viac emisií CO₂ ako zákaz spaľovacích áut.