Všetci v Turecku, v jeho regióne a v krajinách, ktoré sa zaujímajú alebo obávajú o jeho politickú budúcnosť, sa pravdepodobne zhodnú na tom, že prezidentské a parlamentné voľby na jar tohto roku budú pre všetky zúčastnené krajiny najdôležitejšie.

Aby turecká verejnosť mala čo najviac príležitostí prísť k volebným urnám, prezident Recep Tayyip Erdogan po prepočítaní vonkajších faktorov, ako sú moslimská púť hadždž, náboženský sviatok a prijímacie skúšky na univerzity, posunul termín volieb z pôvodne plánovaného 18. júna na 14. mája.

Časopis The Economist vo svojom vydaní z 20. januára umiestnil tému tureckých volieb na titulnú stranu s titulkom Hroziaca diktatúra v Turecku. Časopis to komentoval slovami: „Čím dlhšie je Erdogan pri moci, tým je autokratickejší.“

The Economist pripomenul čitateľom, že „Erdogan raz prirovnal demokraciu k ceste električkou: keď dorazíte do cieľa, vystúpite“. V závere článku sa uvádza: „Erdoganovo správanie v čase blížiacich sa volieb by mohlo posunúť túto v súčasnosti veľmi deformovanú demokraciu cez zlomový bod do stavu plnohodnotnej diktatúry.“

Erdogan má súdnictvo úplne pod kontrolou a veľa vypovedá to, ako zaobchádza s jedným zo svojich potenciálnych súperov, istanbulským starostom Ekremom Imamoglom, ktorý v roku 2019 Erdoganovu stranu porazil. Súd populárneho Imamogla odsúdil na dvojročný trest odňatia slobody a zákaz činnosti v politike za to, že volebných úradníkov, ktorí zrušili jeho prvé voľby, nazval „idiotmi“. (Imamoglu vyhral dvakrát.) Ak sa jeho odsúdenie nezruší alebo nezvráti, tento verdikt môže Imamogla vyradiť z prezidentského súboja.

Rozsudok nad Imamoglom nebol prekvapujúci. Erdogan má vo zvyku využívať súdy spôsobom, ktorý podľa neho najlepšie vyhovuje jeho politickej agende. Od roku 2020 bolo vo väzení 21 kurdských starostov. Erdoganova administratíva vymenovala vlastných správcov do 45 z celkovo 65 obcí, v ktorých v roku 2019 zvíťazila prokurdská Ľudovodemokratická strana (HDP).

HDP, druhá najväčšia opozičná strana v tureckom parlamente, zvyčajne získava 10 až 14 percent hlasov v krajine. Mnohí pozorovatelia si myslia, že sa vo voľbách môže stať rozhodujúcou silou.

Dnes má v tureckom parlamente 56 poslancov. Erdogan v súčasnosti žiada turecký ústavný súd, aby nariadil jej zrušenie. Obžaloba proti strane požaduje zákaz organizovanej politickej činnosti alebo členstva v politických stranách pre 451 politikov a členov strany na obdobie piatich rokov a prepadnutie straníckeho majetku.

Ústavný súd 5. januára vyhovel žiadosti hlavného prokurátora kasačného súdu o predbežné opatrenie zmrazenia bankových účtov strany, na ktorých sa nachádzajú finančné prostriedky zo štátnej pokladnice. Na tie majú nárok politické strany nachádzajúce sa v parlamente. Aj samotné zmrazenie aktív pripraví HDP o možnosť financovať svoju volebnú kampaň.

Mnohé krajiny v geografickej blízkosti Turecka alebo mimo nej výsledky volieb zaujímajú. V hlasovaní pôjde okrem vládnutia v Turecku aj o to, či sú Turci spokojní so svojou darebáckou vládou alebo či chcú prehodnotenie politiky v prospech bezpečného ukotvenia v západnom priestore. Ak by bol Erdogan porazený, hovorí Sinan Ülgen, riaditeľ istanbulského think-tanku EDAM, „jeho nástupca premení Turecko na odlišného zahraničnopolitického aktéra, ktorý sa bude cítiť v pozícii krajiny Západu pohodlnejšie“.

Erdogan podkopal bezpečnosť NATO nespočetnými strategickými spôsobmi. Je ideologicky zameraný proti Západu. Je revizionista snívajúci o oživení „slávnej osmanskej minulosti“, ktorú zbožňuje, a neskrýva to. Jeho deštruktívny vplyv na regionálnu a medzinárodnú politiku od jeho nástupu k moci v roku 2002 je nesporný. Podľa správy v denníku Washington Post:

„... Erdoganov svetonázor je ‚oveľa radikálnejší, než si väčšina ľudí na Západe myslí‘, hovorí politický analytik Selim Koru. Jeho ambíciou pre bezprostredné susedstvo Turecka, kde má Ankara čoraz väčší vplyv, nie je americký a európsky vplyv doplniť, ‚ale tieto vplyvy nahradiť a čeliť im‘, hovorí Koru.“

Bývalý poradca USA pre národnú bezpečnosť John Bolton vyzval NATO, aby Turecko vylúčilo zo svojich radov a podporilo jeho opozičné strany. Turecko obvinil, že sa nespráva ako spojenec. V názorovom článku v denníku Wall Street Journal Bolton kritizoval Erdoganovo „rozdeľujúce a nebezpečné“ vystupovanie a „agresívnu regionálnu politiku“.

Bolton vyzval Západ, aby podnikol „odvážne kroky, ktoré pomôžu zabezpečiť, aby jeho domáca opozícia dostala v nadchádzajúcich prezidentských voľbách“ tento rok spravodlivú šancu, a dodal, že „tureckí voliči by tak mali šancu prevziať svoju krajinu späť“.

Bolton má pravdu. V niečom to však môže byť aj kontraproduktívne. Keď kritika prichádza takto priamo od tých, ktorých mnohí tureckí voliči stále považujú za „neveriacich, imperialistov a bývalých kolonialistov nenávidiacich Turecko a Erdogana, pretože stojí proti nim“, dokonca aj niektorí Turci skeptickí k Erdoganovi majú tendenciu „jednotne sa postaviť za vodcu našej krajiny“.

Najlepším dôkazom je turecký hnev nad titulnou stranou časopisu The Economist a jeho článkami o tureckých voľbách. Erdoganov hovorca Fahrettin Altun uviedol:

„Už je to tu zas! The Economist recykluje svoje intelektuálne lenivé, nudné a zámerne ignorantské zobrazenie [Turecka]... Zdá sa, akoby cítili povinnosť ohlasovať koniec tureckej demokracie chrlením rôznych klišé, dezinformácií a nehoráznej propagandy.“

Veľký zbor tureckých novín sa pridal k vládnej propagande, podľa ktorej je všetka kritika zo Západu vrátane neštátnych nezávislých médií dôkazom stáročnej nenávisti voči Turkom. Imamoglu, možný Erdoganov protikandidát, povedal, že „je úplne zrejmé, kto má z takejto [západnej] kritiky našej vlády prospech“.

Turecké voľby v roku 2023 nebudú len zápasom medzi tými Turkami, ktorí chcú slobodu a opovrhujú islamistickou vládou, a tými, ktorí radšej hladujú, ale snívajú o osmanských časoch. Voľby vytvoria aj globálnu cestu Turecka minimálne na nasledujúcich päť rokov.

Pôvodný text: Turkey’s Elections Are Not Just Turkey’s. Uverejnené v spolupráci s Gatestone Institute, preložil Lukáš Obšitník.