Deväť nominácií na Oscara vrátane kategórií najlepší film, najlepší zahraničný film a (nepochopiteľne) aj najlepšia scenáristická adaptácia predlohy. K tomu 14 nominácií na britskú cenu BAFTA (najviac zo všetkých tohtoročných filmov)… O protivojnovej snímke Na západe nič nové sa tak opäť hovorí, hoci premiéru mala už vlani na jeseň.

Jej režisér Edward Berger v jednom rozhovore naznačil, prečo možno film tak dobre zarezonoval v anglo-americkom prostredí: pre Britov a Američanov sú obe svetové vojny zdrojom hrdinských príbehov. Nevyvolali ich, ale vyšli z nich víťazne. Obetovať v takomto konflikte hoci aj život má (hoci to znie pateticky) nejaký zmysel.

No pohľad na oba konflikty z nemeckej perspektívy je iný, a preto pre Američanov a Britov exotický i fascinujúci. Je to totiž perspektíva toho, kto obe svetové vojny vyvolal, no prehral ich. Nemecké obete vojny tak nesú so sebou diametrálne odlišnú príchuť – a to pachuť márnosti.

Americké a britské publikum je možno nadšené, čomu nasvedčuje aj hodnotenie 7,8 bodu z 10 pre film na webe IMDb.com (českí a slovenskí diváci dávajú filmu na stránke ČSFD.sk 74 percent). Na druhej strane v Nemecku, kde stále čítajú aj Remarquovu románovú predlohu, sú recenzenti kritickejší a kladú si otázku, či toľko nominácií na prestížne medzinárodné ocenenia nie je príliš veľa pocty pre nemeckých tvorcov tejto filmovej adaptácie.

Tým rozpakom sa dá po pozretí snímky ľahko rozumieť. Zvlášť ak máte prečítanú aj knižnú predlohu.

Erich Maria Remarque vydal svoj slávny protivojnový román v roku 1928. Jeho silou je sled sugestívnych vojnových zážitkov mladého nemeckého vojaka Paula Bäumera na západnom fronte prvej svetovej vojny a opakovaný kontrast medzi idealistickými predstavami o vlastenectve a hrdinstve na jednej strane a zdrvujúcou vojnovou realitou na strane druhej.

Hoci sme mnohí čítali román Na západe nič nové ešte na strednej škole, tie obrazy sa vám vryjú do pamäti navždy: vlastenčenie profesora Kantoreka, ktoré gymnazistov inšpiruje, aby sa dobrovoľne prihlásili na front; prvé vytriezvenie počas základného výcviku u sadistického poddôstojníka Himmelstossa; desivá frontová každodennosť, do ktorej mladých vojakov otcovsky zasväcuje skúsený Katczinsky; Bäumerove výčitky svedomia po tom, ako v bombovom kráteri musí vlastnoručne a tvárou v tvár zabiť francúzskeho vojaka; vojnová erotika v podobe nočnej návštevy francúzskych dievčat; odcudzenie, ktoré Bäumer zažíva počas dovolenky doma v Nemecku; postupné umieranie všetkých jeho druhov na fronte až po márnosť Bäumerovej smrti v októbri 1918, doslova pár dní pred uzavretím prímeria…

Niektoré z týchto motívov sa dostali aj do filmu. No nedarí sa im vyvolávať emocionálnu odozvu ako v knihe. Viaceré veci boli oproti knihe pozmenené, čo nie je pri filmových adaptáciách výnimočné ani nevyhnutne na škodu. Pokiaľ to tvorcovia spravia lepšie ako autor predlohy. To sa však v tomto prípade nedeje.

Na tomto mieste nech je čitateľ varovaný, lebo ďalšie riadky prezradia dôležité okolnosti filmového deja!

Snímka Na západe nič nové z roku 2022 sa pritom rozbieha sľubne: divák vidí ako spolubojovníci z mŕtvol padlých nemeckých vojakov vyzliekajú pred pochovaním uniformy. Tie potom usilovné ženičky vyperú, zašijú a pošlú domov, kde si ich vzápätí obliekajú mladí branci. Recyklácia teda Nemcom išla už za prvej svetovej!

Ani toto v knižnej predlohe nie je, no nápad s uniformami je silný. Potom je to však dlho nuda. Ani väčšina bojových scén nejako nejde pod kožu, pokiaľ ste už pár vojnových filmov videli. Výnimkou je sekvencia, kde vystrašených Nemcov drvia ťažkopádne tanky a francúzski vojaci s plameňometmi.

Remarquov román mal ambíciu ukázať prvú svetovú vojnu z pohľadu jednoduchého zákopového vojaka. Naproti tomu režisér Edward Berger do svojho filmu vložil aj perspektívu politikov a generálov.

Matthias Erzberger, politik nemeckej katolíckej strany Centrum (predchodca dnešnej CDU), ktorého hrá známy herec Daniel Brühl, sa pokúša presvedčiť generalitu, aby pristúpila na rokovanie o prímerí. Už len táto protirečivá osobnosť by si zaslúžila samostatný článok či dokonca samostatný film.

Erzberger podporoval nemecké zbrojenie pred prvou svetovou vojnou a po jej vypuknutí aj nemecké vojnové úsilie. No neskôr sa obrátil proti vojne a začal usilovať o mier. Bol jedným z mála nemeckých politikov, ktorí sa pokúšali ukončiť tureckú genocídu Arménov (Osmanská ríša bola spojencom Nemecka).

Práve Erzberger podpísal za Nemecko prímerie v známom vlakovom vozni v Compiégne. Po vojne sa snažil stabilizovať rozvrátené nemecké hospodárstvo ako minister financií. Padol za obeť atentátu v roku 1921.

Erzbergerovým protikladom je nemecký generál, ktorý ešte v posledný deň vojny, polhodinu predtým, ako prímerie nadobudne účinnosť, nechá svojich mužov napadnúť francúzske pozície. Ešte doslova pár minút pred koncom prvej svetovej vojny tak zomrie množstvo mužov vrátane Paula Bäumera. Hoci tento samotný posledný nemecký útok je zrejme vymyslený, je pravdou, že ešte 11. novembra 1918 skutočne zomrelo na oboch stranách na západnom fronte asi 2-tisíc vojakov v dôsledku bojových akcií...

Film Na západe nič nové je teda ako činka z posilňovne. Sľubný začiatok, potom vlečúci sa stred a silné vyústenie na konci. Pritom trvá až 148 minút. Keďže ho možno vidieť na Netflixe, ide o ideálny materiál pre funkciu tejto služby, ktorá umožňuje urýchliť prehrávanie až na 1,5-násobok.

Dĺžka filmu kontrastuje s tým, že Remarquov román, či prinajmenšom jeho slovenský preklad, je relatívne hutný. Moje vydanie knihy (Slovenský spisovateľ, 2002) má 151 strán. Po pozretí filmu som bol v pokušení pustiť si ho ešte raz, vypnúť zvuk, začať paralelne s filmom čítať knihu a vyskúšať, či s ňou skončím skôr ako prebehnú záverečné titulky.

Tohtoročné vyhlasovanie Oscarov bude 12. marca. Uvidíme, koľko z deviatich nominácií nemecký film Na západe nič nové premení v konkurencii filmov ako Avatar alebo Top Gun. Prebiehajúca vojna na Ukrajine, ktorej front miestami pripomína zákopové podmienky prvej svetovej vojny, zrejme takisto filmu dodáva aktuálnosť.

Ak nejakého stredoškoláka táto snímka inšpiruje, aby si prečítal aj Remarquovu predlohu, bude to fajn. Pokiaľ ste román nečítali a film sa vám nepáčil, nedajte sa odradiť. Kniha je naozaj výborná. No vernejšou a stále pozerateľnou adaptáciou je rovnomenný televízny film z roku 1979.