Svet v novej európskej vojne Rusko, Ukrajina a my

Dvadsiaty štvrtý február 2022 sa do európskej histórie zapíše tragickými písmenami. Po mnohých rokoch vypukla v Európe veľká a krvavá vojna medzi dvoma štátmi. Vojna z iného storočia. Vojna o kontrolu nad dobytým územím a podmaneným obyvateľstvom. Vojna, ktorej jednotlivé scény pripomínajú to najhoršie, čím si starý kontinent v 20. storočí prešiel.

Na prvý pohľad sa fotografie z Bachmutu, plné blata, krvi a zmrznutých postáv v uniformách, nelíšia od Passchendaele z roku 1917. Státisíce mladých mužov poslaných do mlynčeka na mäso, často s mizernou výbavou a nedostatočným zásobovaním, nás akoby vrátili do roku 1905, keď cárska armáda prehrávala s podceňovanými Japoncami, ktorých arogantní dôstojníci predtým považovali za „akési poloopice s bambusovými palicami“.

Fotografie z Buče s masovými hrobmi stoviek zviazaných a popravených civilistov akoby nás vracali k brutalite sovietskej NKVD v Katyni v roku 1940. A k tomu desaťtisíce ukrajinských detí posielaných do Ruska na adopciu a prevýchovu – tu sa nám v strednej a východnej Európe sama vnucuje historická paralela s besnením nacistov a boľševikov.

Ide skutočne o NATO?

Samotní Rusi neustále menia svoje verejné vyhlásenia o príčinách a cieľoch vojny a človek by sa mnohým ich vysvetleniam od srdca zasmial, keby sa v pozadí každý deň neodohrávali tisíce ľudských tragédií. Rusi však nevykazujú typické znaky šialenstva, preto zanechajme teórie o ukrajinskom nacizme alebo satanizme a pokúsme sa preniknúť hlbšie do ruského myslenia.

Po počiatočnom šoku z vojnového besnenia sa na Západe opäť vytvorila skupina Putin-Versteherov, ktorí sa snažia pochopiť ruského prezidenta a vysvetliť jeho správanie údajným expanzionizmom Západu a rozširovaním NATO na východ. Skúsme na chvíľu prijať ich predpoklad, že štáty sa nemôžu slobodne rozhodovať o tom, ako zabezpečiť svoju bezpečnosť a do akého obranného spoločenstva chcú patriť, a pozrime sa, do akej miery ich teórie rezonujú s ruským príbehom.

Podľa Putina si ukrajinský národ nedokáže vládnuť sám, preto nemá právo na existenciu. Jeho štátnosť je vraj založená len na klamstve a prekrúcaní histórie.Zdieľať

Je zrejmé, že už niekoľko mesiacov a pravdepodobne aj rokov pred 24. februárom prebiehal v mysli a duši prezidenta Putina proces, ktorý vyústil do súčasnej vojnovej vravy. V tejto oblasti existuje veľa špekulácií, preto sa držme faktov.

Po tom, čo sa úzkostný Putin uchýlil pred koronavírusom do prísnej karantény, rozhodol sa napísať esej o rusko-ukrajinských vzťahoch. Putin nemá historické vzdelanie (je absolventom právnickej fakulty a školy pre špiónov KGB), ale história je jeho veľkým koníčkom a samotná esej ukazuje, že v tejto oblasti disponuje pomerne bohatým prehľadom. Jednotlivé fakty však vždy starostlivo interpretuje v duchu ruského romantizmu, revizionizmu a imperializmu.

Môžeme tu vidieť jasnú idealizáciu spoločnej minulosti Rusov a Ukrajincov, pričom akékoľvek ukrajinské národné cítenie sa považuje za sprisahanie cudzích mocností a pomýlených ľudí, ktoré povedie k útlaku menšín. Nechýba ruská nadradenosť a myšlienka, že ukrajinský národ si nedokáže vládnuť sám, preto nemá právo na existenciu. Jeho štátnosť je vraj založená len na klamstve a prekrúcaní histórie.

V podstate ide o do sedemtisíc vľúdnejších slov rozvinutú myšlienku, ktorú vyjadril maďarský medzivojnový politik János Esterházy na adresu vtedajšieho Československa: „Na Československú republiku sme sa vždy pozerali ako na neživotaschopný výmysel ľudskej zlomyseľnosti a hlúposti a veľmi dobre sme vedeli, že táto umelá a za štát mylne označovaná ohavnosť nemá právo na existenciu.“

V tejto rozsiahlej eseji, ktorej Putin nepochybne venoval mnoho hodín vlastnej práce od štúdia zdrojov až po písanie, sa nachádzajú sotva dve zmienky o NATO, pričom obe sú tu len okrajovo a ani jedna netvorí samostatnú vetu. Podobne Putin vo svojom dlhom „vojnovom“ prejave v predvečer ruského útoku na Ukrajinu spomína jej vstup do NATO raz.

Naozaj by Putin otázku, kvôli ktorej sa podľa západných Putin-Versteherov rozhodol začať vojnu, vo svojich najdôležitejších prejavoch vôbec nespomenul?

V neposlednom rade je tu anexia štyroch ukrajinských regiónov, ktoré sa Rusku viac-menej podarilo na začiatku invázie dobyť, čo s požiadavkou, aby Ukrajina nevstúpila do NATO, nemá spoločné už vôbec nič.

Zverejnený bol aj telefonát medzi Putinom a francúzskym prezidentom Macronom, ktorý tri dni pred začiatkom invázie Putinovi sľuboval, že začína rokovať s prezidentom Bidenom o ich bilaterálnom stretnutí, na ktorom by mohli diskutovať aj o budúcom štatúte Ukrajiny či revízii minských dohôd. Samozrejme, k tomu už nikdy nedošlo, pretože hneď na druhý deň Putin uznal nezávislosť DĽR a LĽR (bez toho, aby sa deň predtým o tom dôverčivému Macronovi čo i len slovom zmienil) a o dva dni neskôr sa smerom na Kyjev rozbehli tanky.

Ide o impérium!

Vstup Ukrajiny do NATO v tej chvíli určite neklopal na dvere a pravdepodobne by sa ho nedožil ani nástupca Putinovho nástupcu. Ukrajina to síce mala ako cieľ vo svojej ústave, ale aby to bolo reálne v hre, krajiny Aliancie by o tom museli vážne uvažovať. Ako hovoria Angličania, „it takes two to tango“, na tanec sú potrební dvaja, a tak to v posledných rokoch v žiadnom prípade nebolo.

Po prvé, Ukrajina mala spornú hranicu, ktorej spornosť spôsobil sám Putin. Po druhé, najmä Nemecko neprejavilo žiadnu ochotu nechať si svoju desaťročia budovanú Ostpolitik a prístup k lacnému ruskému plynu rozvrátiť Ukrajincami. Po tretie, so vstupom Ukrajiny do NATO mali problém mnohí iní, napríklad Francúzi, ktorým by to narušilo ich víziu frankocentrickej bezpečnostnej architektúry v Európe, alebo Maďari, ktorí sa s Ukrajincami dlhodobo sporili pre ich jazykový zákon a blokovali akúkoľvek ukrajinskú spoluprácu s EÚ a NATO.

Západoeurópski politici sa už dávno vyliečili z odvahy 90. a nultých rokov a po hospodárskej kríze v rokoch 2008 – 2012 sa uchýlili k zmierlivému a udržiavaciemu prístupu ku geopolitike. Spojené štáty sa zasa plne zaoberali hospodárskym, vojenským a mocenským vzostupom Číny, ktorý útočil na ich prvenstvo vo veľmocenskom postavení, a v tomto svetle sa snažili vzťahy s Ruskom nevyhrocovať a v rámci možností ich moderovať.

Dá sa možno aj cynicky konštatovať, že ak by Putin nebol idiot, ale realisticky a racionálne uvažujúci politik, mohol Západu pred rokom namiesto agresie ponúknuť olivovú ratolesť a spoluprácu vo vzťahu k Číne a za odmenu by si možno odniesol aj tichý súhlas s anexiou Krymu.

Rusko však racionálne nie je. Putin chcel oveľa viac, o čom svedčí jeho výrok: „Peter Veľký viedol 21 rokov severnú vojnu. Zdá sa, že sa počas nej pokúšal násilne oddeliť niečo od Švédska. Ale on nič neodtrhával, on to bral späť. Podľa všetkého je aj našou úlohou navracať a upevňovať.“ Alebo hovorca Kremľa Dmitrij Peskov: „V ideálnom prípade chceme Rusko v hraniciach z čias Mikuláša II.“

Dá sa možno aj cynicky konštatovať, že ak by Putin nebol idiot, ale realisticky a racionálne uvažujúci politik, mohol Západu pred rokom namiesto agresie ponúknuť olivovú ratolesť a spoluprácu vo vzťahu k Číne a za odmenu by si možno odniesol aj tichý súhlas s anexiou Krymu.Zdieľať

Zdá sa, že Putin-Versteheri trpia presne tým, z čoho obviňujú svojich oponentov. Sú uzavretí v západnej myšlienkovej bubline a nedokážu pripustiť, že iní ľudia môžu uvažovať iným spôsobom. Zúfalo hľadajú vysvetlenie ruskej invázie, ktoré by im samotným dávalo zmysel. Odmietajú vidieť, že príčiny súčasného ruského besnenia spočívajú hlbšie v ruskom sebavnímaní a že Ukrajina je už po niekoľkýkrát vo svojej histórii terčom klasického ruského imperializmu, ktorý v priebehu storočí menil farby a ideológie, ale jeho základným kameňom zostáva myšlienka, ktorú pred rokmi tak výstižne vyjadril Václav Havel: „Rusko nevie, kde sa začína a kde končí.“

Hranice Ruska sa nekončia...

To, čo Havel smutne označil za náš problém s Ruskom, Putin považuje za ruskú výsadu. Zopakoval to aj pred niekoľkými rokmi, keď v akejsi televíznej geografickej súťaži odovzdával ceny víťazným deťom. Putin sa pýta malého chlapca, kde sa končia hranice Ruska. Chlapec odpovedá, že Beringovým prielivom s USA. Putin sa usmeje a chlapca opraví: „Hranice Ruska sa nikde nekončia.“

Dnes už nie je dôvod myslieť si, že vtedy iba žartoval. Keďže poznáme, čo Putin v posledných rokoch sledoval a čítal, vieme, že intelektuálne konzumoval predovšetkým rôznych nacionalistických autorov, ktorí pred desiatkami či stovkami rokov stanovili rozšírenie ruského sveta ako cieľ každého ruského monarchu. Nie zlepšovanie životných podmienok vlastného obyvateľstva, nie priateľské a obchodné vzťahy so susedmi, nie „mäkký“ vplyv kultúry, ale Moskva ako pomyselný „štvrtý Rím“ a mocensko-územná expanzia na všetky „nechránené“ územia v širokom okolí.

Každý prejav dobrej vôle zo strany Ukrajiny Rusko postupne zneužilo. Prenájom základne v Sevastopole, kde kotvila ruská Čiernomorská flotila, využilo na obsadenie Krymu. Neostýcha sa vyhrážať Ukrajine jadrovými zbraňami, hoci sa predtým zaručilo, že práve výmenou za vzdanie sa Ukrajiny jej jadrového arzenálu bude garantovať jej hranice z roku 1991.

Jedným z mnohých kúskov Putinovej skladačky mohlo byť aj otáľanie Západu v otázke členstva Ukrajiny v NATO. Na jednej strane Atlantiku chaotické stiahnutie USA z Afganistanu v lete 2021, Bidenovo vyhlásenie z februára 2022, že USA nebudú zasahovať do konfliktu v prípade „menšej ruskej invázie“, a všeobecný pocit, že Biden je slabý a vekom unavený prezident, o ktorom si tretina národa myslí, že vyhral nespravodlivo.

Na druhej strane Atlantiku nová nemecká vláda pod vedením tradične proruskej SPD a celá EÚ úplne pohltená bojom proti globálnemu otepľovaniu a presadzovaním Green Dealu vrátane iracionálnej energetickej politiky Nemecka, ktoré sa hystericky rozhodlo zatvoriť všetky jadrové elektrárne a množstvo nových a nestabilných obnoviteľných zdrojov v sieti vyvažovať rastúcou závislosťou od lacného ruského plynu. Nemci tak Putinovi strkali hlavu rovno do slučky.

Európska zdržanlivosť a zmäkčilosť (opäť najmä na podnet vlád v Berlíne a Paríži) sa prejavili už v reakcii na predchádzajúce agresívne kroky Ruska. Reakcia na vojnu s Gruzínskom v roku 2008 bola v podstate nulová, reakciou na anexiu Krymu a vypuknutie vojny v Donbase na jar 2014 boli len slabé sankcie, ktoré slúžili Západu ako morálne alibi, ale Kremeľ sa im vysmieval a ani ich necítil.

Od anexie Krymu neuplynuli ani tri mesiace a Angela Merkelová sa na majstrovstvách sveta vo futbale smiala s Putinom z VIP lóže. Rúra Nord Stream II nerušene rástla a poprední nemeckí, rakúski, francúzski a holandskí politici po skončení svojho mandátu so železnou pravidelnosťou zasadali do dozorných rád ruských energetických spoločností.

Podobne aj francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý realizuje svoje vlastné plány na strategickú autonómiu EÚ pod francúzskym vedením, neustále hovoril o zrušení neúčinných protiruských sankcií, „mozgovej smrti NATO“ a svojich odvážnych víziách európskeho priestoru, ktorý sa tiahne „od Lisabonu po Vladivostok“.

„S Ruskom sa predsa potrebujeme!“

Putina z európskych salónov nikto nevyháňal, práve naopak. Viaceré štáty na východnej hranici na čele s Poľskom a Pobaltím boli rutinne označené za rusofóbov a boli im ukázané patričné hranice (veď nemajú v poriadku právny štát a uznávajú len dve pohlavia!).

Keď poľský minister zahraničných vecí varoval pred plynovodom Nord Stream I ako pred novým paktom Molotov-Ribbentrop, autora týchto riadkov upokojoval nejeden významný nemecký politik slovami: „Upokojte sa. Náš vzťah s Ruskom je bežným vzťahom medzi dodávateľom a zákazníkom. Obe krajiny sa navzájom potrebujú. Je to ako pupočná šnúra. Nikomu tu nehrozí nebezpečenstvo.“

V politickej reči to Nemci nazývali „Wandel durch Handel“. Obchod prinesie zmenu. Len sa akosi zabudlo na tú starú Leninovu maximu o tom, ako nám západní kapitalisti sami predajú povraz, na ktorom ich potom obesíme...

A tak Putin urobil jednoduchý kalkul a usúdil, že práve táto konštelácia je ideálna na realizáciu starých imperiálnych snov. Dnes vieme, že sa prepočítal.

Po bitke je však každý generálom a mali by sme si priznať, že sme Ukrajinu podcenili. V otázke Ukrajincov sa mýlil nielen Putin. Aj my sme sa na nich pozerali zvrchu a s materským mliekom sme pili ruskú rozpínavosť a velikášstvo. K zaujatiu nadradeného postoja nás pritom pobáda už samotná etymológia: Ukrajina – krajina na okraji. A tí, ktorí sú na okraji, sú často predmetom prehliadania zo strany jedných a rabovania a násilia zo strany druhých.

Len v dvadsiatom storočí zahynulo na Ukrajine v dôsledku čistiek, hladomoru a holokaustu takmer štrnásť miliónov ľudí, ale trvalo takmer šesťdesiat rokov, kým to americký historik Timothy Snyder spočítal a svetu hlasno pripomenul. Ukrajinu drancovali cárski imperialisti, sovietski boľševici aj nemeckí nacisti. A oligarchická trieda, ktorá vznikla v prvých desaťročiach nezávislosti, sa neraz správala k vlastnej krajine podobne.

História plná kolonializmu a násilia vytvorila národ, ktorý zásadne nedôveruje vláde. Ukrajinci nie sú „poslušní“, ako ukázali v rokoch 2004 aj 2014, keď vo dvoch po sebe nasledujúcich revolúciách dôstojnosti vytrysklo národné povedomie a túžba po očiste. Keď na to príde, dokážu sa spojiť a veľmi energicky vymeniť kleptokratické vlády. Nie je im cudzie vyjsť do ulíc. Prezidenti zvyčajne vládnu jedno funkčné obdobie a ich popularita už po niekoľkých mesiacoch osciluje niekde pri dne.

Nepoddajná mentalita Ukrajincov je pravým opakom ruskej mentality historicky formovanej vedomím, že pre najväčšiu krajinu na svete obývanú takmer dvoma stovkami etnických skupín, na ktorú neustále dohliada obrovský represívny aparát, protest jednotlivca alebo skupiny nič neznamená a je kruto potlačený. Vedľajším dôsledkom tejto ukrajinskej nedôvery je nízka úroveň štátnej byrokracie, vysoká miera korupcie a iné nešváry, ktoré viedli nielen k domácemu rozkrádaniu bohatstva, ale aj k masovej emigrácii, z ktorej najmä Česká republika bohato profitovala.

Činorodí Ukrajinci, ktorí sú ochotní pracovať za nízke mzdy a s nízkou úrovňou dôstojnosti, prispeli k nášmu hospodárskemu rastu a obohateniu našej krajiny, to je jednoducho fakt. Aj to určovalo náš pohľad na Ukrajinu a naše pomerne pesimistické očakávania.

Rusi na tejto nedôvere vláde založili celý svoj základný predpoklad, ktorý sa ukázal ako nesprávny. Verili, že podpora ukrajinskej vlády v Kyjeve sa po invázii zrúti a že budú hasiť výlučne neorganizované ohniská odporu. Táto úvaha potom viedla k výslednému stavu, v ktorom by ruská armáda pravdepodobne nebola schopná zvíťaziť nad bojujúcimi Ukrajincami, ani keby bola v perfektnom stave a všetko by išlo dobre.

Putin poslal na Ukrajinu približne 150-tisíc mužov. Hitler svojho času poslal dva milióny. Spojenci počas prvej vojny v Perzskom zálive 900-tisíc vojakov. Sovieti išli do Československa s polmiliónom vojakov. Tak veľmi bol Kremeľ presvedčený, že sa Ukrajina zloží ako domino.Zdieľať

Stačia jednoduché čísla: Putin poslal na Ukrajinu približne 150-tisíc mužov, z ktorých časť tvorili príslušníci poriadkovej polície na „pacifikovanie“ demonštrácií. Hitler svojho času poslal dva milióny. Spojenci vyslali do Iraku počas prvej vojny v Perzskom zálive 900-tisíc vojakov. Sovieti išli do Československa s polmiliónom vojakov. Ukrajina má trikrát viac obyvateľov a Rusi ju napadli s dvaapolkrát menšou armádou. Tak veľmi bol Kremeľ presvedčený, že sa Ukrajina zloží ako domino.

Nedôvera Ukrajiny v štátnu moc má však aj odvrátenú stranu. Ľudia sa naučili spoliehať jeden na druhého, na svoju odolnosť a dôvtip. V momente útoku sa jednoducho spojili. Dokonca aj okolo Zelenského, ktorého podpora sa pred vojnou pohybovala na úrovni okolo 30 percent. Na ukrajinské pomery to bolo dosť veľa.

Zelenského ideologická nevýraznosť, ktorú mu jeho oponenti počas kampane často vyčítali, sa vo vojne ukázala ako výhoda. Dokázali za ním zjednotiť rôzne názorové prúdy od ukrajinských nacionalistov až po ľudí, ktorí donedávna sympatizovali s Ruskom.

Keď jeden z popredných separatistov Oleg Cariov vyzval svojho bývalého kolegu z proruskej Strany regiónov Olexandra Vilkula, vtedajšieho starostu Krivého Rogu, aby mesto odovzdal ruským jednotkám, Vilkul mu odpovedal: „Choď do prdele, zradca, aj spolu so svojimi pánmi!“

Sám som to raz s Ukrajinou takmer vzdal. Po krátkom vzostupe počas Oranžovej revolúcie v roku 2004, keď som často prichádzal do Kyjeva, aby som sa podelil o naše skúsenosti z transformácie, sa krajina začala vracať k starým poriadkom. Vedúci predstavitelia protestov sa rýchlo rozhádali a panovala medzi nimi taká miera nedôvery, že keď v roku 2009 pricestoval na Ukrajinu vtedajší český premiér Mirek Topolánek ako predseda EÚ, aby riešil plynovú krízu, na letisku ho privítal prezident Viktor Juščenko aj premiérka Julia Tymošenková. Ani jeden z nich nezniesol myšlienku, že by ten druhý strávil v aute s hosťom celú cestu z letiska. Väčšina Západu vtedy považovala Ukrajinu za večný problém. Hovorilo sa o „Ukraine fatigue“, únave z Ukrajiny.

Na samite NATO v Bukurešti v roku 2008 dali Nemci a Francúzi jasne najavo, že Ukrajinu (a Gruzínsko) v NATO nechcú. Rusko si túto stopku vôbec nevyložilo ako ústretový krok, ale ako výzvu na útok na Gruzínsko. O štrnásť rokov neskôr prezident Biden na jednej strane varoval pred hroziacou ruskou inváziou na Ukrajinu, ale zároveň povedal, že USA sa do konfliktu nezapoja.

Dnes počujeme znepokojené hlasy ruských predstaviteľov, že NATO podporuje Ukrajinu zbraňami. Že tým predlžuje vojnu. Že nebyť tejto prekážky, ruský medveď by Ukrajinu už dávno zhltol. Je to absurdné. Ale opäť je príliš ľahké vysmievať sa ruskej argumentácii. Vytrvalosť a húževnatosť Ukrajincov podcenili aj iní.

Zelenskyj sa nevzdal, čím prekvapil nielen Rusov, ktorí ho považovali za šaša z vlastných televíznych estrád, ale aj uhladených západných lídrov, pre ktorých sú v posledných rokoch slová ako „hranice“ alebo „národná identita“ starými zatuchlinami, ktoré do nášho moderného, globalistického 21. storočia nepatria.Zdieľať

Od okamihu, keď ruské vojská prekročili hranice Ukrajiny, sa odborníci kategoricky vyjadrovali o budúcnosti vojny. Len veľmi málo z týchto predpovedí sa naplnilo. Kto by si vtedy, keď sme sa každé ráno budili s otázkou, či už Kyjev padol, pomyslel, že o niekoľko mesiacov budú Rusi utekať z Charkova a Chersonu? Že sa bude celkom vážne hovoriť o možnosti oslobodenia Krymu?

Nie je žiadnym tajomstvom, že najmä Nemecko spočiatku odmietalo akúkoľvek podporu Ukrajine, pretože „nemá šancu a za niekoľko desiatok hodín bude po všetkom“. Nie je žiadnym tajomstvom, že západní lídri ponúkali Volodymyrovi Zelenskému bezpečný exil, zatiaľ čo on požadoval tanky na obranu svojej krajiny.

Až po niekoľkých dňoch ukrajinského hrdinstva sa vybrali do Berlína so svojimi apelmi poľský premiér Mateusz Morawiecki a litovský prezident Gitanas Nausėda. Nasledovala kľúčová a odvážna cesta premiérov Českej republiky, Poľska a Slovinska – Petra Fialu, Mateusza Morawieckeho a Janeza Janšu – vlakom priamo do Ruskom bombardovaného Kyjeva ako výraz nielen symbolického, ale aj praktického vyjadrenia podpory Ukrajine v jej „najťažšej hodine“.

Krajiny strednej a východnej Európy, ktorých lídri na vlastnej koži poznali, čo znamená ruská rozpínavosť, začali ako prví dodávať zbrane, muníciu a ďalšiu podporu. Potom sa pridali Briti, Američania a nakoniec Nemci a Francúzi.

Po odchode Veľkej Británie z EÚ sa dlho zdalo, že nemecko-francúzskej osi v EÚ už dlho chýba potrebné vyváženie. Teraz, tvárou v tvár reálnej a existenčnej hrozbe pre celú Európu, štáty stredovýchodnej Európy ukázali, že môžu zohrávať veľmi dôležitú úlohu pri formovaní celoeurópskych postojov.

V českej spoločnosti rezonovali aj slová prezidenta Zelenského, že „nepotrebuje vlak do exilu, ale tanky“. Je to pre nás dojemný štátotvorný moment, pretože naši vodcovia v minulosti – či už to bol Edvard Beneš, alebo Alexander Dubček – podobné ponuky vždy prijali a možnosti brániť našu slobodu a nezávislosť so zbraňou v ruke sa vzdali.

Zelenskyj sa nevzdal, čím prekvapil nielen Rusov, ktorí ho považovali za šaša z vlastných televíznych estrád, ale aj uhladených západných lídrov, pre ktorých sú v posledných rokoch slová ako „hranice“ alebo „národná identita“ starými zatuchlinami, ktoré do nášho moderného, globalistického 21. storočia nepatria.

Ruská vojna tento svet zmenila. Prebudila zo snov aj Nemecko. Kancelár Olaf Scholz teraz uverejnil v časopise Foreign Affairs veľmi zaujímavú a triezvu esej, v ktorej hovorí o Zeitenwende. O zlomovom bode v dejinách. Jedna éra, ktorú charakterizovala mierová spolupráca v globálne prepojenom svete, sa končí. Nová éra sa práve začína. V novom multipolárnom svete budú veľmoci užšie sledovať svoje záujmy a súťažiť o moc a vplyv medzi sebou. Zachovanie európskej integrácie a transatlantických väzieb je preto mimoriadne dôležité.

V novom multipolárnom svete budú veľmoci užšie sledovať svoje záujmy a súťažiť o moc a vplyv medzi sebou. Zachovanie európskej integrácie a transatlantických väzieb je preto mimoriadne dôležité.Zdieľať

Na pozadí vojnového pekla potom Ukrajina zložila skúšku dospelosti. Vonkajší útok ju spojil do jedného politického štátu. Rusko svojou agresiou potvrdilo, že dejiny sa v žiadnom prípade neskončili, ako si mnohí idealisti po skončení studenej vojny mysleli.

Západ sa aspoň trochu prebudil, naše východné krídlo ako celok zosilnelo a aj my sme dostali príležitosť stať sa lepšou krajinou. Som úprimne hrdý na to, že sme zvládli prúd utečencov takmer biblických rozmerov, najmä matiek s deťmi, a postavili sme sa do čela krajín, ktoré Ukrajine pomáhajú jej boj o prežitie vybojovať zbraňami. Samaritánstvo a sentimentalizmus bokom. Rusko opäť ukázalo, že naším národným záujmom je byť čo najďalej od jeho hraníc.

Iba udržanie ukrajinskej nezávislosti a jednota Západu nám v strednodobom horizonte zaistia bezpečnosť a Rusku azda možnosť sebareflexie, ktorú mu veľmi prajeme, ale po tom všetkom sa na ňu určite nemôžeme spoliehať. Dosť bolo falošných nádejí, že budeme mať Rusko, o akom snívame.

Rusko tu však zostane, nikam sa nevytratí, a preto musíme stavať na tom, aké naozaj je. Bez ilúzií a nezodpovedného podceňovania.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu za ODS. V minulosti pôsobil ako podpredseda vlády ČR, minister zahraničných vecí, minister obrany či minister pre európske záležitosti.

Pôvodný text: Rusko, Ukrajina a my. Uverejnené v spolupráci s Konzervatívnymi novinami.