V roku 1997 vyšlo na Slovensku zaujímavé dielo. Týkalo sa našich predkov. Radosť začítať sa doň, hoci autor ho napísal takmer pred dvoma storočiami. O to však bolo vzácnejšie, lebo nahliadlo do čias, keď sa v Uhorsku formoval moderný slovenský národ.

Autorom bol Ján Čaplovič, dnes môžeme povedať, že prvý slovenský etnograf. Hoci písal hlavne v nemčine a latinčine, slovenčina mu nebola cudzia, skôr naopak, podporoval ju. Ako Slovák zo šľachtického rodu pochádzal z dnešných Príbeliec neďaleko Veľkého Krtíša. Pracoval v advokácii, správcovstve majetku i dvorných službách a záverečnú života strávil vo Viedni, kde v polovici 19. storočia umrel.

Starému Čaplovičovmu rukopisu vdýchol život po 175 rokoch od jeho definitívneho skompletizovania Rudolf Brtáň. Popracoval s pôvodným latinsko-nemecko-slovenským textom a dielu prisúdil názov Etnografia Slovákov v Uhorsku.

Slováci na vymiznutie

Ak by sme si mysleli, že Čaplovič našiel vo vtedajšom Uhorsku nejaký ucelený slovenský národ, mýlili by sme sa. Veď v tom nemali jasno ani štúrovci, ktorí práve na zjednotenie rozličných skupín žijúcich na území dnešného Slovenska vytvorili spisovný jazyk. Ľudevít Štúr presadil, aby základom spoločného jazyka bola stredoslovenčina, aby sa práve okolo tejto lokality zomkli všetci Slováci.

No trvalo ešte takmer sto rokov, poznačených zväčša nepriazňou, keď budapeštianske vlády presadzovali doktrínu o vytvorení jednotného uhorského národa hovoriaceho po maďarsky, kým sa Slováci skutočne identifikovali ako jednotný národ.

Ešte na sklonku existencie habsburskej monarchie nebolo jasné, ako to so slovenským národom vlastne bude. Nešlo len o dôsledky násilnej maďarizácie či priemyselnej revolúcie, ktorá v uhorských pomeroch otvárala brány prosperity pre ľudí, čo boli zadobre s vládou v Budapešti a prispôsobovali sa vtedajším pomerom. Príčiny boli neraz oveľa prozaickejšie. Obyvateľom horného Uhorska chýbalo rozvinutejšie povedomie o príslušnosti k národu.

Poukazuje na to napríklad historička Elena Mannová. Pomohla si dielom evanjelického farára Jána Lajčiaka, ktorý žil na strednom Slovensku v Boci vo vtedajšej Liptovskej stolici. Na začiatku 20. storočia, tesne pred zánikom monarchie vydal sociologický spis s názvom Slovensko a kultúra. Na základe systematickej vedeckej analýzy slovenskej reality konštatoval, že „nieto dostatočne vyvinutého kultúrneho povedomia“. Spoločný jazyk je vraj málo, „nie reč, lež kultúra má byť heslom v zápase, ktorý slovenský národ vedie za svoju existenciu“.

Tak to videl rodoľub a zároveň nebojácny kritik vtedajšej spoločnosti. Poťažkal si na to, čo lomcuje vtedajším slovenským etnikom – duchovná ľahostajnosť, sociálna, politická, náboženská a lokálna roztrieštenosť, alkoholizmus, márnotratnosť, nedisciplinovanosť a nedostatočný zmysel pre organizáciu, veľa rečí, málo práce či mrhanie časom.

Napriek priznanej nevôli nepatril Lajčiak medzi tých, čo predpovedali slovenskému národu v podmienkach Uhorska zánik. „Že i na Slovensku je pohyb, vývin, to by človek len so zažmúrenými očami mohol odtajiť. Aj keď existuje taká mienka, že Slovensko sa nachodí v stagnácii, sú to prehnané názory,“ uviedol vo svojom spise.

Poďme však o storočie späť a pozrime sa na to, ako sa na Slovákov vtedy pozeral Čaplovič.

Slováci na vzostupe

Čaplovič precestoval kráľovstvo, bádal, študoval. Za čisto slovenské územie označil v dvadsiatych rokoch 19. storočia Oravskú, Trenčiansku, Liptovskú a Zvolenskú stolicu. Prevahu mali Slováci v Nitrianskej, Turčianskej, Tekovskej, Hontianskej, Spišskej, Gemerskej, Malohontskej, Šarišskej, Zemplínskej a Abovskej stolici. Prítomnosť Slovákov napočítal v ďalších 23 stoliciach Uhorska. Na území dnešného Slovenska to boli alebo sem zasahovali Bratislavská, Komárňanská, Novohradská, Turnianska a Užská stolica.

Etnograf spomína viaceré slovenské dediny a mestá, ktoré navštívil osobne. Pripomína, že slovenský živel sa rozmáha. To do veľkej miery mohlo súvisieť s dosahmi ústretovej politiky predchádzajúcich osvietenských panovníkov.

Píše, že keď v deväťdesiatych rokoch 18. storočia navštevoval reformované kalvínske kolégium v Lučenci, bolo tam slýchať len tu i tam slovenčinu. O dvadsať rokov neskôr sa nevedel vynačudovať, keď všade počul hovoriť po slovensky. V slobodných kráľovských mestách Trnave, Modre, Pezinku žili vtedy už dve tretiny Slovákov.

Celkový počet Slovákov v prvej štvrtine 19. storočia odhadol na 2,2 milióna. Z toho boli štyri pätiny rímskokatolíci a gréckokatolíci, zvyšok evanjelici a kalvíni.

Jazyková mapa Rakúsko-Uhorska. Zdroj: Wikimedia.org

Slovákov rozdelil podľa zemepisných oblastí na Horehroncov, Považancov, Belohorcov, Spišiakov, kopaničiarov a horniakov. Osobitné označenie mal pre Slovákov v Zemplíne, označil ich ako Sotákov. Katolíci rozprávali svojím miestnym nárečím, evanjelici používali ako spisovnú reč češtinu, ale v bežnej hovorenej reči bolo počuť „poločeštinu“. Miešanie slovenčiny a češtiny prinášalo neraz komické situácie, napríklad zamieňanie pojmov paprčky a papršleky.

Čaplovič hľadí na Slovákov triezvo a posudzuje ich národnú prispôsobivosť podľa konkrétnych skúseností. Kým v prevažujúcom slovenskom prostredí podliehajú asimilácii Maďari, na Dolnej zemi sa to stáva Slovákom. „Okrem Nemcov ani jeden národ nemá náklonnosť usádzať sa v lepších krajinách ako Slováci, hoci sa s ľahkým srdcom nelúčia od svojej otcovskej skúpej a neúrodnej zeme,“ zovšeobecňuje. Najsúcejší na kolonizáciu sú podľa neho evanjelici, lebo ak sa im podarí postaviť kostol, „sú zaopatrení kazateľom slova Božieho a zvonmi – hlasom Božím – môže si byť panstvo isté, že už nebudú dezertovať“.

Ak je Slovákov dostatočný počet, poslovenčia pôvodné obyvateľstvo. Čaplovič to ilustruje maďarským prísloviami Daj Slovákom prístrešie, hneď ti ukážu hranicu chotára, Je ihneď doma ako jež v líščej diere a vytlačí ťa z diery.

Ak sa však Slováci „len potroche a roztrúsene medzi Maďarov presadili, tak sa ľahko a úplne maďarizujú“. Príčinou podľa neho je, že sú schopní učiť sa cudzie reči, radi sa spájajú s inými národmi. Navyše od dvadsiatych rokov 19. storočia „stále viac rastie horlivosť Maďarov rozšíriť svoju reč po krajine“. Za najvýznamnejšie osídlenie na Dolnej zemi pokladal Čaplovič Békešskú stolicu, menovite spomína Sarvaš a Békešskú Čabu. Čabu s jej dvadsaťtisíc obyvateľmi označil za najľudnatejšiu dedinu v celej Európe.

Slováci z Nemcov

No nielen Maďari sa snažili preonačiť Slovákov. Čaplovič spomína iné prípady, keď Slováci prerábali na svoju národnosť dlhodobo usadených mestských Nemcov. Jednej svojej stati dal názov Ako sa z Nemcov stali Slováci. A ilustruje to na príklade hontianskeho mesta Krupina.

Do roku 1610 mali v Krupine majoritu Nemci, bývalo ich tu 170 rodín. Mestský magistrát sa skladal zo samých Nemcov. Potom nastala zmena. V roku 1612 bol ustanovený na magistráte na príkaz palatínov prvý Slovák Ondrej Piatek. A Slovákom sa darilo ďalej.

V roku 1615 už bolo podľa cirkevnej matriky 54 slovenských a iba 23 nemeckých krstov. O dve desaťročia bol pomer Slovákov k Nemcom ešte výraznejší, slovenských krstov bolo 80, nemeckých 14. V polovici storočia bolo slovenských krstov osemnásobne viac ako nemeckých. Ešte vyšší pomer v prospech Slovákov sa ukázal, ak sa zobral do úvahy komunikačný jazyk obyvateľov.

Na začiatku 19. storočia nenašiel Čaplovič v Krupine žiadnych Maďarov. Pritom dve storočia predtým tam mali za mestského richtára Maďara, zemana Ladislava Palástyho z Plášťoviec. Dôvodom podľa neho bolo poslovenčenie Maďarov.

Tento vývoj zasiahol aj ďalšie lokality. Slovenskými sa podľa neho stali pôvodné maďarské mestá Levice, Vráble, Rimavská Sobota. No neostalo iba pri mestách. Cituje publikované vyjadrenia uhorského poslanca Ján von Balogha: „Poznám mnoho maďarských dedín v Tekovskej stolici, ktoré sa stali slovenskými, ale zo slovenských dedín sa ani jedna nepomaďarčila.“

V týchto oblastiach nespomína opačné prípady, ba pripomína, že Maďari boli na ústupe aj pod iným tlakom. Dovtedy nebolo zriedkavé, keď sa maďarské obce ponemčovali. Čaplovič sa nedozvedel ani o jedinom prípade, že by sa nejaká obec slovenského pôvodu v Uhorsku ponemčila.

Ako sme už spomenuli, iné to bolo na Dolnej zemi. Tam bol už v prvej tretine 19. storočia slovenský živel pod tlakom pomaďarčovania.

Čaplovičove slová o hojnom slovenskom osídlení v centrálnom Uhorsku, no zároveň už aj o snahe pomaďarčiť Slovákov potvrdzuje slovenský intelektuál, kňaz a básnik Ján Kollár. Odvoláva sa na sarvašského notára Jánosa Hellebrantha, rodom Liptáka z Boce, ktorý tvrdil, že v prvej štvrtine 19. storočia „obyvatelia Sarvaša podľa rodu a pôvodu sú Slováci, ale niet medzi nimi ani jediného, čo by súčasne nevedel i po maďarsky“. Tento notár bol podľa Kollára maďarizátorom, „jedným z činiteľov, ktorí sa usilujú olúpiť Slovákov o reč a národnosť, ale neskoršie zanechal toto maďarošialenstvo“.

Slováci vydržali

V 19. storočí sa krivka otočila a začal rásť tlak Maďarov na Slovákov vo všetkých lokalitách Uhorska. Čaplovič pobadal, že táto politika môže priniesť výsledok. Nahrávajú jej povahové črty Slovákov, ktoré sa podujal zovšeobecniť.

Keďže Slováci majú dobrú pamäť, ľahko sa učia cudzie reči. V tomto ohľade nenájdete tak ľahko ani jediný taký národ, píše etnograf. Mnohí Slováci hovoria plynulo cudzími rečami, aj keď nie vždy gramaticky celkom správne. Naučili sa ich častým bezprostredným stykom s inými národmi, medzi ktorými pracovali ako remeselníci, povozníci, „šefraníci“, sluhovia a robotníci.

Ďalej nachádza u Slovákov dobromyseľnosť, tá jej vraj ich národnou cnosťou. Bez príčiny nerobia nikomu nič naprotiveň a ani k väčším zločinom nemajú sklony. „Najmenej zločinov sa vyskytuje medzi Slovákmi.“ Z toho pramení aj ich pohostinnosť.

U Slovákov nachádza trpezlivosť, hrdinské znášanie všetkých možných krívd. Má to však aj opačnú stránku. Možno im dlho robiť protivne a šelmovské kúsky, dlho im trvá, kým vybuchnú. Ak to ide tak ďaleko, že sa pretrhne povraz ich trpezlivosti, potom už nepoznajú zdržanlivosť a bývajú úplne hluchí a slepí. Ich vybičovaná náruživosť túži po vraždení a smrti! „Zabi ho!“ je potom ich heslom.

Na urážky Slovák nikdy nezabúda. Maďar veľmi ľahko vybuchne, ale sa aj veľmi ľahko udobrí. U Slovákov badáme pravý opak. Slováka, opakuje Čaplovič, ťažko možno vyprovokovať, ale ak sa tak stane, veľmi ťažko sa udobrí. Odtiaľ pramení tá nezmieriteľnosť a vždy popolom tlejúca pomstychtivosť.

Necnosti, ako je uzavretosť, ľstivosť, utajovaná zmyselnosť, ktoré niektorí spisovatelia pripisujú Slovákom, možno nájsť u ich hanobiteľov, ale u našich Slovákov badať pravý opak, zastáva sa ich etnograf. Sú síce opatrní, tu i tam nedôverčiví, ale keď je k nim niekto úprimný, dokážu mu dať celé srdce. Nieto otvorenejšieho človeka, ako je Slovák, hoci sa často dostáva i do pomykova.

Keď Čaplovič napokon prirovnal Uhorsko pestrosťou k Európe v menšom, slovenskému kmeňu pririekol v kráľovstve pozíciu, ako mali Angličania na celom kontinente. Prognóza mu nevyšla, lebo už v posledných rokoch svojho života v končiacej sa prvej polovici 19. storočia badal razantný nástup novej maďarskej politiky a pokles pozícií Slovákov.

Po niekoľkých generáciách musel ďalší pozorovateľ vývoja národa Lajčiak konštatovať, že „pravých Slovákov“ je len pätina. Porovnateľná časť sa nadobro pomaďarčila, iných označil za maďarónov, lebo tí sú pôvodom a rečou Slováci, ale dušou a srdcom Maďari. Stavať bolo ešte azda možné na jednej ďalšej pätine národa, kam patrili nevyspelí Slováci kolísavého politického presvedčenia a takí, čo znesú urážky. Do stredu spektra zaradil „rozčesnuté individuality“.

Napokon to dopadlo dobre, Slováci opustili Uhorsko a neskôr si založili samostatný štát.

Potvrdili sa slová jedného z najväčších znalcov národov strednej Európy v 20. storočí, rakúsko-amerického historika Roberta A. Kanna. Slovenské národné povedomie a národný charakter sa uchovali počas storočí politického útlaku, ba dokonca reálnej politickej neexistencie. Intenzitou národných emócií a šírkou kultúrneho záberu podľa neho Slováci predstihli všetky ostatné slovanské národnosti v habsburskej monarchii. Slovenskí politickí a kultúrni predstavitelia, počnúc Kollárom a Štúrom až po Štefánika a Masaryka, patrili medzi najuznávanejšie postavy svojej doby, poznamenal Kann na adresu Slovákov.