Antonin Scalia: Na strane Lincolna

Mnoho sudcov bolo počas našich národných dejín opísaných ako „nebotyčné postavy v oblasti práva“. Antonin Scalia sa vyznačoval tým, že bol jedným z mála tých, ktorí si ten titul odôvodniteľne zasluhovali.

Sudca Scalia hlásal princíp, podľa ktorého by mala byť ústava interpretovaná spôsobom, ktorý rešpektuje reálny text – slová na strane. Má byť interpretovaný tak, ako ho chápali tí, ktorých z neho ratifikáciou spravili elementárnu súčasť zákona tejto zeme.

Niekto by si mohol myslieť, že tento prístup je jednoducho vecou zdravého rozumu. Bohužiaľ, bol ignorovaný a upustili od neho ako sudcovia, tak i profesori práva, ktorých úsilím bolo rozšíriť autoritu sudcov tak, aby mohli zrušiť ako „neústavnú“ tú legislatívu alebo vládne nariadenia, ktoré považovali za neférové, nerozumné alebo z iného dôvodu nežiadané.

Tento impulz bol v našich časoch obzvlášť pozorovateľný medzi politickými progresivistami a viedol k súdne legalizovaným potratom v spore Roe verzus Wade a tiež k súdnemu povereniu uznať partnerstvá rovnakého pohlavia ako zákonné manželstvá v spore Obergefell verzus Hodges.

Prečítajte si:
Procházka a Luterán o sudcovi Scaliovi

Už oveľa skôr v našich národných dejinách bol tento impulz motorom „laisser-faire“ právneho systému ekonomických konzervatívcov a bol dôsledkom rozhodnutí ako Lochner verzus New York. V tomto spore išlo o rozhodnutie z roku 1905, ktoré zrušilo ochranný štatút robotníkov a obmedzilo počet hodín, ktoré mohli byť zamestnanci požadovaní (alebo mať dovolené) odpracovať v priemyselných pekárňach.

Scalia zastával názor, že sudcovia, ktorí podľahli tomuto impulzu zaratávať do ústavy „práva“ alebo iné princípy, ktoré sa nikde v texte tohto dokumentu nenachádzali (a neboli ani žiadnou logickou implikáciu či pôvodným chápaním ústavných nariadení), zradili základný princíp právneho štátu a zosmiešnili svoju prísahu vernosti ústave.

Zaužívalo sa nové vyjadrenie, tj. „lochnerizovať“, aplikované buď v oblasti „lassez-faire“ ekonomiky (ako to bolo v spore Lochner verzus New York) alebo v liberálnej sociálnej etike (Roe verzus Wade) a jeho význam sa nesie v zmysle: zbaviť americký ľud práva vládnuť sám sebe.

Ústava znamená to, čo hovorí

To, že sudcovia so zámienkou posilnenia ústavných záruk nahrádzajú úsudok zvolených zástupcov ľudu svojím vlastným morálnym a politickým presvedčením, je útok na samotnú ústavu, v mene ktorej sa domnievajú, že konajú.

Dnes je tu mnoho rôznych „teórií“ interpretácie ústavy (ako napr. „živý konštitucionalizmus“ alebo „morálne čítanie ústavy“), ktoré dali sudcovia a teoretici práva do popredia.

Ich cieľom bolo súdnou cestou ospravedlniť zmocnenia sa legitímnej demokratickej autority. Z tohto dôvodu sa stalo pre Scaliu a ďalších zástancov myšlienky, že ústava znamená to, čo hovorí (t. j. to, čo pod slovami ústavy mysleli ľudia, ktorí ju napísali a ratifikovali jej ustanovenia) potrebným pomenovať ich vlastnú „teóriu“ ústavnej interpretácie.

Vybrali pre ňu meno „originalizmus“. To označuje presvedčenie, že pôvodné (teda originálne) verejné chápanie ústavných princípov a ustanovení by malo viesť sudcov pri určovaní toho, či by mal byť nejaký zákon alebo opatrenie presadzované ako ústavne platné alebo vyhlásené za protiústavné.

Pre Scaliu, ako i Lincolna, nebol právny štát o vláde sudcov a rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo zákonom iba vzhľadom na istý prípad (pre zúčastnené strany) a nie nevyhnutne zákonom pre celú krajinu (zaväzujúcim všetky vetvy politickej moci).

Okrem toho, že bol Nino Scalia popredným „originalistom“ svojich čias, bol tiež ochrancom rovnej autority a zodpovednosti troch vetiev politickej moci v oblasti ústavnej interpretácie.

Pri podrobnejšom rozvinutí sa tomuto smeru hovorí „departmentalizmus“. Inými slovami, pri otázke, či musí zákonodarná a výkonná moc prispôsobiť svoje správanie interpretácii ústavy podľa Najvyššieho súdu, bola Scaliova odpoveď zajedno s Abrahamom Lincolnom a proti Lincolnovmu rivalovi, sudcovi Najvyššieho súdu Rogerovi Brooke Taneyovi.

Taney povedal áno. Lincoln nie.

Otázkou teda je, či bol Lincoln ako prezident viazaný Taneyovým rozhodnutím zo sporu Dred Scott verzus Sandford, ktoré bolo za otroctvo. (V tomto spore prišlo k zrušeniu kongresových obmedzení otroctva na území USA a uznalo sa, že černosi – dokonca i tí slobodní – nebudú môcť nikdy byť občanmi.)

Vo svojej prvej inauguračnej reči Lincoln odpovedal, že ak by sa Američania správali k súdnej moci ako k najvyššej autorite pri interpretácii ústavy, znamenalo by to, že „prestali vládnuť sami sebe a vzdávajú sa v tej miere vládnutia v prospech súdu“.

Na strane Lincolna

Väčšinu 20. storočia však existovala nadvláda súdnej moci – Taneyho stará myšlienka, že čokoľvek povie sudca, to platí; že keď Najvyšší súd oznámi svoje rozhodnutie, nemá to iba vyššiu váhu ako tie z nižších federálnych súdov, ale vyššiu i ako koordinové vetvy zákonodarnej a výkonnej moci – istým druhom ortodoxie medzi profesormi práva, právnikmi a sudcami.

Spochybnenie tejto myšlienky (a teda pridanie sa na stranu Lincolna) by mohlo vyznieť škandalózne. Ale Antonin Scalia ju nielenže spochybnil, ale dokonca odmietol, a to z najlepších možných dôvodov – Lincolnových dôvodov.

Pre Scaliu, ako ani Lincolna nebol právny štát o vláde sudcov. (Foto: Flickr.com)

Nadvláda súdnej moci je nekompatibilná s republikánskymi princípmi ústavy. Pre Scaliu, ako ani Lincolna nebol právny štát o vláde sudcov a rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo zákonom iba vzhľadom na istý prípad (zaväzujúci zúčastnené strany), a nie nevyhnutne zákonom pre celú krajinu (zaväzujúci všetky vetvy politickej moci).

V minuloročnej verejnej diskusii v Union League vo Philadelphii Scalia povedal, že hoci sa všeobecne odporúča, aby prezident, ako i kongres prijal ústavné rozhodnutie Najvyššieho súdu, i keď ho považujú za chybné, toto nie je vždy tá správna cesta. A určite nie sme na správnej ceste, keď Najvyšší súd predstavuje neprípustné zmocnenie sa legislatívnej autority – tzv. súdne zhrabnutie moci.

Keď Scaliu žiadali o príklady tejto praxe, citoval spory Dred Scott verzus Sandford, Lochner verzus New York, a Roe verzus Wade, teda spory, v ktorých väčšina sudcov Najvyššieho súdu (neskrývane vydávajúc zákony priamo zo sudcovskej stolice) vymyslela práva, ktoré sa nikde v ústave nenachádzajú, a to všetko so snahou vnútiť tomuto národu nimi preferované politické stanoviská na problémy, ktorých morálny obsah bol veľkým verejným záujmom.

Na jednej stane sa Antonin Scalia ako znalec práva preslávil svojím neústupčivým spochybňovaním obhajcov, ktorí sa objavili pred Najvyšším súdom, a na druhej strane svojim brilantnými, svojráznymi a často bojovnými názormi, z ktorých mnohé boli vyjadrené formou nesúhlasu so systémom.

Okrem jeho pevnej obhajoby originalizmu si na neho budeme pamätať pre jeho oddanosť princípu oddelenia politických právomocí a tiež pre jeho snahu obnoviť federalizmus – a to i napriek jeho presvedčeniu, že ústavný dodatok zabezpečujúci priamu voľbu senátorov (ako výplod progresívnej doby) urobil túto úlohu beznádejnou. („Federalizmus je mŕtvy“ – povedal mne a publiku v Union League. „Sedemnásty dodatok ústavy ho zabil. Je mŕtvy, mŕtvy, mŕtvy.“)

Kto bol Nino Scalia ako človek? Bol mužom obmedzenej trpezlivosti a veľkého súcitu. Nebolo by veľmi postačujúce povedať, že „hlupákov netrpel s potešením“. Netoleroval lenivcov, flákačov, ľudí túžiacich iba po peniazoch, prezliekačov kabátov či ľudí, čo sa chcú nečinne zviesť za prácu iných.

Buďte bláznami pre Krista

Pre nikoho by nikdy neohol zákon – dokonca ani keď osobne veril, že konkrétny zákon je pritvrdý. Ale ako jednohlasne dosvedčia jeho priatelia naprieč celým politickým spektrom, Scalia bol schopný veľkej vľúdnosti a štedrosti. I keď zastával obmedzenú vládu ako vec politickej filozofie a ústavného práva, hlboko veril v osobnú zodpovednosť vrátane povinnosti byť dobročinný voči trpiacim a núdznym.

Ako zbožný katolík svoju vieru ani neskrýval, ani sa ňou nevychvaľoval. Keď sa ho pýtali na jeho vieru, hovoril o svojich kresťanských záväzkoch bez štipky hanby. Nehanbil sa za evanjelium.

V jednej jeho reči, ktorá si zaslúžila širokú pozornosť, Scalia pripomenul svojim spolu-kresťanom učenie sv. Pavla a naliehal na nich, aby „mali odvahu, keď budú vašu múdrosť považovať za hlúposť: buďte bláznami pre Krista“.

Počas rozhovoru s neveriacim (a po pravde skôr nedôverčivým) reportérom z New York Magazine uznal svoju vieru v existenciu diabla poukazujúc na to, že v dnešnej modernej dobe sa stal otec lži prešibanejším, a to tým, že nielen povzbudzuje ľudí, aby hrešili, ale i k tomu, aby neverili ani v neho, ani v Boha.

Pre úmrtie sudcu Scaliu je americká vlajka pred Najvyšším súdom vo Washingtone stiahnutá na pol žrde. (Foto: TASR/AP)

Medzi tými, ktorí sú stále v zovretí anti-katolíckej bigotnosti – bohužiaľ i vrátane niekoľkých akademikov – tými, ktorých Arthur Schlesinger Sr. opísal ako „najpredpojatejších ľudí Ameriky“, tam Scaliova otvorenosť v rozprávaní o jeho viere pridávala olej do ohňa vratkej teórii, že jeho originalizmus je v skutočnosti iba zásterkou na vyriešenie ústavných sporov spôsobmi, ktoré budú najbližšie katolíckej doktríne.

Odhliadnuc od toho, že sa Scalia od srdca zasmial na takýchto zlomyseľných pojašenostiach, čím menej bolo o tom povedané, tým lepšie. Sám Scalia sa o tom vyjadril, že učenie jeho viery mu zakazuje manipulovať s ústavou z akýchkoľvek dôvodov, čo zahŕňa i prispôsobovanie zákona učeniu jeho vierovyznania: „Nebudeš krivo svedčiť“.

Jednou zo Scaliových najobdivuhodnejších kvalít bol jeho dar na priateľstvo, ktorý mu umožniť vytvárať hlboké a trváce väzby náklonnosti i napriek náboženským, morálnym či politickým rozdielom.

Jeho najbližším priateľom na súde bola oddaná liberálka Ruth Bader Ginsburgová (s ktorou taktiež slúžil na odvolacom súde pre D. C. okrsok). Tiež sa spriatelil so svojou mladšou hipsterskou kolegyňou Elenou Kaganovou, ktorú so sebou občas dotiahol na poľovačku. Jej zarytý progresivizmus a silné odmietnutie originalizmu ani náznakom neumenšili náklonnosť a rešpekt, ktorú voči nej Scalia mal.

Sherif Girgis, doktorand vo filozofii na Princetone a študent práva na Yale (a popri Ryanovi T. Andersonovi môj spoluautor knihy Čo je to manželstvo: Obhajoba zväzku muža a ženy) bystro zhrnul, z čoho pramenila tá osobitná a vcelku pozoruhodná príťažlivosť, ktorú voči Scaliovi cítili študenti práva a iní mladí muži a ženy, ktorí sa zaujímajú o ústavné právo:

V oblasti, ktorá je poznačená intelektuálnym súperením, povýšenosťou a vzájomným porovnávaním sa sudca Scalia odvážne vyjadroval k veciam, ktoré by mnohí z jeho sekulárnych či liberálnych kolegov v akadémii považovali za prostoduché a naivné. Témy ako originalizmus, patriotizmus či viera v Boha. Brilantnosť a čistá radosť zo života, ktoré vyžarovali z jeho diela a zapĺňali miestnosť, keď hovoril, oboje robili jeho ideály atraktívne pre mladých (často cez „tieňové sylaby“ použité na znak protestu) a vyzývali jeho oponentov k zapojeniu sa do intelektuálnej bitky.

Nino Scalia bol štyridsaťpäť rokov verným a milujúcim manželom Maureeny, svojej brilantnej a vzdelanej manželky, a skvelým otcom ich deviatich detí.

Osobne som mu zaviazaný za mnoho láskavostí. Keď som prevzal miesto McCormick profesora práva na Princetone, Scalia bol z tejto pocty, ktorá ma postretla, oveľa šťastnejší ako ja. Po tom, ako som tu založil James Madison Program in American Ideals and Institutions, za mnou okamžite prišiel s otázkou, čo by mohol spraviť preto, aby tomuto projektu pomohol napredovať.

Na moje pozvanie prednášal pri viacerých príležitostiach na Princetone a inde, a vždy bol ochotný prijať skupiny mojich študentov ako vlastných hostí, ktorí sa tak mohli zúčastniť na jeho slovnej argumentácii na súde.

Nino bol drahým priateľom a bude mi chýbať.

Smrťou Antonina Gregory Scaliu stratil národ jedného zo svojich najväčších sudcov a človeka, ktorý stelesňoval princíp vernosti ústave.

Requiescat in pace.

Pôvodný text s názvom Antonin Scalia: An American Originalist vyšiel na webstránke Public Discourse: Ethics, Law and the Common Good. Text vyšiel s dovolením vydavateľa. Preložil Jakub Betinský.