V roku 2009 ho New York Times označili za najvplyvnejšieho kresťansko-konzervatívneho amerického intelektuála v Spojených štátoch. Katolícky magazín Crisis, ktorý založil Michael Novak, svojho času napísal, že „ak náhodou predsa len existuje ďalekosiahla pravičiarska konšpirácia, jej lídri sa pravdepodobne stretávajú u Georgea v pivnici“. Podľa ľavicového New Republic je architektom súčasnej reformy ľudskoprávnej politiky amerického ministra zahraničných vecí Mike Pompea.

V príhovore reflektuje spoločenské vyhliadky amerických kresťanov po tom, čo Najvyšší súd rozhodol o redefinícii manželstva v spore Obergefell v. Hodges, jeho slová zazneli koncom októbra 2019 v hoteli Mayflower vo Washingtone, D. C. Na slávnostnej večeri spojenej s prevzatím Ceny sv. Jána Pavla II. za Novú evanjelizáciu, ktorú každoročne udeľuje washingtonské Katolícke informačné centrum.
 

Na konci 20. storočia sa stala ústredným tvrdením liberálnej politickej filozofie myšlienka, že akákoľvek seriózna teória spravodlivosti vyžaduje, aby právo a vládnutie zaujalo voči rôznym kontroverzným predstavám o ľudskom dobre principiálne neutrálny postoj.

Kritici tohto tvrdenia, medzi ktorých som už vtedy patril, namietali, že požiadavka „neutrality“, o ktorú išlo predstaviteľom sekulárnej liberálnej ortodoxie (alebo sa aspoň tvárili, že im ide o ňu), nie je ani sama osebe želaná a, koniec koncov, ani technicky možná. Tvrdili sme, že táto politická filozofia je postavená na východiskách, medzi ktoré jej autori prepašovali isté nanajvýš kontroverzné odpovede na otázky o ľudskej prirodzenosti, ľudskom dobre, ľudskej dôstojnosti či o osude a zmysle ľudskej existencie.

Tvrdili sme, že tieto odpovede boli vo svojej povahe neodmysliteľne spojené s liberalizmom a sekularizmom svojich autorov, a preto boli rovnako sporné ako akékoľvek iné odpovede, ktoré na tieto otázky ponúkal napríklad katolicizmus, judaizmus alebo iné tzv. „komprehenzívne doktríny“ (technický pojem Johna Rawlsa, ktorým označuje rôznorodé filozofické systémy vyznávané racionálnymi občanmi v pluralitnej spoločnosti, pozn. prekladateľa), či už sekulárneho, alebo náboženského charakteru.

Príchod novopohanstva

Dnes, po niekoľkých dekádach, vidíme, že máloktorý predstaviteľ sekulárneho liberalizmu, respektíve progresivizmu, ako si oni sami radi hovoria, si dá tú prácu, aby vôbec predstieral, že v konečnom dôsledku mu ide o zachovanie neutrality. Koniec koncov, načo predstierať. Tento svetonáhľad za posledné desaťročia získal prevahu alebo absolútnu dominanciu – aspoň nateraz – na každom poli modernej kultúrnej vojny. Svoju hegemóniu nastolil naprieč elitou v rôznych oblastiach kultúry: na všetkých úrovniach vzdelávacích systémov, ďalej v mediálnom svete a v zábavnom priemysle, v mnohých odborných profesiách, v korporátnej Amerike a taktiež na náboženskom poli – tento svetonáhľad si pripísal úspechy dokonca aj v štruktúrach Katolíckej cirkvi.

Vezmime si ako príklad vec manželstva. Dnes už nikto na jednej ani druhej strane debaty nepochybuje, že pojem manželstva v tom duchu, ako ho redefinoval Najvyšší súd, nesie v sebe zabudované substantívne predstavy o morálke a o ľudskom dobre. Ide o predstavy, ktoré sa radikálne líšia od tých, s ktorými sme sa doteraz stretávali v právnej úprave manželských zväzkov, a zároveň ide o predstavy, ktoré by sme podľa ich obhajcov mali preferovať voči iným konkurenčným predstavám o manželstve, napríklad biblickým či prirodzeno-právnym, lebo sú im vraj nadradené.

Dnes už nikto na jednej ani druhej strane debaty nepochybuje, že pojem manželstva v tom duchu, ako ho redefinoval Najvyšší súd, nesie v sebe zabudované substantívne predstavy o morálke a o ľudskom dobre. Zdieľať

V dnešnej dobe, keď sa všetci vzdali snáh o predstieranie neutrality, je načase položiť si otázku, čo je vlastným obsahom tohto svetonáhľadu (alebo ideológie, alebo azda náboženstva), ktorý sa pred nami obnažuje v celej svojej šírke – a to nielen podľa jeho kritikov –, a tiež otázku, ako teda tento svetonáhľad budeme volať. V jednej dôležitej nedávnej knihe profesor Stephen Smith prináša vlastný návrh, ako by sme tento svetonáhľad mali nazývať: pohanstvo. Tento názov znie, pochopiteľne, provokačne.

Dôvody, ktoré profesora Smitha vedú k výberu tohto názvu, však ďaleko presahujú akúkoľvek číru túžbu po senzácii. Jeho hlavný postreh je takýto: súčasný dominantný prúd sociálneho liberalizmu, takzvaný progresivizmus, stojí na niekoľkých kľúčových a konštitutívnych ideách, ktoré významným spôsobom spoluutvárali pohanské tradície dominujúce starovekému svetu, ešte keď sa rozliehal okolo Stredozemného mora a na pár iných miestach. A spoluvytvárali ich až do toho času, keď boli tieto pohanské tradície porazené, hoci nikdy nie úplne vyhladené, istou židovskou sektou, ktorá sa neskôr preslávila pod menom kresťania.

Niektorí progresívci budú iste namietať, že profesor Smith vo svojej knihe, ako aj ja vo svojom príhovore, zneužívame termín „pohanstvo“ len na osočovanie dnešnej mainstreamovej kultúry. My však tomuto slovu priraďujeme celkom špecifický, technický význam: ide nám o zachytenie ideí a presvedčení, ktoré množstvo dnešných ľudí, zvlášť tých ideologicky angažovaných, zdieľa so spoločnosťou predkresťanského Ríma. Neznamená to, že súčasný sekulárny progresivizmus zdieľa všetky idey a všetky presvedčenia starých Rimanov, ako povedzme vieru v božstvá Jupitera, Neptúna či Venuše.

Znamená to však, že niektoré kľúčové presvedčenia, ktoré odlišujú v dnešnej dobe sekulárnych progresívcov od pravoverných kresťanov a židov – a mohli by sme dodať, že aj moslimov – sú zhodné s tými presvedčeniami, ktoré boli vlastné starovekej pohanskej spoločnosti a ktoré sa úspešne podarilo spochybniť práve starovekému židovstvu a kresťanstvu.

Naša a ich posvätnosť

Presvedčenie sekulárnych progresívcov nie je o nič menej než akékoľvek iné presvedčenie postavené na hlbokých a identitu formujúcich predstavách o tom, čo je zmysluplné, hodnotné, dôležité, dobré a zlé, správne či nesprávne. Možno neveria v Boha a ani v žiadnu inú formu transcendentného a osobného božstva.

Niektoré veci majú však pre nich napriek tomu bezpochyby v istom zmysle posvätný charakter: sú to veci, pre ktoré žijú, pre ktoré by boli ochotní narukovať a bojovať a pre ktoré by boli azda aj ochotní položiť život. Pomyslime napríklad na to, ako pristupujú k záležitostiam rasovej spravodlivosti, LGBT práv či ekologickej zodpovednosti. Majú svoju vieru – a nie hocijakú. Len si všimnite známu detskú kazateľku Gretu Thunbergovú.

Čo teda presne myslíme tým, keď označujeme toto sekulárne progresívne krédo ako „pohanské“? Koniec koncov, kým táto viera istotne nie je teistická, nie je zjavne ani polyteistická. Aká teda je? Upriamime našu pozornosť opäť na to, čo hovorí profesor Smith:

„Pohanská religiozita je charakteristická tým, že nachádza predmet posvätna v tomto svete. V tomto zmysle pohanstvo posväcuje svet ,zvnútra‘: jeho zbožnosť vníma ako posvätné to, čo je bezprostredne prítomné v tomto svete. Judaizmus a kresťanstvo sú, naopak, príkladmi transcendentnej religiozity. To, čo považujú za posvätné, v princípe nie je z tohto sveta.“

Niektoré kľúčové presvedčenia, ktoré odlišujú v dnešnej dobe sekulárnych progresívcov od pravoverných kresťanov a židov – a mohli by sme dodať, že aj moslimov – sú zhodné s tými presvedčeniami, ktoré boli vlastné starovekej pohanskej spoločnosti a ktoré sa úspešne podarilo spochybniť práve starovekému židovstvu a kresťanstvu. Zdieľať

Smith uznáva, že tento popis je azda prílišným zjednodušením. Ak je však takéto zjednodušenie vo svojom opise neférové, je neférové primárne voči judaizmu a kresťanstvu, nie voči sekulárnemu progresivizmu. Biblické náboženstvá iste vnímajú Boha ako transcendentnú skutočnosť, nikdy však nevylučovali možnosť bezprostredných nadprirodzených zásahov v tomto svete. Židovskou aj kresťanskou náukou je, že Boh posväcuje tento svet tým, že doň vstupuje. To však nič neuberá na tom, že Boh naďalej tento svet presahuje.

Pre veriaceho tento Boží „presah“ znamená, že tento svet nie je jeho konečnou zastávkou, naopak, na tomto svete sme len akýmisi cudzincami „s trvalým pobytom“. Presne v tomto ohľade porovnáva Smith kresťanov a židov s pohanmi: „Pohanská perspektíva… prijíma tento svet ako náš domov a robí tak s nadšením, s vytržením a s náležitou úctou a chválou – podobnou bohoslužbe.“

Pokiaľ by kresťanstvo bolo bývalo len náboženstvom čírej a exkluzívnej transcendencie, mohlo jednoducho a v rýchlosti tento svet zavrhnúť, mohlo ho nechať byť sebou samým a prvotní kresťania sa mohli rozhodnúť nemontovať sa do svetských záležitostí. Rímske autority by ho nechali na pokoji, považovali by ho za jeden z mnohých ďalších divných a exotických kultov, akých bola Rímska ríša plná. Ale kresťanská viera takto nefunguje. A tak sa prvotní kresťania rozhodli zaoberať s takými svetskými témami, akými sú autorita, povinnosť, právo, spravodlivosť či spoločné dobro. Ich myslenie v mnohých z týchto oblastí sa rozvinulo do tej miery, že sa stalo významnou výzvou pre pohanstvo a jeho prax. Jednou z takých významných oblastí bola sexualita.

Ako si všíma Smith, „pre klasickú pohanskú predstavivosť bol kresťanský pohľad na sexualitu nielenže cudzí, ale priam neuchopiteľný“. Táto poznámka iste sedí historicky. Zamyslime sa však nad vzťahom dnešnej kresťanskej predstavy o sexualite a „klasickou predstavivosťou“ dnešných sekulárnych progresívcov. S rovnakou presnosťou možno konštatovať, že kresťanský pohľad je pre nich „nielenže cudzí, ale priam neuchopiteľný“. Pozrime sa opäť na debaty o manželstve, jeden z mnohých možných príkladov. Biblická či prirodzenoprávna predstava o manželstve ako o úplnom spojení – v jedno telo – dvoch vzájomne sa reprodukčne doplňujúcich partnerov je v očiach sekulárnych progresívcov jednoznačne cudzia ich vlastnej predstave o manželstve, pod ktorým rozumejú v podstate len istú formu romantického spolunažívania, respektíve istú formu partnerstva s cieľom spolupodieľať sa na domácnosti.

Kresťanská revolúcia verzus starovek

Nie je však len cudzia, je priam neuchopiteľná. Respektíve, dokážu ju uchopiť, ale prinajlepšom len ako istý typ bigotnosti namierený proti ľuďom, ktorí cítia príťažlivosť k rovnakému pohlaviu a ktorí túžia zosobášiť sa (v tom význame, aký tomuto slovu prikladajú progresívci) s osobami rovnakého pohlavia. Alebo sa pozrime na učenie o bezpodmienečnej nemorálnosti sexu mimo manželstva, t. j. vrátane sexuálnej aktivity párov rovnakého pohlavia. Aj o tomto názore si mnohí sekulárni progresívci myslia, že je nielen od veci, ale tiež nerozumný, opovrhnutiahodný, škandalózny, ba až nenávistný. Ak tento názor vôbec dokážu uchopiť, predstavuje pre nich prinajlepšom prejav náboženskej zaslepenosti, bigotnosti alebo, ako dnes mnohí čoraz radšej tvrdia, istý druh psychopatológie.

Historik Kyle Harper nedávno napísal knihu o transformácii ideí o sexualite a morálke v starovekom svete. Poznamenáva, že to bola práve sexualita, ktorá „sa stala rozhodujúcim vymedzením medzi kresťanmi a ich starovekým svetom“. Vychádzajúc zo židovskej tradície, kresťanské normatívne úvahy o sexualite (odmietanie sexu mimo manželstva, cudzoložstva dokonca aj zo strany mužov, homosexuálneho pohlavného styku, zobrazovania pornografického obsahu a tak ďalej) boli na pomery svojej doby revolučné.

Pokiaľ by kresťanstvo bolo bývalo len náboženstvom čírej a exkluzívnej transcendencie, mohlo jednoducho a v rýchlosti tento svet zavrhnúť, mohlo ho nechať byť sebou samým a prvotní kresťania sa mohli rozhodnúť nemontovať sa do svetských záležitostí. Zdieľať

Vládnuce pohanské vrstvy sa netešili revolucionárom – hoci i mierumilovným – o nič viac než akákoľvek iná vládnuca vrstva akejkoľvek inej revolúcii. A tak si pohanstvo nemohlo dovoliť tolerovať a ani netolerovalo kresťanstvo – a to ešte dávno predtým, než kresťanstvo predstavovalo akékoľvek reálne ohrozenie pre politickú moc. Rimania sa a priori nebránili existencii početných menšinových náboženstiev vo svojej ríši. Tým, ktoré zásadne neprotirečili hlavnému prúdu dobového pohanstva, bolo umožnené naďalej existovať.

Ale židov Rimania vždy vnímali ako potenciálne rušivý a otravný element a keď sa objavili kresťania – židovská sekta sliediaca po nových konvertitoch – okamžite boli považovaní za významné ohrozenie. Kresťanské úvahy o sexe (a preto, v priamom dôsledku, aj o sexuálnom správaní Rimanov) zohrávali v tomto ohľade významnú úlohu. Rimania sa báli, ako to efektne pomenúva profesor Steven Smith, že kresťanstvo „zhasne svetlá a zruší párty“. A to je, samozrejme, presne to, čo sa kresťanstvu neskôr podarilo.

Nuž a my žijeme v časoch, keď sa svetlá znovu zažali a párty opäť pokračuje. V štyridsiatych rokoch minulého storočia sa Alfredovi Kinseyimu podarilo presvedčiť množstvo ľudí, že sexuálne uspokojenie je základnou ľudskou potrebou a že správna psychohygiena, ako aj celkový pocit spokojnosti znamená pravidelnú sexuálnu aktivitu, či už v manželstve, alebo mimo manželstva, a tiež že nasledovanie židovsko-kresťanských noriem v tejto oblasti vedie k formovaniu nevyrovnanej, ba až zvrátenej osobnosti.

V päťdesiatych rokoch zase Hugh Hefner úspešne mnohých presvedčil, že pornografia bola a mohla byť len ďalšou nevinnou formou zábavy a že „Playboy filozofia“ spočívajúca v sexuálnom pôžitkárstve bola tým cool moderným trendom, podľa ktorého by mali úspešní a sofistikovaní ľudia dnešnej doby usmerňovať svoj život.

LGBT hnutiu sa zase podarilo ustanoviť ako kľúčovú požiadavku „občianskych práv“ (v angličtine „civil rights“, pojem spájaný s požiadavkou zrovnoprávnenia amerických černochov, pozn. prekladateľa) dnešnej doby verejné uznanie homosexuálnych vzťahov a správania. Žiaden disent sa nepripúšťa. Pokusy artikulovať požiadavky protistrany v zmysle ochrany náboženských slobôd sa zamietajú ako výhovorky pre diskrimináciu. „Ten koláč upečieš, ty jeden bigot!“

Nečakajme, že nás budú tolerovať

Kresťania, praktizujúci židia a mnohí ďalší tradične nábožensky založení veriaci sú v ostatných rokoch zrážaní na kolená. Obrátenie kurzu, ktorý nastolila sexuálna revolúcia, sa zdá takmer nepredstaviteľné – a to napriek čoraz zjavnejším dôkazom o jej všemožných nežiaducich dôsledkoch, zvlášť pre deti. Málokto dnes verí, že tento revolučný pochod sa dá pozastaviť alebo čo i len trochu spomaliť. Drvivá väčšina kresťanov je toho názoru, že to najviac, v čo možno dúfať v tejto novej epoche nástupu pohanstva, je zaručenie inštitucionálnej a právnej ochrany vlastnej slobody žiť tak, ako oni sami uznajú za vhodné – a teda v súlade s ich vierou a bez toho, aby boli nútení participovať na aktivitách, ktoré považujú pri svojom najlepšom vedomí a svedomí za neakceptovateľné.

Progresívci napokon tvrdia, že oni sú predsa absolútne za individuálnu autonómiu a slobodu. Keď žiadali o redefiníciu manželstva, trvali na tom, že všetko, o čo im ide, sa dá zhrnúť pod heslom „ži a nechaj žiť“. Samozrejme, toto tvrdenie sa už medzičasom stihlo ukázať ako – a tu si dovolím vypožičať výrok Hillary Clintonovej – „nevyhovujúce aktuálnym operatívnym potrebám“.

Obrátenie kurzu, ktorý nastolila sexuálna revolúcia, sa zdá takmer nepredstaviteľné – a to napriek čoraz zjavnejším dôkazom o jej všemožných nežiaducich dôsledkoch, zvlášť pre deti. Zdieľať

Mnohí kresťania a ďalší veriaci si zúfajú už len pri predstave o reálnych možnostiach ochrany svojich detí pred indoktrináciou zo strany vládnucej elity. Myslia si, že práve vchádzame do novej diokleciánskej doby. A neuvažujú takto vôbec bezdôvodne, keď si všímajú, že práve toto naznačujú vo svojich vyjadreniach progresívni intelektuáli ako Mark Tushnet z Harvard Law School. „Kultúrna vojna sa skončila. Oni prehrali, my sme víťazi. Kreslenie hrubých čiar („prehrali ste, tak sa s tým naučte žiť“) je lepšou stratégiou, než sa snažiť vyjsť v ústrety „lúzrom“, ktorí – len si spomeňte – v minulosti hájili a dnes sa naďalej snažia hájiť názorové pozície, ktoré pre nás liberálov nemajú žiadnu normatívnu váhu.

Snahy správať sa milo a slušne nefungovali ani po občianskej vojne ani po Brownovi (justičný prípad Brown vs. Board of Education z roku 1954 bol jedným z prelomových prípadov v boji o občianske práva černochov, pozn. prekladateľa). Kreslenie hrubých čiar navyše podľa všetkého fungovalo celkom dobre v Nemecku a v Japonsku po roku 1945. Dovolím si poznamenať, že kým LGBT aktivisti sa primárne rozhodli pre hrubé čiary, sú to skôr liberálni akademici, ktorí sa usilujú skôr o mäkší prístup. Treba uznať, že po prvotných menších víťazstvách v kultúrnej vojne dávalo zmysel držať sa mäkšieho prístupu, keďže sme mali pred sebou mnohé ďalšie bitky. Tým sa predišlo urgentnej mobilizácii protistrany, ktorá sa ešte mohla vzchopiť. Ale teraz je situácia iná: je po vojne a my sme víťazi.”

Takže, nech sa páči. Nevyzerá to tak, že by naši novopohania mali náladu „vychádzať nám v ústrety“. Kresťania a ďalší, ktorí si dovolia postaviť sa do opozície voči novej progresívnej ortodoxii, môžu skôr očakávať „kreslenie hrubých čiar“. Chystajú sa s nami zaobchádzať tak, ako sa zaobchádzalo s porazenými Nemcami a Japoncami po druhej svetovej.

Verní katolíci a naši spojenci v opozícii voči tejto novopohanskej ortodoxii si preto dnes právom kladú jednoduchú otázku: „Čo robiť?“ Ako by sme sa mali zachovať zoči-voči tomuto „kresleniu hrubých čiar“? Ako by sme sa mali zachovať zoči-voči stratégii ľudí, ktorým ide o to, aby nám za každú cenu zabránili priblížiť sa k zhasínaču a rovnako aby nás patrične potrestali za to, že sa nám to už raz – myslím zhasnúť svetlá a zrušiť párty – podarilo?

Benediktova voľba nie je cestou

Niektorí katolíci a iní zbožní ľudkovia, ba v niektorých prípadoch dokonca celé denominácie, si už vybrali cestu kapitulácie a prispôsobenia. Udržujú vonkajšie znaky viery, no jej morálneho obsahu sa vzdali. Povedané slovami, ktoré Stalin slávne použil na označenie anti-anti-komunistických liberálov svojich vlastných čias, títo veriaci zo seba spravili „užitočných idiotov“ novopohanstva. Táto možnosť, samozrejme, nie je voľbou pre veriacich, ktorí svoju vieru berú vážne. Čo teda spravíme?

Táto otázka sa dnes často kladie ako binárna voľba medzi útekom a útokom. Nikdy som celkom nepochopil, o čo presne ide Rodovi Dreherovi, ktorého si inak veľmi vážim, keď rozpráva o takzvanej Benediktovej voľbe. Túto voľbu opisuje ako „strategický ústup“, ale na druhej strane sám trvá na tom, že by sme vo svete mali naďalej pôsobiť proaktívne a angažovane. Absolútne súhlasím, že angažovať sa musíme naďalej – ako veriaci sme povolaní vydávať svedectvo o hodnotách a princípoch, ktoré považujeme za neoddeliteľné od toho, čo považujeme za pravdivé uchopenie spravodlivosti a ľudského dobra.

Niektorí katolíci a iní zbožní ľudkovia, ba v niektorých prípadoch dokonca celé denominácie, si už vybrali cestu kapitulácie a prispôsobenia. Udržujú vonkajšie znaky viery, no jej morálneho obsahu sa vzdali. Zdieľať

Ale nerozumiem, pred čím máme ustupovať, hoci len strategicky. Navyše, k čomu a kam sa môžeme utiekať? K svojim rodinám, k svojim náboženským komunitám? Alebo azda k svojim združeniam na poli občianskej spoločnosti? To nemôže fungovať. Nájdu si nás. A naše inštitúcie sa im podarí rozobrať. Beto O’Rourke (medzičasom neúspešný kandidát na nomináciu Demokratickej strany v nadchádzajúcich amerických prezidentských voľbách, pozn. prekladateľa) prezradil toto verejné tajomstvo – sebe vlastným, šarmantne beznádejným spôsobom – v nedávnej debate medzi demokratickými uchádzačmi o prezidentskú nomináciu a žiaden z jeho rivalov mu akokoľvek zásadne neodporoval. Ich predsavzatím je, aby naše deti, a najneskôr naše vnúčatá, mysleli tak ako oni.

Inými slovami, nedajbože, aby ich deti v týchto otázkach nasledovali svojich rodičov a svojich starkých! A tak predstava, že by nám umožnili, aby sme ustúpili do akéhosi praktického ekvivalentu kláštorov, kde by sme sa starali o svoje rodiny ako o nejakú záhradku a kde by sme sa mohli pokúsiť odovzdať svojim deťom vlastné hodnoty, táto predstava pre nich neprichádza do úvahy. Len si spomeňme: má sa s nami zaobchádzať ako s porazenými Japoncami a Nemcami po druhej svetovej.

A tak útek, milí priatelia, nie je pre nás legitímnou možnosťou. Neostáva nám iná možnosť, než zabojovať. A ono to je, a aj naďalej bude, náročné. Utrpíme straty. Veľmi veľa strát. Pred pár rokmi som tu pri príležitosti každoročných katolíckych modlitebných raňajok poznamenal, že byť učeníkom znamená pripraviť sa na to, že budeme musieť zaplatiť istú cenu. A táto cena za posledné roky stúpla – a v nasledujúcich rokoch stúpne ešte vyššie.

Ale nerozumiem, pred čím máme ustupovať, hoci len strategicky. Navyše, k čomu a kam sa môžeme utiekať? K svojim rodinám, k svojim náboženským komunitám? Alebo azda k svojim združeniam na poli občianskej spoločnosti? To nemôže fungovať. Zdieľať

Dni pohodlného katolicizmu sú spočítané. Naša situácia je tá, v ktorej sa ocitli naši predkovia v ríšskom Ríme. Pokiaľ zostaneme verní svojej viere – pokiaľ zostaneme verní sebe samým –, budeme pre Markov Tushnetov a Betoov O’Rourkeov a všetkých im podobným celkom doslova netolerovateľní. Je ich celá légia (odkaz na najvyššiu organizačnú jednotku rímskej armády alebo na uzdravenie posadnutého v Dekapole, Mk 5,9, alebo oboje, pozn. prekladateľa). A v rukách držia ohromnú kultúrnu, politickú a ekonomickú moc.

A tak otázka, ktorej čelíme, znie jednoducho takto: vieme v sebe nazbierať odvahu byť vernými? Dokážeme vydať svedectvo o pravdách, ktoré sú nepopulárne medzi tými, ktorí dnes držia v rukách opraty kultúrnej, politickej a ekonomickej moci? Sme ochotní, ak to bude potrebné, zaplatiť cenu – vysokú cenu – ktorú vyžaduje povolanie učeníka? Nepochybne, bez Božej pomoci nič nezmôžeme.

No my sme dostali prísľub, a to prísľub od nikoho iného než samého Krista, že Božia milosť je prehojná. Nikomu, kto by žiadal o odvahu vydať pravé svedectvo, nebude táto milosť upretá. Nikomu, kto bude pripravený vziať svoj kríž a nasledovať Ježiša, nebude toto bremeno priťažké. A tak čo, dáme sa na útek? Nie, v žiadnom prípade. Nás čaká pravý opak. Napred, stotníci kresťanskí!
 

Príhovor do slovenčiny preložil Samuel Trizuljak a na Postoji vychádza so súhlasom profesora Georgea. V origináli si ho možno vypočuť tu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo