Pohľad zvonka Je Vladimir Putin Bonaparte bez vojenskej geniality?

Tridsiateho septembra 2022 prezident Ruskej federácie oznámil anexiu k Moskve štyroch ukrajinských oblastí: Luhanskej, Doneckej, Chersonskej a Záporožskej. Od 23. do 27. septembra sa v nich konalo úplne nezákonné referendum pod kontrolou ruských vojakov, ktorí prechádzali z domu do domu, aby prinútili občanov voliť.

Vladimir Putin predniesol dlhý prejav, v ktorom oslovil „kyjevské orgány a ich skutočných pánov na Západe“ a povedal, že obyvatelia regiónov anektovaných Kremľom „sa navždy stávajú našimi občanmi“.

Jeho prejav nebol len jednoduchým potvrdením údajných práv Ruska na Ukrajinu, ale skutočným vyhlásením vojny Západu obvinenému z toho, že chce „oslabiť a dezintegrovať Rusko, ako vždy sníval, rozdrobiť náš štát, postaviť naše národy proti sebe, odsúdiť ich na chudobu a zánik“.

Putin potom vyzval na „vlasteneckú vojnu“ proti Západu, ktorý vyznáva „náboženstvo naruby, skutočný satanizmus“, ale ktorého kolaps „je nezvratný“. Toto je „bojisko“, na ktoré „osud a história“ pozývajú Rusko, dodal vodca Kremľa a svoj pompézny prejav zakončil citovaním „pravého vlastenca Ivana Alexandroviča Iľjina“: „Ak považujem Rusko za svoju vlasť, znamená to, že milujem, rozjímam a myslím v ruštine, spievam a hovorím po rusky; že verím v duchovné sily ruského ľudu. Jeho duch je môj duch; jeho osud je môj osud; jeho utrpenie je moja bolesť; jeho rozkvet je mojou radosťou.“

Ivan Iľjin (1883 – 1954) bol ruský intelektuál, podporovateľ tzv. bielej armády, skončil v exile a zomrel vo Švajčiarsku. Bol obdivovateľom nacizmu a fašizmu. V roku 2005 dal Putin jeho pozostatky priviezť späť do Ruska ako gesto zmierenia medzi „bielymi“ a „červenými“ z čias občianskej vojny. Ruský prezident vo svojom prejave 30. septembra zmiešal témy ako antikolonializmus, čo bol bojový kôň tretej, teda Komunistickej internacionály, s tézami, ktoré sú európskej pravici drahé, ako je suverenita a kritika rodovej teórie.

Pokusom nie je len obnoviť spoločnú národnú identitu, ktorej symbolmi sú komunistická červená vlajka a dvojhlavý orol Romanovovcov, ale aj destabilizovať svet politickej a náboženskej pravice a hľadať v týchto prostrediach päť vnútorných stĺpov.

V tejto perspektíve leží nepretržitý odkaz na „vlastenecké vojny“, ktoré viedlo Stalinovo Rusko proti Hitlerovi a cárske Rusko proti Napoleonovi.

Ale je to práve Napoleon, ktorý je v istom zmysle pre Putina modelom schopnosti zjednotiť dedičov jakobínov a dedičov Vendée pod zástavou cisárskeho orla.

V roku 1795 Francúzska revolúcia, ktorá vyvrcholila Robespierrom, v skutočnosti stroskotala krvou. Po krátkych fázach termidoru a konzulátu generál armády Napoleon Bonaparte získal moc vo Francúzsku štátnym prevratom v brumairi 9. novembra 1799. Bonaparte bol synom revolúcie, ale predstavil sa ako obnoviteľ autority a poriadku.

V rokoch 1796 až 1799 napadol Taliansko, vyhnal panovníkov z ich trónov, vyplienil sväté mesto Rím a deportoval Pia VI. do Francúzska, ale 18. mája 1804 chcel, aby bol pápež prítomný v Paríži na jeho cisárskej korunovácii.

Napoleon mal vojenského génia, ktorý mu umožnil bleskový vzostup v Európe, ale jeho bezhraničné ambície mali veľmi vysoké ľudské náklady. Napoleonské vojny v rokoch 1803 až 1805 priniesli asi päť miliónov obetí medzi bojovníkmi a civilistami. V bitke pri Borodine 7. septembra 1812 za jediný deň bojov Napoleonovej Grande Armée a ruských jednotiek generála Michaila Kutuzova padlo celkovo asi 80-tisíc mužov.

Generál Philippe de Ségur (1780 – 1873), ktorý bol toho svedkom, spomína, ako „hromada kostier na vrchole jedného z kopcov dominovala celku. Bolo to, akoby sa tam na svoj trón usadila samotná smrť“ (História expedície do Ruska, ktorú podnikol cisár Napoleon v roku 1812, Harper & Brothers, New York, 1872, zv. II, s. 119).

Zdá sa, že takéto obrazy sa objavujú aj v úvahách o budúcnosti tragického rusko-ukrajinského konfliktu. Nie je núdza o tých, ktorí nazývajú Putina Napoleonom Kremľa a prirovnávajú ho k veľkému vodcovi Francúzov. Ale ak existuje analógia medzi Napoleonovou a Putinovou politikou amalgámu, medzi týmito dvoma postavami je aj hlboký rozdiel: Putinovi chýba vojenský génius francúzskeho vodcu. Generál Bonaparte zo svojich prvých kampaní v Taliansku a Egypte spustil úspešnú revolúciu svojho storočia v stratégii a taktike.

Víťazstvá ako Marengo, Austerlitz a Jena ho viedli k dobytiu – aj keď išlo o pominuteľné víťazstvá – veľkej časti kontinentálnej Európy.

Putinova „špeciálna vojenská operácia“, ktorú začal 24. februára 2022, sa ukázala ako katastrofa. Plánom vodcu Kremľa bolo zvrhnúť kyjevskú vládu a dostať sa k poľským hraniciam v presvedčení, že Západ nebude reagovať a Ukrajina nebude môcť tomu zabrániť.

Blitzkrieg zlyhal: ruská spravodajská služba podcenila protivníka, Putinovi generáli, z ktorých mnohí padli, neboli pripravení na situáciu, armáda bola nepripravená a zle vyzbrojená, utrpené straty boli obrovské (viac ako 80-tisíc mŕtvych, zranených a zajatcov).

Po siedmich mesiacoch bol Putin nútený k čiastočnej mobilizácii, ale povolanie 300-tisíc záložníkov prinieslo hromadné úteky, ktoré sa ešte neskončili. Ak bol Bonaparteho imperiálny projekt v Rusku v roku 1812 porazený, zdá sa, že Putinovo „Veľké Rusko“ je predurčené na rozpad v tej časti Ukrajiny, ktorá predstavovala prvé historické jadro Ruska. Aby sa zabránilo neúspechu, mohol by sa vodca Kremľa skutočne uchýliť k jadrovým zbraniam? Putin by tak nielen vstúpil do galérie najhorších zločincov v histórii, ale viedol by aj k sebazničeniu tej vlasti, ktorú vyzdvihuje takými lyrickými tónmi.

V Európe existujú obavy z hrozby možnej atómovej vojny. Skutočná tragédia našej doby však nespočíva v jadrovom holokauste, ktorý sa rysuje nad našou budúcnosťou, ale už v tom, že duše bez vedenia, opustené svojimi duchovnými, sú ponorené do chaosu vedúceho k duchovnej smrti, ktorá je oveľa vážnejšia ako smrť fyzická.

Tí, ktorí zverujú budúcnosť sveta Panne Márii, majú na mysli slová sestry Lucie otcovi Agostinovi Fuentesovi, postulátorovi blahorečenia Hyacinty a Františka Martovcov, v rozhovore z 26. decembra 1957: „Blahoslavená Panna mnohokrát povedala môjmu bratrancovi Františkovi, sesternici Hyacinte a mne, že mnohé národy zmiznú z povrchu zemského. Povedala, že Rusko bude nástrojom, ktorý si nebesia vyvolia na potrestanie celého sveta, ak najprv nedosiahneme obrátenie tohto úbohého národa.“

Sestra Lucia zároveň povedala otcovi Fuentesovi: „Otče, nemali by sme čakať na výzvu Svätého Otca z Ríma svetu, aby činil pokánie. Nemali by sme čakať ani na takúto výzvu od biskupa našej diecézy alebo od rehoľných kongregácií. Nie! Náš Pán už tieto prostriedky používal veľmi často a svet sa o to vôbec nestaral. Preto je teraz potrebné, aby sa každý z nás duchovne obrátil. Každý z nás má povinnosť zachrániť nielen seba, ale aj pomôcť všetkým dušiam, ktoré nám Boh kladie do cesty.“

Jedným zo spôsobov, ako pomôcť dušiam, je urobiť jasno v zmätku, do ktorého sme dnes ponorení, a to aj za cenu toho, že sme nepochopení alebo sa nám nebude rozumieť. Je však potrebné v tom pokračovať.

Text pôvodne vyšiel 5. 10. 2022 na portáli Corrispodenza Romana. Vychádza so súhlasom redakcie. Preklad: Vladimír Záborský