ROZHOVOR: Prísť do cieľa znamená začať ďalšie putovanie

Svätojakubská mušľa a palica oddávna charakterizujú pútnikov do španielskeho mesta Santiago de Compostela.

Jedným z putujúcich bol tohto roku aj ekonóm Ondrej Sočuvka, ktorý na mesiac opustil ruch hlavného mesta a vydal sa na púť dlhú tisícku kilometrov.Ondrej pracuje pre amerického zamestnávateľa na Slovensku, stál pri zrode Postoy.sk a verejnosti je známy ako jeden zo zástupcov Stredoeurópskej podnikateľskej a sociálnej iniciatívy (CEBSI).

Prečo si sa rozhodol ísť do Santiaga de Compostela?
Prvý krát som sa o púti do Santiago de Compostela dozvedel počas mojich študijných čias v Taliansku a odvtedy mi táto myšlienka vŕtala hlavou. Vždy, keď som počul rozprávať ľudí o tejto púti, cítil som túžbu vydať sa na cestu. Je to skrátka niečo podobné, ako keď človek cíti veľkú túžbu niekam ísť alebo niečo vo svojom živote vykonať, bez toho, aby vedel presne pomenovať, na základe čoho sa rozhodol. Okrem toho som sa v mojom dynamickom živote chcel na chvíľu zastaviť, venovať nejaký čas modlitbe a porozmýšlať nad tým, kam sa to vlastne všetci naháňame.

Kedy sa tvoje putovanie nakoniec uskutočnilo?
Prvý pokus začať putovanie som mal pred dvoma rokmi, ale na poslednú chvíľu sa všetko zrušilo. V apríli tohto roku sa mi naskytla jedinečná príležitosť vydať sa na cestu a teraz som už túto príležitosť využil. Apríl je vynikajúci mesiac pre putovanie: cestou trochu prší, takže na cestách nie je veľa turistov. Okrem toho nie sú v apríli vysoké teploty, takže môžete putovať celý deň bez prestávky. Pútnici, ktorí sa vydajú na cestu cez leto, musia okolo obeda kvôli vysokým teplotám zastaviť a dopriať si niekoľko hodín siestu, čo ich na ceste spomaľuje.

Odkiaľ si vyrazil? Aké si zvolil dopravné prostriedky?
Počas mojej púte som prešiel 1 000 kilometrov a dokončil som tzv. Francúzsku a Anglickú cestu. Prvýkrát som sa vydal na cestu z malej dedinky St. Jean Pied du Port vo Francúzskych Pyrenejách, kde som sa dostal lietadlom z Bratislavy do francúzskeho Biarritzu na pobreží Atlantiku a potom vlakom z Biarritzu do dedinky St. Jean. Po troch týždňoch putovania som dorazil prvýkrát do Santiaga a autobusom som sa doviezol do španielského prístavu Ferrol, kde som začal putovať po druhýkrát. Počas piatich týždňov putovania som každý deň celý prekráčal, až na dva razy, kedy som si cestu trochu skrátil autobusom, raz kvôli zdravotným problémom a raz kvôli Veľkonočným procesiám. Ak by som sa ešte raz mohol rozhodnúť, tak tieto „skratky” autobusom by som na budúce úplne vynechal.

Prečo práve Santiago? Nemohol si si vybrať aj iné pútnické miesta? Čo je na Santiagu také príťažlivé?
Niektoré rozhodnutia nevieme presne vysvetliť, ale cítime, že sú tie správne. Vo mne niečo rezonovalo kedykoľvek, keď som čítal alebo pozeral o camine a tiež ma veľmi fascinovali ľudia, ktorí túto púť dokončili. Cítil som z nich akýsi vnútorný pokoj a nadšenie. Okrem toho je camino púť, na ktorú sa ľudia vyberajú kráčať už vyše tisíc rokov. Kráčať po ceste s pocitom, že pútnici z celého sveta po rovnakej ceste kráčali a modlili sa stovky rokov, je úžasný pocit. Camino je tiež v istom zmysle duchovné cvičenie, kde človek na niekoľko týždňov odíde z dennej reality a venuje svoj čas vnímaniu Boha, krásy, spoznávaniu seba samého ale aj tých druhých okolo.

Čo je dôležitejšie – cesta alebo cieľ?
Príchod do katedrály v Santiago de Compostela bol pre mňa veľmi emotívny, omša pre pútnikov bola dojímavá a ja som si v kúte kostola aj poplakal. Obkolesený masívnymi múrmi katedrály som si plnšie uvedomil svoju malosť, premietol som si pred sebou zážitky z môjho putovania a prežil hlbokú radosť z toho, že mi bolo dopriate šťastne dokončiť moje putovanie. Napriek tomu ma mesto Santiago neoslovilo až tak ako samotné putovanie. Aj v katedrále v Santiagu je na jednom miesta nápis Omega-Alfa, čo znamená, že dôjdenie do cieľa, ktorým je pre mnohých katedrála, je v zásade iba začiatkom ďalšieho putovania. Doteraz si pamätám pocit, keď som prvýkrát dorazil do Santiaga a na druhý deň som pokračoval v kráčaní smerom k Atlantiku. Veľkú radosť som mal v momente, keď som opustil ruch veľkomesta a znovu som sa ponoril do ticha lesa.

Cítil si únavu?
Únavu asi bude cítiť každý, kto nie je zvyknutý denne kráčať osem až desať hodín peši bez prestávky. Ale vzdať putovanie a vrátiť sa domov, to mi nenapadlo ani v najťažších chvíľach. Predstavte si, že dlhé roky po niečom túžite a potom sa vaša túžba naplní. Vzdali by ste sa na polceste? Po prvom týždni som mal miernu krízu so svalmi na nohách, o ktorých som dovtedy ani nevedel, že vôbec existujú. Naplašil ma totiž jeden dánsky turista, ktorý sa v ten istý deň vracal domov do Dánska s tým, že mal podobné bolesti nôh ako ja. Vtedy som sa naozaj preľakol a skrátil som si autobusom jeden deň cesty, aby som si oddýchol. Oddýchnutý, hoci ešte stále s miernymi s bolesťami, som na druhý deň pokračoval ďalej.

Je camino fyzický alebo duchovný boj? Treba viacej premáhať nohy alebo radšej myšlienky?
Oboje. Ja som mal každý deň rozdelený do ranného kráčania, keď som sa modlil ruženec za úmysly mojej rodiny a za priateľov. Vtedy som si až tak fyzickú ani psychickú únavu neuvedomoval. Po obede, počas ktorého som sa vždy snažil zastaviť na mieste s pekným výhľadom a počas prežúvania španielskeho sendviča bocadijo aj trochu meditovať, to bolo vždy náročnejšie. Oťažievali mi nohy a zároveň som sa musel poobede viac premáhať. Skúsení pútnici hovoria, že camino, to sú tri etapy a s tým spojené tri druhy premáhania sa. Prvá etapa vo vás preverí fyzické sily, keď prechádzate cez Pyreneje a horské oblasti regiónu Navarra. Druhá etapa preverí vaše psychické odhodlanie, keď prechádzate cez nekonečnú rovinu, celý deň na horúcom slnku a bez tieňa, ktorá začína regiónom Rioja. No a tretia etapa je taká kombinácia, keď vojdete do regiónu Galicia, tam sú veľmi pekné hory, ale skoro každý deň prší.

Zmenil sa tvoj život po návrate zo Santiaga? Cítiš sa byť iný?
Camino bolo pre mňa splnenie túžby ale ja som nečakal, ani som sa nemodlil za to, že sa môj život od základov nejako zmení. Hlbšie som si ale uvedomil niektoré pravdy, napríklad to, ako je nesprávne posudzovať druhých, alebo ako je veľmi dôležité byť spokojný s tým, čo mám. Svoje putovanie som od začiatku vnímal skôr ako dôrazné zastavenie sa v mojom živote a venovanie tohto času Bohu. Ako povedal kardinál Tomko v jednom príhovore, v dnešnom svete bežíme bez toho, aby sme si rozmysleli, kam vlastne chceme dobehnúť. Keď niekde dobehneme a zistíme, že nie sme šťastní, namiesto toho, aby sme sa zastavili a porozmýšľali nad svojím životom, rozbehneme sa plnou parou ďalej. Moje camino bolo pre mňa takým zastavením sa pred tým, ako si znovu niekde zašprintujem.

Je camino útek od civilizácie alebo, naopak, putovanie tam, kde je aj civilizácia?
Niektorí pútnici zažili na camine také obrátenie, že sa už domov nevrátili a ostali slúžiť druhým ako dobrovoľníci. Spomínam si na veľmi emotívny obed v jednej malej pútnickej ubytovni, kde žili spolu manželia z Brazílie a Talianska. Manželka so slzami v očiach hovorila o tom, že je veľmi šťastná zo svojho rozhodnutia ostať slúžiť druhým, ale jej vlastná rodina z Talianska jej chýba. Zo žartu som pred odchodom hovoril, že si po mojom návrate otvorím pustovňu pod Trenčianskym hradom a stane sa zo mňa bradatý pustovník. Hoci camino je v istom zmysle únik od každodennej reality, ja som si celý čas uvedomoval, že čas strávený kráčaním sa raz skončí a v kútiku srdca som sa zároveň tešil na návrat do bežnej civilizácie. Verím, že tu je moje miesto a je to moje povolanie. Santiago je mesto plné mladých ľudí, univerzít a kultúry, ale či je naozaj kolískou civilizácie, to si nedovolím tvrdiť. Skôr ma sklamal ruch a zmätok, ktorý som si po týždňoch ticha v lese uvedomoval omnoho intenzívnejšie.

Čo ťa na putovaní najviac prekvapilo?
Nemyslel som si o sebe, že som až tak tvrdohlavý. Trvalo mi totiž vyše desať dní, kým sa vo mne niečo zlomilo, prestal som neustále nad niečím dumať a mudrovať a naozaj som začal putovať v pokore a bez vlastných myšlienok. Tiež ma prekvapilo, akými neuveriteľnými a originálnymi spôsobmi mi môže Boh posielať svoje odkazy, len treba byť dostatočne ticho a vnímať veci okolo. Prekvapilo ma a zároveň aj trochu zahanbilo, keď som si uvedomil, ako posudzujem ľudí navonok. Mnohí pútnici, ktorí zo začiatku vyzerali veľmi zvláštne, sa mi zverili so svojimi bolesťami a trápeniami a ja som nakoniec ostal usvedčený z môjho vedomého, ale aj nevedomého posudzovania druhých.

Je istá vec alebo osoba, ktorej neprítomnosť si si uvedomoval počas púte?
Hoci to vyznie tvrdo, nechýbal mi naozaj nikto. Samozrejme, že som sa tešil na mojich rodičov, súrodencov a priateľov, ale nebola to neprítomnosť, ktorá by ma vyrušila z pokoja, ktorý som naberal putovaním. Čo sa týka vecí, nechýbalo mi vôbec nič, dokonca som sa ešte viac oslobodil od materiálnych vecí. Veľmi jasne som si uvedomoval, že viem byť šťastný a spokojný aj s malým batohom a ôsmimi kilami oblečenia na chrbte. Nezabudnem na tú radosť, keď som po celodennom kráčaní zbadal v diaľke albergue, pútnickú ubytovňu, kde som sa chystal stráviť noc. Všetko materiálne, čo som vtedy potreboval k spokojnosti, som mal na chrbte. Spomínam si na stretnutie s jedným pastierom, ktorý bol veľmi priateľský a celý život strávil pasením oviec. Nikde necestoval, nemal skoro žiadne formálne vzdelanie, býval v chudobnom domčeku, ale keď som sa mu pozrel do tváre, povedal som si, že takto pokojne by som chcel aj ja raz žiť svoju starobu.

Ako sa pozeralo okolie na to, že sa vydávaš na takúto dráhu naprieč Európou? Prijali to alebo si skôr ťukali po čele, na čo Ti to celé bude?
Veľa ľuďom som o svojej ceste dopredu nehovoril, skrátka som sa zbalil a vybral sa putovať. Keď si plníte svoje životné túžby tak vám je jedno, či si tí druhí ťukajú na čelo alebo nie. Skôr som sa stretol s tichým rešpektom, je to odvážne predsavzatie odísť na päť týždňov a peši prejsť od Pyrenejí až k Atlantickému oceánu. Mnoho ľudí podľa mňa nosí v sebe svoje túžby, ale kvôli zhonom v práci a v dnešnej spoločnosti nemajú odvahu ich realizovať. Každému hovorím, že keď mňa pustil môj americký zamestnávateľ putovať jeden mesiac po Európe, tak už sa nikto nemôže viac vyhovárať.

Aké sú typické znaky pútnika do Santiaga? Obľúbil si si ich?
Niektoré znaky pútnika sú napríklad svätojakubská mušľa, palica a žlté šípky všade po ceste. Svätojakubská mušľa slúžila v minulosti ako dôkaz toho, že daný človek prešiel až k Atlantickému oceánu, pretože iba na jednom mieste na pobreží sa tieto mušle nachádzajú. Mušľa tiež slúžila ako tanier a malá nádoba na pitie vody zo studní. Keď má dnes niekto zavesenú mušľu na batohu alebo na palici, domáci hneď vedia, že je to pútnik a správajú sa k nemu s veľkou úctou a rešpektom. Palica je nielen symbol, ale aj veľmi praktická pomôcka voči dedinským psom. Vždy, keď som mal pred sebou veľký kopec a na chvíľku som poľavil v mojom kroku, s pomocou palice som sa znovu rozbehol na tú správnu frekvenciu. No a žlté a modré šípky sú smerovky, ktoré sú nastriekané počas celej cesty do Santiaga. Pútnik vôbec nepotrebuje poznať cestu, stačí, ak hľadá každých sto metrov žltú šípku, ktorá ukazuje, ktorým smerom má kráčať. Párkrát sa mi po ceste stalo, že som zablúdil. Potom som sa musel vrátiť späť na posledné miesto, kde som znak šípky alebo mušle videl, a kráčať pozornejšie vpred. Ďalšie symboly, s ktorými sa pútnici stretávajú, sú napríklad znak albergue, čiže ubytovacieho zariadenia pre pútnikov, mnohé studne, rozpadnuté topánky ako aj lokálne krčmicky ponúkajúce špeciálne večere a regionálne víno pre pútnikov. Putovanie je vďaka tomu nielen duchovným, ale aj gurmánskym zážitkom.

Chcel by si si možno v budúcnosti camino zopakovať?
Rád by som sa na budúci rok vybral putovať po portugalskej ceste, o ktorej sa hovorí, že je menej frekventovaná ako francúzska cesta. Ako predsavzatie si dávam kráčať vedome trochu pomalšie, tentoraz som od začiatku kráčal pomerne svižne a sám som bol prekvapený, ako rýchlo som do Santiaga prišiel. Pomalšie putovanie podľa mňa pomôže človeku sústrediť sa a vnímať krásy okolitého sveta ešte intenzívnejšie.

Máš v pláne ďalej rozvíjať myšlienku putovania do Santiaga?
Určite áno. Veľmi sa mi páči myšlienka občianskych združení priateľov Camino de Santiago po celej Európe. Ich členovia rozprávajú o svojich skúsenostiach a radia prípadným záujemcom o putovanie. Priatelia camina tiež zháňajú financie na podporu pútnikov z celého sveta. Úžasné by napríklad bolo, ak by sa nám zo Slovenska podarilo každý rok zorganizovať dobrovoľníkov, ktorí by sa starali o niektorú z pútnických ubytovní. Vydavateľstvo Lúč vydalo v týchto dňoch slovenský preklad vynikajúceho sprievodcu po Svätojakubskej ceste. Bol by som veľmi rád, ak by sa mi podarilo zorganizovať prednášku pre mladých ľudí, kde by mohli napríklad vystúpiť pútnici s praktickými skúsenosťami a kňaz alebo historik, ktorí poznajú cestu z historicko-náboženského hľadiska. Prostredníctvom fotiek, úžasných videí a krátkych filmov by som chcel ďalej šíriť dobré meno camino de Santiago. Budem veľmi šťastný, ak by sa aj vďaka niektorej z týchto aktivít ľudia na Slovensku o púti nielen dozvedeli, ale sa aj odhodlali putovať. Z vlastnej skúsenosti odporúčam, je to vzácny zážitok.