Kniha Padreho klan čerpá z osobných skúseností hlavných aktérov zvnútra systému našich ľudí. Autor zároveň strávil dlhé hodiny v rozhovoroch s vyšetrovateľmi, prokurátormi a so sudcami, ktorí riešia najzávažnejšie kauzy prepojenia mafie s politikou a bezpečnostnými zložkami. 

Nájomní žoldnieri bosa z Nitry si mysleli, že sú bohovia, na ktorých si nikto netrúfne. Vytvorili si vlastný štát v štáte s vlastnými, značne pokrivenými pravidlami. Na prvom aj poslednom mieste boli peniaze. Keď sa im niekto postavil na odpor, poštvali naňho výpalníkov z Národnej kriminálnej agentúry. 

Kryli a zahladzovali prúsery spriaznených podnikateľov a oligarchov, ktorí mali už dávno sedieť vo väzení. Milióny z pokútnych kšeftov prali cez čínsku práčku, aby si ich potom delili na rušnom bulvári ako bosovia talianskej mafie, keď vyplácali svojich vojakov za predaj heroínu alebo koksu. 

Chránili aj nominantov najsilnejšej vládnej strany, ktorí preberali úplatky v krabiciach od šampanského. Sledovali opozičných politikov, prezidenta republiky aj novinárov, aby ich mohli škandalizovať a kompromitovať. Jeden z nich bol neskôr zlikvidovaný rukou chladnokrvného vraha.

Padreho klan nekupčil s narkotikami, jeho hlavnou devízou bol vplyv a obchodným artiklom beztrestnosť. Konal na objednávku najvyšších politických kruhov, hlavne predsedu vlády a ministra vnútra. Organizovaný zločin sedel na vrchole pyramídy, kde bol štát mafiou.

Po volebnom víťazstve obyčajného človeka sa však začal megastroj korupcie zadrhávať. Jeden z členov klanu spustil svojím svedectvom lavínu, ktorá so sebou strhávala všetko, čo jej stálo v ceste. Úplatných politikov, funkcionárov polície, prokuratúry aj prominentných sudcov. 

Trvalo šesť rokov, kým sa dostal šokujúci príbeh policajnej mafie do vyšetrovacích spisov. A teraz sa o ňom dozviete z knihy Padreho klan, ktorá mapuje jedno z najtemnejších období novodobej slovenskej histórie. Vitajte vo svete špinavých peňazí, intríg a nekontrolovateľnej moci. 
 

Po Kružliakovej vražde boli odpísaní aj viacerí policajti. Neskončili síce na psychiatrii ako Opička, ale profesionálne si ich už nikto nevážil. Tibor, Krémeš či Nasávač sa stali symbolmi zhumpľovaného štátu, kde mali rozhodujúce slovo oligarchovia a mafia. 
 

S Judášom ako novým policajným prezidentom neboli spájané veľké očakávania. Zdieľať

Atmosféra dezilúzie často vedie k ešte väčšej frustrácii. Verejnosť očakáva zmenu, ideálne v priebehu niekoľkých dní, maximálne týždňov. Keď nepríde ani po mesiacoch – či už z objektívnych, alebo zo subjektívnych príčin –, ľudia zavrhnú vzývaného mesiáša a začnú hľadať ďalšieho v poradí.

S Judášom ako novým policajným prezidentom neboli spájané veľké očakávania. Nad jeho minulosťou viselo viacero otáznikov, v porovnaní so všetkými, čo prichádzali do úvahy, sa však javil ako menšie zlo. Do karát mu hralo aj to, že o jeho korupčnej náture sa vtedy nevedelo.

Po Tiborovom odchode sa stal policajným prezidentom hlavne preto, že to chcel Fúkač. Judáš bol odjakživa jeho kôň, rozumeli si profesionálne i ľudsky. Pred vymenovaním do vysokej funkcie aj po ňom však musel podstúpiť trápnu tortúru v centrále Zderu.

Judáša tam priviedol Fúkač, aby ho predstavil Šéfovi a nomenklatúrnym kádrom strany. „Už tam v živote nepôjdem. Ponížil ma ako málokto,“ sťažoval sa Lajovi. Šéf sa totiž k nemu správal povýšenecky, Judáš mu musel, obrazne povedané, pobozkať kráľovský prsteň.

Predseda Zderu mal personálne aj iné požiadavky, ktoré sa týkali vyšetrovania jeho ľudí. „Bolo mimoriadne dehonestujúce, čo si ku mne dovoľoval,“ netajil rozhorčenie Judáš. Ani s Padrem sa príliš nemuseli, Judáš však chápal, kto je v polícii skutočný bos. 

Po Tiborovej demisii síce Padreho vplyv klesol, ale stále mal svojich ľudí na dôležitých pozíciách. Judáš mu neslúžil, ale ani nešiel otvorene proti nemu. Keď mu Béďo oznámil, že Padre sa s ním chce stretnúť kvôli vyšetrovaniu Kružliakovej vraždy, Judáš nepovedal nie.

„Choď tam. Aspoň budeme vedieť, čo sa deje,“ posmelil šéfa finančnej polície.

Judáš si zároveň uvedomoval, že nemôže ísť otvorene ani proti politikom Zderu, hoci ho k tomu tlačila verejná mienka. Desaťtisíce ľudí, ktorí protestovali po vražde novinára v slovenských uliciach, totiž chceli vidieť za mrežami všetkých, čo boli v spojení s Padreho klanom.

Judáš ani nechcel ísť hlavou proti múru, lebo bol lojálny Fúkačovi. Vyšetrovanie Kružliakovej popravy vyslovene nesabotoval, to by bola v napätej spoločenskej atmosfére samovražda. Do iných prípadov s politickým nábojom sa však príliš nevkladal, aby si nepohneval vrchnosť.

Hoci bola funkcia policajného šéfa vrcholom jeho kariéry, Judáš chcel predovšetkým zarábať. V konečnom dôsledku mu neprekážalo ani to, že v pozadí väčšiny výnosných obchodov stál Padre a jeho klan. Navonok to však šikovne maskoval, dokonca i pred ostrieľanými novinármi.

Judáš sa prezentoval ako kladný hrdina, ktorý sa v kľúčovej chvíli postavil na správnu stranu dejín. Možno nie úplne kladný, skôr neutrálny, čo však nebolo až také podstatné. Žurnalistov si vedel získať bezprostrednosťou aj tipmi, ktoré im posúval, aby boli k polícii i k jeho osobe zhovievavejší.
 

Hoci na oslave bolo dvesto hostí, Judáš sa bavil s každým, kto sa mu prihovoril, akoby sa poznali od detstva. Zdieľať

Judáš bol pritom odjakživa človek dvoch tvárí. Na jednej strane pristupoval k ľuďom ako k seberovným, v komunikácii sa prezentoval ako jeden z nich. Človek z mäsa a kostí, obyčajný Tatranec z dediny Štrba. Nenosil obleky, aj uniformu si obliekol, len keď to bolo nevyhnutné.

„Poď sem, dám ti darček,“ povedal Lajovi, keď mu prišiel zagratulovať k štyridsiatke.

Hoci na oslave bolo dvesto hostí, Judáš sa bavil s každým, kto sa mu prihovoril, akoby sa poznali od detstva. Lajovi priniesol starožitný obraz, zabudol však odstrihnúť cenovku. 

Judáš sa nezaoberal banalitami, sústreďoval sa len na dôležité veci. Ako manažér sa nebál rozhodovať, často bral zodpovednosť na seba. Nebol to zákulisný hráč ani intrigán, naopak. Vždy si potrpel na imidž drsného kovboja, respektíve šerifa, ktorý má situáciu plne pod kontrolou. 

Keď mal s niekým problém, povedal mu to priamo do očí. Niekedy aj pred svedkami, čím utužoval svoju autoritu. Na mnohých to pôsobilo umelo až teatrálne, Judášovi to však bolo jedno. Zaujímali ho len výsledky, hlavne v boji s organizovaným zločinom.

Jeho najväčším úlovkom bol Miki, mafiánsky bos zo stredného Slovenska. Práve tento prípad však plasticky ilustroval, že Judáš nebol rovný chlap, ako o sebe s obľubou šíril. Aj najväčšie úspechy totiž zobchodoval ako predavači čínskeho textilu na Miletičke.

Judáš nebol žiadna trasorítka, postaviť sa v tom čase Mikimu vyžadovalo kus odvahy. Mimoriadne krutý, surový bos totiž odpratal z cesty každého, kto sa naňho čo i len škaredo pozrel. Ak mu aj rovno nevystrelil mozog z hlavy, tak ho aspoň polámal a pripravil o majetok.

Jeho obete boli rady, keď sa vrátili z hôr okolo Brezna, kde ich mučil a zastrašoval, po vlastných. Keď prežili, s vďakou začali slúžiť Mikimu: stačilo, že mali čo jesť a kde spať. Bos si z nich spravil otrokov ako v starovekom Ríme, keď ho prestali baviť, hodil ich krvilačným šelmám.

Mikiho vládu ukončil až Judáš, ktorý ho dostal za mreže. Jeho tímu sa podarilo usvedčiť obávaného mafiána, pred ktorým mali rešpekt i mnohí policajti, z viacerých beštiálnych vrážd. Judáš bol za hviezdu, o jeho dohodách s časťou podsvetia vedel len úzky okruh zainteresovaných.

Niekoľko týždňov pred Kružliakovou vraždou som šiel ako novinár na župné voľby do Banskej Bystrice. Do mesta, ktoré kedysi patrilo Mikimu, ako policajt tam však zažil vrchol kariéry aj Judáš. Ubytoval som sa v hoteli Lux, odkiaľ úradoval v čase najväčšej slávy mafiánsky bos.

Zvonka ešte stále pripomínal socialistický panelák, vnútorná výbava však zodpovedala trojhviezdičkovému hotelu. Po večeri v blízkej reštaurácii som sa vybral na miestny hokejový štadión. Pred cestou do Bystrice ma totiž oslovili muži, ktorí tvrdili, že pracovali s Judášom.

Kontakt sprostredkoval spoločný známy, ktorý ma ubezpečil, že nejde o žiadne fejky, ale bývalých policajtov z Úradu boja proti organizovanej kriminalite. „Buď v kľude, ručím za nich. Majú pre teba zaujímavé informácie o Judášovi,“ napísal mi cez sociálnu sieť. 

Keď som prišiel na štadión, prihovorili sa mi dvaja vyšportovaní borci. Jeden vyšší, druhý o dosť nižší, ale obaja pôsobili, že chodia denne do posilňovne. „Poďme do bufetu, nebudeme stáť vonku,“ navrhol jeden z nich. V novembri už bolo v podvečernej Bystrici celkom chladno.

Objednal som si pivo, moji parťáci kofolu. Prišli autom, keby nafúkali, miestni policajti by si ich vychutnali. Judáš už síce robil v kariéru v Bratislave, v metropole stredného Slovenska mal však stále oddaných nasledovníkov. Mýtus o jeho chrabrosti sa šíril mestom ako mor.

„Zavrel Mikiho, ale na jeho pravú ruku nikdy nesiahol,“ začali mi rozprávať príbeh o mafiánovi Kánovičovi. Judáš ho chránil spolu s prokurátorom Šuflíkom. „Kánovič zabezpečil Judáša aj finančne. Autá, domy, dovolenky, hotovosť. Na narodeniny mu daroval pištoľ,“ tvrdili.

Zhruba po hodine navrhli, aby sme sa presunuli do hľadiska zimného štadióna. Okolité stoly v bufete, kde sme dovtedy sedeli, sa totiž rýchlo zaplnili. Niektorí hostia navyše počas nášho rozhovoru podozrivo stíchli.

V hokejovej aréne práve prebiehal zápas dorasteneckej ligy, ktorý neprilákal veľa fanúšikov. V poloprázdnom hľadisku sme si sadli asi dvadsať metrov od seba, pričom som sa mal tváriť, že sa nepoznáme. 

Hoci sme sa spolu rozprávali, vyzeralo to, že si každý hovorí sám pre seba. Všetci traja sme boli otočení smerom k ľadovej ploche, nebol medzi nami žiadny očný kontakt. Po ďalšej hodine ma vyzvali, aby som vyšiel von. „Poďte s nami. Ukážeme vám, kde zakopal Miki s Kánovičom mŕtvoly, ktoré Judáša nezaujímajú,“ chceli svoje tvrdenia podložiť dôkazmi. 

Policajti boli presvedčení, že Judáš zámerne odkláňal pozornosť od Kánoviča, ktorý bol spolupáchateľom viacerých mafiánskych vrážd. „Sorry, ale vidím vás prvýkrát v živote, nikam nejdem,“ odmietol som. Predstava, že skončím zakopaný v hustom lese, ma príliš nelákala.

Vonku už bola poriadna tma, nepoznal som ani okolitý terén. Policajti, ktorí riešili násilnú kriminalitu, navyše často splývali s hrubými krkmi. Stavbou tela i spôsobom komunikácie. Zdroje, s ktorými som sa stretol, už ani v polícii nepracovali, takže nemali pri sebe služobné preukazy.

Keby aj mali, nevedel by som posúdiť, či sú pravé alebo falošné. Možno som bol až príliš paranoidný, ale táto vlastnosť patrila k povinnej výbave investigatívneho novinára. Informácie, s ktorými sa mi zdôverili, sa ani nedali v reálnom čase overiť, potvrdili sa už o niekoľko rokov neskôr.

Čím viac som však nad tým premýšľal, tým menej dávalo logiku, že pokým Miki si odpykával doživotie, Kánovič sa ostentatívne premával centrom Bystrice ako ctihodný občan. 

Ako novinár som sa dostal s Judášom do kontroverzie pre články o hľadanom mafiánovi Mellovičovi z Prievidze. Nepáčilo sa mu, keď som napísal, že ho kryje podobne ako Kánoviča. 

Judášov kolega ma dokonca varoval, že pozná môj denný režim, kedy a kam chodím do práce, koľko tam trávim času. „Odkiaľ to viete?“ spýtal som sa naivne. „Máme svoje zdroje,“ povedal skúsený policajt.

Pochybnosti vzbudzovali aj Judášove majetky, ktoré postupne vychádzali na povrch. Hacienda pri Martine, luxusná chata v lyžiarskom stredisku Malá Fatra, apartmán na Floride. S plynúcim časom som si bol takmer istý, že robil biznis s mafiou. Najskôr s násilnou, potom s bielymi goliermi.

Napriek tomu nemal žiadne zábrany. Keď ho po Kružliakovej vražde oslovili s ponukou, aby sa stal policajným prezidentom, neodmietol. Ani nechcel, lebo predpokladal, že s vyššou funkciou sa spájajú lepšie možnosti. 

Judáš sa nemýlil, hoci bokovky mal i na nižších postoch. Smrť mladého novinára vnímal len ako medzistupeň v kariérnom postupe a cestu k vyšším províziám. Jeho pravú tvár odkryl vyšetrovateľom až bývalý siskár Braun. 

„Jedna baba od nás, čo obchoduje so zlatom, má problémy s finančnou políciou,“ zdôveril sa mu mafián Mikulčík. „Kudla ponúka za vyriešenie jej problému stotisíc,“ predostrel Braunovi.

Kudla bol bosom apačovcov, Mikulčík popredným členom skupiny. Podnikateľke, ktorej chceli pomôcť, robil pre zmenu ochranku apačovec Zemák.

„Urobím, čo sa bude dať,“ prisľúbil Braun. 
 

Apačovci sa mohli na nich spoľahnúť, prípad obchodníčky so zlatom skončil v skartovačke. Zdieľať

Pri prvej príležitosti sa vybral za známym policajtom, ktorého volali Bakšiš. Braun mu odovzdal lístoček s menom podnikateľky, o ktorú si robil starosti bos Kudla.

„Vybavím to cez Judáša s Béďom,“ ubezpečil ho Bakšiš. Judáš bol v tom čase policajným viceprezidentom, Béďo šéfom finančnej polície.

Apačovci sa mohli na nich spoľahnúť, prípad obchodníčky so zlatom skončil v skartovačke. Odmenu stotisíc eur si rozdelili na päť častí: štvrtinu si zobral Mikulčík, zvyšok išiel rovným dielom Judášovi, Béďovi, Braunovi a Bakšišovi.

Judáš s Braunom sa postupne skamarátili, raz za tri mesiace si dali aj spoločný obed v reštaurácii Čárda v Stupave. Judáš sa ho zároveň snažil vyťažiť, keďže Braun mal dobré informácie z prostredia tajnej služby i podsvetia. Vysokopostavený policajt ich však využíval hlavne na vlastné obohatenie.

Podstatou Judášovej spolupráce s Braunom boli totiž peniaze. Na spoluprácu sa hocikedy ponúkol aj sám, bosovi Kudlovi pomohol i s prepustením mafiána s prezývkou Balvan. Judáš profitoval aj z pokútnych obchodov s pohonnými hmotami, za ktorými stál Braun.

Bývalému siskárovi dohadzoval klientov, za čo dostával niekoľko tisíc mesačne. V momente, ako sa stal policajným prezidentom, sa mu však začalo máliť. „Všetci okolo mňa kradnú, zarábajú peniaze a ja ich musím ťahať zo sračiek,“ sťažoval sa policajtovi s prezývkou Bakšiš.

Bakšiš a Braun si uvedomovali, že Judáša netreba príliš dráždiť. Z titulu svojej funkcie dokázal v priebehu minúty zničiť každého, kto sa nechcel podeliť. Po Kružliakovej vražde bol síce pod väčším drobnohľadom ako jeho predchodcovia z Padreho klanu, úplne do kuchyne však nevidel nikto. 

Detaily nekalých obchodných operácií poznal úzky okruh zainteresovaných, ktorí sa mohli zničiť len navzájom. Občas sa síce vybrali na kontrolu ministerstva vnútra a policajného prezídia opoziční poslanci, no videli akurát precízne vystavanú Potemkinovu dedinu.

Navonok všetko klapalo, vyšetrovatelia sa opatrne púšťali aj do prípadov, na ktoré si dovtedy netrúfli. Zlepšili sa tiež štatistiky odhalených prípadov korupcie, i keď nešlo o najväčšie ryby. Pod pokrievkou však robili tí istí ľudia ten istý biznis, akoby ani nedošlo k vražde novinára.

„Judáš chce paušál?“ spýtal sa Braun.

„Presne tak,“ prikývol Bakšiš.

Braunovi sa to nechcelo riešiť hneď, užíval si dovolenku na chorvátskom ostrove Pag. V tejto destinácii vlastnil apartmán aj Bakšiš, pešo to mali k sebe na skok. V ten večer spolu vypili niekoľko fliaš červeného, ktoré zajedali morskými plodmi z neďalekého prístavu.

Keď sa Braun prebral z opice, uvaril si kávu a natrel toast nutellou. Po raňajkách si sadol na terasu, vyložil nohy na stôl a dlhé hodiny pozoroval miestnych rybárov. Ten pohľad ho upokojoval, doma na Slovensku bol neustále v strese a pod tlakom. Fízlov aj mafie.

Okolo obeda zobral do ruky telefón a začal obvolávať komplicov, ktorí boli zapojení do biznisu s pohonnými hmotami. „Ponúkni mu tridsaťtisíc mesačne,“ odporúčali Braunovi. Bolo to o osemtisíc viac, ako dostával Lajo z Padreho klanu, ktorý bol však funkčne pod Judášom. 

„Koľko berie Lajo?“ pýtal sa Judáš.

 „Dvadsaťdvatisíc,“ odvetil Braun.

„Dobre, môže byť. Policajný prezident nemôže dostávať menej ako šéf daňových kriminalistov,“ pousmial sa Judáš.

Bol spokojný, tridsaťtisíc zarobil v oficiálnej funkcii za pol roka. Príjem od štátu musel navyše zdaniť, od Brauna dostával niekoľkonásobne viac priamo na ruku. Peniaze mu nosil Bakšiš, ktorý bral z rovnakého kšeftu pätnásťtisíc mesačne.

Braun mu odovzdával provízie v krabiciach od rumu. Buď v Bratislave, alebo na Záhorí, kde mal rodinný dom. Judáš zinkasoval za sedemnásť mesiacov krytia podvodov s pohonnými hmotami vyše pol milióna. Trápilo ho akurát to, že úplatky mu často nosili v malých sumách. 

„Nedávajte mi to, kurva, v päť- a desaťeurových bankovkách. Noste to aspoň v päťdesiatkach,“ nadával Bakšišovi. Judášov hnev bol pochopiteľný, ale realita nepustila. Čierne peniaze totiž pochádzali z čínskej práčky, kde rotovali veľké sumy v hotovosti. Jej princíp využil aj Padreho klan.

Knihu Padreho klan si môžete exkluzívne zakúpiť v predpredaji v e-shope denníka Postoj.

Len u nás aj s podpisom Mareka Vagoviča: https://obchod.postoj.sk/produkt/padreho-klan/234.

Kniha vychádza 4. 11. 2022.