Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zahraničná politika Spoločnosť
14. september 2022

Reportáž z Kyjeva

Rusi sú čoraz ďalej. Ale nad mestom stále visí prízrak vojny

V Kyjeve je vzdušný poplach každý deň a cudzinec, ktorý si fotí jednotlivé miesta, je podozrivý ako možný diverzant.

Rusi sú čoraz ďalej. Ale nad mestom stále visí prízrak vojny

Do Kyjeva prichádzam nadránom, no už pri príchode badať, že vojna tu je bližšie než vo Ľvove. Vlakovú stanicu strážia policajti a vojaci s kalašnikovmi, pri vstupe kontrolujú doklady a batožinu ako na letisku. Na nástupišti hrá klasická hudba.

Prejdem sa pešo k Ševčenkovej univerzite. Keď si sadnem do parku, zaznie siréna. Vzdušný poplach. Je pol ôsmej ráno. V Kyjeve je poplach takmer každý deň, ale ukrajinská armáda väčšinu prilietajúcich rakiet zostrelí. „Máme veľmi dobrú protivzdušnú obranu,“ neskôr rozprávajú domáci.

Pomník ukrajinskému národnému spisovateľovi Ševčenkovi je schovaný do akejsi škatule, len zvrchu vyčnieva vrstva pieskových vriec. Obďaleč stojí aj pomník Mychajlovi Hruševskému, prezidentovi Ukrajinskej národnej republiky po prvej svetovej vojne. Aj Hruševskyj je podobne zaopatrený.

Na Chreščatyku, veľkom prospekte, ktorý vedie na Majdan, takmer nikoho niet. Španielske jazdce (protitankové zábrany) sú síce odpratané nabok, ale ešte stále sú na námestí, ak by ich bolo treba znovu nasadiť. Aj iné ulice lemujú protitankové zábrany na chodníkoch.

Hlavná pošta je takmer ľudoprázdna. „To kvôli poplachu dnes ráno,“ vysvetľuje pani za pokladnicou, „obvykle by to tu už bolo plné ľudí.“

Mnohé z kaviarní a obchodov na Chreščatyku sú zavreté, iné museli zmenšiť prevádzku. Tak napríklad známy obchod Всі свої, ktorý predáva oblečenie ukrajinských značiek, dole je polovica poschodia uzavretá, na hornom poschodí oblečenie úplne nahradili predmety z uzavretého obchodu s inými predmetmi ukrajinských dizajnérov.

V historickom múzeu Ukrajiny sú už len dve malé výstavy, jedna o ukrajinskej vlajke, druhá o obliehaní Kyjeva na začiatku invázie. Väčšina historických predmetov bola evakuovaná do bezpečia, aby ich pri nálete nezničili alebo nevyplienili, ak by bol Kyjev na začiatku vojny predsa len padol.

Tak ako vo Ľvove, aj v Kyjeve je vystavená zničená ruská technika. Na námestí pred Kláštorom svätého Michala stojí vyhorený tank T-72, T-90, BVP aj systém protivzdušnej obrany. Idem teda ďalej. Keď sa neskôr budem vracať, pred vchodom do kláštora bude stáť asi tucet vojakov v špalieri a čierne vozidlo. Pohreb jedného z padlých.

Chcel sa Zelenskyj naozaj dohodnúť?

Neďaleko Kontraktovej plošče stretnem ukrajinského novinára Denisa, rozhovor je o ukrajinskej politike.

Zelenskyj pred inváziou nebol žiaden jastrab, naopak, nacionalisti ho osočovali ako proruského kandidáta. „On sa skutočne snažil s Rusmi dohodnúť, v prvom roku vlády hľadal nejaký kompromis,“ vysvetľuje Denis. Moskva však žiaden kompromis ani rokovania s Kyjevom nechcela.

„Aj ja som pred vojnou dúfal, že sa s Rusmi dá dohodnúť. Keď si teraz prečítam články, ktoré sme písali s kamarátom z Petrohradu v mesiacoch pred vojnou, presne sme v nich opísali všetky dôvody, prečo k vojne dôjde, ale všetci sme dúfali, že nakoniec k tomu nepríde.“

Najneskôr Buča všetko zmenila. „Ľudí to šokovalo. Mňa to až tak neprekvapilo, mám známych v Boroďanke, vedel som, čo sa tam deje,“ rozpráva novinár. „Myslím, že na začiatku vojny bolo pár ľudí, ktorí si mysleli, nech si Rusi ten Krym teda nechajú, hoci by to asi nehovorili nahlas.“ Po Buči už Rusku nechce robiť ústupky nikto.

„Som realista, ale som realisticky optimistický,“ tvrdí. „Myslím, že máme šancu oslobodiť prinajmenšom časť okupovaného územia. Asi nie Krym, hoci by som si to želal. Nemyslím, že je ukrajinská armáda pripravená bojovať v horách (na juhu polostrova). Ale je šanca, že oslobodíme Cherson.“

Nikto nespravil tak veľa pre derusifikáciu Ukrajiny ako Putin, hovorí. „Neverím síce prieskumom, podľa ktorých polovica ruskojazyčných prešla na ukrajinčinu, ale rozdiel tam je,“ opisuje zmenu v spoločnosti. „Aj ja som napríklad ruskojazyčný, pochádzam zo Sevastopola. Nehrám teraz divadlo a nebudem s kamarátmi, s ktorými som sa vždy rozprával po rusky, odrazu rozprávať po ukrajinsky, ale keď stretnem niekoho, koho nepoznám, rozprávam sa s ním po ukrajinsky,“ vysvetľuje.

„Ukrajina sa musí dostať do NATO, ak by sme sa tam s Gruzínskom dostali už v roku 2008, žiadnej vojny by nebolo,“ hovorí. „Myslím, že táto vojna mnohé zmení. Vidíme, že tá ruská armáda v skutočnosti pre NATO nie je až takou hrozbou, takže vziať Ukrajinu do NATO nie je taký problém,“ argumentuje.

To, že ste paranoidní, ešte neznamená, že po vás nikto nejde 

„Kto ste? Prečo to fotíte?“ pýta sa ma staršia pani, kým fotím obytný dom, ktorý zasiahla ruská raketa. „Som novinár,“ vysvetľujem a vytiahnem preukaz. Nedôverčivo si ma prezerá. „Píšem reportáž.“ Slovo reportáž sa jej páči, napätý výraz z jej tváre opadne a prikývne. Poklopká mi po ruke a spokojne odkráča.

Aj ostatní okoloidúci sa skepticky prizerajú, po pár fotkách sa radšej vyberiem ďalej. Kyjevčania sú od začiatku vojny veľmi obozretní, obzerajú sa, keď počujú niekoho hovoriť cudzou rečou alebo vidia niekoho niečo fotografovať. Na dverách obytných domov sú nalepené výzvy nahlásiť podozrivé dianie polícii, strach z diverzantov zostal.

V metre visia plagáty. „Granát môže byť tam, kde ho nečakáš,“ varujú cestujúcich. Na plagátoch sa striedajú granáty a protipechotné míny. Na obrázku je ruská mína PFM-1, pre malé krídelká ju označujú ako „motýľovú mínu“ alebo „zeleného papagája“. Krídelká majú zaistiť, aby sa míny vyhodené z lietadiel rozprestreli po čo najväčšej ploche, ale robia ich ešte nebezpečnejšími aj pre civilistov. Obzvlášť deti si „motýliky“ môžu pomýliť s hračkami.

Keď sa Rusi stiahli z Irpiňa, predmestie Kyjeva museli prehľadať ženisti. Rusi zanechali obyvateľom „pozdravy“ – granáty nastražené v obytných domoch, v predzáhradkách, v šuflíkoch, dokonca v klavíri, zamínovali aj detské ihriská.

Odfotím checkpoint neďaleko, stoja tam betónové zátarasy, pieskové vrecia, vojaci v obrnenom transportéri. Do piatich sekúnd mi na rameno zaklope vysoký vojak v uniforme. „Vy ste tu fotili?“ pýta sa. „Áno.“ Vytiahnem mobil a ukážem mu fotku. Radšej prejdem do angličtiny, nech pôsobím čo najcudzokrajnejšie. „Vymažem ju. Tieto smiem nechať?“ „Áno.“ Poďakuje sa a poberiem sa ďalej.

Teraz to musíme vyriešiť vojensky

Rozprávam sa s pánom z Buče. Pôvodom je z okolia mesta Dnipro v centrálnej Ukrajine, do Buče sa prisťahoval ako mnohí Ukrajinci, ktorí prišli do Kyjeva za štúdiom alebo prácou. S rodinou ušli tesne predtým, než prišli Rusi do mesta. „Mám manželku a deti, nebolo na čo čakať,“ rozpráva.

„Pôvodne som si nemyslel, že bude vojna. Predpokladal som, že sa to vyrieši diplomaticky, politicky. Ale s Rusmi sa to diplomaticky nedá, tak to teraz musíme riešiť vojensky.“ S rodinou sa vrátil do Buče, ale nie je to ľahké. „Byt je poškodený, musíme to nejak vyriešiť,“ rozpráva.

Spýta sa, čo študujem. „Východoeurópske štúdiá, to je v podstate história,“ vysvetľujem. „No, teraz sa história píše priamo tu,“ zasmeje sa. „Aj keď by nám všetkým bolo milšie, keby to bolo inak,“ povie s vážnou tvárou.

Vojaci a diverzanti

„Očakávam, že ma povolajú budúci rok,“ hovorí Andrij. „Ak chceme mať nejakú rotáciu síl na fronte, budeme potrebovať nových vojakov a časť vojakov z frontu sa vráti domov.“

Andrij neslúžil v armáde, ale využil možnosť, aby namiesto toho absolvoval výcvik na vojenskej akadémii počas štúdia. „Podľa štúdia som vojenský tlmočník, takže za mierových podmienok by ma mohli povolať len na túto funkciu, ale vo vojne je možné všetko. Prednedávnom padol jeden z mojich profesorov, neviem, čo presne robil, ale asi netlmočil.“

Inzercia

Stretneme vojaka v civile, stojí pri stolíku pred barom. „Strieľajú, ale máme sa dobre,“ rozpráva. Práve má dovolenku, prišiel si domov oddýchnuť. „Existuje debata, či je správne, aby ľudia v takýchto časoch oslavovali,“ rozpráva Andrij. „Ale mnohí tam sú aj vojaci, ktorí sa práve vrátili z frontu, a veľa podnikov teraz dáva polovicu zisku na armádu.“

„Na začiatku vojny tu bolo aj veľa diverzantov a sabotérov,“ vysvetľuje. „Niektorí sa dokonca prezliekli za policajtov. V mojej štvrti som videl aj zničené policajné autá. Rozprával som sa o tom s políciou, vraveli, že to asi tiež boli nejakí diverzanti. Niektorí z nich sem prišli už rok-dva pred vojnou, kúpili si tie biele toyoty a sfalšovali nálepky na autách aj poznávacie značky.“

Naši chlapci sú už blízko

Stretneme dôchodkyňu s kufrom, poprosí, či jej ho nevynesieme po schodoch. Prišla z Luhanskej oblasti. Tá je v súčasnosti ako jediná ukrajinská oblasť celá pod ruskou okupáciou. „Našťastie naši chlapci sú už blízko,“ spomenie ukrajinskú protiofenzívu.

„Rusi sa dostali na jeden kilometer od môjho domu,“ rozpráva Ivan. „S dvoma tankmi prišli až k zastávke metra, tam ich zastavil guľomet a Javeliny.“

Zo Zelenského Ivan nie je úplne nadšený, vyčíta mu, že pred vojnou zanedbával armádu, hoci kvituje, že na začiatku invázie neutiekol. „Dva roky sme nedosiahli plánované výdavky na obranu, zosekal veľa vývojových programov, chcel mať radšej tú svoju cestu. Aj Neptun, aj Hrim-2 sú projekty, ktoré sa začali ešte za Porošenka, a keď prišiel Zelenskyj, zosekal to na minimum,“ opisuje politiku prezidenta pred vojnou. „Len sa pozrime, čo už dokážeme s jednou batériou Neptunov. Predstavme si, že by sme ich mali päťdesiat. To by si Rusi ani netrúfli zaútočiť,“ myslí si.

„Problém je aj v tom, že nech s Rusmi podpíšeme čokoľvek, nemôžeme sa spoľahnúť, že to dodržia. Ak im aj dáme Krym a časť Donbasu, o dva-tri roky sa môže vojna začať znova.“ To rozprávajú hádam všetci Ukrajinci, ktorých sa pýtam na perspektívu mierových rokovaní.

All in

„Najprv sa Rusi pokúšali dobyť Kyjev. Neviem, čo si mysleli, bolo to proste absurdné. Potom chceli vytvoriť veľký kotol v Donbase, hlboký tristo kilometrov. To im nevyšlo, tak si povedali, no dobre, tak aspoň stopäťdesiat kilometrov. Ani to im nevyšlo a vtedy si povedali, kašleme na to, ideme ako Žukov, päťdesiattisíc delostreleckých granátov za deň a zničíme všetko, čo nám stojí v ceste. Rusi nevedia bojovať v meste, vedia ho iba zničiť. Mali sme vtedy veľké straty, chvíľu sme nevedeli, čo robiť, ale potom prišli HIMARS-y a zastavili sme ich. Oni bojujú ako Sovietsky zväz, my bojujeme hlavou,“ rozpráva mi zdroj, ktorý spolupracuje s armádou.

O víťazstve nemá pochýb.

„Potrebujeme teraz hlavne bojové vozidlá pechoty a obrnené transportéry,“ myslí si. „Niektorí naši vojaci musia chodiť na front v starých školských autobusoch. Všetko by bolo lepšie než to.“ Krátko nato vidím na Twitteri video z frontu, Rusi vlákali auto so štyrmi ukrajinskými vojakmi do pasce. Všetci z nich zahynuli.

Vojna podľa neho potrvá ešte prinajmenšom do konca budúceho leta, mier je v nedohľadne. „Buď to bude za ich podmienok, alebo za našich podmienok, v tejto fáze žiadna stredná cesta neexistuje.“

Na päťdesiat rokov

„Vzťahy s Ruskom budú ešte veľmi dlho veľmi zlé,“ hovorí zdroj. „Možno budú mať dokonca zakázané sem cestovať.“ Ako dlho potrvá, kým sa podarí opraviť vzťahy s Ruskom? „Možno päťdesiat, sto rokov.“ „Kým nezomrú naše deti,“ doplní jeho priateľka. Vtom sa ozve siréna, nový ruský nálet.

Aj Andrij si myslí, že vzťahy s Ruskom sú pokazené na desaťročia. „Keď som bol v zahraničí, stretol som nejaké študentky z Ruska, ale od začiatku vojny mi neodpisujú. A to niektoré z nich chodili na Navaľného demonštrácie. Čakal som, že ľudia niečo urobia, aby vojnu zastavili, že budú protesty. Ale koľko ich tam prišlo, dohromady päťtisíc? To nebolo ako u nás na Majdane. Videl si videá demonštrácie z Chersonu?“ Prikývnem. Ukrajinci tam protestovali proti okupácii, Rusi nakoniec rozohnali demonštrácie streľbou.

„Teraz už od Rusov neočakávam vôbec nič,“ povie Andrij. „Takže ak ti o tridsať rokov dcéra povie, že si našla priateľa Rusa, dostaneš infarkt?“ podpichnem ho. „Áno,“ zasmeje sa. „Myslím, že to je pochopiteľné.“

Nálety

Na mobil mi príde správa, že je opäť vzdušný poplach. V Kyjeve sú nálety takmer každý deň, niekedy ich je dokonca viacero.

V budovách často sirény nepočuť, preto operátori posielajú svojim klientom esemesky. Na okolosediacich nebadať žiadnu zmenu. „Mám pocit, že väčšina ľudí poplach už ignoruje,“ hovorím. „Nie je im to jedno, ale nemôžeš celý deň presedieť v bunkri,“ odpovedá Andrij. „V školách skutočne všetci musia ísť do úkrytu. Aj v továrňach si asi dávajú väčší pozor.“

„Dom jednej z mojich kolegýň trafila ruská raketa, ona si teraz dáva veľký pozor na nálety. Jej byt našťastie nezasiahli, ale byty na druhej strane sú zničené a v celom dome nejde voda ani elektrina, teraz čaká na posudok, či je možné dom opraviť alebo či ho budú musieť celý zbúrať.“

Krátko po desiatej sa poberiem na zastávku metra, ale mám smolu. O jedenástej sa začína zákaz vychádzania, metro o tomto čase už nepremáva.

Čím dlhšie vojna trvá

„Problém je, že čím dlhšie vojna trvá, tým ťažšie sa potom len tak ukončí,“ vysvetľuje mi jeden európsky diplomat.

„Bude to ťažká zima a ľudia to vedia. Ale myslím, že sa tým nenechajú zastrašiť. Ťažkosti tu budú oveľa väčšie ako v krajinách EÚ, ale predsa len, niekedy sa ľuďom ľahšie zriekne toho mála, čo majú. Je otázne, ako na to zareagujeme my na Západe, aj keď náš komfort sa zníži výrazne menej v porovnaní s Ukrajincami.“

Ukrajina veľmi pozitívne vníma západnú pomoc, bez ktorej by nebola schopná ubrániť sa. Spotreba munície a techniky je obrovská. „Toto nie je ako konflikty v bývalej Juhoslávii, je to vojna vysokej intenzity.“

Na druhej strane však podotýka: „Bol by som opatrný v používaní pojmu genocída, predsa len to nejde porovnať s inými historickými udalosťami.“ „Takže Buča je osamotený exces?“ pýtam sa. „Nie je to osamotený prípad, ale nie je to ani Srebrenica, nedá sa však vylúčiť, že sa niečo také objaví,“ hovorí.

Rusko podľa neho stagnuje. „Ich propaganda je strašne predvídateľná, je to stále dookola to isté. Ale Rusom to akosi stačí.“

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.