Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
14. september 2022

Ešte raz k monarchii

Čím môže stará habsburská cisárska hymna inšpirovať občana súčasnej republiky

Prekvapujúce slová, v ktorých bola zakódovaná veľkosť i skaza Rakúsko-Uhorska.

Čím môže stará habsburská cisárska hymna inšpirovať občana súčasnej republiky

František Jozef I. Foto: Wikimedia Commons

Každý rok, keď sa blíži októbrové výročie vzniku ČSR, máme v redakcii Postoja takú milú diskusiu v štýle „čo by bolo, keby“, ktorá v reálnom živote nemá absolútne na nič vplyv. Kolega Lukáš Obšitník nám ostatným polovážne pripomenie, že ako konzervatívci by sme namiesto osláv vzniku Československa mali radšej oplakávať zánik habsburskej monarchie. Pretože rozdrobenie Rakúsko-Uhorska na malé znesvárené štátiky po prvej svetovej vojne vytvorilo v strednej Európe veľmocenské vákuum, do ktorého mohol o dvadsať rokov neskôr vstúpiť Hitler a po ňom Stalin.

Keby sa podunajská ríša včas federalizovala – ako zamýšľal následník trónu František Ferdinand –, Slováci by ako národ prežili, navyše zreformovaná monarchia mohla stredoeurópskym národom poskytnúť záštitu voči Nemecku i Rusku a výsledkom by bolo podstatne šťastnejšie 20. storočie bez druhej svetovej vojny a totalitných režimov nacizmu či komunizmu.

Lukáš so svojím argumentom nie je sám. Medzi konzervatívcami takto zmýšľalo počas 20. storočia veľa ľudí. A nielen medzi konzervatívcami!

Porovnateľný sentiment cítiť z nostalgickej knihy Stefana Zweiga Svet včerajška i z románov Josepha Rotha Radeckého pochod a Kapucínska krypta. Slovenský štátnik Milan Hodža dospel k podobnému záveru a ešte na sklonku života navrhoval, aby po druhej svetovej vojne namiesto obnovy malých štátikov vznikla radšej Federácia v strednej Európe (ako sa volá jeho politické dielo z roku 1942).

V roku 2014 zase slovenskému spisovateľovi Martinovi Juríkovi vyšiel pozoruhodný sci-fi román z oblasti alternatívnej histórie pod názvom Projekt Zenta. Jeho príbeh je založený na predpoklade, že Gavrilovi Principovi sarajevský atentát na Františka Ferdinanda nevyšiel, ten nastúpil na trón, vyhol sa svetovej vojne a zreformoval svoju ríšu, ktorá prežila až do 21. storočia…

Návrh Aurela Popoviciho, rumunského právnika, politika a spolupracovníka Františka Ferdinanda, na federalizáciu Rakúsko-Uhorska. Svoju krajinu by dostalo aj Slovensko. FOTO Wikimedia Commons

Vízia Spojených štátov veľkorakúskych, v rámci ktorých malo byť aj Slovensko vyčlenené ako samostatný celok, má niečo do seba. Dodnes dráždi predstavivosť. No zásadný argument proti vyššie spomenutým úvahám ponúka český historik Jan Rychlík.

Pred štyrmi rokmi mu vyšla kniha s názvom 1918: Rozpad Rakousko-Uherska a vznik Československa, ktorá podrobne rozoberá proces rozkladu habsburskej monarchie na sklonku prvej svetovej vojny a vznik nových štátov na jej troskách. Rychlík argumentuje, že podunajskej ríši by nepomohla zrejme ani federalizácia. A to preto, že jednotlivé národné programy sa navzájom vylučovali. Inak povedané, každý národ mal územné nároky voči ostatným národom a tie by sa prejavili aj pri stanovovaní vnútorných administratívnych hraníc federácie. Najčastejšie sa bil historickoprávny prístup s etnickým.

Najviac to bolo viditeľné v Čechách, kde tretinu obyvateľstva tvorili Nemci. Česi by chceli celé historické hranice českého kráľovstva, no aj mapa vyššie priznáva ich provincii v rámci habsburskej federácie len Čechmi obývané vnútrozemie Čiech. No takéto problémy boli aj v Haliči medzi Poliakmi a Ukrajincami, ani nehovoriac o Uhorsku, o ktorého federalizácii Maďari nechceli počuť. Bez občianskej vojny by sa zrejme ani Františkovi Ferdinandovi nepodarilo realizovať svoje vízie.

Rychlík navyše tvrdí, že Rakúsko-Uhorsko sa mohlo rozpadnúť aj v prípade svojho víťazstva v prvej svetovej vojne. Lebo prípadné pripojenie nových území na Balkáne by destabilizovalo dovtedajšiu akú-takú mocenskú rovnováhu medzi národnosťami. Podľa českého historika najrealistickejšiu šancu na prežitie by Rakúsko-Uhorsko paradoxne malo, keby vojnu prehralo už niekedy v roku 1916. Vtedy totiž ešte dohodové mocnosti nechceli habsburskú ríšu rozdeliť a politické reprezentácie národností zároveň nevystupovali zomknuto za svoju nezávislosť…

V kontexte nášho nedávno zverejneného rozhovoru s Karlom von Habsburgom, ako aj vzhľadom na zvýšený záujem o fenomén monarchie po smrti britskej panovníčky Alžbety II. stojí za zmienku aj tento Rychlíkov postreh o postojoch našich slovenských predkov:

„Slováci boli vždy vnímaní ako národ verný dynastii. (…) Síce mali zásadné výhrady k postaveniu Slovákov v Uhorsku, ale nie k habsburskej dynastii. Skôr naopak: cisár, aj keď vystupujúci v Uhorsku len ako uhorský kráľ, bol vnímaný zásadne pozitívne a slovenskí činitelia už pred vojnou opakovane zdôrazňovali svoju lojalitu nie k Uhorsku ako štátu, ale k panovníkovi ako osobe.“

Nie je na tom nič čudné. Prvoradým problémom pre Slovákov bol maďarský národnostný útlak a Habsburg vo Viedni bol vnímaný ako síce vzdialená, no aspoň aká-taká protiváha voči Maďarom.

Načo tento dlhý úvod? Navzdory všetkým chybám Rakúsko-Uhorska a Habsburgovcov tento štát mal niektoré aspekty, ktoré si zaslúžia povšimnutie i v republike na začiatku 21. storočia. Väčšinou súvisia práve s vládnucou dynastiou.

Po mojom nedávnom rozhovore s Karlom von Habsburgom som akousi zhodou náhod narazil pri preklikávaní na YouTube na starú habsburskú cisársku hymnu a jej text na mňa urobil veľký dojem. A to práve z hľadiska étosu, ktorý komunikovala smerom k občanom (respektíve poddaným) Rakúsko-Uhorska.

Na súčasnom samostatnom Slovensku sa z času na čas objavujú úvahy, že by sa zišlo zmeniť štátnu hymnu. Napríklad v roku 2004 túto myšlienku otvoril dnes už nebohý exprezident Michal Kováč: „Potrebujeme novú hymnu, ktorá by bola oslavou toho, že sme slobodnou krajinou a súčasťou veľkého zoskupenia.“

Ja som s Nad Tatrou sa blýska spokojný a väčšina ľudí bude zrejme súhlasiť, že Slovensko má úplne iné problémy než štátnu hymnu. No práve z hľadiska toho, čo dnes u nás riešime, si voľakedajšia rakúska cisárska hymna zaslúži pozornosť. Vypočujte si najprv jej text v českom jazyku (ktorý je relatívne verným prekladom nemeckého originálu):

Najskôr poznámka k hudbe: Ak vám zvuk pripomína nemeckú hymnu z futbalových zápasov, máte pravdu. Je to hudba, ktorú zložil skladateľ Joseph Haydn pre rakúskeho cisára Františka II. v roku 1797. Spievalo sa v nej najskôr „Gott erhalte Franz den Kaiser“ (Zachovaj Boh cisára Františka).

No v roku 1841 nemecký obrodenecký básnik August Heinrich Hoffmann von Fallersleben napísal k hudbe nový text pod názvom Das Lied der Deutschen (Pieseň Nemcov), ktorý už nespomína mocnára, ale vyzdvihuje Nemecko (doslova „nadovšetko“) a hlása potrebu jeho zjednotenia. Od roku 1922 išlo o nemeckú hymnu a tak je to dodnes, hoci po druhej svetovej vojne sa spieva len posledná, tretia strofa.

Pikantné je, že v rokoch 1871 až 1918 používalo Nemecko starú pruskú hymnu Heil dir im Siegerkranz (Sláva tebe vo venci víťaza), ktorá používa rovnakú hudbu ako dnešná britská hymna God Save the King, aj keď, samozrejme, s inými slovami. Súčasník by sa teda veľmi čudoval, čo to vlastne počúva, keby si mal vypočuť hymny na začiatku fiktívneho medzištátneho futbalového zápasu medzi Rakúsko-Uhorskom a Nemeckou ríšou.

No čo si skutočne zaslúži na rakúskej cisárskej hymne pozornosť, nie je hudba, ale slová. Tie sa tiež v čase obmieňali, no pre potreby tohto článku vychádzajme z textu vo videu. Vypichnime niektoré časti:

„Zachovej nám, Hospodine / Císaře a naši zem / Dej, ať z víry moc mu plyne / Ať je moudrým vladařem“

V monarchii sa panovník chápe ako zosobnený symbol krajiny. Veľa monarchických hymien má formu výzvy k Bohu či vlastne akejsi spievanej modlitby, aby Hospodin chránil a zachovával vladára.

Môže to dnešnému človeku pripadať smiešne, no platí to napríklad aj pre hymnu Spojeného kráľovstva God Save the King (alebo alternatívne God Save the Queen, keď vládne kráľovná). Britská hymna je v podstate výzvou Bohu, aby chránil milostivého a vznešeného kráľa, aby mu doprial dlhú vládu, požehnal ho svojimi darmi, zoslal mu víťazstvá nad nepriateľmi, kým na tých nech zošle zmätok a svár.

Srdce konzervatívca pri takejto prvej strofe, ktorá spája v jednej vete Boha a kráľa, hneď reflexívne zaplesá. Klasickí konzervatívci konca 18. a 19. storočia sa totiž chápali práve ako zástancovia trónu a oltára, Koruny a etablovanej Cirkvi.

No ten text môže inšpirovať aj kresťana žijúceho v republike 21. storočia. Pripomína nám, že sa máme z času na čas modliť nielen za súkromné záležitosti nás a našich blízkych, ale aj za ľudí, ktorým bola zverená moc, aby ju vykonávali múdro a spravodlivo: za prezidentku, premiéra a ministrov, za poslancov, županov, primátorov, starostov či sudcov – a to aj, či práve vtedy, keď konkrétnych nositeľov týchto úradov nemáme radi.

No rakúska cisárska hymna obsahuje ešte lepšie časti:

Inzercia

„Plňme věrně povinnosti / Braňme právo počestně / A když třeba s ochotností / V boj se dejme statečně“

Wow, povedal som si v duchu, keď som prvýkrát počul túto formuláciu na YouTube. Štátna hymna, ktorá vyzýva občanov, aby si svedomito plnili povinnosti a aby čestne bránili zákonnosť?! Niektorí z nás by takúto hymnu nemohli spievať bez toho, aby sa museli báť, že do nich udrie blesk.

Dnes, v ére hypertrofie práv ako subjektívnych nárokov, je trúfalé vôbec hovoriť o povinnostiach. Ľudia by vás mohli utĺcť. Na druhej strane naša spoločnosť sa úplne nerozložila aj vďaka tomu, že stále sú medzi nami jednotlivci, ktorí sú ochotní „brániť právo počestne“ a následne bojovať zaň, navzdory osobným nákladom, ktoré to so sebou prináša.

Svedomité plnenie povinností je možno zároveň dôvodom, prečo toľko ľudí po celom svete fascinuje zosnulá britská kráľovná Alžbeta II. Zosobňovala celým svojím životom dobre známy paradox, že viesť znamená slúžiť.

„Čeho nabyl občan pilný / Vojín zbraní zastávej“

Keď som pred siedmimi rokmi robil rozhovor s ďalšou vnučkou posledného rakúsko-uhorského panovníka Gabrielou von Habsburg, na konci spomenula v súvislosti s nízkymi obrannými rozpočtami európskych krajín myšlienku svojho otca Otta von Habsburga: „Zvykol tiež hovorievať, že najhoršou kombináciou je, ak ste bohatý a súčasne slabý, lebo vtedy predstavujete dokonalú potenciálnu obeť. Musíte byť schopný ubrániť, čo je vaše.“

Hymna nevyzýva ľudí, aby boli ochotní bojovať len za svojho panovníka a vlasť, ale aj za to, čo je ich, čo si vytvorili vlastnou prácou. Zároveň táto formulácia predpokladá, že imanie sa nadobúda usilovnosťou, a nie napríklad podvodmi s DPH. Aký to signál občanom!

„Uměním i vědou silný / Duch se vzmáhej, jasně skvěj“

Rakúsko-Uhorsko má imidž mocnosti, ktorú ovládali úzkoprsé tmárske reakčné živly. A tu priamo v jeho hymne sú spomenuté umenie a veda ako prostriedky pre rozmach ducha.

V skutočnosti zmienka o umení neprekvapí nikoho, kto sa niekedy prešiel po veľkolepých bulvároch historického centra Viedne alebo navštívil tamojšie múzeá, ktoré sa vyvinuli z cisárskych zbierok.

A to isté sa týka aj vedy. Na prelome 19. a 20. storočia bola Viedeň svetovým centrom predovšetkým spoločenských a humanitných vied: Rakúska škola ekonómie, tri školy psychoterapie (Freud, Adler, Frankl), Viedenský krúžok a jeho logický pozitivizmus…

Myslitelia ako Ludwig Wittgenstein, Karl Popper, Eric Voegelin, Ludwig von Mises, Friedrich Hayek, Hans Kelsen, teoretik manažmentu Peter Drucker či teoretik umenia Ernst Gombrich…

František Jozef bol panovníkom, keď toto plodné vedecké podhubie vo Viedni vzniklo. Až keď Habsburgovci padli, rozohnali hospodárske krízy a neskôr nástup fašizmu tieto talenty do celého sveta – najčastejšie do anglicky hovoriacich krajín.

Na okraj, podobné slová má aj štvrtá strofa nemeckej cisárskej hymny z rovnakého obdobia. Akurát namiesto umenia vyzdvihuje obchod. Doslova sa tam spieva:

„Obchod a vedu / Dvíhaj s odvahou a silou / Ich hlavu do výšky“

Rakúska cisárska hymna mala ešte dve strofy, ktoré sa do videa nedostali. V poslednej sa pamätá aj na cisárovnú, no ešte predtým sa nachádza dojímavý apel na jednotu:

„Stůjme k sobě každou chvíli / Svornost jenom moci dá / Spojené kde vládnou síly / Vše sa snadno překoná / Když se ruka k ruce vine / Tak se dílo podaří / Říš Rakouská nezahyne / Sláva vlasti, Císaři“

Práve nedostatok jednoty bol Achillovou pätou mnohonárodnostnej monarchie, ktorú niektorí vnímali aj ako žalár národov. No semienko neskoršieho zániku Rakúsko-Uhorska v ohni prvej svetovej vojny je ukryté v inej časti hymny. Tam, kde sa spieva:

„Jmění, krev i život dejme / Za císaře, za vlast svou!“

Rakúsko-Uhorsko nebolo národným štátom, ale mnohonárodnostnou ríšou. Panovník bol spolu s armádou a byrokraciou jedným z mála jednotiacich prvkov.

Nacionalizmy jednotlivých národov monarchie boli však len jedným dôležitým faktorom stojacim za zánikom mocnárstva. Tým druhým bola strata legitimity monarchie ako formy vlády.

Zámienkou vypuknutia prvej svetovej vojny bola dynastická záležitosť: atentát na rakúskeho následníka trónu. Sprvu sa aj vojaci slovenskej národnosti statočne bili za česť cisára a jeho rodiny. No ako rástli útrapy vojny, počet zabitých a dokaličených a ekonomický nedostatok, posilnený rekvirovaním majetku civilistov v zázemí, začalo si čoraz viac ľudí klásť otázku, prečo sú nútení vlastne podstupovať tieto obete. Čo mali napríklad Slováci z toho, že nejaký vzdialený región, kde ani nežili ľudia ich jazyka a mravu, ríša získa alebo stratí? A hlavne, čo mohli očakávať v prípade víťazstva Rakúsko-Uhorska?!

Ríša si pýtala peňažnú i krvavú daň, no nič neponúkala na odplatu. V závere prvej svetovej vojny už nedokázala zaručiť ani zásobovanie obyvateľstva či poriadok v zázemí. Tým stratila akýkoľvek zmysel v očiach svojich obyvateľov.

Dynastie vládnuce v Rakúsko-Uhorsku, Nemecku a Rusku padli, lebo v očiach svojich národov niesli hlavný diel zodpovednosti za kataklizmu prvej svetovej vojny. Monarchie tým v našej časti Európy úplne stratili legitimitu a nahradili ich republiky.

Vrátia sa monarchie do našej časti sveta niekedy vo vzdialenej budúcnosti? Možno, ak politici, čo vzišli z obyčajných ľudí, raz republikánsku formu vlády skompromitujú porovnateľným spôsobom...

Aby nedošlo k omylu, tento článok nechce volať po premene Slovenskej republiky na kráľovstvo ani po obnove monarchie s Habsburgovcami na čele. No naše predmoderné dejiny nie sú len samá nepotrebná rároha. Obsahujú krásne artefakty, z ktorých môžeme čerpať aj v 21. storočí.

Rakúska cisárska hymna bola hymnou kresťanského monarchu. V niečom však skvelo apelovala aj na občianske cnosti, potrebné v každej dobe.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.