Drahé energie Špekulujú burzy s cenami?

Ceny plynu a elektriny začali po niekoľkých dňoch v Európe opäť rásť. Po prudkom poklese, ktorý vyvolalo oznámenie predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej z minulého týždňa, že Komisia pripraví návrh na reformu energetického trhu, tak ide o návrat do predchádzajúceho rastového trendu.

Sú za tým nielen pokračujúce „problémy“ s dodávkami plynu z Ruska, ale aj to, že trhy stále čakajú na konkrétnejšie kroky, ktoré chce EÚ v prípade cien energií podniknúť. Mimoriadny samit ministrov zodpovedných za energetiku bude až v piatok a Komisia chce náčrt svojich návrhov predstaviť až 14. septembra.

Hoci je to otázka niekoľkých dní, slovko „až“ je v dnešnej situácii viac ako výstižné. Okolnosti sa totiž menia z hodiny na hodinu a napriek akútnej situácii si politické rozhodnutia dávajú načas. Burzy sa teda po niekoľkodňovom čakaní vrátili k tomu, čo robili dovtedy – tlačia ceny opäť nahor.

O tom, že Európska komisia sa chce primárne zamerať na oddelenie trhu s elektrinou od trhu s plynom, sme písali minulý týždeň, zároveň sa Komisia odmieta zaoberať otázkou aspoň pozastavenia obchodu s emisnými povolenkami, ktoré tiež prispievajú k vysokým cenám energií.

Ukazuje sa však, že ceny energií nie sú len výsledkom fyzického nedostatku plynu v európskych zásobníkoch a obmedzovania až vypínania dodávok suroviny z Ruska. Aj v tomto prípade platí, že veľkú časť majú na svedomí minulé politické rozhodnutia a dlhodobé špekulácie na trhoch.

Burza v Amsterdame

Okrem známych faktov o tom, ako Nemecko zapredalo energetickú bezpečnosť Európy v mene svojho sna o záchrane celosvetovej klímy a v dôsledku tejto ideológie sa uplo na zemný plyn ako „prechodný“ zdroj energie, ktorý má vyrovnávať objektívne nerovnováhy v produkcii fotovoltaických a veterných elektrární, je tu ešte jeden parameter, na ktorý sa momentálne upierajú zraky kritikov doterajšej energetickej politiky Európskej únie.

Tým je burza v Amsterdame, v skratke TTF, ktorá je referenčným bodom toho, aké sú ceny plynu v Európe. (A keďže EÚ naviazala ceny elektriny na ceny plynu, tak aj toho, aké sú ceny elektriny.)

A podobne ako v prípade cien obilia sa objavujú podozrenia z toho, že k vysokým cenám energií prispeli aj burzové špekulácie. Neexistuje priamy dôkaz, no viaceré okolnosti a fungovanie samotnej burzy naznačujú, že vysoké ceny energií nie sú len dôsledkom geopolitického zápasu medzi Ruskom a Európou.

Najprv drobné porovnanie: na londýnskej burze Brent sa každý deň realizujú kontrakty na nákup a predaj ropy v hodnote okolo 2 000 miliárd dolárov. Každý, kto tu s ropou obchoduje, musí byť schopný kedykoľvek nakupovať a predávať, ale aj zabezpečovať riziká obchodu tým, že je krytý potrebnou likviditou, resp. objemom obchodovanej suroviny.

Hoci fyzické objemy spotrebovaného plynu sú porovnateľné s objemami ropy, na TTF v Amsterdame sa denne obchodujú kontrakty len za približne 1 – 2 miliardy eur, čo je tisíckrát menej ako na burze ropy. Navyše obchodníci nemajú dostatočnú zábezpeku ako na burze Brent. Obchoduje sa s virtuálnymi objemami a čím menej plynu fyzicky na trhu je, tým sú obchody intenzívnejšie a cena rastie.

Navyše všetky kontrakty budúcich dodávok, tzv. futures, sa dajú obchodovať až do ich realizácie, teda cena, ktorá dnes platí na dodávky napríklad v decembri alebo v januári, nehovorí vôbec nič o tom, koľko v tom čase bude približne plyn stáť.

Problém s plynovým trhom v Amsterdame je rovnaký ako s inými burzami, na ktorých sa obchoduje s komoditami. Tým, že sa oddelila fyzická existencia komodity od obchodovania s ňou, vznikol priestor pre prakticky nepredvídateľný cenový vývoj.

V Amsterdame sa navyše udomácnili aj tzv. hedgové fondy, ktoré často na investovanie využívajú požičané peniaze, za ktoré nakupujú akcie s odhadovaným rastom.

Hoci vieme do istej miery odhadovať objem dodávok podobne, ako vieme odhadovať pravdepodobnú úroveň úrody poľnohospodárskych komodít, obchodníci, ktorí s týmito komoditami obchodujú, nemajú samotnú komoditu k dispozícii, nevedia teda priamo naplniť požadované dodávky. Ich finančné garancie stoja na dlhoch.

Všetko je založené na očakávaniach. Ak by sme si takýto trh predstavili ako auto, ide o nástroj, ktorý mimoriadne posilňuje výkon motora. Takému autu však chýbajú brzdy, ktoré by mu v prudkých zákrutách či zoči-voči múru umožnili spomaliť a vyhnúť sa tragickým následkom.

Takto vyzerá aj trh v Amsterdame. Amsterdamskému trhu navyše chýba brzda v podobe zastavenia obchodovania v prípade, že cena akcií prekročí istú percentuálnu úroveň či už v raste, alebo v poklese. Rovnako ako keď neustále zvyšujete rýchlosť, hoci vidíte, ako sa vám dymí spod kapoty.

A tak hedgoví obchodníci vo všeobecne panujúcej atmosfére toho, že plynu je a bude málo, ťahali cenu, kam to len išlo. Burzové regulácie, ktoré vlády aj Európska únia schvaľovali po finančnej kríze z prelomu prvého a druhého desaťročia, sa tak akoby plynovej burzy v Amsterdame nijako netýkali. A práve túto burzu si EÚ zvolila za svoj referenčný bod.

Regulácia naopak

Ak však chýba dostatočná regulácia samotnej burzy, celkovo je trh s energiou v EÚ regulovaný až nad zdravú mieru. Už len samotný fakt, že jedna malá burza určuje cenu pre všetkých, nie je z moci obchodníkov v Amsterdame, ale z rozhodnutia EÚ, podobne ako zviazanosť cien plynu a elektriny, podobne ako množstvo emisných povoleniek a rozsah subjektov, ktoré sú povinné ich nakupovať.

Podobne je terčom kritiky aj burza s elektrinou v nemeckom Lipsku. Tam sa však skôr ako o možných špekuláciách hovorí o tom, že na cenu nadmerne vplýva to, že pre energetický deficit, ktorý v Nemecku spôsobilo odstavenie jadrových elektrární a priveľa nestabilných zdrojov (slnko, vietor), dochádza často k núdzovému zapájaniu plynových elektrární. A vyrábať dnes elektrinu spaľovaním plynu je mimoriadne drahé.

A tak ako viaceré krajiny navrhujú odpútať sa od plynovej burzy v Amsterdame a riešiť obchodovanie s plynom na národnej úrovni, tak napríklad v Českej republike je živá debata o odpojení sa od burzy v Lipsku a riešení ceny elektriny pre domáci trh len na pražskej energetickej burze.

Oba tieto prístupy sú však aj terčom kritiky, podľa ktorej ceny komodity, ktorá je obchodovaná na týchto burzách, sú v zásade v primeranom pomere k nákladom na jej zaobstaranie a distribúciu. Nejde teda o výsledok špekulácií, ale mimoriadneho nedostatku, v tomto prípade plynu. No a ten je zase výsledkom vyššie spomenutej katastrofálnej energetickej politiky nemeckých vlád.

Podobne sa totiž aj na burze v Lipsku objavujú hedgové produkty, ktoré zvyšujú cenu budúcich dodávok elektriny v prípade, že by nedošlo k ich naplneniu. Ide o tzv. zaisťovacie príplatky, ktoré sa s rozhýbaným trhom čoraz viac zvyšujú.

No i tak krajiny, ktoré majú samostatne energie dosť (hovoríme najmä o elektrine) a dokonca ju ponúkajú na vývoz, trpia vysokými cenami platnými pre celú EÚ. Na jednej strane síce ide o jednotný trh, v tomto prípade však bez vnútornej konkurencie a v mene falošnej solidarity.

Neistota na energetickom trhu súvisí ešte s jednou okolnosťou. V roku 2016 sa začalo upúšťať od dlhodobých kontraktov a začal sa preferovať nákup energií na spotovom trhu. Cena na spotovom trhu môže byť síce v istom momente nižšia a výhodnejšia ako dlhodobý kontrakt, no zároveň je takisto nepredvídateľná a veľmi ľahko sa stáva nástrojom špekulácie.

A tak sa zásahy do trhu, ktoré spôsobili problémy, idú riešiť ďalšími zásahmi.

Ceny a stropy

Nakoľko sa burzové ceny líšia od tých, za ktoré bol alebo je plyn nakupovaný v dlhodobých kontraktoch? V mnohých prípadoch ide o utajené skutočnosti, resp. predmet obchodného tajomstva. Ak majú vlády podiely v energetických a distribučných spoločnostiach, ktoré pôsobia v ich krajinách, mali by mať aj informácie o tom, za koľko tieto firmy surovinu nakupujú zo zdroja. Na základe tejto ceny by sa v prípade núdzového stavu, v ktorom sa de facto nachádzame, mali odvíjať aj ceny pre spotrebiteľov.

Spotrebiteľmi zväčša myslíme domácnosti. No nie menej dôležitá je aj kritická infraštruktúra – ak by sme ju zúžili na úplné minimum, tak zdravotnícke zariadenia a produkcia základných potravín a ich distribúcia.

Spotrebiteľmi sú však rovnako aj ďalšie priemyselné odvetvia. Na nevyhnutné prežitie mnohé z nich priamo nepotrebujeme, no v ich prípade vzniká iný problém. Často zamestnávajú veľké množstvo ľudí, v niektorých regiónoch sú dominantnými zamestnávateľmi. Ich problémy sa nakoniec prelejú do rodinných rozpočtov tých, ktorí sú priamo či nepriamo finančne závislí na ich prosperite. Či už v podobe zamestnancov, subdodávateľov, alebo služieb.

V takejto komplexnosti ekonomického ekosystému je objektívne náročné rozhodnúť, kto má či nemá dostať nejakú formu podpory či ochrany.

Pretože ak síce na jednej strane zastropujeme ceny pre domácnosti, ale priemysel ponecháme vo vetre burzových excesov a miestna fabrika preto skrachuje, ľudia, ktorí tak prídu o prácu, si len veľmi ťažko budú môcť dovoliť platiť za energie aj tie zastropované ceny.

Ak majú mať emisné povolenky vôbec nejaký zmysel, musia byť striktne určené na obchodovanie pre tých, ktorí reálne majú do činenia s emisiami – teda priemysel a energetika. Pokiaľ bude existovať možnosť, aby s emisnými povolenkami obchodovali aj finančné trhy, dovtedy bude ich cena nielen dlhodobo nepredvídateľná, ale čo je ešte podstatnejšie, bude predmetom burzových špekulácií.

Popritom sa ukazuje, že obchodníci, ktorí spravujú komerčné zásobníky plynu, už vlani s plynom obchodovali a distribuovali ho namiesto toho, aby zabezpečili jeho skladovanie.

Debata o zastropovaní cien je takisto živá v celej Európe. Ako však upozorňuje Markéta Šichtařová na stránkach Echo24, môže to viesť k ďalším problémom.

Zastropovanie aj dotácie „povedú k tomu, že cena pre koncového zákazníka bude nižšia ako trhová, čo vyvolá vyšší dopyt, ako by zodpovedal trhovej cene. Dopyt s umelo nastavenou cenou tak bude prevyšovať ponuku, takže elektriny bude nedostatok a bude hroziť jej vypínanie. Ak sa k tomu pridajú výpadky napríklad z veternej energie, v prenosovej sústave vznikne nerovnováha a bude hroziť blackout.

V tejto situácii je nemysliteľné, aby sa Európa vyhla recesii, a v recesii nie je možné, aby sa financovanie zadlžených krajín zlepšilo. Dlhová kríza je zase o niečo bližšie.“

Ak sme vo vojne, musíme aplikovať zásady vojnovej ekonomiky. A hoci na rozdiel od Ukrajiny nevedieme ostrú vojnu, nepresúvame vojská, nepálime z diel, sme s Ruskom v obchodnej vojne, ktorej predmetom sú energie. To je totiž jediná ruská ekonomická zbraň, ktorou Kremeľ dokáže a môže dosahovať svoje zámery.

A táto ekonomická vojna medzi Ruskom a Európou sa nezačala inváziou na Ukrajinu 24. februára tohto roka. Trvá omnoho dlhšie a na našej strane frontu má mnoho kolaborantov, aj tých „užitočných“, ktorí viac-menej nevedomky napĺňajú zámery Moskvy.