Vzťahy a výchova Budem ťa milovať a ctiť. Pri akomkoľvek kolotoči je partner na prvom mieste

Nedávno sme boli gratulovať na jednej svadbe. Ako vždy pri vysluhovaní si sviatosti manželstva odzneli slová manželského sľubu: „Sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem verným manželom, manželkou a že ťa nikdy neopustím, ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe, a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života.“

Také silné slová. Milovať a ctiť po všetky dni svojho života. Na začiatku manželstva sme presvedčení o tom, že to tak naozaj bude. Ale asi viacerí vidíme, že realita je po rokoch trocha iná. Prečo sa to zmení? Kedy nastane tá chvíľa, že sa tieto slová až tak nenapĺňajú?

Ako sa hovorí, zamilovanosť je dar, láska je práca. A dodajme, ťažká práca. Hlavne na sebe samom. Keď som vstupovala do manželstva, samozrejme, s ideálmi večnej veľkej lásky, bola som presvedčená, že manžel má robiť všetko pre to, aby som bola spokojná, šťastná, pochopená. A všetko bude fajn.

Ale v každodennom živote som to postupom času nie vždy videla. A bola som z toho namrzená. Vravela som si: keď ty tak, aj ja tak. Ani ja som teda nenapĺňala predstavy môjho manžela o našom vzťahu. A nastali ťažké chvíle. Až po rokoch sme prišli na to, že to musí fungovať presne naopak.

Ja mám začať od seba, ja sa mám snažiť, aby ten druhý bol šťastný. V tomto sme museli, ja teda určite, riadne zapracovať. Iste, ideálne je, ak takto uvažujú obe strany, no nie vždy to je tak. Teraz po rokoch práve v tomto vnímam častý problém v manželstvách. Jedna strana hovorí o druhej, čo robí a nemala by a čo nerobí a mala by a ako sa jej to nepáči a čo by chcela, aby druhá strana robila, a tak ďalej a tak ďalej. Ale čo robím ja pre toho druhého? Ako ukazujem, že druhého milujem a ctím si ho? Poznám vlastne, čo chce, čo ho teraz teší, čo ho trápi? Som ja tá, ktorá dokáže ustúpiť, povedať prepáč? Alebo mám len očakávania voči sebe a tie nie a nie sa naplniť?

V manželstve sa veci časom menia. Prvotná zamilovanosť sa vytratí, zamestnanie nám berie veľa času, práce doma je tiež dosť, a ak sa narodia deti, to je opäť úplne iná káva. Vhupneme do kolotoča, ktorý sa rýchlo točí, a zabúdame na seba navzájom. Tu sa dostávam k ďalšiemu dôležitému bodu. V manželstve pri akomkoľvek kolotoči je môj manželský partner na prvom mieste. Poviete si, veď to už vieme, to sme už toľkokrát počuli.

No aká je realita? Ja som túto vetu počula prvýkrát v čase, keď sme mali štyri deti. Povedala som si: čo to je za názor? Veď máme deti, tie sú na prvom mieste, o tie sa treba postarať. Tá myšlienka mi však nedala a často som sa k nej vracala. A uvedomila som si, že som svoju vernosť, lásku, úctu nesľúbila svojim deťom, ale v prvom rade svojmu manželovi. Ak to bude fungovať medzi nami dvoma, až potom to bude fungovať voči deťom a vo výchove.

S manželom chcem zostarnúť, naše deti pôjdu raz vlastnou cestou, aj keď, dúfam, budeme stále v kontakte a budeme tu pre seba. Ale my s manželom ostávame spolu. Po všetky dni svojho života. Aká bude naša spoločná staroba? Budeme na seba len vrčať a liezť si na nervy alebo budeme vedieť starnúť v láske? Cítim ako veľkú zodpovednosť ukázať deťom, že manželstvo je pre spoločný život muža a ženy to najlepšie, je to niečo, do čoho sa oplatí ísť. Aj napriek krízam, ťažkostiam.

Ak im ukážeme, že manželstvo stojí za to, verím, že aj pre ne to bude tá najlepšia cesta, ak raz stretnú toho pravého. Bola by som šťastná, keby si povedali: „Aj ja chcem mať také manželstvo ako naši.“ Nechcem, aby si povedali: „Toto? Nikdy! Ja nechcem dopadnúť ako oni.“

Ako dôležité vnímam uvedomiť si a neustále si pripomínať priority. Dôležité veci treba dať na prvé miesto. V manželstve by mal byť na druhom mieste manželský partner. Nie, nie je to preklep. Ak hovoríme o kresťanskom manželstve, na prvom mieste je Boh. Od tretieho miesta sú deti, naši rodičia, priatelia, záujmy, služba v spoločenstve, práca... Apropo, práca.

To, že sme v manželstve, neznamená, že sa máme vzdať svojich pracovných snov. Je pochopiteľné, keď sa obaja manželia chcú realizovať aj v zamestnaní. Len by to nemalo byť na úkor manželstva a rodiny. Stáva sa, že ak v manželstve nenachádzame naplnenie, ocenenie, hľadáme ho v práci. Ak jej dávame vyššiu prioritu ako svojmu manželovi či manželke, niečo v našom vzťahu nie je v poriadku. Ak sme milší, ústretovejší, šarmantnejší voči kolegom v práci a doma sme za nervózneho mrzúta, asi veľmi nenapĺňame svoj sľub lásky a úcty manželskému partnerovi.

Skúsme si predstaviť, že ležíme na smrteľnej posteli. Čo budeme riešiť? Že sme nedokončili nejaký projekt v práci? Alebo že sa nám nepodaril nejaký biznis? Som presvedčená, že budeme riešiť vzťahy. Hlavne vzťahy s najbližšími. Možno si povieme, že keby sme tak mohli vrátiť čas, venovali by sme ho viac svojej manželke, deťom alebo rodičom. No čas sa nedá vrátiť. A preto považujem za dôležité tu a teraz vedieť, čo je moja priorita, a podľa toho aj žiť.

Keď som si raz pripravovala prednášku na tému manželstvo, udrela mi do očí jedna vec. Známe slová „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ sa prvýkrát spomínajú už v Knihe Genezis, v druhej kapitole. Hneď po stvorení sveta a Adama a Evy. Akého otca Boh myslí? Akú matku? Kde sa tam vzala? Čo tým Boh myslel hneď v úvode? Hovorí o tom, že muž má opustiť v podstate svojich rodičov, a kde sú rodičia, tam logicky musia byť aj nejaké deti.

Myslím, že Boh nám tým ukazuje svoj plán manželstva. To je to vzájomné prilipnutie a jedno telo. Plánoval to ako tú najlepšiu spoločnú cestu pre muža a ženu. A pri sobáši si sľubujeme, že touto cestou pôjdeme. V dobrom aj zlom. A sľub naplníme tak, že sa budeme milovať a ctiť po všetky dni svojho života. Nezabúdajme, že aj v tomto drobnosti robia veľké veci.

Mojím najobľúbenejším výrokom o manželstve je: „Manželstvo je jedna úžasná cesta vedúca k Bohu. Táto cesta má svoje konkrétne meno a tým menom je meno tvojho manžela, manželky.“ Ani neviem, čo k tomu na záver dodať.