Estónsko v pondelok demontovalo sovietsky tank typu T-34, ktorý bol súčasťou pomníka na počesť Červenej armády v meste Narva na hranici s Ruskom. Tank bol presunutý do múzea na predmestí Tallinnu.

Krajinu následne zasiahla séria kyberútokov, podľa Tallinnu ide o najväčší útok od roku 2007. Aj vtedy k útokom viedol spor o sovietsky pomník, keď Estónci presunuli sochu Bronzového vojaka z parku v centre Tallinnu na vojenský cintorín na okraji mesta. K novým útokom sa prihlásila ruská skupina hekerov Killnet.

Estónsko tvrdí, že sa útok podarilo odraziť bez väčších škôd. Je však symptomatický pre vzťah malých republík a Moskvy, v ktorom nejde len o odlišné pohľady na minulosť, ale aj o súčasnosť státisícov Rusov žijúcich v baltských štátoch.

V Estónsku a Lotyšsku dnes Rusi tvoria okolo 25 percent populácie, v Litve približne 5 percent.

Bitka na Čudskom jazere rozhodla o smerovaní na stáročia

Už v stredoveku sa vládcovia Kyjevskej Rusi pokúšali expandovať na územie baltských a estónskych kmeňov. Vojská Jaroslava Múdreho sa dostali až po juhoestónske Tartu, kde zriadili opevnenie, no z estónskych krajov boli čoskoro vytlačené.

Medzitým sa o Pobaltie začal zaujímať aj Rád nemeckých rytierov a Livónsky rád, ktorí chceli územie dobyť a jeho obyvateľstvo obrátiť na kresťanstvo. V roku 1201 biskup Albert založil Rigu, ktorá sa stala najvýznamnejším obchodným centrom v regióne. Nemci v meste zostali až do konca 19. storočia najväčšou etnickou skupinou, kým ich v roku 1897 nahradili Lotyši, na vidieku si udržala svoju moc nemecká šľachta až do ruských čias.

Hranicu medzi západnými križiakmi a Novgorodom rozhodla bitka na zamrznutom Čudskom jazere, v ktorej v roku 1242 Alexander Nevský porazil križiakov. Estónsko a Lotyšsko tak zostali pod vládou Rádu nemeckých rytierov a v kultúrnej sfére Západu, kým na východ od rieky Narva sa začal pravoslávny svet.

Prví Rusi prichádzali na územie Estónska a Lotyšska po pravoslávnej schizme na konci 17. storočia, keď sa tam staroverci, ktorí odmietli reformy patriarchu Nikona, utiekali pred perzekúciou.

V Estónsku sa usádzali na vtedy švédskom území na západnom brehu Čudského jazera, kde v mestečkách Mustvee a Kallaste dodnes žije drobná komunita starovercov.

Väčší podiel staroverci tvoria v Lotyšsku. Tam osídlili najmä východný región Latgale, kde dodnes tvoria asi desať percent populácie alebo takmer polovicu ruského obyvateľstva. V oboch prípadoch sú historické ruské menšiny len malou časťou Rusov, ktorí dnes v dotyčných štátoch žijú.

Ruské impérium

Neúspešný pokus privlastniť si Pobaltie podnikol aj Ivan Hrozný v 16. storočí, no jeho invázia do Livónska sa skončila porážkou. Sen Moskvy sa naplnil vo Veľkej nordickej vojne, v ktorej cár Peter dobyl historické Estónsko (región na severe dnešného štátu), Livónsko (južné Estónsko a severné Lotyšsko), Ingriu a časť Fínska, ktoré pred vojnou patrili Švédsku.

Tým sa ruská expanzia nezastavila, Latgale, ktoré bolo v tomto čase súčasťou Poľsko-litovskej republiky, si Petrohrad uchmatol pri prvom delení Poľska v roku 1772, Kurónsko a Litvu pri treťom delení v roku 1795. Prvá vlna rusifikácie nastala v regióne Latgale už počas vlády Kataríny II.

Na územie Litvy sa asimilačná politika dostala najmä po poľskom Novembrovom povstaní 1830/31. V úradných dokumentoch bolo už predtým územie Litvy premenované na Severozápadný kraj, po povstaní bol názov Litva úplne zakázaný. Perzekúcia sa nezastavila ani pred cirkvou, katolíci boli vylúčení zo štátnej služby a po roku 1890 štát zrušil aj rad kostolov a kláštorov, píše historik Ralph Tuchtenhagen vo svojej knihe Dejiny baltských krajín.

Severné gubernie Estónsko, Livónsko a Kurónsko požívali medzitým limitovanú autonómiu, ktorá garantovala postavenie nemeckej šľachty, no ku koncu 19. storočia sa jasne ukazoval záujem Petrohradu rusifikovať aj tieto kraje. Ukázalo sa to napríklad na premenovaní mesta Tartu, pre ktoré Rusi do roku 1893 používali skomoleninu nemeckého názvu Dorpat, Derpt, na Juriev podľa opevnenia z čias Jaroslavových výbojov. Do väčších miest ako Riga či Tallinn sa sťahovali ruskí vojaci, úradníci, ale aj robotníci.

Imperiálny cenzus 1897

Prvé sčítanie obyvateľstva na území celého ruského impéria (s výnimkou Fínska, Chivy a Buchary) sa uskutočnilo v roku 1897.

Podľa neho na území dnešného Estónska žilo 37-tisíc Rusov alebo 3,9 percenta populácie. Tvorili tak druhú najväčšiu skupinu po Estóncoch (90,6 percenta) ešte pred historicky významnou skupinou Nemcov (3,5 percenta), ktorá sa v Estónsku a Lotyšsku – vtedy územia dobyté Rádom nemeckých rytierov – usadila ešte v 13. storočí.

Na území Lotyšska bol podiel Rusov vyšší, podľa imperiálneho sčítania ich na území Lotyšska žilo takmer 153-tisíc alebo necelých 8 percent populácie. Ďalšími významnými skupinami boli opäť Nemci (120-tisíc – 6,2 percenta), ale aj Židia, Bielorusi a Poliaci.

Najnižší podiel tvorili Rusi v Litve, kde sa v sčítaní v roku 1923 k ruskej národnosti prihlásilo 2,5 percenta obyvateľov, na pôvodne nemeckom území okolo mesta Klaipeda (Memel), v ktorom sa sčítanie vykonalo v roku 1925, Rusi tvorili len 0,2 percenta.

Litovský cenzus sa vtedy neuskutočnil na území dnešného hlavného mesta Vilnius, ktoré sa vtedy nachádzalo pod poľskou správou. Vo Vilniuse podľa rôznych sčítaní žilo 30-tisíc (1897) či len dvetisíc (1916) Rusov, podľa poľského sčítania 1921 – 1923 v meste žilo 4 669 Rusov, ktorí tvorili 2,8 percenta obyvateľstva.

Pobaltie vo vojne

Prvá svetová vojna ponúkla Lotyšom a Estóncom možnosť zlepšiť ich postavenie v impériu, keďže tradične vplyvných Nemcov Petrohrad podozrieval z nelojality. Rusi preto povolili zriadenie lotyšských strelcov, jednotiek, v ktorých bolo povolené hovoriť po lotyšsky.

Odvážny útok lotyšských strelcov v Mitavskej ofenzíve v roku 1917 dokázal za cenu vysokých strát prelomiť nemecké línie, z tisícok padlých v ruskej armáde tvorili Lotyši tretinu až polovicu. Ich úsilie však bolo zbytočné, ruské velenie ofenzívu zbabralo a postup sa zasekol. Lotyšskí vojaci zbavení akýchkoľvek ilúzií preto začali favorizovať zvrhnutie cára a rýchly koniec vojny, čo ich vohnalo do rúk boľševikov.

Porážka Ruska v prvej svetovej vojne napokon zastavila aj rusifikáciu. Už v roku 1917 Estónci dokázali presvedčiť ruskú provizórnu vládu, aby zjednotila Estónsko a sever livónskej gubernie, z ktorých vznikla autonómna gubernia Estónsko.

Nakrátko sa dokonca zdalo, že regiónu namiesto nezávislosti hrozí zriadenie Zjednoteného baltského kniežatstva a Litovského kráľovstva, ktoré by boli akýmisi nemeckými polokolóniami, no nemecká porážka na západnom fronte a mier vo Versailles túto hrozbu zažehnali.

Pritom ešte pri podpise prímeria v Compiegne západné mocnosti žiadali, aby nemecké jednotky zostali na svojich pozíciách v Pobaltí, aby tam zabránili prevzatiu moci boľševikmi.

Krátka nezávislosť

Tí si na Pobaltie robili zálusk a využili nemeckú slabosť, aby sa stratených území ruského impéria opäť zmocnili. Lotyšsko vyhlásilo svoju nezávislosť 18. novembra 1918, no už 1. decembra jednotky Červenej armády, medzi nimi mnohí bývalí lotyšskí strelci, do krajiny vtrhli a veľkú časť dobyli. Červenému teroru padlo za obeť okolo tisíc ľudí, ďalšie tisíce zomreli v Rige hladom.

Lotyš Jukums Vācietis sa dokonca stal prvým veliteľom Červenej armády, kým ho nahradil Sergej Kamenev. Keď sa po konci vojny mnohí lotyšskí strelci vrátili do Lotyšska, Vācietis zostal v Sovietskom zväze, kde ho v roku 1938 popravili ako člena údajnej „lotyšskej fašistickej organizácie v Červenej armáde“.

Ešte pred Lotyšmi vyhlásila svoju nezávislosť aj Litva (16. februára 1918) a Estónsko (24. februára 1918), oba štáty však čelili útokom boľševikov. Až v priebehu roku 1920 podpísalo sovietske Rusko mierové zmluvy v Tartu, Rige a Moskve, v ktorých uznalo „na večné veky“ nezávislosť baltských republík.

V prípade komunistov „večné veky“ trvali presne dve desaťročia.

Nezávislosť baltských štátov sa fakticky skončila po podpísaní paktu Molotov-Ribbentrop, ktorý ich prisúdil Sovietskemu zväzu. V júni 1940 Červená armáda vtrhla do Estónska, Lotyšska a Litvy, s vojakmi Červenej armády v parlamentoch prinútila poslancov odhlasovať návrat do moskovského impéria.

Nová okupácia

Vzhľadom na obrovskú presilu Sovietov sa vlády baltských štátov rozhodli nebrániť okupácii, s výnimkou menších prestreliek v Tallinne preto nedošlo k väčším bojom.

Krviprelievaniu to však nezabránilo, Sovieti okamžite začali deportovať alebo popravovať oponentov a členov kultúrnej či politickej elity, dohromady okolo 130-tisíc ľudí.

Deportácie pozastavila nemecká invázia, prenasledovanie Estóncov, Lotyšov a Litovčanov nahradilo ešte brutálnejšie vyvraždenie Židov, ktorí žili najmä v Litve a Lotyšsku.

Keď v roku 1944 Sovietsky zväz opäť dobyl väčšinu územia Baltských štátov, komunisti dlho neotáľali a obnovili deportácie, asi každý desiaty dospelý Estónec, Lotyš alebo Litovčan sa ocitol v pracovnom tábore alebo bol deportovaný na Sibír.

Zmeny hraníc

Moskva si privlastnila aj východné časti Estónska a Lotyšska a pričlenila ich k Ruskej federatívnej SSR. V Estónsku tak počet Rusov klesol takmer o polovicu, na dnešnom území Estónska tak zostalo už len okolo 23-tisíc Rusov, odhadoval politológ Jeff Chinn a geograf Robert Kaiser vo svojej knihe Russians as the New Minority (Rusi ako nová menšina) z roku 1996.

Pokles Rusov však nebol trvalý, práve naopak. Do roku 1989 narástol podiel ruského obyvateľstva na 30 (Estónsko) či dokonca 34 percent (Lotyšsko). V Lotyšsku v rokoch 1959 až 1989 stúpol počet Rusov o 350-tisíc, kým počet Lotyšov narástol len o 90-tisíc a zostal v absolútnych číslach nižší než ešte pred druhou svetovou vojnou a deportáciami.

Kým v roku 1935 v Lotyšsku žilo ešte 1,47 milióna Lotyšov, ktorí tvorili 75,5 % (podľa niektorých zdrojov aj 77 %) obyvateľstva, v roku 1989 ich bolo už len 1,39 milióna alebo 52 % populácie. Podobný trend bol aj v Estónsku, kde z 992-tisíc Estóncov (88 %) v roku 1934 zostalo len 963-tisíc (61,5 %) v roku 1989.

Počet Rusov medzitým stúpol z 206-tisíc v Lotyšsku (10,6 %) a 92-tisíc v Estónsku (8,2 %) na neuveriteľných 905-tisíc (34 %) v Lotyšsku a 475-tisíc (30,3 %) v Estónsku, čo bolo spôsobené masovou migráciou Rusov do vyspelejších západných republík.

Pri oboch štátoch treba poznamenať, že teritóriá s najvyšším podielom Rusov v sčítaniach 1934/1935 sa v sovietskom sčítaní 1989 už považovali za súčasť Ruskej federatívnej SSR, skutočný nárast na dnešnom území bol teda ešte vyšší než rozdiel medzi obomi sčítaniami.

Litva

Aj v Litve počet Rusov stúpol značne, i keď nedosiahol rozmery ako ďalej na severe. Prisťahovalci prichádzali najmä do väčších miest, kde nahrádzali vysídlené menšiny, napríklad Poliakov vo Vilniuse či Nemcov v Klaipede. V roku 1989 v meste Klaipeda (Memel) Rusi tvorili 28 % populácie, vo Vilniuse 20 %. Celkový podiel Rusov stúpol na 9,4 % alebo 344-tisíc osôb. Najvyšší podiel obyvateľstva dosiahli v okolí jadrovej elektrárne Ignalina, kde sa stali najväčšou etnickou skupinou.

Ako píšu Chinn a Kaiser, rusifikácia domáceho obyvateľstva sa odrážala vo vyučovaní ruštiny už od škôlky, od roku 1975 smeli byť doktorské práce písané iba v ruštine. Litovčanom to muselo pripomínať cársku politiku, ktorá v roku 1864 zakázala tlač kníh v litovskej latinke aj využívanie litovčiny v školách. Rusi týmto spôsobom chceli prinútiť Litovčanov, aby začali používať azbuku, a pomôcť rusifikácii Litvy. Zákaz bol zrušený až v roku 1904.

Narva

Už spomínané mesto Narva je jedným z najextrémnejších príkladov sovietskej rusifikácie. Narva bola ako industrializujúce sa mesto už v 19. storočí cieľom ruských prisťahovalcov a Rusi ju administratívne vyčlenili z estónskej gubernie a pričlenili k petrohradskej gubernii, no ešte v roku 1897 boli Estónci najväčšou etnickou skupinou v meste. Počas estónskej nezávislosti v medzivojnovom období Estónci tvorili dokonca dve tretiny populácie.

To však zmenila druhá svetová vojna, keď sa mesto ocitlo na frontovej línii. Marcové nálety sovietskeho letectva na jar 1944 zničili barokové centrum, v bojoch medzi Wehrmachtom a Červenou armádou bolo zničených až 98 % mesta.

Po vojne obyvateľov mesta nahradili kolonisti z Ruska a iných častí Sovietskeho zväzu, podiel Rusov v meste tak stúpol takmer na 90 %.

Foto: Twitter, Eerik N Kross: Narva v roku 1939. Mesto vtedy ešte malo väčšinovo estónske obyvateľstvo. 

Sú kolonisti hrozba?

Chinn a Kaiser píšu, že okrem hrozivého demografického prerodu baltských republík domáce obyvateľstvo znepokojovalo aj to, kto sa tam za sovietskej éry vôbec nasťahoval:

„Väzni vyvolávajú druhú obavu o Lotyšov. Rovnako ako neruskí vojaci zvyčajne vykonávali vojenskú službu, mimo svojej domovskej republiky boli väzni často uväznení ďaleko od svojich domovov. Po odsedení trestu sa mohli usadiť kdekoľvek okrem Moskvy a Leningradu. Keďže lotyšská ekonomika bola silná, mnohí si našli prácu, a tak dostali povolenia na pobyt. Podľa najznámejšieho lotyšského demografa Peterisa Zvidrinsa vojaci a väzni spolu každoročne prispievali 7 000 až 8 000 (osôb) k rastu netitulárneho obyvateľstva Lotyšska počas 80. rokov 20. storočia.“

Neobčania

Baltskou kuriozitou zostal na európske pomery vysoký podiel ľudí bez štátneho občianstva, takzvaných neobčanov. Sú nimi imigranti z čias sovietskej okupácie a ich potomkovia, ktorí po rozpade Sovietskeho zväzu neprijali lotyšské či estónske, ale ani žiadne iné štátne občianstvo.

Neobčania síce tvoria len menšinu etnických Rusov v Estónsku a Lotyšsku – väčšina občianstvo prijala –, no napriek tomu tvoria nemalú časť populácie. Podľa štatistík z roku 2017 každý tretí etnický Rus v Lotyšsku nie je lotyšským občanom.

Jedným z dôvodov je aj ruská politika, ktorá odrádza Rusov od toho, aby sa stali lotyšskými či estónskymi občanmi. V tom prípade by totiž museli pri cestách do Ruska prejsť komplikovaným vízovým procesom, ktorý Moskva vyžaduje od občanov EÚ. Nie však od neobčanov – pre nich platí výnimka, vďaka ktorej dokážu cestovať do Ruska aj bez víz.

Keďže sa drvivá väčšina Rusov do Pobaltia nasťahovala len pomerne nedávno a má mnohých príbuzných v Rusku, je celkom prirodzené, že bezvízový vstup na územie Ruskej federácie patrí medzi silné dôvody, prečo časť Rusov uprednostňuje nemať občianstvo členského štátu Európskej únie.

Okrem Rusov sú neobčanmi aj príslušníci iných národností, ktorí sa prisťahovali za sovietskej éry, ako napríklad Ukrajinci, Bielorusi či Tatári. Dohromady má status neobčana necelých 200-tisíc osôb v Lotyšsku a 70-tisíc v Estónsku, asi každý deviaty Rus sa rozhodol pre ruské občianstvo.

Rusi dnes

Mnohým Rusom život v štátoch EÚ vyhovuje a nechcú sa vrátiť do lona Kremľa, niektorí Rusi dokonca slúžia v lotyšskej či estónskej armáde.

V dávnejších prieskumoch 65 % litovských a 69 % estónskych Rusov tvrdilo, že by boli podporili obranu Estónska pred ozbrojeným útokom, medzi etnickými Estóncami bola podpora na úrovni 90 %. Na druhej strane napríklad 48 % litovských Rusov podporovalo ruskú anexiu Krymu.

V posledných rokoch sa baltské štáty stávali aj útočiskom pre odporcov Putinovho režimu, v Rige tak napríklad sídli aj nezávislé médium Meduza, ktoré v roku 2014 založili ruskí novinári po tom, čo online noviny Lenta prepustili šéfredaktorku Galinu Timčenko.

Zároveň však jestvuje istá časť Rusov, ktorá sníva o obnovení ruskej nadvlády. Ako píšu Chinn a Kaiser, vo voľbách v roku 1993 48 % občanov Ruskej federácie v Estónsku volilo ultranacionalistu Vladimíra Žirinovského, v Narve ich bolo dokonca 59 %. Tieto výsledky neukazujú ani tak celkovú náladu medzi etnickými Rusmi, ale dobre odzrkadľujú nastavenie tých Rusov, ktorí uprednostňujú ruské občianstvo.

Jeden z narvských Rusov po presunutí tanku za zvuku ruskej hymny aj vyzval Rusko na inváziu a povedal, že dúfa, že Rusi budú „v Tallinne do dvoch hodín“. Lokálnych Rusov nabádal k poškodeniu „fašistických“ pamätníkov a vyhlásil: „Dnes Ukrajina, zajtra Estónsko.“

Podľa aktuálnych prieskumov 34 percent neestónskych obyvateľov krajiny podporuje presunutie sovietskych pamätníkov z verejného priestranstva, medzi etnickými Estóncami podpora dosahuje 84 percent.

Aprílový prieskum v Lotyšsku zas ukázal, že 13 % ruskojazyčného obyvateľstva podporuje Rusko vo vojne na Ukrajine, 30 % podporuje Ukrajinu a 47 % nepodporuje ani jednu z dvoch strán. Medzi lotyšskojazyčným obyvateľstvom má Ukrajina podporu 89 % opýtaných.