Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
17. august 2022

Zmena slovenskej doktríny

Prečo by sme sa mali v novej epoche držať Poľska

Po vypuknutí eurokrízy sa naše politické elity zhodli, že musíme stáť pri Nemecku. Po 24. februári je čas na zmenu perspektívy.

Prečo by sme sa mali v novej epoche držať Poľska

Premiér SR Eduard Heger a predseda vlády Poľska Mateusz Morawiecki pred stretnutím predstaviteľov vlád SR a Poľskej republiky vo Vyšných Ružbachoch 22. apríla 2022. Foto: TASR/Milan Kapusta

Slovensko len sotva vstúpilo do eurozóny, keď ňou začali zmietať existenčné otrasy: hovorilo sa o odchode Grécka a Talianska z menovej únie, viacerí otvorene priznávali, že celý projekt bol už v čase zrodu zle nadizajnovaný a keby neprišiel vtedajší šéf Európskej centrálnej banky Mario Draghi so zaklínadlom, že na záchranu eura urobí „whatever it takes“, eurozóna v dnešnej podobe by neexistovala.

Garantom európskej stability mohla byť vtedy len jedna krajina – hospodársky veľmi silné a fiškálne zodpovedné Nemecko, ktorého politická aj ekonomická elita mala panický strach z nadmerných dlhov aj inflácie. Nemci odmietali spoločné eurobondy aj veľké vnútroeurópske prerozdeľovanie, ako si to želali Francúzi a juh Európy, radšej tlačili na prísne rozpočtové pravidlá a disciplináciu juhu.

Po vypuknutí eurokrízy bolo preto pochopiteľné, že politický establišment na Slovensku sa s výnimkou Sulíkovej SaS primkol k Nemecku. Novú štátnu doktrínu najskôr sformuloval štátny tajomník na ministerstve financií Vladimír Tvaroška, ktorý presne pred jedenástimi rokmi v rozhovore pre SME na otázku, či sa vzhľadom na hĺbku krízy nezaoberajú plánom exitu z eura a znovuzavedením koruny, odpovedal: „Pre Slovensko je úplne kľúčové, aby sme sa držali Nemecka. To je krajina, ktorá svojou zodpovednou hospodárskou politikou ukázala smer v minulosti.“ Podľa tejto odpovede zvolilo SME aj titulok rozhovoru: Musíme sa držať Nemecka.

Uvedené slová zakrátko rozviedol Tvaroškov nadriadený Ivan Mikloš: Nemecko je jedinou ekonomickou superveľmocou v Európe, je jasným lídrom nemecko-francúzskeho tandemu v EÚ, má lepšiu perspektívu než v mnohom upadajúce USA, Nemci sú jednoznačne naším najväčším obchodným aj investičným partnerom a počas krízy eurozóny presadzujú také riešenia, ktoré sú aj v súlade so slovenskými záujmami.

Tomuto pohľadu sa v tom čase vysmieval len koaličný partner Richard Sulík, ktorý nový Tvaroškov slogan – držať sa Nemecka – preložil ako „držať hubu a krok“ a sarkasticky poznamenal, že Slovensko by malo zrušiť ministerstvo zahraničných vecí a „zamestnať na úrade vlády človeka zodpovedného za styk s Berlínom“.

Ako je známe, Radičovej vláda túto polemiku o novej štátnej doktríne a konkrétne o podpore eurovalu neprežila. Na miklošovskú líniu však plynulo nadviazal jeho nástupca Peter Kažimír v druhej Ficovej vláde. Ten rýchlo po nástupe do funkcie potvrdil, že „držať sa Nemecka“ je bytostným záujmom Slovenska, pretože keď príde k najhoršiemu, „môže účet zaplatiť jedine Nemecko“. Niekedy až udivovalo, s akou vehemenciou Kažimír hájil niektoré nemecké stanoviská, napríklad verejne ocenil návrh nemeckého ministra financií Wolfganga Schäubleho, aby Grécko aspoň dočasne odišlo z eurozóny. Ľavičiar Janis Varoufakis, niekdajší grécky financminister, ktorý vo svojej knihe Dospeláci v miestnosti opísal zákulisie rokovaní v čase eurokrízy, označil Kažimíra za najochotnejšieho Schäubleho roztlieskavača spomedzi európskych ministrov financií.

Potom prišla utečenecká kríza, počas ktorej sa Robert Fico prvýkrát vo svojej kariére dostal do ostrého konfliktu s Bruselom aj Berlínom. Ale ani tento moment nepriniesol zvrat v stratégii slovenského orbitu okolo Nemecka: presne v takomto čase pred piatimi rokmi – to bola pri moci tretia Ficova vláda s Bugárom aj Dankom – hovoril premiér Fico o osudovej voľbe Slovenska, ktoré sa musí stať súčasťou úzkeho jadra EÚ, lebo inak z nás bude iba „porcia na tanieri“.

Premiér a líder Smeru sa vtedy tváril, že po nadchádzajúcich voľbách v Nemecku, ktoré mala opäť vyhrať Angela Merkelová, sa naštartuje nemecko-francúzsky motor, príde „tornádo“ a Slovensko sa bude musieť okamžite pridať, aby sa stalo súčasťou úzkeho jadra.

Ten istý Robert Fico dnes hovorí o prítomnosti nemeckých vojakov na Slovensku ako o „wehrmachte“, ale tak ako vytvára virtuálnu realitu teraz, vytváral ju aj pred piatimi rokmi: tému jadra stvoril najmä z vnútropolitických dôvodov proti Sulíkovi, ktorý bol v tom čase jasným lídrom opozície. Vlastne mu to vychádzalo, keďže i časť liberálneho establišmentu Ficovi tlieskala ako novoobjavenému štátnikovi alebo minimálne ako lídrovi, ktorý má na rozdiel od hazardéra Sulíka aspoň jasný kompas.

Potom však prišla vražda Jána Kuciaka a jeho snúbenice, odkedy Fico čelí celkom iným problémom. A s ním aj Slovensko, ktoré sa po protikorupčnej vzbure zmietalo vo vlnách pandémie, až Vladimir Putin začal likvidovať susedný štát v krvavej vojne, ktorá trvá už šiesty mesiac.

Ocitli sme sa v celkom novej geopolitickej situácii, v ktorej sa Západ zachoval principiálne správne. Sme členmi EÚ aj NATO, teda organizácií, v ktorých všetky štáty s výnimkou Maďarska a Turecka viac-menej rovnakými slovami odsúdili Putinovu vojnu a presadili bezprecedentné sankcie proti vojnovému agresorovi. Takisto bolo správne, že Hegerova vláda okrem humanitárnej pomoci podporila Ukrajinu aj vojensky, aspoň z toho mála, čím môže krajina našej veľkosti prispieť.

Už od prvých dní sme sa tak zaradili do západoslovanského krídla EÚ (Poľsko, Česko, Slovensko), ktoré v Európe udávalo morálno-politický tón debaty.

Obdivované merkelovské Nemecko sa muselo v čerstvej postmerkelovskej dobe kajať z dovtedajších omylov: okamžite zastavilo už de facto dokončené plynovodné potrubie Nord Stream 2, Nemcom sa cez noc rozpadla energetická politika, ktorú dávali za vzor Európe a svetu, nemecké médiá prinášali príbehy Ruskom morálne či finančne skorumpovaných politikov, vládna ľavica prehodnotila svoje embargo na dovoz zbraní na Ukrajinu, no skutočná nemecká pomoc sa vzhľadom na deklarované možnosti ukázala ako smiešne malá.

Kancelár Olaf Scholz popritom v posledných týždňoch opakuje, že európska integrácia musí spraviť veľký krok ďalej a zrušiť právo veta, aby sa o zahraničnej aj finančnej politike rozhodovalo v EÚ kvalifikovanou väčšinou.

Zrejme bolo rozumné držať sa Nemecka v eurokríze po roku 2010.

Ale je rozumné držať sa Nemcov aj po 24. februári 2022?

Poliaci rozumeli lepšie nielen Rusku

Sociologička Oľga Gyárfášová kedysi napísala, že Slovensko a Poľsko sú ako dvaja susedia otočení navzájom chrbtom. Tým chcela ilustrovať, že hoci sme si geograficky blízko, veľmi sa o seba nezaujímame.

Lenže už existuje príliš veľa dobrých dôvodov, prečo by sme minimálne z našej strany mali doterajšie nastavenie zmeniť a namiesto upínania sa k Nemecku pozerať viac na nášho severného suseda. Samozrejme, Berlín bude pre nás naďalej dôležitý – lenže v tomto zlomovom roku sa ukázalo, že lepší kompas majú vo Varšave.

Stačí pohľad na posledné desaťročie, keď Poľsko preukázalo vo viacerých kľúčových oblastiach lepší strategický úsudok ako Nemecko.

Je síce pravdou, že do poľského pohľadu na Rusko sa občas až priveľmi premietajú vlastné ozveny histórie a špecifické národné traumy, no dnes je zrejmé, že skutočné myslenie Putina a jeho verchušky, ako aj hrozbu návratu ruského imperializmu vnímali Poliaci oveľa realistickejšie ako romantizujúci lídri v Berlíne alebo v Paríži.

Pravdu mal niekdajší prezident Lech Kaczyński, keď v roku 2008 varoval, že Rusko sa nezastaví v Gruzínsku a bude chcieť čoraz viac – a pravdu nemali západní politici, ktorí ešte aj po anexii Krymu a rozvrate Donbasu verili v postupnú normalizáciu vzťahov s Putinom a nerušené prúdenie energetických surovín z Ruska.

Inzercia

Ako naposledy pripomenul poľský premiér Mateusz Morawiecki, bolo to veto Poľska a pobaltských krajín, ktoré v roku 2021 zablokovalo nápad Nemcov usporiadať samit EÚ – Rusko, ktorý by Putina de facto rehabilitoval ako plnohodnotného partnera.

Poľsko zároveň na rozdiel od Nemcov s ich ruskými a zelenými ilúziami robilo premyslenú energetickú politiku. Zatiaľ čo Nemecko tlačilo na budovanie plynovodu Nord Stream a zvyšovalo tak vlastnú aj celoeurópsku závislosť od ruského plynu, Poliaci volili cestu systematického redukovania plynových väzieb na Moskvu.

Svoju plynovú budúcnosť postavili najmä na plynovode Baltic Pipe, ktorý by mal z nórskych zdrojov prepraviť osem miliárd kubických metrov plynu ročne, a na dodávkach LNG cez terminály v Świnoujście a litovskej Klajpede. Z tohto poľského prístupu budeme profitovať aj my, v týchto týždňoch sa má definitívne otvoriť slovensko-poľská prípojka, ktorá nás spojí s globálnym LNG systémom.

Nemci však mali projekty LNG len na papieri, vedeli, kde ich treba postaviť, mali na to všetky prostriedky a zdroje, no z takmer nepochopiteľných dôvodov – respektíve tým dôvodom bolo nadšenie pre Nord Stream 2 – ostali projekty zmrazené. Po 24. februári to trpko oľutovali, dnes sa boja (spolu s nami) katastrofálnej zimy a snažia sa terminály postaviť v rekordne rýchlom čase.

No keď Kremeľ na jar vypol Poľsku plyn, naši susedia už boli pripravení.

Poľsko bolo zároveň skeptické aj k európskej klimatickej politike a upozorňovalo, že príliš rýchle utlmovanie energie z jadra a tepelných elektrární povedie v konečnom dôsledku k väčšej energetickej zraniteľnosti EÚ. Najmä nemecká ľavica podobné slová počúvala s morálnou nadradenosťou klimatických záchrancov sveta.

Varšava si na rozdiel od Berlína uvedomovala aj to, že európske krajiny musia viac investovať do budovania svojich obranných kapacít. Poľsko ako jedna z mála krajín NATO dávalo na obranu dve percentá HDP a výrazne investovalo do modernizácie a bojaschopnosti svojej armády.

Výsledkom je, že dnes je poľská armáda podľa vojenských expertov v oveľa lepšom stave ako Bundeswehr. Nemecko sa v tejto oblasti spamätalo, až keď Rusi zaútočili na Kyjev.

Inšpiráciou pre Slovensko by mohol byť aj záujem, ktorý Poľsko venuje priestoru východne od vlastnej hranice. U nás dlhodobo prevládala tendencia Ukrajinu prehliadať a náš národný záujem vo vzťahu k veľkému susedovi nebol jasne zadefinovaný. Lenže pre Poľsko bola integrácia Ukrajiny a Bieloruska do sféry vplyvu Západu zahraničnopolitickou prioritou. Nielen politickou, ale aj ekonomickou, keďže európska integrácia týchto krajín by znamenala aj významný rozvojový impulz pre východné oblasti Poľska. Tak ako by to v prípade európskej cesty Ukrajiny platilo pre východ Slovenska.

Tento strategický prístup ovplyvnil aj poľskú migračnú politiku. Varšava podobne ako Praha, Bratislava či Budapešť odmietla povinné kvóty na rozdeľovanie utečencov a je skeptická voči prijímaniu väčšieho počtu migrantov z kultúrne odlišného prostredia. V Poľsku však zároveň našli útočisko státisíce vojnových utečencov z Ukrajiny a politických utečencov z Bieloruska.

Proti zrušeniu práva veta

V národnom záujme Slovenska je aj podpora aktuálneho poľského postoja v spore o zrušenie práva veta. Hoci Poliakom sa asi najmenej páčilo, ako maďarský premiér Viktor Orbán zdržiaval prijatie niektorých sankcií proti Rusku, Poľsko sa ani v tejto chvíli nespráva krátkozrako a háji zachovanie princípu jednomyseľnosti v dôležitých oblastiach – aj za cenu, že európske rozhodovanie bude pomalšie a ťažkopádnejšie, Orbán bude ďalej raziť osobitú líniu voči Putinovi a Francúzom sa tak bude ľahšie blokovať integrácia balkánskych štátov.

Iste, Poliaci sa obávajú najmä nemecko-francúzskej dominancie. Odmietaním zrušenia práva veta však hája európsky záujem, ale aj náš národný záujem.

Zrušenie jednomyseľnosti v kľúčových otázkach by totiž EÚ posilnilo len zdanlivo. V skutočnosti by hrozilo, že viacerým národom by sa európsky projekt v prípade hlasovacích prehier ešte viac odcudzoval. Prehnaný tlak na integráciu Európe škodí, čo ukázal aj projekt priveľkej eurozóny, ktorú svojimi neštandardnými opatreniami už desať rokov drží nad vodou ECB. Pocit, že Brusel si pýta veľa, viedol aj k čoraz hlbšiemu britskému odcudzeniu a napokon k brexitu, ktorý narušil dlhodobú rovnováhu v EÚ.

Zrušenie práva veta by oslabilo aj menšie členské štáty ako Slovensko, ktorým by sa v prípade nesúhlasu oveľa ťažšie organizovala blokačná menšina než veľkým štátom.

Napokon aj prijímanie sankcií proti Rusku ukázalo, že táto téma je umelo živená a EÚ je v najťažších skúškach akcieschopná aj v prípade, keď sa jeden štát vzpiera. Spoločná dohoda sa rodila niekedy trochu dlhšie, Orbánovo Maďarsko si vyrokovalo drobné ústupky (jeden aj v našom záujme), ale v princípe sa EÚ dohodla na krokoch, aké si Putin nepredstavoval asi ani v najhorších scenároch – a pod všetkými bol podpísaný aj často nesúhlasiaci Viktor Orbán.

To je aj pre vnútornú stabilitu EÚ lepší výsledok, než keby sa štáty navzájom valcovali v hlasovaniach.

Samozrejme, zásadu „držať sa Poľska“ netreba uplatňovať s naivitou či vytváraním nových ilúzií. Ako každý štát s ambíciou regionálnej veľmoci aj Poliaci sledujú najmä svoje geopolitické záujmy, ktoré sa nie vždy musia prelínať s našimi. Navyše pre samotných Poliakov nie sme európskym hráčom, ktorého si budú špeciálne všímať.

Slovensko-poľské vzťahy však predsa len môžu mať inú kvalitu než naše väzby k Nemecku. Dôvodom nie je len geografická poloha v strednej Európe, kultúrna a jazyková blízkosť či spoločná historická skúsenosť s komunizmom.

V podobe V4 máme s Poľskom k dispozícii rokmi odskúšaný model regionálnej spolupráce, na ktorom primerane záleží aj Varšave. Pre maďarský postoj k vojne na Ukrajine V4 prechádza ťažkým obdobím, čo sa vinou izolacionistickej politiky Orbána v dohľadnom čase nezmení. Tento výpadok Budapešti však našu pozíciu posilňuje, preto je kľúčové, aby vláda, ktorá príde po tej Hegerovej v predčasných či riadnych voľbách, nezmenila základný proukrajinský kurz.

Práve rast váhy Poľska v európskej politike je pre nás dobrým dôvodom urobiť všetko pre to, aby sme stredoeurópsky model užšej spolupráce nielen udržali, ale ďalej rozvinuli. V3, teda západoslovanská aliancia Varšavy, Prahy a Bratislavy, má v novej epoche veľký zmysel pre Slovensko, strednú Európu aj celú EÚ.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.